
[{"content":"Tu sú nejaké novinky a tak\u0026hellip;\nPrimárnym cieľom tejto zbierky písomností je teraz mať po úspešnej SNPčke úložisko pre zápisky z nadchádzajúcich dobrodružstiev ktoré nemajú vlastnú stránku na to určenú.\nZrealizované glupoty: # Rudná magistrála, vybavená v termíne 17-25.5.2025. Záhorácka magistrála na jednu šupu, absolvované 15.2.2025. Cesta hrdinov SNP, vybavená v máji 2024. Plánované glupoty: # V plánoch sú (zhruba podľa pravdepodobnosti realizácie):\nVýchodokarpatská magistrála - posledný májový týždeň 2026. Santa Pott 2025: bicyklom do Lübecku - vyrážame 3.12.2025. Odložené na neurčito. Toto sa ukázalo ako nie jeblý nápad, ale vskutku jebnutý. Náhradný program obsahoval lyžovačku a Bergfestival v Saalbachu. (neoficiálna) Reprezentácia SR na Kastenlauf-e v Nemecku možno inokedy. nepodarilo sa zložiť družstvo Triglav GR11 v Pyrenejách Svätojakubská cesta PCT jeblý (príd)\nodporujúci bežnej logike a zdravému rozumu, no blahodárne pôsobiaci na psychiku alebo náladu jedinca alebo skupiny jeblý nákup: Nakúpite v potravinách za vyše 100€, ale nemáte z čoho uvariť večeru, pretože ste kúpili 2 bedne piva, syry, snacky a ajvar. jeblý výlet: Výlet postavený okolo najviac jedného špecifického cieľa, kde zvyšok času je vyplnený krčmovaním a inou neplechou. Nezamienať s termínom je*nutý, ktorý má negatívny význam. ","date":"27 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eTu sú nejaké novinky a tak\u0026hellip;\u003c/p\u003e","title":"Jeblý šlabikár","type":"blog"},{"content":"Táto stránka vznikla prapôvodne ako zadanie na FIIT, v ktorom išlo o vytvorenie osobnej stránky (duuh).\nNeskôr sa z nej stalo úložisko náhodných myšlienok, gitarových tabov ktoré neboli k dostaniu ľahko na internete, a domovom playlistu Bárjaké reďkovky, ktorý pozostával z náhodných pesničiek vo foldri na USB kľúči na prehrávanie v aute.\nPo dlhoročnej odmlke opäť ožíva, s \u0026#x2728; novým dizajnom \u0026#x2728;, novými technológiami a novým poslaním. Viac v blogu.\n","date":"27 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/","section":"O čo sa tu jedná.","summary":"\u003cp\u003eTáto stránka vznikla prapôvodne ako \u003ca\n  href=\"https://matuspilnan.github.io/about-me/work/zadanie-1/\"\u003ezadanie na FIIT\u003c/a\u003e, v ktorom išlo o vytvorenie osobnej stránky (duuh).\u003c/p\u003e","title":"O čo sa tu jedná.","type":"page"},{"content":"","date":"27 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/series/","section":"Series","summary":"","title":"Series","type":"series"},{"content":"","date":"27 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/tags/","section":"Tags","summary":"","title":"Tags","type":"tags"},{"content":"","date":"27 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/tags/turistika/","section":"Tags","summary":"","title":"Turistika","type":"tags"},{"content":"Slabí hikeri pýtajú sa že čóóó? Dve túry za jeden rok? Sú vari Vianoce?\nNie sú, ale je to realita. Vydávame sa na ďalšiu výpravu. V sviežom novom zložení a v pohodovejšom tempe.\nPlán je za 3 dní prejsť necelých 60km Veľkofatranskej magistrály. To je červená značka vedúca západným hrebeňom, áno hádate správne, Veľkej Fatry.\nŠtartujeme v Ľubochni, koniec je na Krížnej, plus dojazd do Starých Hôr. Počasie vyzerá zatiaľ priaznivo, tak snáď si napravíme chuť z minula a pridáme ďalšiu kompletnú magistrálu.\nHorám zdar!\n","date":"27 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/series/velkofatranska/","section":"Series","summary":"\u003cp\u003eSlabí hikeri pýtajú sa že čóóó? Dve túry za jeden rok? Sú vari Vianoce?\u003c/p\u003e","title":"Veľkofatranská magistrála","type":"series"},{"content":"Dnešným dňom sme úspešne ukončili trasu. Niektorí viac či menej s vypätím všetkých síl, ale stále po vlastných. Všetci členovia družstva si zaslúžia pochvalu, nebolo to nič pre začiatočníkov.\nAle pekne po poriadku. Noc bola pokojná, aj keď jeden z dvoch neznámych spolunocľažníkov údajne chrápal. Bol to ale celkom slabý odvar. Nechceli sme si priplácať 5 eur za periny, takže sme spali v spacákoch a s vlastnými improvizovanými vankúšmi. Kámen sa najprv skúsila uložiť na jedno lôžko s Kámenom, no rýchlo zistila že to bude predstavovať veľký teplotný diskomfort. A taktiež začali duť vetry.\nBudík bol opäť 6:30, ale poležali sme dlhšie. Stačilo nám nahádzať veci do batohov a 7:30 sme podľa plánu boli na raňajkách. Párky aj čaj boli skvelé, no s Mr. Kámenom sme sa rozhodli zakončiť pobyt tak ako sme ho začali a objednali sme k tomu ešte 2 zázvorovice. Skvelé rozhodnutie. Prišlo aj na latrínu, umytie zubov (aj klasicky, kefka + pasta) a rozdávanie Flectoru, dokonca kvôli slnečnému ránu aj na opaľovací krém. Uhradili sme škody, celý tento špás nás stál 250 eur, a vyrazili sme pred pol deviatou.\nPrvou zastávkou bol prameň pod chatou, keďže v umyvárke na chate tiekla voda pomalšie než z prameňa pri kolibe predchádzajúcu noc. Našich takmer 10 litrov vody by sme tam naberali dodnes, a je jedno kedy toto čítaš. K prameňu bol krátky prudký zostup, na jednom mieste nebezpečne blatistý, ale zvládli sme. Prúd skvelý, voda chutná, nabrali sme rýchlo. V jednom z válovov som aj hlavu zvlažil, a poď ho naspäť na značku a smer Ploská.\nNašťastie sa nikto nepokúsil presadiť možnosť podídenia Ploskej traverzom po modrej, všetci boli čerství a plní elánu. Výstup to bol ako vždy nepríjemne strmý, ale aspoň bolo presne vidno ako ďaleko už sme a koľko nám ostáva, aj keď za cenu páliaceho slnka. To síce o chvíľu zašlo za oblaky, ale škoda bola už napáchaná, tieklo z nás statočne. Na vrchu sme ale boli relatívne rýchlo a naskytol sa nám druhý 365 stupňový výhľad celej trasy, no zároveň prvý z mnohých na dnešnej etape. Dali sme nejaké snacky, otvorili haribo srdiečka a vydali sa na zostup.\nCestou dolu sme stretli aj baču s ovcami aj so psom, ktorý nám okrem iného porozprával že tiež má rád turistiku, a že sa v týchto horách dá nájsť nemecké zlato aj s diamantmi. Ako dobre. Pofotili sme ovečky a pokračovali. OG Kámena už od včera začínalo v zostupoch trošku bolieť koleno, ale všetko išlo dobre, a hlavne nálada bola na vysokej úrovni. V lesnom úseku nad Chyžkami bola krátka technická prestávka a pokračovali sme ďalej.\nScenéria bola úžasná. Z lesíka sme vyšli na lúky riedko posiate stromami (a husto ovčími hovnami) s miernym stúpaním. To sme využili na debatu o Netflix dokumente, v ktorom skúmali vplyv črevnej mikroflóry na psychiku človeka. A to vraj nijak inak než mixovaním hován manželského páru do toboliek a podávaním ich tomu druhému, pričom sa u nich vraj začali objavovať psychické príznaky druhej strany. Nuž, proti gustu\u0026hellip; Táto debata logicky plynule prešla do malichernosti bytia, absurdity biochemickej náhody vedúcej k živým a vnímajúcim stvoreniam, a nezmyselnosti všetkých tých neprirodzených vecí ktoré si tieto stvorenia vymysleli a teraz ich musia robiť (rozumej, chodenie do roboty).\nZmena profilu k strmšiemu nám chvalabohu zobrala prebytočný vzduch z pľúc, a tak sa filozofické okienko s rachotom zaplesklo. Krásne scenérie však neskončili, a stúpalo sa stále príjemne. Kámen SR si dokonca opäť začala pospevovať. Riedky les nás vypľul za Suchým vrchom. Perfektné výhľady na všetky strany, skaly a krúžiace dravce (asi\u0026hellip; bolo to veľké, nie som ornitológ). Dobehli sme trojčlennú partičku ktorá mlela z posledného a stúpanie ich dostalo. Videli sme ich už aj skorej, odchádzali z chaty chvíľu po nás, no ako slabé kusy sa rozhodli podísť Ploskú.\nPofotili sme a pokračovali ďalej na Ostredok, ktorý sme už videli pred sebou. Sklon mierny, výhľady perfektné, tempo svižné, nálada dobrá. Na prvom vrchole sme opäť dobehli unavenú partiu, dávali si ďalšiu pauzu. My sme sa presunuli až na hlavný vrchol a dali sme si pauzu tam. Síce bolo ešte iba 11:30, ale prehlásili sme ju za hlavnú obedňajšiu. Príznačne a slávnostne, veď Ostredok je najvyšší bod nie len našej trasy, ale aj celej Veľkej Fatry. OG Kámen vylepšila pedikúru, podávala sa saláma, paštika, tuniak, dobroty od výmyslu sveta, sladký dezert a ešte aj zabudnuté a znovuobjavené zvyšky luxusu z útrob môjho batoha: malá fľaška Pelinkavacu ako digestif.\nKým sme sedeli, započuli sme dvojicu Čechov sediacich opodiaľ ako sa bavia, že by niekedy prešli aj celú tú Veľkú Fatru. Kámeni sa len pousmiali že\u0026hellip; hehe no určite, nevieš o čom hovoríš. Napokon prišiel čas aby sme my našu magistrálu dokončili, tak sme sa vybrali smer Krížna.\nPríjemný holý hrebeň, aj keď Kámenovi sa stále ozývalo v zjazdoch koleno. Inak bolo ale veselo a ja som bol rád že po včerajšku v sebe Kámeni znovuobjavili radosť zo života. Posledné úseky na Krížnu v úbočí mali ideálny, priam železničný sklon stúpania, takže to dobre ubiehalo. Chvíľu sme sa zakecali s protiidúcou dvojicou, z ktorej pán sa zaujímal o trasu ktorú ideme, vraj aj on nad tým už uvažoval. Varovali sme ho pred nechutnými prevýšeniami, odporučili ísť zo severu na juh a uistili ho že to stojí za to a je to nádherné.\nTesne pred Krížnou zrazu OG Kámen zastaví a víta sa s nejakým pánom idúcim oproti. Ukázalo sa že je to známy jej tatka, tak mu poslali spoločnú fotku, pokecali, a pobrali sme sa každý svojim smerom. On na Borišov, my posledných pár metrov na Krížnu. Dorazili sme okolo trištvrte na jednu.\nTýmto pádom Kámeni zvládli svoju prvú diaľkovú turistickú trasu, keďže magistrála končí na Krížnej. Pre mňa som týmto pádom vyšiel na Krížnu už z každej strany. Oslavné fotky a Haribo, a čakal nás zostup do Starých Hôr na autobus. Po modrej cez Majerovu skalu to malo trvať 2:15, takže kopec času na stihnutie vyhliadnutého spoja do Ružomberka o 16:37. Vzhúru dolú!\nKámenove koleno sa nezlepšovalo, napriek tomu že poslúchla moju radu aby píla rovnomerne z fliaš na oboch stranách batoha. S vyše 1000 metrovým klesaním pred nami by sa dali predstaviť aj lepšie správy. Nuž ale neostávalo nič len ísť. Pohľad na Kámena dokonca v jednom bode tak rozhodil okoloidúceho cyklistu, že hodil tigra cez ríditká. Našťastie so smiechom od neho aj jeho dvoch kolegov. Obehli nás, zastavili pár metrov nižšie kde sa odpája cykloznačka. Keď sme ich dobehli, ponúkol som borovičku, že na stabilitu v ďalšom zjazde. Smiali sa\u0026hellip; ale neodmietli. Teda aspoň jeden nie. Vytiahol som teda banánik, ocenili, ešte sme požartovali a pokračovali sme.\nPo chvíli sme prišli k bývalej hornej stanici lanovky. Vravím že keby sme prišli o kúsok skôr, mohli sme ísť dole lanovkou. Chvíľou rozumej vyše 50 rokov. Kým nás Kolenokámen dobehli, bol som omrknúť zvyšky techniky v bývalej stanici. Potom sme pokračovali ďalej dole popri starom vleku a po lúke smerom k Majerovej skale. Koleno sa stále nezlepšovalo. Scenéria bola ale parádna.\nMajerova skala nám ešte posledný krát ukázala, aké nepríjemné sklony chodníka vie Veľká Fatra ponúknuť. Opäť najprv strmo hore, potom strmo dole. Na boľavé koleno ideálne. Prišli sme k rázcestníku, pokochali sme sa chvíľu poslednými parádnymi výhľadmi zo skaly, pojedli nejaké arašidy. Na skale sme stretli aj skupinku ľudí pôsobiacich veľmi späto s prírodou. Pravdepodobne vyšli zo Starých Hôr, jeden z nich rozprával o tom že si ubalí, ostatní mu oponovali že veď odkedy vyrazili už mal troch špekov. Zamysleli sme sa či toto nie je cesta na zmiernenie bolesti pre Kámena, ale zavrhli sme to. Kým som balil ruksak započul som ešte debaty o tom že našli cestou lysohlávky iba na jednu dávku, ale že by z nich mohli spraviť čaj. A jedna že našla materinu dúšku, a že ona si spraví čaj z tej. Veď\u0026hellip; nazdravie.\nKeď som sa vrátil späť k našej skupinke ktorá medzičasom prešla nazad k cedulovníku, Kámen ležala už na zemi, a keby nemala slnečné okuliare dovolil by som si tvrdiť že v slzách. Takže situácia bola už vážna, posledné strmé padáčiky ju dorazili. Mr. Kámen jej teda zobral batoh a mal ho vpredu, ja som zobral jej karimatku, požičal som jej paličky, vysvetlil techniku (moju, nie nutne správnu), a po chvíli ešte venoval jeden flektor. Klesanie malo byť rovnomerné, ale stále na 4km zhruba 800 výškových. A samozrejme sa začínalo strmo.\nIšlo sa po hline a po skalách, krátke strmé zošupy. Keď sme sa dostali z hlavnej oblasti skaly, začalo to byť rovnomernejšie, no stále celkom strmé. S Kámenom SR sme išli popredu, no sem tam sme vždy dočkali. Na autobus sme mali relatívne veľkú rezervu, cesta dola mala trvať hodinu a pol, autobus mal ísť o viac ako 2 a pol hodiny. Cestou sme rozmýšľali, ako blbo by sa toto išlo hore. Že tiež by to nebola sranda, a asi by sme si po takom nášupe ani ten hrebeň tak neužili. A určite by som nikoho nedonútil vytrepať sa na záver dňa na Ploskú.\nZa miestom kde sa chodník zatočil prudko doprava a začal smerovať na Staré Hory sa konečne sklon zmiernil. OG Kámen nám povedala že môžeme ísť napred nech stihneme autobus, povedali sme že uvidíme ako to bude vyzerať, že času dosť. Prešli sme okolo vysušeného prameňa a po chvíli sa značka pripojila na očakávanú lesnú cestu. Sklon by teda už mal byť zvládnuteľný a terén tiež. Kolenokámen a ZŤP doprovod prišli iba asi 5 minút po nás, boli tri hodiny, na zastávku ostávali 3 kilometre a hodina a pol času. Pohodka.\nKámen dokonca aj s chromým kolenom uprostred lesa počas dovolenky dokázala vybaviť pracovný telefonát s pozitívnym tónom hlasu akoby sa nič nedialo. Musel som oceniť jej pracovnú morálku, ja by som cez dovolenku pravdepodobne ani nezdvihol. Bol ale čas pokračovať. Zostup išiel síce pomaly, Kámen nemohla v podstate vôbec ohnúť koleno, ale vďaka flectoru bola aspoň veselá. Odborný názor znel že je to len unavené, preťažené, a že dlhodobé následky nehrozia. Keby to bolo niečo vážne, asi by to už nedávala. Jediná zaujímavá udalosť bola že hneď na začiatku tejto poslednej časti zostupu som prešiel extrémne pálivou pŕhľavou čo číhala do cesty a ktorej som sa nestihol vyhnúť.\nNo ale teda, koniec dobrý všetko dobré, nakoniec sme sa doteperili na zastávku o štvrtej. Času dosť, ale pivko v krčme už sme neriskovali. Poprezliekali sme sa, pojedli niečo, skúsili vypiť aj posledný luxus v podobe travarice, no nezvládli sme ju. Autobus prišiel načas, no cestou nabral meškanie 3 minúty. Na prestup sme mali 8, čo by malo stačiť keďže stanice sú v Ružomberku hneď vedľa seba, no aj tak nám lepilo. Našťastie vlak mal tiež meškanie 5 minút. Z Donovál išli ešte dvaja džentlmeni ktorí mali ten istý problém. Zaujímavé to bolo keď sme už v meste začali chytať červenú na každom semafore. Tesne pred odbočkou na stanicu som nám ale kúpil lístky.\nStihli sme. Dokonca aj sa ešte rozlúčiť s OG a Mr. Kámenom, aj pozdraviť sa s náhodne sa tam vyskytujúcou sa Luciou B. z našej bratislavskej volejbalovej skupiny. A opäť ako na začiatku sme na perón prišli s 3 minútovou rezervou voči plánovanému odchodu. Videli sme aj na parkovisko kde našťastie stále bolo Kámenovo auto, a po chvíli k nemu prišli aj Kámeni, tak sme si ešte zakývali.\nVo vlaku bohužiaľ nebol reštauračný vozeň, iba bistro kupé. Ale zohnali sme tam na večeru bagetu s moravským mäsom a Šariš desinku. Krásny záver dňa.\nČo dodať. Bolo to náročnejšie než som čakal. Čakal som že dni budú mať tak 6-7 hodín max. Nie že 10. Ale najdôležitejšie je že všetci Kámeni to parádne zvládli. Bola to ich prvá poriadna viacdňovka, vraj si siahli na dno síl, ale dali to. A som rád že som mohol byť pri tom. A teda samotná trasa za to určite stála. Nie je pre začiatočníkov, ale je ozaj pekná. Aj ten úvodný obchvat cez Kopy, síce bolí, ale má to tam hore svoje čaro, taká ochutnávka. A určite odporúčam ísť smerom na juh. V tomto smere je to každým dňom krajšie.\nĎakujem P.R.K.\nA to si predstavte že nič z tohoto by sa neudialo bez Maroškvízu.\nZostup z Krížnej Track # ","date":"27 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2026/08/27/vf-den-3-chata-pod-borisovom-stare-hory/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDnešným dňom sme úspešne ukončili trasu. Niektorí viac či menej s vypätím všetkých síl, ale stále po vlastných. Všetci členovia družstva si zaslúžia pochvalu, nebolo to nič pre začiatočníkov.\u003c/p\u003e","title":"VF Deň 3: Chata pod Borišovom - Staré Hory","type":"blog"},{"content":"Druhý deň je za nami, viac menej úspešne. Plánovaná aj propagovaná (mnou) bola táto túra ako jednoduchá, s menej ako 20 kilometrami denne. Toto bolo dodržané, ale kilometre v tomto pohorí nie sú zadarmo.\nBudík bol o pol siedmej. Kým sme sa preberali, náš spolubývajúci vyrazil na cestu, takže opäť z nášho luxusu nemal nič. Keď sme pobalili veci a zliezli z podkrovia, dali sme variť párky. Luxus. Predjedlo boli kolieska salámy, dezert hryzy kakaovníka. Život je nádherný. Kámen SR sa na parkoch nepodiaľala, vraj by to bolo po špekackoch príliš, a dala si radšej svoju kašu. Boh žehnaj jej dusičke za to že sa aj na takejto túre snaží zdravo stravovať. Ale veď ona sa naučí.\nPodľa cedulovníka nám dnešná etapa mala trvať 7:40hod. Po odbornej rozprave sme sa zhodli na tom, že by sme mali vyraziť o ôsmej aby sme s dostatočnou rezervou prišli na Chatu pod Borišovom, kde vraj večere dávajú len do ôsmej. Od chatky sme vyrazili cca 8:15, a poď ho hneď do kopca. Príjemné ale bolo že batoh som odľahčil o také 3 až 4 kilá, keďže z neho zmizlo 7 deci vína, 3 plechovky piva, 10 špekačok a 8 párkov. Úvodný výstup na cestu bol sprevádzaný zvukom parníku keď vietor hral na prázdnej fľaške od piva na boku môjho ruksaku.\nPo krátkom úvodnom stúpaní učiččíkal úsek vedúci po lesnej ceste s miernym sklonom. Ten však nevydržal dlho a značka sa po chvíli odklonila do lesa. A vôbec nie mierne, zrazu sa pred nami týčila riadna raňajková kolmica. Potrebovali sme nastúpať vyše 400 výškových, najprv na Chládkové, potom na Kľak. Áno, čuduj sa svete, Kľak je aj vo Veľkej Fatre.\nPo úvodnom strmáku sa sklon trochu zmiernil, no výstup aj tak trval mierne dlhšie než avizovaných 55 minút. Ale v strede sme si dávali aj prestávku na vydýchanie a prvé využitie riadneho mobilného signálu. Na Chládkovom sme boli odmenení parádnym výhľadom na náprotivný hrebeň, Čierny Kameň, aj na Ploskú. Podľa nej som družstvu vysvetlil čo nás dnes čaká a neminie. Nadšenie sa dalo iba tušiť.\nPo fotopauze sme pokračovali, a druhá vyhliadka na vrchu trávnatého južného svahu bola ešte krajšia. Stratili sme trochu výšku aby nám nebolo ľúto, no hneď sme ju začali intenzívne naberať späť. Detiská som nakŕmil haribáčmi ktoré sa včera nestihli spotrebovať. To ich veľmi potešilo a dodalo energiu.\nPostupne sme vstúpili do lokality jedného zo slovenských pralesov. Staré machom obrastené stromy a skaly, veľké paprade, vlhko, a na potešenie účastníkov aj kde-tu malina. Tiež čučoriedkové kríky, ale rajón iba pre pokročilých pretože toľko vranovcov štvorlistých pokope som hádam ešte nevidel (okej po ceste som zbadal asi 6, ale tocje dosť).\nVýstup bol prudký, schodovitý, miestami až lezecký. Avšak keď sme vyšli konečne na vrchol Kľaku, stál za to. Odmenou nám bol prvý 365 stupňový výhľad. Tých zhruba 3,6km od štartu nám trvalo asi 2 hodiny, ale aj tak sme si dopriali výdatnú prestávku. Počas nej som stihol dať kolektívu prednášku z vlastivedy, nahrať včerajší blog, hodiť do kotla nejaké snacky (3bit, prv než sa roztečie), a pridať instastorky. Kolega Martin B. stihol na jednu z nich aj reagovať, vraj včerajších 16km bola oddychovka. No ešte že čo. Bola to dlhá pauza, možno pol hodina, ale potrebná. Terén je tu vskutku náročný. Posledným bodom programu bolo vyšťať sa z tej skaly. Bolo to monumentálne.\nZostup nebol zásadne jednoduchší než výstup. Strmý, skalnatý, schodovitý\u0026hellip; škoda reči. Ale nejak sme ho zvládli, a prehupkali sme sa až na Svrčník. Cesta bola aj húštinná, OG Kámen zbadala že Kámen SR má na lýtku kliešťa, a to napriek jej prvotriednemu repelentu.\nNa Svrčníku nám prvý krát skrížili cestu čučoriedky. Počas pojedania som skontroloval lekárničku a zistil som dve veci. Jednak tam nemám vyberač na kliešte a dvak tam mám nožničky. Čo neznie signifikantne, lebo som nespomenul že OG Kámen si ráno potrebovala ostrihať pazúre na nohách a ponúkol som jej na to veľmi slabé nožničky na mojom \u0026ldquo;švajčiarskom\u0026rdquo; nožíku nesmrtelnej značky Crivit. Ale vraj nevadí.\nV húštine sme sa veľmi pri čučoriedkach zdržiavať nechceli. O chvíľu sme teda zišli do Svrčníckeho sedla, kde skupinka stanovala. Vraj sa stretneme na Borišove. Bolo pol dvanástej a oni ešte ani nemali zbalené stany, ale prečo nie.\nZo sedla pokračoval chodník extrémnou húštinou, ale keď sme sa ňou predrali, bolo dobre. Sklon bol relatívne priateľský. Na Širokom sa sestry Kámenové dostali do miernej slovnej výmeny po tom, ako som porovnanie času na ceduli s časom na hodinkách okomentoval ako že sme sa zaj*bávali. Chceli sme totiž na rovnejších a voľnejších úsekoch trošku dohnať manko, ale OG Kámen úplne tempo nedávala (čo je v poriadku).\nPo chvíli trávu okolo chodníka vystriedali opäť čučoriedky. Ešte predtým som však našiel na kraji cesty Nurofen, jeho obal by sa dal použiť na vybratie kliešťa. Pri prvej čučoriedkovej zastávke Kámen SR nazbierala, za hrsť čučoriedok ako ospravedlnenie pre sestru. To sme však ešte netušili do čoho ideme. Pod Jarabinou to bol hotový čučoriedkový raj. Kríkov milión a absolútne obsypané. Nedalo sa nezastavovať. Každých pár krokov. Nakoniec sme sa ale dopracovali na vrchol, kde sme vyhlásili krátku pauzu. Nejaké snacky, a inak stačilo posadiť sa vedľa krika a kŕmiť sa. A k tomu ešte super výhľad, a dokonca nám aj vyšlo slnko. Dovtedy bolo zamračené.\nKrátka 10min pauza nakoniec trvala 20 minút. Nasledoval samozrejme zostup, no pozitívnou správou aspoň bolo že nasledujúci kopec značka odchádzala po vrstevnici. Teda aspoň približne. V tejto časti sme stretli pritiidúcu partiu 4 chalanov, ktorí išli z Borišova a smerovali na Príslop. My sme zrovna šli niečo cez 5 hodín, oni vraj takisto, čomu zodpovedala aj prejdená vzdialenosť niečo cez 9 km z plánovaných cca 19. Varovali sme ich pred možným zdržaním pri čučoriedkach, na čo oni že vraj vidno že sme celí fialoví. Toľká drzosť! Vymenili sme poznatky a vydali sa ďalej smerom na Malý Lysec, kde sme si plánovali dať obed.\nOpäť raz nechutný strmý stupák na dvoch miestach, medzi nimi približne rovina, alebo prudké malé hupky. Náročné. Ale treba sa pozastaviť nad tým, ako veľmi rozmanitý je tento hrebeň. Húštiny striedajú lúky alebo les s vysokou trávou, široké oblé hrebene prechádzajú do úzkych skalnatých a špicatých a prudkými sklonmi. Ale veľmi pekná scenéria, a to aj mimo kopcov s prvotriednymi výhľadmi. Ale dlhé lesné úseky vedia omrzieť, hlavne ak obsahujú strmého stúpania, ako napríklad na Malý Lysec. OG Kámen hlási krízu.\nNapriek kríze sme však na vrchol došli voči značke zo sedla v miernom predstihu. Na utlačenej tráve sme si dopriali obed, a niektorí aj tlačovú konferenciu v rôznej vzdialenosti od chodníka. Niektorí to ledva stihli pred príchodom cudzej turistky. Závan však ostal. O dôvod viac zvážiť použitie lopatky ktorú tiež vláčim. V rámci obedu do seba OG a Mr. Kámen sýpli aj kreatín, ktorý rozmiešali priamo v ústach. Okrem toho sme ale aj prvý krát zahliadli strechu chaty. Vzdialená ešte 7 kilometrov, my sme boli na 12tom. A tiež vybaviť telefonát do vinotéky na ktorý som včera zabudol. Zostávali ešte 3 výrazné kopce na prekonanie. Vyrazili sme o 15tej, podľa cedule na posledné 2:55 hod.\nPrvý bol relatívne v pohode, sedlo nebolo príliš hlboké. Družina načerpala sily z obeda, no už boli na hrane. Nálada hustla. Najväčšie obavy vzbudzovala Kámen SR, ktorej otlaky znepríjemňovali život, a napriek tomu že dovtedy držala solídne tempo, začala zaostávať. Dokonca už aj prestala vydávať rôzne štebotavé zvuky ktorými nám dovtedy spríjemňovala život, ani si naspievala ako včera. Akoby to nestačilo, ešte aj zistila že niekde zabudla svoju vernú paličku (drevenú takže materiálna škoda nulová, ale emocionálna nevyčísliteľná).\nNakoniec sme vyšli na Štefanovú, len aby sme sa skotúľali do sedla o prudkých 200 metrov nižšie. Tam cedula hlásila na chatu 1:45, čo bolo menej ako 2 hodiny a teda bol čas na kyslé jojo jahôdky. Nuž a potom opäť 200 výškových, klasicky nechutne strmo dohora. Pri týchto profiloch som si spomenul na úsek SNP z Donovál pod Krížnu, a bolo zrejmé že je to to isté pohorie. Nič pre kolenových pacientov.\nNaveľa naveľa sme aj tieto hupky a stupáky zvládli, a konečne sme vyšli na Javorinu ktorá značila začiatok lúčneho záveru. Pri krátkej pauze nás dobehla pani ktorá za nami išla už od obeda. Opäť raz Češka, ktorá smutne pozerala na Ploskú, ževraj až tam musí ísť. A navyše ide až z Ľubochne od štvrť na šesť. Veľký rešpekt.\nNa chatu ostávalo 55 minút, tak sme sa vydali na cestu. Klasika, najprv prudko dole, potom ešte jeden stupák na Šoproň. Chata bola stále bližšie. Kámenovi SR sa práve na tomto úseku minula pamäť v mobile, takže fotenie vždy žiadala od sestry, a chvíľu išla aj s jej mobilom. Išla ale už z posledného a stále zaostávala.\nZvládli sme aj posledný kopec a nezadržateľne sme sa blížili ku chate. Nezadržateľné však boli aj peristaltické procesy Mr. Kámena, ktorý sa ešte posledný krát odobral do húštiny. Človek by ho začal podozrievať že má v sraní v lese záľubu. Oh a samozrejme, aj na úplne posledných stovkách metrov sa nám ešte ušla mierna húština a padnutý strom, nech nezabudneme. Nakoniec sme to ale zvládli, a na chatu sme prišli po siestej, presne po 10 hodinách. Presne ako to Kámen SR odhadol.\nHneď sme si aj objednali večeru. Podával sa guláš. Ako predjedlo pivo a zázvorovica. Veľmi nás vyliečila, a kým sme čakali na jedlo, vytiahol som papierovú mapu a (na požiadanie) som tímu ukázal kadiaľ sme išli. Obchádzka cez Kopy z Ľubochne namiesto priamej cesty po zelenej do sedla zdvíhala obočia. Na Borišov sme sa rozhodli tentokrát neísť. Opäť sa zatiahlo, takže západ slnka by bol aj tak oničom. To bol jediný dôvod prečo sme sa tam nedriapali, nie že by sme nevládali.\nOnedlho začali zvolávať na večeru. Naša ešte nebola, tak sme sa zatiaľ nasťahovali do izby. Máme 2 poschodové postele z troch, takže máme v izbe demokratickú väčšinu. Ani sme sa nestihli prezliecť už nás volali na večeru. Gulášik s knedľou veľmi dobrý, ako dezert sme dali ešte parené buchty, tiež super. Po večeri sme ešte sedeli vonku a sledovali nosičov, ktorí sa práve chystali na zostup s prázdnymi sudmi a odpadom. Neskôr sme vnútri hrali karty, olympijského farára, vyhral Mr. Kámen. Ja som vypadol prvý, Kámen SR sa velice cítila lebo ešte keď som vypadol mala 5 kariet, no vyletela hneď po mne. To sa nesmie zabudnúť také fiasko.\nNa izbu sme sa odobrali okolo deviatej. Zajtra je plán vstať opäť 6:30 aby sme boli 7:30 zbalení a mohli len dať raňajky a vyraziť. Prvou zastávkou však bude prameň, lebo voda v chatovej umyvárni tečie pomalšie ako z včerajšieho prameňa. Na Krížnu, kde je koniec tejto magistrály (ale nie nášho dobrodružstva) sú to podľa cedule 3 a pol hodiny, prevýšenie by tiež nemalo byť tak strašné. A navyše už nemá byť zamračené, tak snáď budú výhľady na tejto hôľnatej časti hrebeňa stáť za to. Dúfajme že všetko vyjde.\nNa svojich súputníkov z radov normálnych ľudí som po dnešku patrične hrdý. Nebolo to ľahké, ale zvládli to. Prekonali sa, a to hneď niekoľkokrát. Good job Kámeni.\nChata pod Borišovom Track # ","date":"26 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2026/08/26/vf-den-2-salas-prislop-chata-pod-borisovom/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDruhý deň je za nami, viac menej úspešne. Plánovaná aj propagovaná (mnou) bola táto túra ako jednoduchá, s menej ako 20 kilometrami denne. Toto bolo dodržané, ale kilometre v tomto pohorí nie sú zadarmo.\u003c/p\u003e","title":"VF Deň 2: Salaš Príslop - Chata pod Borišovom","type":"blog"},{"content":"Prvý deň zvládlo nové stádo, kŕdeľ, húf, roj, svorka, črieda, dav na výbornú. Aj s ideálnou časovou rezervou. Ale pekne po poriadku.\nBudíček v mojom prípade o pol šiestej. Aua. Ale oplatilo sa. Plán bol vyraziť od McDonaldu pri križovatke Triblavina o 6:15. 6:09 dostávam správu či nemám náhodou ešte jednu karimatku na požičanie. Nuž, mám\u0026hellip; ale vraj sa nemusím vracať, tak som sa nie. Dávam však do pozornosti, že tento krát som sa balil na luxus a pohodlie počas cesty. Lebo iba tri dni, miesta v batohu habadej\u0026hellip; nevyuži to. Nepôjdem predsa na ľahko. Ale k tomu sa budeme priebežne dostávať.\nPravidelného čitateľa teraz bohužiaľ sklamem, napriek štartu v McDonalde sa žiadne kráľovské raňajky nekonali. Zatiaľ. Ničmenej, rýchle preloženie nákladu a mňa (kufor starého hyundaia bol plný po okraj ale presvedčili sme ho silou), a už o cca 6:25 sa vezieme. Príchod do Ružomberka pred deviatou, vlak odchádza 9:11. Stíhame.\nCestou si predstavme spomínané nové zloženie tímu. Okrem mňa sa tu vyskytuje: Kámen (OG), ktorá vyžiadala nejaký viacdňový turistický výlet a celé to spískala, a teraz spokojne odfukuje na prednom sedadle, jej snúbenec Kámen (R), ktorý sa podujal na šoférovanie a jej sestra Kámen (SR), ktorá je za každú špatnost, a možno trošku prokrastinuje. Dobrá partia je základom úspechu.\nZastávka na prvé (pre niekoho druhé) raňajky na pumpe Zamarovce bola bohužiaľ sklamaním, keďže sme sa tešili na pumpové hotdogy, ktoré ale mali byť hotové až o 15 minút. Tak len smutná bageta s kuracími stripsami, kolegovia kávičky a niečo sladké a ide sa ďalej. Niektorí (nebudem menovať) mali aj pokus ísť sa vysrať, ale vraj neúspešný.\nCesta bezproblémová, do Ružomberka prichádzame pred deviatou. Dokonca sa nám manifestáciou podarilo aj zariadiť jedno voľné miesto na mini parkovisku za stanicou. Cestou na perón sme rýchlo kúpili lístky, Kámenom boli pridelené alterega lebo sa mi nechcelo dávať ich reálne mená do ZSSK appky, takže ak by sa niekto pýtal, cestoval som s Veronikou, Michaelou a Andrejom. Na nástupište sme dorazili s 3 minútami k dobru.\nZ 3 minút sa hneď vykľulo 13 lebo vlak do Ľubochňe meškal. Tento čas Kámeni využili na pripevnenie spacákov (obrovských, pozn. red.), na batohy, a poď ho do vlaku. Cestovali sme len 15 minút, takže ďalšie kroky museli byť rýchle. Prvé, zapojiť mobil na nabíjačku. Druhé, servírovať raňajky. Podával sa Zoltán, polotmavý weizen z Donovál. Skvele zapasoval, a už sme aj vystupovali. Ale mali sme chvíľku paniku či sme nezmeškali zastávku.\nNa stanici v Ľubochni sme si dali úvodnú fotku. Pôvodne sme chceli na peróne, ale pani vedúca stanice povedala nech tam dlho nie sme lebo o chvíľu bude tadiaľ púšťať vlak. Tak radšej len pred budovou.\nNa opačnej strane budovy stanice bol začiatok značky. Hneď od cedulovníka som skupinu viedol suverénne zlým smerom, a prvú časť značky sme obišli paralelnou ulicou. Nuž čo už. Nakoniec sme ale v šťastí a zdraví prešli aj hlavnú cestu, a po kilometri sme sa zastavili v potravinách. Kupovali sme špekacky na večer, párky na ráno, vodu pre Kámenov a syrové nite pre príjemný štart. Kámenovci trochu zápasili s umiestnením minerálok do batohov, ale zvládlo sa to.\nPomaly už začínalo byť rozumné začať odjedať zo zásob, tak som vytiahol banán kým sa rozpučil, zbavil som sa ho ešte v dedine. Pri vstupe do lesa nás privítala nádherná biela mačka, ktorá nám isto priniesla šťastie a nechala sa trošku pomňágať. Skvelý boost morálky hneď na úvod. A že ho bolo treba.\nKámen ešte vybavovala nejaké pracovné telefonáty, a pomaly sme začali stúpať do lesa. Najprv pozvoľna, potom hore dolinou\u0026hellip; na vrchu prvého strmšieho stúpania krátka cikpauza, a tiež rýchla koniferencia - v rámci luxusného charakteru balenia nesiem so sebou tento raz aj banánik (ploskačka v tvare banánu, pozn.red.) plný borovičky Koniferum. Raz darmo, vieme prečo je Trenčín európskym hlavným mestom kultúry, kvalita sa pozná. A dobre že sme si dali, lebo potom začalo peklo. Cca 800 výskovometrové peklo.\nNajprv prudko hore, až pod skaly, asi 200 výškových. Potom kúsok na vydýchanie po vrstevnici. Na chodníku podozrivo veľký hovnislav\u0026hellip; nedalo sa nemyslieť na medvedíka. A tie skaly vyzerali tiež ako perfektné miesta pre nory. Chodník podišiel skaly a prešiel\u0026hellip; do húštiny. Fakt presne to prostredie, ktorému by sa mal turista vyhýbať ak sa nechce stretnúť s macom. Nuž ale čo, ideme.\nPotom sa opäť začalo prudko stúpať. Išlo sa ťažko a pomaly, popadané stromy, húština, strmo hore, celé zle. Ale robili sme poctivo hluk takže medveďko nikde. Pauzičku sme si dali asi 200 metrov pod vrcholom strminy. Vlastne sme sa vydriapali na skaly popod ktoré sme skôr išli. Pojedli sme nejaké snacky, obočia spoluputovníkov sa mierne dvíhali keď som svoje dve kiwi vytiahol a zjedol komplet aj so šupkou (sme v prírode, nezanechávame stopy\u0026hellip; ale nálepku som z nich dal dole). Zapiť ich kokosovým protrínovým mliečkom nebola najšťastnejšia voľba, ale iba to bola divná chuť.\nPo chvíľke sme sa vydali na posledný push. Opäť cez húštinu a popadané stromy, ale nakoniec sme to zvládli a aj napriek miernemu blúdeniu sme sa ocitli na krásnej vyhliadke nad (pravdepodobne) Hubovou. Chudák OG Kámen sa šmykla a pleskla bokom na kameň (tá irónia), tak si výhľady od Malej Fatry cez Kubínsku Hoľu až po Veľký Choč a Vysoké Tatry v pozadí spočiatku až tak neužívala, ale nakoniec sa za toho otrepala. Ale bude modrina.\nPokračujeme po krásnom hrebienku vrchu Kopy. Konečne to začína byť pekné, stále výhľady, aj keď trochu rušil hluk cesty a železnice. Chvíľu si užívame rovinku, až prídeme k rázcestníku Kopy, odkiaľ cesta zas padá prudko 200 výškových metrov do sedla. Nuž hrebene už sú raz také. Na hodinkách sa mi pomiatol barometer a na tomto 200m zostupe som nastúpal asi 300 metrov.\nDohodli sme sa že obed dáme v Ľubochnianskom sedle, z Kôp vraj 1:40. Tak sme po vyklesaní dali len pár arašidov do huby, rýchlu prednášku o hovniváloch a ich dôležitej úlohe v ekosystéme (videli sme ich na jednom mieste asi 5\u0026hellip; podľa stôp boli po dosť veľkej fuške), a pokračovali sme ďalším strmákom asi 100m hore. Morálka mierne klesala, ale zvládli sme to. Do obeda už len dole.\nLesy vyzerali dosť použité, na veľa miestach iba mladé bučiny a popadané stromy, ale aj stopy po ťažbe. Ale pomaly sa začali otvárať výhľady. Kámen SR začínala chytať veľmi prírodnú náladu stále si spievala, vydávala zvuky a iné autistické prejavy, čo bolo super počuť lebo presne do takého stavu majú tieto výlety človeka dostať. Miesto obeda sme videli z diaľky, prechádza tadiaľ veľa vedení vysokého napätia.\nNakoniec sme k nim aj dorazili, niekedy pred treťou. Podľa očakávania sme našli stolík. Prvý bod programu, vytiahol som chorvátske pivo, ktoré padlo skvele. Ďalej niektorí zopakovali svoj pokus z pumpy, tentoraz už úspešne. A podával sa obed, májka na šošovicovom chlebíčku. Dezert meruňky v čokoláde a kúsok salámy (křemešník, nesiem celú štanglu).\nAko memento sa nad nami týčil protisvah sedla, kam sme sa mali driapať po obede. Ľubochnianske sedlo je celkom hlboké a prudké. 220 výškových na necelom kilometri. Ale nakoniec nám neostalo nič len vyraziť. Bol to celkom záhul, ale postupne sme to dali. Odmenou nám bol oveľa krajší les. Tmavé lesné úseky so starými, tajomne vyzerajúcimi rozvetvenými bukmi v inak ihličnatom poraste striedali lúčky s peknými výhľadmi. Za Tlstým dielom sa sklon zmiernil, ale les stále naberal na kráse.\nOd Vyšného Rudna to už bola čistá fantázia. Chodník kopíroval vrstevnicu, mierne zvlnený prechádzal horskými lúkami posiatymi bodliakmi veľkosti tenisovej loptičky, a otváral nádherné výhľady na Martin aj s hoľami a Malú Fatru. A k tomu všetkému len cca 3km do cieľa. Proste sen. OG Kámen sa venovala hmyzu, na jednom mieste chytila veľkú kobylku. Kým sme ju s ňou fotili, kobylka ju uhryzla do ruky a zrazu už Kámen nebola až tak za jedno s prírodou. Ale reálne mala solídny kusanec, na to od akého malého zvieratka.\nPokračujeme, kocháme sa, užívame si. Na jednom mieste musíme prejsť okolo nejakých válovov s vodou pre zvieratá, pred ktorými je blato. Chlapci zvládli v pohode, dievčatá v snahe vyhnúť sa blatu sa zablatili ešte viac. Ale nevadí, nakoniec prichádzame na salaš Príslop pod rovnomenným sedlom okolo 17tej. Kontrola cedule nám prezrádza, že zajtra nás čaká 7:40 šlapania. Uvidíme.\nV útulni už je jeden starší pán, ktorý išiel z Borišova a nestíhal to do Ľubochne, tak že ešte prespí. Povybaľovali sme veci, obsadili horné poschodie. V rámci luxusu som natiahol aj hamak medzi stromy a vytiahol som 2 pivá a jeden isotonic radler. Signál je len hore na ceste do sedla, kto potreboval išiel sa tam pripojiť. Mne sa nechcelo. Prameň za útulňou našťastie tečie, aj keď slabo. Dal som napúšťat bandasku (4l sa naplnili možno za 10 minút), Kámen SR sa chopila zaslúžilej činnosti zbierania dreva a zakladania ohňa. OG Kámen zatiaľ oddychovala v hamaku.\nPridali sme sa k nej a po chvíli už sme opekali. Bolo to akurát, hneď ako sme oheň rozložili, začalo pršať. Ale len také bububu, nič seriózne, akurát čo sme dali batohy pod strechu. Padlo 10 špekačiek, chlieb, 2x Laško (teraz máme v pi*i ťažko)\u0026hellip; a bolo nám veľmi dobre. Aj sme pospievali, zhodnotili deň, rozprávali sa až do tmy. Kámenovci ešte ponúkli Jägermeistra, a ja som ako posledný bod luxusu vytiahol fľašu vína ktoré sme s Kámenom svojho času vyhrali na Kámenovom kvíze. Proste skvelé. Náš spolubývajúci sa zavrel že ide spať už okolo 18tej, takže sme ho nestihli ani ničím z toho ponúknuť. Nooo, jeho chyba.\nPosedeli sme kým oheň svietil, umyli sme zuby a pekne do chatky. Ešte sme trošku debatovali, uviazali batohy s jedlom na trámy po minulých skúsenostiach s myšami, a zaliezli do spacákov. Ešte sme aj zadebnili diery pod strechou, a zvesili z priečelia erárnu slovenskú vlajku, ktorú som hore našiel a vyvesil keď sme prišli. Ako keď je prezident doma.\nKeď toto píšem už si spokojne pukáme do spacákov (niektorí viac ako iní, však Kámen\u0026hellip; bolo mi prizvukované nech to sem nepíšem, ale poznáte ma). Je to tu pohodlné, sú tu matrace, teplota fajn. Píšem samozrejme offline a uploadnem neviem kedy. Je pol dvanástej keď finišujem, budík máme na pol siedmu. Tešíme sa, dobre bude.\nPohodička na Salaši Príslop Track # ","date":"25 augusta 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2026/08/25/vf-den-1-lubochna-salas-prislop/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003ePrvý deň zvládlo nové stádo, kŕdeľ, húf, roj, svorka, črieda, dav na výbornú. Aj s ideálnou časovou rezervou. Ale pekne po poriadku.\u003c/p\u003e","title":"VF Deň 1: Ľubochňa - Salaš Príslop","type":"blog"},{"content":"Štvrtý deň je za nami. Svojim spôsobom úspešne. Nohy sa konečne viac menej rozkývali a konečne to začalo odsýpať. Ale poďme pekne po poriadku.\nNoc v stane bola síce stiesnená, ale prekvapivo v pohode, a to napriek nerovnej zemi, strašnému teplu večer a ochladeniu nad ránom. Pospali sme takmer do šiestej. Vtáky naokolo veselo štebotali, a teraz ich dokonca pre zmenu ani nestriedal vzdialený rev motorových píl ako tomu bolo ostatné dni. Skrátka pekné ráno. Kiko dostal sms že má dnes pršať, ale ťažkú hlavu sme si z toho nerobili.\nTento dojem sa však mal čoskoro zhoršiť. Z osieho domčeka sme vytiahli batohy aby sme mohli rozložiť bazár (pozn. red.: to znamená povyťahovať značnú časť obsahu batoha, napríklad za účelom naplnenia vodného vaku). V rámci prípravy jedla na deň som išiel doplniť vrecko s arašidmi. Pre objasnenie - na bedrovom páse mám pripevnenú menšiu kapsu na veci, ktoré chcem mať poruke. Napríklad nožík, opaľovací krém, a hlavne hroznový cukor a iné pamlsky. No a jedným z nich je aj uzatvarateľné vrecko s arašidmi, ktoré som každý deň dopĺňal z kilového sáčku v batohu. Blablabla, kilo arašidov, potom sa divíte že máte ťažké batohy. Cicho tam. Boli v Lidli v zľave, a čo človek neurobí pre gurmánsky zážitok.\nNo a ako sa ukázalo, nie len človek. Keď som vrecko vybral, najprv som si všimol že zatvárací mechanizmus je akýsi potrhaný. Reku asi sa zasekol do zipsu na kapse. No a potom sa začali sypať arašidy na zem. V rohu sáčku diera jak svet. Skontrolujem kapsu, aj v nej diera. Nejaký hajzelský hlodavec mal veľmi rád arašidy. Bodaj by sa nimi zadrhol. Ale možno pomsta za toho čo som zrazil na bicykli. Každopádne veľmi neslušné správanie.\nNemohol som sa však v tomto žiali dlho utápať. Bolo treba ísť k prameňu po vodu. Pramene boli v blízkosti sedla dva - oba po zelenej značke na slovenskej strane. Jeden asi po 300 metroch, keď značka lesom zbehla k železničnému tunelu. Tento prameň bol stojatý, aj keď pravdepodobne použiteľný. Rozhodli sme sa ísť radšej ešte ďalších 300 m k studničke, ktorá mala normálne tiecť. Značka tu chvíľu ide popri trati. Lepšie sa nám však kráčalo priamo po železnici než po mokrej tráve. Veď v zákrute za tunelom, prečo nie. Vlak tam mal aj tak 30ku, hádam by mal v tuneli a zákrute trúbiť sme stihli uhnúť. A bol to len kúsok.\nŽiaden vlak čo by trúbil v zákrute sme však nestretli. Namiesto neho ale začalo v zákrute trúbiť niečo iné. Aj som chcel na cestu po vodu zobrať toaleťák keby náhodou, a aj som zabudol. Kiko mal len jednu vreckovku. Kým on nabral vodu, ja som omrkol lopúchovú situáciu pod cestou, no tiež nič na čo by sa dalo spoľahnúť. Nuž tak mi neostávalo len byť dobrý gazda a doniesť nazad do sedla spolu s vodou.\nVody sme načapovali dokopy asi 12 a pol litra, 8 a pol na cestu a 4 do tábora, plus čo sa medzitým vypilo. Rozhodli sme sa totiž že keď máme prístup k vode, zohrejeme si na raňajky instantné jedlá, a pašteky a iné veci ktoré vodu nepotrebujú necháme na miesta kde voda nebude. Napríklad náš dnešný cieľ. Zarobili sme teda dehydrované ryžové kaše, a dali sme ich hriať do chemického samoohrevu. Taká tableta, ktorá keď stretne vodu tak začne byť teplo. To sa zavrie do vrecka aj s jedlami a len sa čaká. Kapsula nebola ale až tak efektívna. Kým sme čakali na jedlo, išli sme aspoň pod stromy opodiaľ zanechať posolstvá.\nOhrev si zatiaľ bublal. Nakoniec nás to prestalo baviť a zjedli sme kaše prinajmenšom vlažné, ale dali sa. Dezert opäť kúsok čabajky. Napriek všetkým týmto úkonom sa nám podaril druhý najskorší štart, už pred pol deviatou. Nevýhodou bolo, že v takom čase boli lúky ešte zarosené, čo prinášalo riziko mokrých nôh. Keby sme len vedeli. Každopádne kritický úsek bol krátky. Po chvíli sa chodník vnoril do lesíka, kde bola prichystaná ďalšia lahôdka. Najprv strmý blatistý breh dolu, asi 10 metrov. Potom padnutý strom akurát v takej výške že sa nedalo poriadne zohnúť. No a v zápätí strmý breh zas dobrých pár metrov dohora. Silný začiatok na prebratie, kopanec namiesto rannej kávy (resp. bieleho monstra)\nPokračovalo sa však už menej dramaticky. Žiadne zásadné stúpania a klesania, išlo sa príjemne a odsýpalo to. Ešte nám aj zostalo trochu Haribáčov zo včera, tieto nás previedli vinohradníckymi oblasťami. Ako už býva na tejto béčkovej magistrále zvykom, les bol pekný ale všedný. V tejto časti bolo aj veľa rozbahnených miest, ktoré bolo treba všakovako obchádzať. Nálada bola však celkom dobrá, konečne sa ťažoba zlomila, batohy sa odľahčili, nohy aj hlava si začali konečne zvykať na to, že len kráčame. Už dlhšie sme uvažovali nad tým že tunajšie lesy, aj keď sú pekné, ponúkajú len o málo dopamínu viac než pochod berie energie. Takže na ceste nás držala len tesná výhra v tejto rovnici. No dnes sme sa dokonca miestami dali do spevu (Marhule - Pred Gardou).\nČo nevidieť sme boli v Laboreckom priesmyku. Práve tam sme obišli hraničný kameň I/100. Naša aktuálna teória v tom bode bola, že čísla kameňov tvoria akési čísla sektorov, ktoré sa zvyšujú buď pri signifikantnej zmene smeru alebo sklonu, a radové čísla kameňa v rámci sektoru. A kamene s označením I sú začiatky sektorov. To by znamenalo, že sme práve obišli 100 sektorov hranice od Kremenca, čo je pekné okrúhle číslo. Na oslavu tohoto míľnika som si doprial prestávku na slabý internet a na klasickú 3bitku pred roztopením (v noci vždy zatuhnú). Na druhej strane Kiko zvykne zatuhnúť aj cez deň už po minimálnej prestávke, takže on pokračoval v ceste.\nZa priesmykom sa výškový profil začal viac vlniť. Opäť však najväčšie vzrúšo predstavovali lesní robotníci ktorí nakladali drevo na V3Sku (alebo obdobnú rachotinu) zaparkovanú čelom do doliny v neuveriteľnej strmine. Na tomto mieste bol dokonca aj 4G signál, tak som sa chvíľu snažil nahrať denníčky predchádzajúcich dní, no nevyšlo to. S Kikom sme sa opäť stratli na Strednom hrbe. V tom čase sme zrazu mali za sebou už zhruba 10 km, čo bola takmer tretina dnešného plánu. Rozhodli sme sa, že pokračujeme asi 5 km do Kalinovského sedla, kde dáme pri útulni krátku pauzu, a potom potiahneme ešte 6 km k prameňu vodojem nad obcou Habura, kde dáme obed. Zhruba od dvanástej sa začal dvíhať vietor a pravaľovať mraky, ale nebáli sme sa.\nCestou do sedla stál za zmienku vrch Daňová. Ako všetko čo súvisí s daňami, aj tento kopec bol nepríjemný. A to preto, že rovnako ako dane, aj chodník naň prudko stúpal. Za ním nás čakali ešte Paseky s pozorovacou vežou z druhej svetovej, tie nás však prekvapili menším sklonom než to vyzeralo na mape. A potom už len kúsok do sedla. Keď sme do sedla prišli, padli asi 3 propagačné kvapky. Kľudne mohlo aj viac, boli by sme sa schovali do rovnakej búdky v akej sme aj poslednú noc nespali. Nakoniec sa však nič nedialo takže sme len sedeli na pni/zemi, zjedli marhule v čokoláde, zvyšok čabajky a namazali čo potrebovalo namazať. Kúsok za sedlom bol ešte prameň, ale ten sme momentálne nepotrebovali. Navyše sme uvideli aj ceduľu smerujúcu do nášho dnešného cieľa, Čertižského sedla, s optimistickým údajom 4:40h. To by znamenalo celkovú dĺžku dňa tak do 9 hodín. K obedovému miestu to bola iba hodina dvadsať.\nDo obeda sme už pauzovať neplánovali, no aj tak sa ešte dve miniprestávočky vošli: jedna kým som čakal na Kika, ktorý riešil niektorý z svojich početných problémikov a druhá, keď sme prišli k fest pekným lavičkám na ktorých by bola škoda si neposedieť. Nálada bola skvelá, tešili sme sa už aj na ďalší deň kedy dojdeme na Duklu, skontrolujeme nálepku z pred 2 rokov a nájdeme ten začiatočný kameň SNPčky ktorý sme prehliadli. A nadovšetko si dáme sladený chladený nápoj (na tú tému som zložil aj pieseň na melódiu Posledného náboja od Nekultúry). Na posledných kilometroch sa začal zdvíhať aj chodník, potrebovali sme sa prehupnúť ešte cez jeden kopec (opäť, kľudne by sa dal obísť, fakt ho až tak nepotrebujeme v krajine), no zdvíhal sa aj vietor. Čo nás však trápilo viac, boli hromy ktoré bolo počuť z poľskej strany. Aj keď pohľad na oblohu napovedal že to fúka preč, chodník sa zrazu otočil a smerovali sme rovno do zlého počasia.\ndramatická hudba\nKeď sme prišli k vodojemu kde sme chceli obedovať, rozpršalo sa naplno. Skrytí na kraji lesa sme nahodili pršiplášte a rozhodli sme sa že sa pokúsime schovať v rozpadnutej hospodárskej budove, ktorá bola asi 200 m od značky na lúke. Keďže už pršalo, lúka bola absolútne premočená a tým pádom po chvíli aj naše topánky.Cestou cez lúku sa napriek tomu marazmu naskytol zábavný pohľad: bývala na nej taká pekná malá bránička od plota, na modro namaľovaná, ako symbolická \u0026ldquo;Kapurka do Beskyd\u0026rdquo;. Videl som ju na fotke v mapách CZ. A ako sa tak brodím trávou, zrazu ju vidím zvalenú na zemi. Našťastie sa do budovy dalo normálne vojsť a naozaj mala strechu, aj keď miestami značne prepadnutú. Bola to asi stará maštaľ, polovicu budovy tvorila vysoká miestnosť cez 2 poschodia a s veľkým otvorom po vrátach, druhá polovica boli dve menšie miestnosti nad ktorými býval pravdepodobne senník. Usadili sme sa teda vnútri, dali dole mokré veci, začali pripravovať obed a spolu s ním plán ďalšieho postupu.\nRozpadnutá ruina bývalej maštale nad Haburou mala aspoň strechu. Mohlo byť tak po druhej. Našťastie aspoň Kiko mal v tejto barabizni 4G signál, tak sme mohli pozerať vývoj počasia. Nevyzeral sľubne. Pršať malo pozdĺž celej hranice, práve v smere ktorým sme mali ísť. Búrky boli tiež v pláne. Bystré oko skúseného pozorovateľa už určite z nezhody medzi názvom tohoto článku a cieľom spomenutým o 3 odseky vyššie šípi, ako sme sa rozhodli. Logický nápad bol zakotviť na dnes v tejto nádhere a pokračovať ďalej zajtra. To by však pravdepodobne predĺžilo celú expedíciu o ďalší deň, keďže spolu so zajtrajšou etapou by sme museli absolvovať 40km aby sme dobehli pôvodný plán. Nie nemožné, ale ani nie príjemné.\nDruhá možnosť bola prečkať dážď a potlačiť ďalej do Čertižského sedla podľa pôvodného plánu. Podľa radarov sa však však dážď ustúpiť nechystal, a navyše ďalší prechod už tak mokrou lúkou by naším topánkam neprospel. Navyše nás čakali ešte tri noci vonku, kým by sme sa dostali k teplej posteli a sprche. A predpovede na nesledujúce dni tiež ukazovali dažde, hlavne v sobotu a nedeľu. Tak sme začali uvažovať aj nad poslednou možnosťou: zabaliť celú expedíciu. Buď hneď, alebo prespať a ísť ráno, alebo potiahnuť na druhý deň 26 km na Duklu a zabaliť to tam. Pohľad z okna stále nevyzeral priaznivo. Aj keď nad našim útočiskom už svietilo slnko, okolité kopce stále vyzerali hrozivo. Rozhodovanie nám trvalo veľmi dlho. Stále sme preskakovali medzi alternatívami, v princípe vždy na opačné strany. Až nakoniec sme sa zhodli.\nsmutná hudba\nIdeme domov. Po piatej stíhame bus z Habury do Medzilaboriec, potom vlak do Humenného a opäť spacím vlakom do Bratislavy, príchod 5:40 ráno. Mali sme toho dosť. Tieto túry sú naozaj hlavne v hlave, a ako som spomenul, béčkové magistrály ledva poskytujú dosť dopamínu na vyváženie nepohody v ideálnom počasí, nie to ešte v dažďoch a mokre. Začalo to zlým plánom, denné kilometre sme v snahe vtesnať túru do dátumových mantinelov prepálili. Kikov otlak na chodidle veciam tiež nepomohol, keď som išiel za ním, bolo vidno ako miestami kríva. Moje nohy tiež boli dosť dokatované aj bez ďalších kilometrov v mokrých topánkach. A tiež sa mi pozdávala možnosť predsalen neplánovane stihnúť štvrtkový koncert last millennials. v Bratislave. Reči o nedokončení celej trasy sme mali už aj skôr, ale hovoril som si že buď stihnúť koncert alebo dojsť celú, žiadne že na Duklu a odtiaľ v piatok domov.\nPovedali sme si že ťažké rozhodnutie, ale asi správne. Mamičky by nás pochválili, veď treba vedieť aj kedy skončiť. Samozrejme keď sme vyšli z úkrytu, slnko stále posmešne svietilo. Lúka ale premočená, a na okolitých kopcoch stále čierňava. Vyzeralo to ako oko hurikánu, aj podľa radaru malo ešte začať liať znova. Tak len 5 km do dediny po modrej značke. Cestou slnko pieklo stále viac, až provokačne. Ako sme sa blížili k dedine, aj mraky sa pomaly rozplývali. Na kraji dediny sme stretli pána s fúrikom, ktorý sa pýtal odkiaľ ideme a či nás chytila búrka. My že áno, ideme z Uble ale rozhodli sme sa skončiť. On si myslel že sme z Uble, tak začal po rusnácky. Potom ale prišiel na to že sme z Bratislavy tak prepol sklamane do slovenčiny.\nNa zastávku sme došli asi 15 minút pred odchodom autobusu. Slnko svietilo tak že aj tamojší potok vyzeral opäť lákavo. Na zastávke sme odložili doplnky do mokrých podmienok a kúpili sme lístky na vlak. A to bol ďalší gól: lôžkové kupé boli vypredané. A na ležadlo pre 4 osoby sme boli fajnoví. Tak reku, berieme na sedenie, to nejak dáme. Zastavili sa pri nás ešte dvaja domáci, jeden starší pán keď videl naše paličky sa hneď pýtal či ideme lyžovať. Tiež sme mu vyrozprávali naše životné príbehy. O pár metrov ďalej predal informáciu ďalšiemu pánovi ktorý mieril na zastávku. Ten za nami prišiel a tiež najprv či sme turisti. A ani nevedno ako, zrazu sa to zvrtlo na tému Ukrajina a že západ nechce mier. A že kto nás oslobodil. A história Habury. Kiko sa aj snažil trochu protirečiť, ale nešlo to. Nuž čo, aj takých berie autobus.\nA to doslova, pán s nami išiel autobusom do Medzilaboriec, ale diskusia už nepokračovala. Vystúpili sme na stanici Medzilaborce mesto, kde sme mali zhruba hodinku do odchodu vlaku. Stanička pekná, trochu sme ju ošpatili našimi batohmi. A keďže za tie 4 dni v lese sme už niektorí stihli zvlčieť, neváhal som aj vyzuť topánky a ponožky, nechať ich sušiť na slnku a pobehovať tam na boso. Ale aspoň som sa prezliekol do čistého trička. Po chvíli k nám na lavičku prišiel starší pár. Pozdravili sme sa, vravíme že sme neškodní len vyzeráme asociálne. Pán sa s nami dal do reči, o turistike, našom pôvodnom pláne a o tom, ako sa v tých horách kedysi bežkovalo. Tiež presne vedel v ktorom prameni na Lupkove sme brali vodu. Všimli sme si aj že stĺp v strede kruháča na stanici je vlastne Warholova plechovka polievky, tak aj to bolo treba odfotiť, a aj o tom sme pár slov prehodili. Čo nevidieť prišiel vlak, tak sme nahodili ešte stále mokré topánky a ponožky, a naložili sme sa.\nVo vlaku fičala klíma, čo nebolo v kombinácii s mokrými nohami najpríjemnejšie. Rovnako nepríjemné boli pohľady z okna na slnkom zaliatu krajinu, nikde ani mráčika. Možno sme sa predposrali. Nuž to už nezistíme. Do Humenného sme dorazili po siedmej, na prestup sme mali 2 a pol hodiny. Rozhodli sme sa ísť nájsť pizzeriu. Jedna mala byť hneď oproti stanici, no namiesto nej tam bol iba džentlmenský klub. Tak späť na stanicu, a vytipovali sme reštauráciu Off road steakhouse v strede mesta, že sa ešte prejdeme. Bolo to dosť ďaleko, musel na nás byť skvelý pohľad ako sme sa potácali mestom. Nakoniec sme došli. Pizza bola znamenitá (Liptovská - mozzarella, bryndza, slanina, prosciutto a zelená cibuľka), a skvele padol aj sladený nápoj - Birell pomelo grep. Za zmienku stoja aj pisoáre v tejto ustanovizni: vyrezané pivné sudy, aj s logom Pilsner Urquell. Skvelé že tento sud stále dostáva to do seba, k čomu bol originálne stvorený. (Áno, prirovnávam Plzeň k chcankám. Nech žije Šariš!).\nPo večeri sme sa prešli hlavným námestím v Humennom. Celkom príjemné. Zamierili sme rovno na stanicu, z maľby na pilieri nadjazdu ponad železnicu sme sa dozvedeli, že prvá písomná zmienka o meste bola v roku 1317. Vlak už čakal na peróne, tak sme len našli náš vagón. Obišli sme nespočet spacích vozňov v ktorých pre nás očividne nebolo miesto, až kým sme došli k trom smutným otvoreným sedacím vagónom. Stredný bol náš. Hneď po nástupe sme sa vyzuli (je nám jedno), prezuli do posledných suchých ponožiek a snažili sa nájsť pohodlie. Odchod bol pred desiatou večer.\nNapísal som denníček zhruba po časť kde sme sa zakempili v maštali. Avšak uložil sa len po časť ako sme ráno vyrazili. Potom premohla únava, ale spať na sedačkách je ťažko, hlavne s boľavými nohami. Pár krát som si na ne ľahol, no skrz kríže som sa potom ledva postavil. Proste trápenie, už nebudeme na ležadlá fajnoví. Vlak ale využívalo prekvapivo veľa ľudí, chvalabohu nikto sa neodvážil prisadnúť si do našej štvorky. Kto už potrebuje o polnoci vyrážať z Kysaku?\nPisár spiaci jak kreveta na sedačke vo vlaku Posledný kultúrny zážitok bola početná skupinka stredoslovenských dovolenkárov ktorí nastúpili okolo Žiliny. Vedúca svorky, asimetrická pani komplet v adidas súprave a so slnečnými okuliarmi ktoré sa snažia vyzerať draho si náramne užívala svoje postavenie sily, keď sa dovalila k dievčine v štvorsedačke krížom od nás a vyšikovala ju že tam majú miestenky. Neviem či bola dievčina vôbec Slovenka, ale v rozospatom stave v nočnom vlaku to mohol byť šok. Pani matrona však nebrala ohľad, začala hádzať kufre na policu a baba mohla len utekať. Ešte jej suverénne povedala že ten vozeň je povinne miestenkový - pričom opak bol samozrejme pravdou. Nuž ale nakoniec sa upratali, a potom začala ďalšia klasika. Pizza slimáky, diskusie o letisku a o tom, čo sa môže a nemôže brať do lietadla, káva v pohári od džemu. Proste Slovač na ceste do Tuniska (odhadom). Čerešničkou bolo keď jeden z tatkovcov začal púšťať pesničky z mobilu. Niekto mu na to povedal že keď je frajer nech to v lietadle pustí. Nuž aspoň bola zábava.\nA tak sa naše dobrodružstvo nateraz končí späť v Bratislave. Ospravedlňujeme sa nedšenému čitateľstvu. Pravdepodobne sa do Habury ešte vrátime, aby sme to doklepli. Teraz ale nebol dôvod sa ďalej trápiť. Bol to problém určite aj s motiváciou. Tým že bolo treba šetriť baterku v mobile a signál bol aj tak slabý, mal som povypínané všetky pripojenia, a teda som nedostával MS Teams upozornenia ktoré by mi pripomínali ako dobre sa vlastne máme. Určite by sme to zvládli dojsť. Možno keby sme sa nešli schovať do tej búdy, dážď samotný by sme zvládli. Možno by sme rozložili oheň a vysušili veci. Možno, možno, možno\u0026hellip; Trošku ma to mrzí, ale zdalo sa to ako najlepšie rozhodnutie.\nVidíme sa dnes na Pink Whale.\nA späť na trase v nejakom bode určite tiež. Veď to nakúpené jedlo sa samé nezje.\n","date":"27 mája 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2026/05/27/vychodokarpatska-4-lupkovsky-priesmyk-habura/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eŠtvrtý deň je za nami. Svojim spôsobom úspešne. Nohy sa konečne viac menej rozkývali a konečne to začalo odsýpať. Ale poďme pekne po poriadku.\u003c/p\u003e","title":"Východokarpatská 4:  Lupkovský priesmyk \u003e Habura","type":"blog"},{"content":"Do tretice všetko dobré. Prichádza zatiaľ asi naša najtupšia túra.\nKeďže sa stále z nejakého dôvodu držíme v hraniciach Slovenska, musíme siahať aj po trasách takpovediac z dna suda.\nNaše kroky vedú na divoký východ Slovenska. Vlaková odysea trvajúca celú noc nás prinesie až do Humenného, snáď bez nehôd, požiarov a prebehnutých červených. Za predpokladu že sa to podarí, čaká nás podľa plánu 8 dní kráčania najprv v slovensko-ukrajinskom, a od druhého dňa v slovensko-poľskom pohraničí. Dĺžka je opať niečo vyše 240km.\nVojnový stav u susedov, zatvorené hranice, malebný okres Snina hlásený ako jeden z top čo sa týka výskytu medveďov\u0026hellip; plán je taký, že zblúdilé rakety a drony sa postarajú o medvede a vlky a my budeme safe. Dúfame že na rozdiel od Rudnej sa nebudeme musieť predierať húštinami - predsalen aspoň hraničný pás by mohol byť vyčistený.\nA zostava? Mali nás byť 3 kusy (resp. 2 a pol, ako sa to vezme), nakoniec však len osvedčené dynamické duo ja a Kiko.\nPretlak jedla je samozrejmosťou. Tu je to totiž dobrá divočina, takmer žiadna civilizácia po ceste a tým pádom ani možnosť doplniť zásoby.\nEnjoy.\n","date":"27 mája 2026","externalUrl":null,"permalink":"/series/vychodokarpatska/","section":"Series","summary":"\u003cp\u003eDo tretice všetko dobré. Prichádza zatiaľ asi naša najtupšia túra.\u003c/p\u003e","title":"Východokarpatská magistrála","type":"series"},{"content":"Aj tretí deň je za nami. Opäť píšem offline, opäť bez powerbanky a opäť sa mi nechce dlho. Takže stručne, poďme na to.\nPôvodný plán vstať keď vstaneme, okolo šiestej, nám nevyšiel. Zdvihli sme sa okolo siedmej. Spolunoclažníci boli dávno preč. Raňajky - krokodília paštéta s šošovicovými chlebíkmi (polystyrén) a kus čabajky. Počas toho sme s pomocou dômyselného systému ukotvenej fľaše nechali automaticky naberať vodu. Prameň nakoniec poslúžil dobre, nabrali sme do plna. Plán nabrať len minimum a doplniť po 15km na Balnici sme teda nerealizovali. Po všetkých týchto úkonoch sme vyrazili asi 10 minút pred deviatou.\nHneď naspäť v sedle nás čakal ďalší príslušník poľskej pohraničnej stráže, a tiež sa pýtal či sme nestretli nejakých dvoch turistov. Nie. Tak dovidenia, sadol do samochodu a odjechal. A my sme vyrazili. Všímavý čitateľ už vie, čo nás čaká, keďže sme spali v sedle. Áno, horekopec.\nOpäť sme sa roztratili, každý Išiel svojim tempom. Hrebeň bol pekný, lesnatý, ale nič kvôli čomu by sa oplatilo trepať 3 dni na východ. Sém tam sa ešte votrela nejaká tá pekná lúka s výhľadom, no s nižšou nadmorskou výškou ich bolo menej.\nPreskočme teda k príchodu na Balnicu. Je to stanica beskydskej lesnej železnice z Poľska. Na mape vyzerali posledné 2 kilometre príjemne, rovinka paralelne s traťou. Veď vlak nechodí strmo. Lenže vlak chodí po násype. Aj som ho pomedzi stromy zhliadol, pekná červená lokomotíva s otvorenými vagónmi. Aj zatrúbil nech mi nie je ľúto. No ale teda chodník. Ten sa začal viniť hore dole cez asi 2-5 metrov hlboké strmé dolinky. No katastrofa. Miestami tak strmé schody z koreňov že to preverovalo moje ťažko skúšané gate.\nNakoniec som došiel k odbočke na Balnicu. Na chodníku som vystrašil oddychujúcu rodinku (a ich serúce dieťa), a hneď som aj predviedol komédiu keď som sa zasekol batohom o nízky konár. Na Balnici mali byť mini potraviny, tešili sme sa na chladený nápoj. Aj tam boli, no boli zavreté. Tak som len vyhodil smeti a smutnonasratý som išiel k stanici vláčika. Tam boli aspoň nejaké stánky. Ono je to pasca na turistov akú dokáže vymyslieť len Poliak. 4 stánky na nádraží. Lolek a Bolek vyvezú vlakom kvantum turistov, tí si nakúpia v stánkoch herbatu, kávu, pekárenské výrobky a bohvie čo ešte, a po cca pol hodine zas vlakom dolu. Akonáhle vlak odíde, stánkari zbalia svoj tovar do áut a zmiznú. Jeden tam s tým autom po lesnej ceste docúval takou rýchlosťou akou by som ja ani dopredu nešiel.\nAj keď sme ešte neboli celkom v polovici, rozhodli sme sa pre obed. Konzerva kuracieho stroganovu. Jedli sme ho viac menej studený, lebo varením som poveril Kika, a trpezlivosť nie je jeho silná stránka. Ale aspoň sme pošetrili plyn. Ja som si ešte pred tým od stánkara za 3 eurá kúpil čaj a posúch s maslom s medvedim cesnakom. Všetko fajn.\nNeostávalo nám než sa pobrať ďalej. Hrebeň opäť nestojí za kvetnaté opisy, ale trochu sa zmenil, teraz bola medzi stromami na zemi hustá vysoká tráva, a to vyzeralo veľmi pekne. Ďalší za zmienku stojí Vysoký grúň, ktorý teda napriek svojim iba 905 metrom nezostáva svojmu menu nič dlžný. Už jeho predkopec sa pýši riadnou vertikálou, potom je rovinka a mierne klesanie. Aby si to človek vychutnal naplno. Trošku ma znervóznilo obrovské lajno ako od kravy v strede cesty, a ešte pár menších za ním, ale keď som videl ten stupák na spomínaný grúň, tiež som sa skoro posral.\nCerešnička na torte: na vrchole mi došla voda vo vaku. Ešte som mal chvalabohu niečo vyše litra vo fľašiach, no do cieľa stále ostávalo asi 11km. Cez deň som vodou nešetril lebo sme čakali tankovanie na Balnici, no nevydalo. Kiko sa na vrch doteperil s rovnakým problémom, akurát on už nemal žiadnu vodu. Pramenisko ktoré našiel cestou sa mu nezdalo pitné.\nĎalšie premenisko malo byť hneď pod kopcom. Aj bolo, ale tiež nepoužiteľné. Tak ďalšia studnička 7km. Fičali sme, batohy sú bez vody aspoň ľahké. Odpočítaval som nekonečné hraničné kamene. Ale inak scenéria v tejto časti veľmi pekná.\nNakoniec sme konečne dorazili ku kameňu 82/3, pri ktorom bol na strome vyblednutý nápis H2O a šípka do doliny. K prameňu nešiel žiaden chodník ale podľa GPS sme ho našli. A skoro celý vypili. Kašľať na trochu kalu. Snáď sa neposereme.\nDo cieľa to ale ešte stále máme 3,4km. Pokračovali sme v nastolenom tempe. S nízkym slnkom zatrávnený les pôsobil miestami až magicky. Nemali sme ale čas sa kochať, už sme to chceli mať za sebou. Pár stoviek metrov pred cieľom nás ešte vyľakal neznámy zvuk z ľavej strany, čo znel ako odfúknutie. Nevideli sme nič, ale pridali sme do kroky aj do hluku. Nakoniec sme šťastne došli do Ľupkovského priesmyku o ôsmej. Pustili sme sa do večere - konzerva chicken tikka masala. A tým pádom sme sa úspešne zbavili všetkých konzerv.\nPred Lupkovským priesmykom Útulnička tu je veľmi chabá. V podstate len jedno miesto na ležanie a malá lavička. Keďže tu nie je kam rozumne zavesiť hamak, navrhol som že sa vyspím aj na tej malej lavici. On zas že si rozloží stan, a ja môžem byť vnútri. Reku dobre. Začal som chystať spanie a tu zrazu: pod oknom malé osie hniezdo, a vyletela z neho osa. To. Je. Problém. Rozmýšľal som. Dalo by sa odstrániť? Napríklad dať do prázdnej konzervy, alebo hermeticky uzavrieť pomocou konzervy a pásky? Alebo vreca na smeti a pásky? Začal som realizovať druhé spomenuté, no v tom sa ukázala odniekiaľ druhá osa, tak som vyletel von. Požiadal som Kika o azyl v stane, do búdky sme dali ruksaky. Nasťahoval som sa, podmienky sú stiesnené, zem krivá a tvrdá, ale asi lepšie ako osa v spacáku. Bude to ťažká noc. Aspoň zajtra máme iba 32km. Ach jaj.\n","date":"26 mája 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2026/05/26/vychodokarpatska-3-ruske-sedlo-lupkovsky-priesmyk/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eAj tretí deň je za nami. Opäť píšem offline, opäť bez  powerbanky a opäť sa mi nechce dlho. Takže stručne, poďme na to.\u003c/p\u003e","title":"Východokarpatská 3: Ruské sedlo \u003e Lupkovský priesmyk","type":"blog"},{"content":"Deň 2 je úspešne za nami. Horko-ťažko. Dnešný report bude kratší, a to hneď z niekoľkých dôvodov: veľa sa toho neudialo, som vypľutý, na útulni nie je internet a cerešnička na torte: ležím na hornom poschodí a powerbanku som zabudol dole.\nAle pekne od začiatku. Na raňajky sme išli hneď ako sa dalo, o 7:30. Dali sme si po hemendexe, jeden s kofolou a druhý s kávou. Nakoniec to bolo ale úplne jedno lebo sme sa zesrali rovnako. Tretí chod k raňajkám nás ešte len čakal, a bolo ním asi 1000 výškových metrov na Kremenec.\nDokončili sme posledné prípravy, Kiko sa podľa vzoru svojho idolu Bacila, ktorý mu už od SNP nedá spávať, rozhodol vkročiť do nového týždňa aj s namazanou prdelou (vazelína proti oderom). Tu podotýkam, že keby ma poobede neupozornil že to sem pisat nemusim, tak by som na to zabudol. Ale nájdime spolu hlbší zmysel tohoto príbehu: veď koho z nás ešte taký riadny pondelok nepoláskal do rici? Tak predsa radšej s Krémom. A pre nás dnešok nebol iný.\nVyrazili sme kúsok pred pol ôsmou smer Kremenec. Na ceste sme opäť stretli hliadku zo včera. Začínali sme miernym stúpaním cez dedinu, okolo najvýchodnejšej autobusovej zastávky na Slovensku. Postupne sa sklon zprudšoval, ak také slovo existuje. Na samom konci sme opäť stretli našich kamarátov v zelenom. Vypli motor, stiahli okienka, tak sme došli pokecať. Vraj vyzeráme veselšie než včera. To dáva zmysel, mali sme v nohách ešte len možno kilometer. Pokúsili sme sa ale o fintu tisícročia: keď sa spýtali kam ideme, povedali sme im že Ruské sedlo, a aj sme sa rovno spýtali či by nám tam neodviezli batohy. Vraj dnes nejdú hore, ale keby neboli dnes iba v dedine, tvárili sa že by sa dali nahovoriť. Nuž finta neúspešná.\nV lese začalo byť stúpanie už seriózne. Po tom ako som včera pri brode zo seba vylial čistú sýtožltú tajnú ingredienciu plzenského prazdroja, rozhodol som sa že dni treba začínať vypitím aspoň litra vody. To som na penzióne aj spravil, a už pri prvom stúpaní som vypotil dvojnásobok. Kým som čakal na Kréma, zjedol som dnešnú 3bitku skôr než nadobudla svoju pravú formu energetického gélu. A pokračujeme ďalším stúpaním.\nZrazu sme dobehli človeka. Keď sme sa priblížili, zistili sme že má psa. A potom sa objavil aj druhý človek, a uvedomili sme si že sú to tiež policajti, tentokrát pechota. Čiže vlastne to bol ten pes s tými dvoma k\u0026hellip; no nechajme to tak. Dobehli sme ich tesne pred Temným vrchom, chvíľu pokecali, pýtali sa či sme Slováci alebo Česi a že kam ideme. Jeden z nich povedal že on chce ísť magistrálu budúci rok. Moja autistická riť sa k všeobecnému pobaveniu spýtala či služobne, ale nie.\nO niečo ďalej na konci prvého stúpania sme stretli také tri grácie, ktoré tam tiež pauzovali. Dali sme si pauzu 2 minútky, ponúkli sme im že ich odfotíme. Oni si k sebe zobrali aj Kréma, a nakoniec sme dali aj selfie všetci piati. A fičíme do doliny. Totiž medzi dedinou a Kremencom je taký zákerný vedľajší hrebeň cez ktorý sa treba prehupnúť a zísť dole do doliny Stužice, kde značka chvíľu ide po telese bývalej lesnej železnice. A potom, ako inak, opäť do kopca.\nV klesaní musel Kiko riešiť problém v topánke, konkrétne pľuzgier na chodidle. Au. Išiel som napred, počkal som ho pred záverečným stúpaním na Kremenec pri výdatnom prameni skvelom na občerstvenie. Po chvíli sme pokračovali až na hraničný pás a poslednú kolmicu k ukrajinskému trojbodu. Tým pádom bolo raňajkové stúpanie za nami po takmer 10 kilometroch a vyše 3 hodinách. Kremenec je zároveň aj najvyšší bod našej trasy a najvýhodnejší bod našej krajiny.\nPo krátkej pauze na jedlo a nalepenie našej starej SNP nálepky na tunajší cedulovník sme pokračovali. Teraz už po hranici s Poľskom, ktorej sa budeme držať ešte dlho. Cesta išla po hrebeni, opäť sme sa roztratili, každý Išiel svojim tempom. Hrebeň vyzeral miestami ako obyčajné lesy Malých Karpát, ale občas sa otvoril na dychberúce lúky a výhľady do oboch krajín. Všade posiate čučoriedkami, bohužiaľ keď ešte nezrelými. Jediný incident cestou bol že sa mi v jednom zostupe trošku vykrútil členok, ale bez následkov. Vďaka, Haribo!\nPočkali sme sa pri útulni pod Čierťažou. Tesne pred ňou nás však čakala ďalšia odporná vertikála, kopec pomenovaný podľa časti tela po ktorej si človek ťuká keď vidí to nechutné stúpanie: Čelo. Hnus. A rovnako nechutný bol aj zostup. Kompetentní by mali zvážiť či by nestálo za zamyslenie viesť štátnu hranicu radšej po vrstevnici.\nKeďže sme ešte neboli za polovicou, obed sme odložili na neskôr. A neskôr znamenalo altánok na lúke pod Riabou skalou. Bol by súci aj na parádne prespatie, a ranná scenéria tam musí byť brutálna. Prichádzajú kulinárske špeciality: prvá padá konzerva maďarského gulášu. Ako dezert sa podávajú Haribo uhorky. Znamenité, aj keď uhorky trpia tým čo asi každé vegánske Haribo: strašne sa lepia na hubu.\nZ obeda vyrážame pred štvrtou. Riabia skala je nádherná. Rozprávkový les od vetra pokrútených stromov ustupuje vyhliadke na dolinu Zbojského potoka, a neskôr opäť nádherným lúkam. A takto to pokračuje až na Ďurkovec. Pod ním sa zastavujeme pri studničke ku ktorej sa ide veľmi strmo dole. Preusporiadanie ruksaku na obed mi dalo dôvod na paniku že mi dochádza voda vo vaku. V skutočnosti sa len nejak pokrútil a preto horšie tiekla. Stačilo fúknuť. Ale predstava čerstvej studenej vody plnými dúškami bola príliš lákavá, tak som išiel. Nabral som aj do jednej z fliaš. Kiko sa ku mne tiež dokulhal, no kvalita vody ho neohúrila tak obišiel naprázdno.\nPokračujeme bez incidentov až na vrch Okruhliak, do cieľa ukazuje okolo 3 hodín. Scenéria stále parádna. Pár nechutných klesaní slúžiacich ako setup krutého žartu z dielne značkára v podobe ďalších nechutných stúpaní. Ale také sú asi hrebeňovky. Cestou rozmýšľame podľa čoho sú číslované hraničné kamene. Systém tam isto je, ale neprišli sme na to že aký. Ak niekto vie, prezraďte. Na Okruhliaku krátka svačinka, už iba 3 kilometre. Tri nekonečné kilometre. Aj na ne sa ale zmestili scénické lúky, teraz ešte aj osvetlené zapadajúcim slnkom.\nZapadajúce slnko nad Ruským sedlom Úplne na záver prichádza posledná kolmica smerom dole do sedla. Dokonca prechádzame cez nejaké historicky signifikantné miesto, akési opevnenie. Informačné tabule by nám povedali viac, no nás zaujímalo iba kedy už konečne skončí ten posledný nekonečný kilometer. A tiež nevieme po poľsky. V sedle nečakane stretávame dvoch uniformovaných príslušníkov nejakých poľských bezpečnostných zložiek. Pýtajú sa či auto čo tam stojí je naše, odkiaľ ideme a či sme nevideli nejakých dvoch turistov. Nevideli.\nPo chvíli konečne prichádzame na útulňu. Dnes nespíme sami. Je tu ďalší pán aj s krásnym psíkom, ktorý je z nás však evidentne nervózny a stále šteká. Pán vraví že ak sa trochu neupokojí, bude sa musieť presťahovať lebo by sa nevyspal nikto. Chvalabohu sa upokojil.\nProblémom však ostáva prameň pri chate, ktorý je až príliš pokojný. Načapovať liter trvalo dobrých 10 minút. Keďže sme ale na dnes už poriadne rozbití, nechali sme tento problém na ráno a išli sme zohriať večeru: konzervu chilli con carne. Potom už len pripraviť na spanie, napísať tento dríst a pekný deň za nami. Až tak pekný nie, nakoniec sme zaknihovali 32km a niečo vyše 2000 výškových. Chodidlá to cítia. Chvalabohu žiadne kostrové ani kĺbové bolesti, a iba minimum svalových. Ale s hrôzou zisťujeme že zajtra nás čaká až 35km, aj keď iba s polovičným prevýšením. Nuž\u0026hellip; držme si palce\u0026hellip;\n","date":"25 mája 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2026/05/25/vychodokarpatska-2-nova-sedlica-ruske-sedlo/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 2 je úspešne za nami. Horko-ťažko. Dnešný report bude kratší, a to hneď z niekoľkých dôvodov: veľa sa toho neudialo, som vypľutý, na útulni nie je internet a cerešnička na torte: ležím na hornom poschodí a powerbanku som zabudol dole.\u003c/p\u003e","title":"Východokarpatská 2: Nová Sedlica \u003e Ruské sedlo","type":"blog"},{"content":"Naše rozprávanie začína včera večer na bratislavskej hlavnej stanici, kam nás ochotne doviezol Kikov tatko, za čo mu patrí príslušná vďaka. Ja, Kiko, dva 20 až 24,25 kilové ruksaky a krabica vecí (jedla), ktoré som kupoval spoločne pre oboch. Prišli sme v dostatočnom predstihu, ale vlak už bol pristavený tak sme sa mohli ubytovať. Pleskli sme sa po vačku a priplatili si 8 eur za lôžkové kupé pre dvoch. S veľkými batohmi sme sa ledva vošli do uličky, ale zvládli sme. Kiko sa okamžite postaral o zábavu keď hodil na svoju posteľ spomínanú krabicu.\nLôžka spacích vozňov Železničnej spoločnosti Slovensko - národného dopravcu majú vskutku pohodlné matrace. Pružné. A práve vďaka tomu sa z krabice pri dopade odrazila menšia krabička, obsahujúca sáčky s magnéziom a iné drobnosti. Samozrejme všetko sa vysypalo do štrbiny za lôžkom. Keď sme sa inteligentne snažili lôžko nadvihnúť, nasledoval ešte aj jeden sáčok Haribo. Pokúsili sme sa to loviť rukami a pár sáčkov sa podarilo, ale nakoniec sme dali ešte jeden pokus nadvihnutiu postele, a nakoniec sa to podarilo. Po tomto večernom divadle sme mohli ísť s dobrým pocitom spať.\nOkolo 6:45 nám steward priniesol bohaté raňajkové balíčky. Nevedeli sme že sú v cene a nekupovali sme ich, no nehádali sme sa. Jeden plnený a dva čisté croissanty, maslo, džem, syrokrém, balík salámy a pomarančový džús. Plus dva muffiny ešte z domu, no čo viac si priať.\nV Humennom sme vystúpili o pol ôsmej do nádherného dňa. Mali sme hodinu na prestup, tak sme obkukli lokálne tesco za účelom kúpy monstríka. Misia bola úspešná, aj keď sme museli z koša pri samoobslužných pokladniach vyťahovať bloček. Pôvodne sme plánovali dať raňajky v staničnej reštaurácii, no s balíčkom z vlaku to nebolo treba.\nVlak do Stakčína bol chvalabohu dosť luxusný na to aby mal zásuvky, tsk sme mohli aspoň dobiť mobily. Mimochodom ten plnený croissant bol jedna báseň - slovenský výrobok z Prešova, a extrémne veľa náplne. 7days môže handry fajčiť. Luxusný vlak mal aj záchod ktorý sme boli vyskúšať, no podľa hesla \u0026ldquo;zwei Dumme ein Gedanke\u0026rdquo; sme obaja mali rovnaký problém a nevedeli sme v ňom zasvietiť. Keď sme sa zmierili s tým že tam budeme na slepo a zamkli dvere, rozsvietilo sa. Nuž, precenili minimálnu inteligenciu používateľov. Po necelej hodine vystupujeme v Stakčíne.\nA prichádza prvá úloha dňa: ako sa dostať zvyšných 20km na ukrajinskú hranicu v Ubli (názov dôležitý). Najbližší autobus v nedeľu tam ide po 19tej, a toľko sme čakať nechceli. Rozhodli sme sa ale nevolať hneď taxík, že skúsime niekoho stopnúť. Prešli sme teda kúsok do centra dediny, a pri opravovanom moste sme začali stopovať. Všetci nám ale ukazovali že idú iba sem. Napadlo nám že lepšie bude presunúť sa na koniec dediny. Ešte sme sa spýtali osadenstva stretávajúceho sa na neďalekej benzínke či tým smerom nejdú (teda Kiko sa pýtal, lebo v strhujúcom dueli prehral kameň papier nožnice). No nikto nešiel, tak sme zobrali batohy a zamierili sme na koniec dediny.\nKúsok ďalej prišla prvá sociálna interakcia expedície. Bola to skupinka postarších e-bikerov. Išli našim smerom, ale zobrať nás nechceli. Počudovali sa ale nad našim plánom, a že nech dáme pozor na medvede. Ale že cez deň v pohode.\nV diaľke na konci ulice aj dediny sme zahliadli neklamný znak blížiaceho sa šťastia: pod kríkom tam v tom tŕstí chrastí rastie, parkuje a kvety rozvíja, jedna pistáciová fábia. Dokonca kombi, čo ma znalci neskôr ubezpečili že je skutočná raritka. Tento spot kričal šťastím, tak sme si povedali že 10 áut skúsime stopnúť a ak to nepôjde, voláme taxána.\nPistáciová mágia však zafungovala. Zastavilo nám hneď prvé auto. To sme však ešte netušili, že namiesto odvozu dostaneme ponaučenie. Ukrajinská ŠPZ, výhra, tutovka. Pristúpim k okienku a pýtam sa: hranica? Ulič? Týpek krúti hlavou že nie. Ani za desku? Gestikulujem. Stále nie. Tak nič, a týpek vyrazil ďalej. Pozornejší čitateľ si už určite všimol k čomu došlo. Mne až keď sa brzdové svetlá strácali za zákrutou. Ulič. Ulič? NIE, MY IDEME PREDSA DO UBLE!!! IDIOT!!! Takže prvé stopovanie a hneď prvá dôležitá lekcia: dobre si pamätaj, kam chceš ísť.\nPrešlo pár ďalších áut, jeden pán zastavil any nám povedal že ide len sem. No pistačka nám zoslala druhú šancu v podobe Poliaka s obyčajnou fabiou kombi. A išiel na hranicu a mohol nás zobrať. Akurát sme museli napchať ruksaky na zadné sedadlá lebo mal \u0026ldquo;zamarowany bagażnik\u0026rdquo;, ale to nebol problém. A už o pol jedenástej sme stáli na hranici.\nZastavili sme ešte policajnú hliadku, aby sme sa spýtali či sa musíme niekde nahlásiť keď sa plánujeme pohybovať tak blízko pri hranici. Čítali sme totiž príbehy ľudí ktorých došli policajti riešiť. Povedali nám že po Sedlicu sme v pohode, len nech nevstupujeme na pás. Ale že keď sa chystáme na Kremenec, nech sa nahlásime na stanici v Zboji.\nA vyrážame. Začíname asfaltom, pokračujeme lesnou cestou mierne do kopca. Prvý stret so zverou, našťastie nám len cez cestu prešla srnečka, alebo obdobná vysoká zver. Po chvíli prišiel aj prvý vysoký stupák na Kremenec (je ich tu viac), a na vrchu prvé výhľady na Vihorlat (myslím). K ceduľovníku prichádzame dokonca v predstihu, prechádzame okolo zaparkovaného Lakatoša (napadlo mi či tam nie sú aj kľúče, ale nebudu to dělat, je to past vedle pasti).\nPo chvíli prídeme na pohraničnú asfaltku. Tesne pred 10tym kilometrom Kiko rozhodol že je čas dopriať si blok syra. Zastali sme v tieni pri čudesnom rúrovitom otvore v asfaltke, asi 15cm priemer a možno 30cm hĺbka. Alebo tak to vyzeralo. A tiež to vyzeralo ako ideálne miesto na odloženie paličiek. A tu sa mohla stať katastrofa: zdsnlivé dno rúry totiž bola iba hrubá pavučina. Keby som bol býval paličku pustil, padla by do nenávratna, ako ukázal nasledujúci test s kameňom. Bláznivé veci. Bohvie čo to bolo. Ale kozí vyzretý tvrdý syrček bol znamenitý.\nNeskôr sa z asfaltky odpájame a točíme sa smerom do lesa a k hranici. V prieseku je po dažďoch ešte blato, tak sa mu vyhýbame. A tu prichádzame hneď prvý deň k prvému toaletnému defektu: pri natiahnutí kroku cez mláku bolo počuť že puk! Moje skvelé Decathlon nohavice po vyše 1000 kilometroch vypovedali službu. Konkrétne to nezvládol šev tesne pod zipsom. Keby som nemal trenky, hneď mi cicí trčina (Facebook hudobnej skupiny Nekultúra, 18.5.2026). Nuž ale ideme ďalej, keby bolo zle, nič s čím by si ducttape neporadil.\nNa mnohých miestach reálna trasa nesedí s tým čo je zakreslené v Mapách CZ. Prichádzame do krátkej časti ktorú som nazval Uličské Kolmice. Čerstvo namaľované značky nás posielajú zo širokej cesty dole strmým brehom na cestu o poschodie nižšie (zákerné, lebo len pár metrov dozadu sa tie cesty rozpájali). Kika si tento strmý breh takmer zobral za obeť, no ustál to. Ešte po jednej takejto kolmici sme sa ocitli v doline pri rieke Uličke, ktorej vlnky vyzerali v tom teple nesmierne lákavo, no času nazvyš nebolo.\nPokračujeme mostíkom cez rieku a ako inak, opäť do kopca. Za prvým stúpaním stretávame v lese policajnú hliadku. Žartovne prichádzame či čakajú na nás, pani policajta vtipkuje že hej, dajte pasy. A ja že sakra, teraz musíme ísť naspäť. Aj týchto sme sa spýtali ako je to s nahlasovaním sa, ale vraj sa nemáme báť. Že netreba nič, a keby niečo bolo, tak oni si nás nájdu. Rozlúčili sme sa a tlačili ďalší strmák, ktorý nás vyviedol na lúku s parádnymi výhľadmi, aj na nášho vojnou zmietaného suseda. Celkom šialené. Pokračujeme v riadnom teple cez lúky.\nV jednom mieste opäť skočíme na lep mapám CZ, ktoré nás navedú na očividne starú trasu, a predierame sa pár sto metrov zarastenou spomienkou na lesnú cestu. Nakoniec sa však spojíme so značkou a pokračujeme, a po chvíli už krásnymi rozkvitnutými lúkami klesáme do obce Uličské Krivé. V doline sa zastavíme pri potoku, aby sme schladili hlavy, no rýchlo pokračujeme lebo sa už tešíme na kofolu v miestnej krčme.\nMiestna krčma je napriek informáciám na Google mapách väčšinu týždňa zatvorená (okrem piatka a soboty 19-22). Sklamane pokračujeme ďalej, míňajúc ďalších návštevníkov ktorím sme túto novinu zdelili. Ešte obvolávame penzióny v Novej Sedlici a vybavili sme ubytko v Penzióne Kremenec. Zároveň sa k nám pripojil lokálec s bicyklom. Vravel že krčma v Zboji by mala byť otvorená a že sa tam stretneme. Do cieľa to podľa cedule máme 2 hodiny, krčma je tesne za polovicou. V podstate už len po asfaltke, až na jednu skratku cez lúku.\nTáto skratka končila brodom cez Zbojský potok, ktorý je celkom výrazný. Takže boty dole a brodiť. Keď už sme boli bosí, na druhom brehu sme zložili batohy a trošku sme sa ešte v potoku powellnesovali, posedeli na kameňoch a pojedli. Mimochodom jedlo doteraz bola 3bitka (roztopená), müsli tyčinka, ten syr, decathlon želé, slané arašidy a teraz horalka. Plán bol dať si niečo v spomínanom zatvorenom pohostinstve, ale keďže už sme pred cieľom, dobojujeme to na snackoch.\nPo pauze pokračujeme opäť po hlavnej ceste. Zastaví pri nás policajná hliadka a pýta sa či sme Slováci. Neboli sme dosť duchaprítomní na to aby sme odpovedali da, takže všetko v pohode. Tiež sme im vysvetlili našu dilemu s nahlasovaním sa, ale vraj netreba a sme v pohode. Nuž uvidíme zajtra.\nKu krčme prichádzame tesne pred piatou a už z diaľky vidíme zavreté dvere so zamknutou mrežou. Tak že si len na chvíľu sadneme. Vtedy sa však pozriem lepšie na vyvesené otváracie hodiny: každý deň od piatej do desiatej. Je 16:59. Tak počkáme, a po chvíli už sa začínajú zbiehať aj štamgasti. Jeden sa nám aj prihovoril, spýtali sme sa či majú aj kofolu, a on že ano, a aj pivo dvanástku a aj borovičku. To s nami ale nič nerobí. Väčšina z nich autami. Po chvíli sa vynorí aj krčmárka a pekne ako kačičky ideme za ňou k baru. Objednám dve fejkové kofoly, čapovanie trvá večnosť lebo strašne penia. Krčmu opúšťame pred pol piatou nech doklepneme tie posledné 3 kilometre.\nV Novej Sedlici rýchlo okukneme domček deduška Večerníčka, fascinovaní a mierne vyľakaní tunelovým mostíkom ktorý na fotobunku púšťa jeho znelku. A hneď vedľa neho je aj náš penzión, juchuu. Ubytujeme sa a šup dole na večeru. Lokálne slané tvarohové pirohy (tzv. tatarčané pirohy?) a pečené rebierka. Obe dobré, rovno sme zajednali aj hemendexy na raňajky.\nPo večeri sprcha, nariekanie nad hmotnosťou a obsahom ruksakov, príprava snackov na ďalší deň, a neskôr nariekanie nad zatiaľ dvoma kanadskými gólmi (začala 3. tretina). Telku sme nastavili na časovač 2 hodiny, ktorý práve vypršal. Spánok vo vlaku nebol ideálny a zajtra máme ťažký (hehe, aj doslova) deň s nechutnými stúpaniami hneď ráno, takže radšej pospať než dopozerať toto trápenie.\nDomček deduška Večerníčka v Novej Sedlici Držte palce nech nám batohy zázračne zľahknú a nech to zajtra nebolí. Mimochodom keď scrollnete nižšie, malú by sa tam dať dať aj komentáre, ak máte nejaké myšlienky hodné zdieľania. Ale teraz dobrú noc, dobré ráno, alebo dobrú chuť ku káve. A vy zajtra pekne krásne do roboty, muhehe. A ak tam už ste, tak nie som na mobile ale robím robím!\n","date":"24 mája 2026","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2026/05/24/vychodokarpatska-1-ubla-nova-sedlica/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eNaše rozprávanie začína včera večer na bratislavskej hlavnej stanici, kam nás ochotne doviezol Kikov tatko, za čo mu patrí príslušná vďaka. Ja, Kiko, dva 20 až 24,25 kilové ruksaky a krabica vecí (jedla), ktoré som kupoval spoločne pre oboch. Prišli sme v dostatočnom predstihu, ale vlak už bol pristavený tak sme sa mohli ubytovať. Pleskli sme sa po vačku a priplatili si 8 eur za lôžkové kupé pre dvoch. S veľkými batohmi sme sa ledva vošli do uličky, ale zvládli sme. Kiko sa okamžite postaral o zábavu keď hodil na svoju posteľ spomínanú krabicu.\u003c/p\u003e","title":"Východokarpatská 1: Ubľa \u003e Nová Sedlica","type":"blog"},{"content":"","date":"27 júla 2025","externalUrl":null,"permalink":"/tags/montreal/","section":"Tags","summary":"","title":"Montreal","type":"tags"},{"content":"Sólenko zo Sommer 96 od Montrealu.\nTab # e |---------------------------------------| H |---------------------5---5---5---------| G |---------4---7---4-7-------7---7-4-----| D |-5---5-7---5---------------------------| A |---------------------------------------| E |---------------------------------------| e |---------------------------------------| H |-------5-8-7---------------------------| G |---4-5-------4---------4---------------| D |-7---------------7-5-4---7-5-----------| A |-----------------------------7---------| E |---------------------------------------| Sondžik # ","date":"27 júla 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/07/27/montreal-sommer-96-solo/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eSólenko zo \u003cem\u003eSommer 96\u003c/em\u003e od Montrealu.\u003c/p\u003e","title":"Montreal - Sommer 96 (sólo)","type":"blog"},{"content":"","date":"27 júla 2025","externalUrl":null,"permalink":"/tags/taby/","section":"Tags","summary":"","title":"Taby","type":"tags"},{"content":"Finálny deň vybavený bez väčších problémov. Vyrazili sme skoro, išli sme rýchlo a v cieľovej rovinke sme boli už na obed.\nNamiesto budíka nás o šiestej ráno zobudili kostolné zvony. Rýchle raňajky z vlastných zdrojov (zalievané müsli Travellunch, nič moc), ranná hygiena, pobaliť a môžeme ísť. Ešte sme trošku s handrou skonsolidovali podlahu, lebo ten bordel čo z nás včera po príchode opadal bol hanba. Vyrazili sme podľa plánu o siedmej.\nVeci nám chvalabohu stihli preschnúť do uspokojivého stavu. Hlavne sme sa báli o topánky, ale vďaka kombinácii vlažného radiátora a tomu, že sme ich naplnili toaleťákom na nich nebolo takmer vôbec poznať že deň predtým sme premokli jak siroty.\nHneď na úvod návrat na značku. Podľa očakávaní založených na včerajšom prieskume v teréne sa jednalo o pekný ranný grcáčik. Nebol však dlhý, a ďalej sa pokračovalo miernym stúpaním po asfalte až do časti Záhrb. Tam cedulovník hlásil, že na Veľký Inovec by to malo byť 2:40, čiže hore by sme mali byť okolo desiatej. Pecka!\nHneď od rázcestníka som vyrazil nesprávnou cestou, no starší pár z priľahlého dvora ma hneď upozornil a nasmeroval správne. Samozrejme strmšie do kopca. Cesta bola príjemná, aj keď miestami blatko. Na jednom takom mieste som ho chcel prelstiť tým, že ho prekročím cez kameň. Lenže ako som na tento kameň pravou nohou stúpil, kameň sa mierne pohol, čľapol a vystrekol dávku riedkeho blata spod seba rovno na moju ľavú nohu, ktorá práve išla okolo. Zamazaný jak batoľa.\nZ lesa vychádzam na lúku popod rampu, na ktorej je značka varujúca pred výskytom medveďa v lese z ktorého som práve vyšiel. Keby len vedeli\u0026hellip; Cestou usúdim že keďže máme kratšiu etapu, je už najvyšší čas otvoriť Haribo. Dnes sú to kyslé jablkové krúžky. Samé sa to nezje, a už bola aj pätina trasy preč.\nPo lúkach pomedzi statky prichádzam do časti Bukovina. Vidím pred sebou Jednotu, ktorá síce nevyzerá veľmi otvorene, ale jeden red bull by sa zmestil. V mapách skontrolujem otváracie hodiny, a na prekvapenie všetkých zúčastnených by malo byť otvorené. Nápis \u0026ldquo;na predaj\u0026rdquo; na budove však nič dobré neveští, a tabuľka na vstupe oznamujúca ze predajňa je zrušená definitívne potvrdila že red bull nebude. Aj tak sú také žbrndy nezdravé, fuj!\nKúsok ďalej ma dobehne aj Kiko. Rýchly výšvih o pár vrstevníc vyššie a pohľadom na mapu zisťujeme, že sme už ozaj blízko k vrcholu, a to ešte nie je ani 9 hodín. Pri ďalšom rázcestníku vidíme časový údaj na vrchol Veľkého Inovca 35 minút. Odvtedy neprešlo ani 20 minút a my už sme stáli hore na vyhliadke. Pod vrcholom sme ešte stretli skupinu turistov v počte zhruba 10ks, všetci s plnou poľnou. Pozdravili sme sa, oni sa spýtali či ideme Rudnú, my že áno, a že či aj oni, oni že nie, že len z Novej Bane a naspäť. Podľa množstva vybavenia asi prespávali.\nZhruba odtiaľto musím zapisovať nanovo. Mal som to už včera 24.5. o šiestej večer hotové, ale neuložilo sa. Na vrchu sme dali krátku pauzu, pofotili a pojedli nejaké tyčinky. Včera sme sa rozhodli že dnes opäť nemusíme robiť obedovú prestávku s varením, lebo jednak sme potrebovali stihnúť spoje z Moraviec, a dvak sme mali iba 24km etapu. Už okolo pol desiatej sme zahájili zostup. Pri chate sa takmer zopakovala situácia s Dinom, kedy sa k nám pridal malý pes ktorý očividne bol sám sebe pánom. Zišiel však s nami iba k chate a zabehol dnu. Bol som v tom že chata je nefunkčná, no dvere boli otvorené, podľa vzduchu sa tam kúrilo a vnútri bolo dokonca vidno tabuľu s dennou ponukou. Viac sme však nezisťovali.\nJe síce pekné že ráno sa nám podarilo vstať o šiestej a vyraziť o siedmej, ale čo z toho keď tráviaci trakt sa prebudil až po deviatej? Možno to bolo rýchlou zmenou nadmorskej výšky a s tým spojenými zmenami v tlaku, ale skrátka a dobre som začal cítiť nutkanie vyparkovať čokoládové autíčko. Nemal som však najmenšiu chuť to takto kúsok pred koncom vzdať a ísť do húštiny. Našiel som na mape najbližšiu krčmu - v Žitavanoch, a cieľ bol jasný. Najprv sa tam ale bolo treba dostať.\nZostupovalo sa prevažne príjemnými cestami. Na vrchu síce fúkalo, a keďže bolo relatívne ráno, bolo ešte celkom chladno. Kontrovalo tomu slniečko na lúkach, ktorému vďačíme aj za to že sme od lúk opäť nezmokli. Lesné časti pripomínali Malé Karpaty pri Bratislave. Suchosť lúk však nebola jediná pozitívna zmena. Značenie bolo bezchybné. Krížom cez celú lúku bolo vidno žlté stĺpiky so značkami. Žiadne pozeranie do mapy každých 10 krokov, žiadne predieranie sa popri elektrickom vedení, skrátka sa išlo. Tak sa to robí, do psej matere.\nKiko bol v priebehu celého výletu rýchlejší na rovinkách a zostupoch, a inak tomu nebolo ani teraz. Počkal ma pri rázcestníku Obycké lúky, kde sa dal do reči s pánom s veľkým psom. Najprv vraj stretol veľkého psa, ktorý toho času nebol na vodítku, a keď sa mu rozbehol oproti, nebolo mu všetko jedno. Keď som k pánovi s veľkým psom prišiel ja, veľký pes bol už síce na vodítku, no aj tak bol excitovaný a začal po mne skákať. Vysvetlil som si to tak že sranda, ale bol tak rozkokošený že keby mi chcel zakusnúť do krku, nevyzeralo by to ináč. Raz mi papulou aj o hodinky zavadil, ale dopadli sme dobre. Vydali sme sa teda ďalej. Na spodnom konci lúky bola pekná machovitá oáza s mostíkom cez potok. Práve tam som začal rozmýšľať že ako dobre že nie sú tie lúky mokré. A hneď nasledujúca lúka bola blatistá a podmáčaná. Ale topánky to ustáli.\nObycké lúky Pokračovalo sa obyčajnou lesnou cestou na finálny zostup do dediny. Na poslednom zhruba kilometri sa cesta zmenila na veľmi pekný chodník po vedľajšom hrebeni. Nižšie stromy, zelený les, trávička, sem tam skaly. Veľmi pekné. A hlavne už tak blízko cieľa. O chvíľu som bol pri rázcestníku Žitavany, Vŕšky, čím sme lesy nechali definitívne za sebou. Kikovi som napísal nech ma nečaká, že sa stretneme až v cieli, lebo moja technická prestávka je nevyhnutná a neodkladná. Teraz som len vysielal mentálne signály, aby bol Hostinec na rázcestí otvorený. Sobota pol dvanástej, dedinská krčma by hádam mala byť otvorená. Zostávalo niečo vyše kilometra aby som to zistil definitívne.\nChvalabohu, otvorené bolo. Vošiel som, a hneď som si objednal veľkú kofolu. „Veľké pivo?“ pýta sa krčmárka. Nie, kofolu. Toto bola záverečná skúška nealko challengu, ale zvládnutá bez problému. Prihodil som si ešte aj horalku. Sadol som si na chvíľu k voľnému stolu, aby to nevyzeralo že som prišiel iba na hajzel, a išiel som na hajzel. Vyzeralo to tam celkom hororovo, ale účel splnil. Dokonca aj hajzlák tam bol, čo som si vopred hovoril že musím v takom zariadení skontrolovať, no zabudol som na to. Súkromie som využil aj na zmenu garderóby do letného režimu - rozumej dať dole spodné termoprádlo a ostať iba v kraťasoch.\nDopil som kofolu, medzičasom sa v krčme už nazbierali štamgasti ktorí sledovali v telke šport. Z krčmy som vyšiel s novým elánom a chuťou do života. Nič mi nebolo, ale bolo mi lepšie. A hneď sa aj lepšie kráčalo. Posledný úsek medzi obcami, a bol som v Zlatých Moravciach. Kiko prišiel do cieľa keď som odbáčal na pešiu zónu, čiže mi chýbali asi 2 kilometre. Cestou som si obzrel autobusovú stanicu, nech viem do čoho idem, a niečo pred jednou som dorazil do cieľa aj ja. Rudná magistrála skončila, no dobrodružstvo ešte nie.\nKiko ma čakal na autobusovej zastávke. Pogratulovali sme si, posedeli, doplnili minerály, ja som aj prehodil medvedí sprej z pohotovostnej polohy na páse dnu do batoha (veď už ho nebudem potrebovať) a išli na nákup do neďalekého Terna. Klobásky, cheddar, pizzová taštička, pribináček a biely monster (aby som nezaspal večer na koncerte). Prvé tri som zhltol čakajúc s Kikom na vlak. Chcel som si ešte kúpiť axe aby som večer na koncerte úplne nesmrdel, no v Terne nemali a vedľajšia 101ka bola zatvorená. Kikov vláčik do Šurian už bol pristavený (totálna dieslová kryplkára), tak sme sa rozlúčili a išiel som smerom na autobusovú stanicu.\nIšiel som paralelnou ulicou než ktorou išla červená. V jednom momente som aj pochopil, prečo tadiaľ nešla. Ulica 1. mája totiž prechádzala pochybným sídliskom, na ktorom mi nebolo všetko jedno, ale našťastie som prešiel bez ujmy. Dobrodružstvo sa však začalo na autobusovej stanici. Našiel som si perón č. 8, odkiaľ mi o pol hodinku išiel bus do Nitry. Keďže lavička tam nebola, išiel som o niečo ďalej kde boli asi tri. Dve boli obsadené domorodcami, ktorí sa hlučne dohadovali v cudzom jazyku. Vravím si, snáď keď si sadnem na vedľajšiu lavičku a budem si hledět svýho, nebudú problémy.\nNuž ale človek mieni, zlatomoravecký príslušník minimálne dvoch etnických menšín súčasne mení. Jedol som si svoj pribináčik, a čo čert nechcel, pohľadom som pozrel na digitálnu tabuľu s odjazdami autobusov, ktorá bola smerom k tejto klientele. S vyššie spomínaným, ktorý stál priamo pod ňou, som na pol sekundy nadviazal očný kontakt. A bolo vymaľované. Pánko okamžite využil príležitosť a prešiel do útoku. „Kamaraaaat, dobrú chuuť, kamaraaaaat!“, vraví. Kývol som mu, a dúfal som že bude vybavené. Nebolo. „Dobrú chuuť! Nechám ťa dopapať, potom sa prídem porozprávať!“. Dojedol som, začal som si baliť veci, palice na ruksak a monster dnu, a dúfal som že porozprávať sa týpek nedojde. Došiel. Žoviálny, hneď že odkiaľ som, kam idem, jediné čo kazilo dojem boli zuby jak včielka (žlto-čierne). Prišiel aj so svojím kamarátom, ktorého bolo ľahšie preskočiť než obísť, ale ten len tíško stál. Keď som mu povedal že som z Bratislavy, hneď sa chytil. „Heeej? Kde z Bratislavy? Ja som tam býval! Poznám celú Starú Vajnorskú!“. Tým, ktorí tiež vedia niečo o Starej Vajnorskej musí byť teraz jasné, o ktoré menšiny som mal na mysli. Každopádne po chvíli prešiel od zdvorilostí priamo k obchodným záležitostiam. „Kamarát, nemáš eurko na vodu? Ja keď ťa tu najbližšie uvidím ti vrátim.“. Mal som dobrú náladu, tak vravím vieš čo idem teraz do Billy, môžem ti tú vodu kúpiť. Toto robievam aby som vymákol tých čo povedia na čo plánujú žiadanú dotáciu využiť a skutočný zámer je iný. Samozrejme hneď začal zjednávať, či by sa nedal vlastne namiesto vody „energický“ (myslel tým energetický nápoj, pozn. red.). Tak som sa začal v duchu smiať, že aha, tak o toto sa jedná. Vravím že energeťáky sú nezdravé, chcel si vodu, môže byť voda. Potom začal zjednávať ešte aj nejaké rožky. Do rozpravy sa zapojil aj tichý asymetrický (asi meter na výšku, asi meter na šírku, pozn. red.) kamarát, že či by sa dala voda aj preňho. To už na nich pozerám že či už im fakt drbe v tomto meste (aby som parafrázoval pána premiéra), a zdvihol som sa na odchod.\nDžentlmeni sa teda ešte raz opýtali či dohodnuté. Ja som sa teda s povzdychom spýtal, že či teda minerálka a rožky. Hovorca že áno, a ešte nejaký salám. Už predtým som bol na 90% rozhodnutý že im nekúpim nič, ale teraz si to spečatili. Mohol si dostať vodu čo si si vypýtal, keď je ti málo, dostaneš hovno. Navyše som sa bál že keby som im tie veci naozaj doniesol, zvyšok svorky by mohol tiež zavetriť príležitosť a hľadať investora. Tak som odišiel do Billy, chvíľu som sa v nej motal aby som získal čas, kúpil som si svoje axe a išiel som preč. Napadlo mi že skúsim obísť Billu z druhej strany, aby som nemusel prechádzať okolo pavilónu tohoto výkvetu Zlatých Moraviec, a tak prejsť na moje nástupište.\nČervený krížik označuje problémové miesto, kde sa stretáva miestna inteligencia. Červená je najlogickejšia trasa k nástupišťu označenému modrým X. Zelená je alternatívna trasa. Vyšiel som teda z Billy a dal sa smerom doľava, dúfajúc že si ma majstri nevšimnú, alebo pochopia že nič nebude a nechajú ma tak. Bohužiaľ, napriek tomu že jeden bol dlhý a druhý široký, bystrozrakí boli obaja, a začali po mne kričať. Za Billou som normálne dostal strach, dúfal som že ma nebudú nasledovať a preklínal som sa, že som medvedí sprej do batoha a už nebol poruke. Teraz by sa naozaj hodil. Na rohu Billy som sa obzrel, no nevidel som ich. Až keď som prešiel medzi autobusy, začul som kmeňový pokrik lovca. Pozrel som sa smerom odkiaľ som prišiel, a bol to Asymetrický, ktorý oznamoval kolegovi že nadviazal vizuálny kontakt.\nDobehli ma až na nástupišti autobusov. Tam chvalabohu už stáli aj iní ľudia, takže pôvodní obyvatelia si veľa nedovoľovali. Posledné zvyšku slušnosti minuli na otázku, či som im teda nakúpil. Odpovedal som len kývnutím hlavy a posmešným „čo, vedúci“, a ignoroval som ich. Bejby však nebude ignorována, tieto dva megamozgy konečne pochopili že nič nedostanú a žoviálnosť letela v tej chvíli von oknom. Navrhli mi, aby som sám so sebou išiel spraviť nepublikovateľné veci, pridali zopár urážok smerom na môj pôvod, nejaké ďalšie prívlastky, a verím že aj nejaké zaklínadlá v ich materinskom jazyku. Ale hlavná vec že odišli naspäť k svojej družine, a ja som mohol v pokoji ísť na autobus.\nA najlepšia časť celej tejto drámy? Mohol som sa jej kompletne vyhnúť, pretože ako sa neskôr ukázalo, autobus zastavoval aj pri vlakovej stanici, len na trošku inej zastávke než som pozeral. Nuž ale to by som tak hĺbkovo nenasal atmosféru nádherného okresného mesta, ktorým Zlaté Moravce sú.\nDenníček som začal písať už v autobuse (mimochodom celkom luxusný, dal sa v ňom aj mobil nabiť), no po pár vetách ma vyplo a radšej som až do Nitry podriemal. Na nitrianskej stanici ma zaujala lokálna marketingová vojna. Tá sa odohrávala medzi tradičnou bagetárňou a 24/7 samoobslužným Pierre Baguette stánkom, a prejavovala sa veľkou reklamou na bagetárni hlásajúcou že „u nás spotené chemické bagety nedostanete“. Po chvíli prišiel autobus smer Radošina. Hodinková jazda, 10 minút prechádzka k amfiteátru a už ma vítali kamaráti. Hneď ponúkli pivko, no vysvetlil som svoju situáciu, čo s miernym opovrhnutím prijali. S mojou povesťou im celkom rozumiem.\nČakajúc na koncert vyvalený v tulivaku som dopísal prvú verziu tohoto textu, ktorá sa, ako sa neskôr ukázalo, neuložila. Ďalej prišiel na radu vedomostný kvíz, v ktorom sme síce nezískali žiadnu cenu, ale v minisúťaži sme o celý bod porazili druhý tím z našej skupinky, a to je to čo je podstatné. A nasledovalo ukončenie celého výletu tak, ako začal: koncertom. Akurát tento krát nie nemecký antifapunk, ale slovenský indie rock v podaní legendárnych last millennials. Aj kvôli tomu aby som stihol tento ich koncert som vo štvrtok hlasoval za to, aby sme potiahli až do Štiavnice.\nPojmy a dojmy # Musím priznať že z tejto túry mám zmiešané pocity. Nebol som na ňu až tak silno natešený ako minulý rok na SNP, rozumej že keby mi náhodou tesne pred štartom vypadli parťáci, sólo by som nešiel. Tiež bola od začiatku spojená s problémami. Najprv voľba dátumu, ktorá sa neskutočne vliekla. Napokon zvolenie termínu, ktorý vyhovoval programu najvyťaženejšieho účastníka. Potom odhlásenie sa tohoto účastníka. Zmiznuté medvedie spreje. Nedostatok ďalších záujemcov. Zlomené kolená tých, ktorí sa k nám predsa len chceli pridať. Nepriaznivá predpoveď počasia. A nakoniec aj potreba vrátiť sa v strede do Bratislavy. Ale koniec dobrý, všetko dobré. Určite neľutujem využité dni dovolenky (aj keď ma mrzí že sme nevyužili sviatky). Ďalším aspektom bolo aj to, že už tam nebola tá otázka že či to dáme. Jasné že to zvládneme, niet pochýb, takže motivácia bola slabšia.\nRudná magistrála určite spája veľmi pekné miesta. Muráň, Veporské vrchy, Zákľuky, Poľana, aj Inovec, tie všetky sú nádherné, a kopa ďalších miest tiež. Bohužiaľ je medzi nimi dosť veľká časť nezáživných častí. A na psychiku veľmi zle pôsobia hlavne zdevastované lesy v Rudohorí. A tiež časti kde prakticky nie je chodník a treba veľmi pozorne hľadať značky sú dosť frustrujúce.\nĎalší aspekt sú ľudia. Rudná magistrála je v konečnom dôsledku len chudobná príbuzná SNPčky, a nedostáva sa jej zďaleka toľko pozornosti. Turistov, ktorých sme cestou stretli by sa dalo spočítať na prstoch rúk (teda až po Veľký Inovec). Boli dni, keď sme nestretli celý deň nikoho. Toto samozrejme môže byť pre niekoho výhoda, pre niekoho nie. Ale tie náhodné stretnutia boli veľmi príjemná časť SNPčky.\nAk niekto zvažuje začať s diaľkovou turistikou práve na Rudnej, prípadne si ju dať ako prípravu pred SNPčkou, nviem či by som to odporúčal. Práve kvôli tým frustrujúcim častiam, aby to niekoho neodradilo. Ale v konečnom dôsledku je to o tom, čo človek od cesty očakáva. Ak proste chce ísť v pokoji a nezáleží mu až tak na tom že kam, potom nech absolútne ide. Ale ak chce vidieť každý deň tie najkrajšie miesta, stretávať ľudí a vytvárať si nezabudnuteľné zážitky, potom táto trasa možno nie je najlepšou voľbou. Ale musím priznať že možno som ovplyvnený aj tým, že nám napríklad to počasie až tak neprialo.\nKaždopádne by bola veľká škoda nechať Rudnú magistrálu ďalej pustnúť a zaniknúť. Tie málo navštevované časti je možné oživiť len tým, že ich ľudia budú navštevovať. Kašlať na medvede, kašlať na všetko, ak len trochu zvažujete prejsť si túto trasu, určite choďte. Má toho veľa čo ponúknuť.\n","date":"24 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/24/rudna-8-nova-bana-zlate-moravce/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eFinálny deň vybavený bez väčších problémov. Vyrazili sme skoro, išli sme rýchlo a v cieľovej rovinke sme boli už na obed.\u003c/p\u003e","title":"Rudná 8: Nová Baňa \u003e Zlaté Moravce","type":"blog"},{"content":"Opäť sa vydávame na cestu. Kratšiu, iba 240 kilometrov, iba 9 dní.\nA tiež iba v oklieštenej zostave. Prečo? Lebo medveď.\nCestu začíname v sobotu sedemnásteho mája v Telgárte. Bude to len nultý deň, pretože verejnou dopravou sa tam dostaneme najskôr o dvanástej. Úloha dňa bude vyjsť na Stolicu, kde oficiálne magistrála začína. Či strávime prvú noc priamo tam, alebo potiahneme rovno niekam ďalej ukáže až čas.\nA po tom ako sa tento challenge osvedčil na Záhoráckej, aj teraz sa pohrávame s myšlienkou udeliť bonusové body za absolvovanie bez alkoholu. Uvidíme ako to dopadne.\nTúto cestu aj zbierku písomností venujem Babke Gitke a Dedkovi Brankovi. Hádam na nás dohliadate\n","date":"24 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/series/rudna/","section":"Series","summary":"\u003cp\u003eOpäť sa vydávame na cestu. Kratšiu, iba 240 kilometrov, iba 9 dní.\u003c/p\u003e","title":"Rudná magistrála","type":"series"},{"content":"Siedmy deň sme zvládli, ale bol to boj. Presnejšie povedané, čistá katastrofa. Síce iba oddychových 36 km a iba 700 výškových, ale kameňom úrazu bolo počasie. V podstate celý deň pršalo.\nRáno sme sa z našej oázy zhýralého luxusu veľmi neponáhľali. Budík na siedmu, raňajky, ktoré boli rovnako luxusné ako ubytko. Rozumej normálne bola v ponuke aj treska a iné šaláty, jogurty od výmyslu sveta, sladké pečivo, sušienky\u0026hellip; človek nevedel čo skôr. Zvolil som teda opäť hokejový prístup. Začal som treskou. V druhom kole už priniesli teplé, takže párok, volské oko, nejaké syry a salámy (všetko samozrejme aj so zeleninkou), a sladká bodka vo forme palacinky s nutellou a marhuľovým džemom, plus jedno Monte.\nPo raňajkách sme sa celkom šuchtali. Síce ešte nepršalo, no bola to len otázka času, takže sa nám veľmi nechcelo. Raňajky sa ešte k tomu prihlásili o slovo 2x. Nakoniec sme sa vymotali okolo pol desiatej.\nSlabo mrholilo, preto som začal hneď s pršiplášťom v pohotovostnej polohe - prehodeným iba cez batoh. Po úvodnom stupáku, v ktorom sa Kiko opäť raz musel prezliekať, sa pokračovalo príjemným traverzom ku Klingeru. Jemný dážď vôbec nevadil a išlo sa dobre. Chodník okolo Štiavnice často sleduje banské jarky, takže prevýšenie je zanedbateľné. Až k Evičkinmu jazeru všetko v poriadku. Kiko sa prezliekal ešte viac krát, takže sme sa roztratili kúsok pred\nA kúsok nad ním sa to začalo. S hrôzou som pozeral na červenú šípku na strome, ukazujúcu priamo na lúku. Bolo mi jasné, že chvíle suchých topánok sú zrátané. A tak aj bolo. Lúka totálne mokrá, a po pár metroch už aj topánky. V jednom mieste chodník prechádzal okolo napájadla, pred ktorým to jednak bolo samé kravské lajno, ale zároveň tam bola komplikovaná rozbočka. Ja som chvalabohu išiel správne na prvý pokus, no Kiko neskôr to šťastie nemal a zašiel niekam do lesa a musel sa vracať.\nPod lúkou chodník pokračoval príjemne popri Širokom zbernom jarku do sedla neďaleko Počúvadla. Cestou popri jarku sa situácia v topánkach mierne stabilizovala. Bolo vlhko, ale dalo sa. Keď sa však trasa od jarku odpojila opäť išla kúsok cez lúku, aby náhodou nebolo príliš sucho.\nSkutočná čerešnička však prišla až cestou zo sedla Krížna smerom na Ričhňavu. Toto bolo pár kilometrov čistých lúk. Zo začiatku sa to ešte dalo, pretože sa išlo po vyjazdenej ceste. Potom však chodník odbočil z cesty priamo cez lúku kde bola tráva po kolená. Stačili asi 4 kroky, a celá spodná polovica nohavíc bola kompletne premočená. O bazéne v topánkach ani nehovorím. Aj som sa na chvíľu zamyslel či nevybrať návleky na členky, no usúdil som že jednak nemám kde zložiť ruksak aby som ich vybral, dvak by aj tak pravdepodobne na tento ortieľ nestačili a trak už bol skutok aj tak dokonaný.\nÁno, keby mi to napadlo o tie 4 kroky skôr, mohol som si natiahnuť aspoň nepremokavé vrchné gate. Nuž ale po vojne je každý generál. Chodník sa ďalej zvrtol prudko do kopca, takže ešte bolo aj teplo. Na vrchu lúky zas naopak fúkalo, takže som zapínal pršiplášť hlavne kvôli vetru. Chodník tu je opäť raz nevýrazný, a aj som prešvihol odbočku. Našťastie som si to všimol skoro.\nPosledný bonbónik pred nástupom na asfaltku bolo pár metrov poriadneho blata. Nasledovalo takmer 6km asfaltu do obce Vysoká. Úvodom tejto časti som ešte Kikovi poslal varovanie pred zapeklitými odbočkami na lúkach a išlo sa. Mal som problémy so stekajúcou vodou z pršiplášťa, ktorá mi ešte viac zmáčala gate. Keď som zas pršiplášť rozopol, bola zima od vetra. Preto som napokon pri odbočke na Vysokú zastavil a predsalen nahodil tie nepremokavé gate. Keď sa aj spotím, aspoň nebude úplne zima.\nAsi kilometer pred Vysokou ma začala prepadať strašná únava, normálne sa mi chcelo spať za pochodu. Uvedomil som si že už vyše 12km som na nohách bez akejkoľvek prestávky. Vtedy som sa začal modliť k úplne všetkému, aby vo Vysokej bola krytá autobusová zastávka. Cestou som ešte na krajnici spozoroval neporušene vyzerajúci banán. Rozmýšľal som či by spoločnosť prijala keby som si ho privlastnil, ale neurobil som to. Ani som nemal kapacitu zastaviť.\nKonečne som dorazil do Vysokej. Moje modlitby boli vypočuté. V živote som nemal takú radosť z autobusovej zastávky. Musel som upraviť garderóbu: nohavice prerobiť na krátku verziu lebo spodné časti boli totálne mokré, a už od nich začínali vlhnúť aj vrchné. Tiež pridať spodok termoprádla a na vrch softshellka. Topánky boli už navždy beznádejne premočené, takže nemalo zmysel meniť ponožky. A tepelný komfort bol na svete.\nBol som na zastávke asi 15 minút keď ma dobehol Kiko. Zastavovať nechcel, tak išiel ďalej, ja som ešte chvíľu potreboval. Zatiaľ sme sa zhodli, že dnes v takomto mokrom stave nebudeme robiť prestávku s varením. Na moje počudovanie som zistil že Jednota na druhej strane námestíčka je otvorená, tak som si zbehol kúpiť menučku: energeťák, plesnivec, syrové guličky, 3bitku a horalku. Prvé dve menované som vdýchol na zastávke, zvyšok za pochodu.\nEšte som na zastávke stihol skontrolovať ubytká v Novej Bani. A problém, na Bookingu nebolo nič voľné. Dokonca aj jeden apartmán, ktorý tam ešte ráno bol, už nebol. Nuž, Nová Baňa je očividne vychytená destinácia.\nPokračovalo sa dosť nezáživnými lesnými cestami, jediné vzrúšo bolo že mokré počasie vyhnalo von salamandry (konkrétne dve). V ďalšom sedle zas bola absolútne nechutne pretrasovaná značka, lebo niekto sa rozhodol si oplotiť lúku, tak namiesto priamej cesty sa musel obchádzať celý areál. Samozrejme najprv prudko do kopca, potom dole úplne mimo akéhokoľvek chodníka, iba strmo brehom popri plote. A neskôr bokom. Proste zle.\nKiko ma tu niekde dočkal, takže sme išli opäť chvíľu spolu. Povedal som mu o probléme s ubytkom, ale že riešiť to budeme keď dojdeme. On sa zas priznal, že ho tento deň dosť sral a zvažuje že by to v tej Novej Bani rovno zapichol.\nĎalej sa opäť išlo nezáživnými cestami, v podstate po vrstevnici, iba mierne dole kopcom. Na pár zákrutách sa otvoril výhľad, na jednej už bolo vidno aj Novú Baňu. V jednom momente mi zvoní mobil, volá Kiko. Nejako si všimol že som prešvihol odbočku a že sa mám vrátiť. Našťastie iba možno 200m. Hneď som vedel o ktorú odbočku sa jednalo, chodník som si tam všimol, len nie že tam ide aj značka. Išlo sa chodníkom po vedľajšom hrebeni, ktorý bol aj celkom pekný. Zostupy však až tak pekné neboli, a kolená dostávali zabrať.\nNekonečný zostup nakoniec konečne skončil v Rudne nad Hronom. Ku koncu boli opäť aj blatisté šmykľavé časti na spestrenie. V dedine už mi kolená išli vybuchnúť a opäť som len čakal kým bude zastávka. Tá prišla, tak sme aj s Kikom zasadli. Dali sme sa do riešenia ubytka. Volali sme do niekoľkých zariadení mimo Bookingu, niektoré obsadené, niektoré už nefungovali, niektorým nefungovali čísla a niektoré iba nezdvíhali. Už sme začali pozerať či nie sú naokolo útulne, alebo či sa neurobíme vlakofintu a neodvezieme sa do Žarnovice, kde na Bookingu voľné bolo.\nNakoniec nám však zavolal naspäť panz penziónu Semmelrock v Novej Bani\u0026hellip; a mal pre nás voľné! Toto nás veľmi nabudilo, ešte aj pršať prestalo, tak sme sa zdvihli na posledných asi 6 km po asfalte. Ako to už býva, boli nekonečné, no nakoniec sme opäť po prvý krát od Telgártu prekročili rieku Hron a vošli do Novej Bane. Je tam ešte zopár vychytávok čo sa týka trasovania, napríklad slučka popod most a na druhú stranu cesty pri železničnej stanici, ale už sme boli tam. Ešte v centre sme sa rozdelili, Kiko išiel priamou trasou k penziónu, mne česť turistu nedala a išiel som ešte kúsok po značke, aby som sa na ňu ráno mohol napojiť čo najbližšie pri ubytku. Pridalo mi to asi 300m a pekných pár výškových. Cesta dole bola tiež celkom chutná, dosť strmá panelka. Šmýkali sa aj paličky. Kiko sa jej ráno poteší.\nKostol v Novej Bani. Tento výhľad je práve z vrcholu mojej zachádzky. Nakoniec sme sa ale stretli pred penziónom. Očividne prebieha rekonštrukcia, no ubytovali nás aj tak, čo si viem predstaviť že by sa inde nestalo (viď Zbojská, kde nás poslali preč lebo upratovali). Cena prijateľná, vybavenie dostatočné, dokonca mierne prevyšujúce očakávania. Jediné mínus sú slabo hrejúce radiátory, takže uvidíme ako veľmi sa nám podarí vysušiť veci. Ale tak zajtrajších finálnych 25 km hádam už dobojujeme v akomkoľvek stave. Vyrážať by sme chceli o siedmej, aby niektorí z nás stihli ešte večerný kultúrny program v Radošinej.\n","date":"23 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/23/rudna-7-banska-stiavnica-nova-bana/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eSiedmy deň sme zvládli, ale bol to boj. Presnejšie povedané, čistá katastrofa. Síce iba oddychových 36 km a iba 700 výškových, ale kameňom úrazu bolo počasie. V podstate celý deň pršalo.\u003c/p\u003e","title":"Rudná 7: Banská Štiavnica \u003e Nová Baňa","type":"blog"},{"content":"Dnešný šiesty deň, riadiaci sa heslom \u0026ldquo;vytvor si vlastné dobrodružstvo\u0026rdquo;, povazujeme za úspešný. Dokonca by sa dalo povedať že sme plán splnili na 200%, keďže sme si spontánne šlahli rovno aj zajtrajšiu etapu. Čo človek neurobí pre teplú posteľ a voľnú nedeľu.\nRáno sa nám nepodarilo vyraziť až tak skoro ako sme chceli. Raňajky, pobaliť sa a ešte stihnúť niečo kúpiť v Jednote, lebo stále toho nemáme dosť. Ja som zobral len pokračovanie raňajok: plátkový syr, banán a red bull (bez cukru). V tomto poradí som to následne pred obchodom a neskôr za pochodu zožral.\nPrvé 4 kilometre po vlakovú stanicu bola len prechádzka nádherným okresným mestom, ktorým Detva je. Videli sme všetky dominanty: Lidl, diaľničný nadjazd a v diaľke dokonca stĺp Kauflandu. Za stanicou pokračujeme stále po asfalte, no po chvíli prídeme na začiatok 300m stúpania. Začiatok až po les stále asfalt, neskôr lesná cesta. Bolo zatiahnuté s nízkou oblačnosťou, a už pri vstupe do lesa sme boli v hmle. Vďaka vlhkosti sme sa okamžite a poriadne dopotili.\nNa vrch prvého stúpania sme prišli zhruba po hodine. Cesta ďalej pokračovala mierne dole a potom po vrstevnici. Keď sa les rozostúpil, potvrdilo sa nám tušenie: vyšli sme nad prvú vrstvu oblakov, takže okolité kopce z nich trčali ako ostrovy.\nPo chvíli prišlo ďalšie prudké stúpanie, tento krát cez lúku, čiže zas mokré topánky. Navyše postupne cesta začínala byť viac zarastená. Keď sa sklon vyrovnal, počkal som sediac na padnutom strome na Kika, lebo tam boli komplikovanejšie križovatky. Po chvíli pokračujeme, keď zrazu na ceste vidím mŕtvu líšku. Prekvapilo, ale ideme ďalej.\nO pár metrov ďalej zas Kiko zbadal medvediu stopu - aspoň si to teda myslel. Hneď ale poviem že medveďa sme dnes nevideli. Trasa ďalej viedla po lesnej ceste\u0026hellip; až kým nie. V jednom momente odbočila prudko do kopca, a išla len tak pomedzi stromy. Chodník nebolo vôbec vidno, ale treba uznať že značené to majú kvalitne - značka na každom druhom strome. Neskôr sa sklon vyrovnal a vyšli sme na lúku. Samozrejme prakticky bez chodníka. Takýchto úsekov bolo dnes pomerne veľa, preto to heslo dňa.\nNa opačnej strane lúky namiesto pokračovania po jej okraji značka vliezla do húštiny. Chodník ledva badateľný. A my sme si hovorili že pred medveďmi budeme v bezpečí keď sa budeme držať chodníka a nepolezieme do húštiny\u0026hellip; akurát že chodník nie je a značka je v húštine. Na Sliačskej Poľane sme si po 10km dopriali prvú krátku pauzu na snacky.\nĎalšia cesta nebola extra zaujímavá, aj keď výhľady na lazy okolo boli pekné. V stúpaní zo sedla na vedľajší kopec však po chvíli prišla opäť freeridová vložka, no tento krát oveľa dlhšia a oveľa horšie značená. Aj odbočku z cestu sme minuli, ale našťastie sme si chybu všimli rýchlo. Tieto časti bez viditeľných chodníkov boli obzvlášť otravné.\nNakoniec sme však úspešne dorazili až na Červenákov vrch. Bohužiaľ, celý hrebeň sa niesol v podobnom duchu. Chvíľu chodník, chvíľu nie, na zbláznenie. Aby toho nebolo málo, a aby nám náhodou nevyschli topánky, ešte do toho začalo aj mrholiť. Ale nie dosť na pršiplášte, a po chvíli aj prestalo. Na konci hrebeňa, Makytovej, sme dali krátku energetickú prestávku, a odtiaľ už to bolo chvalabohu po ceste. Na tej som otvoril dnešnú Haribo ponuku: zelené žabky.\nObed sme sa medzičasom rozhodli dať až v Zaježovej, čiže na 26. kilometri. Iná alternatíva bola dať ho o kúsok skôr, na rázcestí Polomy, no tamojší mapami avizovaný prístrešok bola len veranda chaty, tak sme to zavrhli. A ani sme vtedy ešte neboli príliš hladní. Zaujal nás však smerový údaj: Banská Bystrica 6:45. Lenže od BB sme boli veľmi ďaleko, veď sme južne od Zvolena\u0026hellip; takže asi chyba. Usúdili sme že to asi mala byť Banská Štiavnica. A vtedy mi v myslidle skrsol nápad: čo tak potiahnuť až do Štiavnice? Bolo asi 12 hodín, a keď to má byť len ďalších 7, to by sa stíhalo\u0026hellip; Zatiaľ som si však tento nápad nechal pre seba.\nKúsok za rázcestníkom sme si prezerali miestne obydlia. Pôvabné staré usadlosti, dal by som si povedať. Neskôr sme však zbadali celkom ohyzdnú novostavbu. Veľká samostatná garáž, veľkorysý pôdorys v tvare U, kúpacia kaďa, všetky okná zatemnené a všade kamery. Skrátka to vyzeralo ako typické letné sídlo postavené stopercentne za vlastné, poctivo zarobené peniaze, a len s minimom daňových únikov.\nPokračujeme však ďalej, až do Zaježovej. Mali sme stihnúť aj tamojšiu Jednotu, keďže sme došli okolo druhej, no zrovna dnes bola inventúra. Nie že by sme niečo potrebovali.\nRozložili sme sa na autobusovej zastávke oproti. Kým sme pripravovali jedlo (ja sušené cvrččie cestoviny s kuracím mäsom v kreolskej omáčke, Kiko kuskus s tuniakom a olivami), pribehol za nami sympatický pesko. Tento sa pri nás striedal s tým, kto ho bude škrabať, a sem tam len tak omylom zaradil o naše jedlá. Ale nedostal nič, akurát trochu vylízal konzervu od tuniaka.\nKeď sme sa dávali na odchod, akurát prišiel autobus ktorý doniesol mládež zo školy. Medzi nimi bola očividne aj majiteľka psa. Snažila sa naňho volať, noon ju pokojne ignoroval. My sme boli zaujímavejší. Ale zistili sme že sa volá Dino. A Dino sa rozhodol, že reku on pôjde s nami. A išiel. Snažili sme sa ho poslať domov, ale jemu to bolo jedno. Keď za nami prišiel až na hlavnú cestu, už to prestávala byť sranda. Akože bolo by vtipné si adoptovať pocestného psa, ale veď tento niekomu patril. Kým sme rozmýšľali čo ďalej, prišlo auto ktoré odbočovalo na Zaježovú. Zastavili sme ho, a spýtali sa na psa. Poznali ho, vraj často chodí takto na vandrovku. Akonáhle otvorili dvere, snažil sa nanominovať dnu. Najprv ho nepustili, no nakoniec aj oni pochopili že domov skrátka nepôjde, tak ho naložili a odviezli. Koniec dobrý, všetko dobré.\nNasledovala cesta do Sásy, nekonečná asfaltka. V Sáskej doline je prístrešok, kde sme podľa pôvodného plánu v Google tabuľke mali spať. Prišli sme k nemu jednak veľmi skoro, ale zároveň sme sa už predtým dohodli že vonku sa nám po predošlých skúsenostiach veľmi spať nechce. Navyše malo v noci pršať. Preto ten jeblý nápad ísť až do Babinej. Ubytovať sme sa chceli v penzióne Hanišberg asi 4km mimo značky pod Babinou. Buď by bola busfinta alebo by sme si niekoho stopli. Každopádne pokračujeme.\nNiekedy cestou som Kikovi aj prezradil nápad potiahnuť až do Štiavnice, aj keď sa ukázalo že tá chybná tabuľka mala ukazovať iba do Banského Studenca. Kikovi sa tento \u0026ldquo;ešte jeblejší ako aktuálny\u0026rdquo; nápad pozdával s tým, že uvidíme ako na tom budeme v Babinej.\nV Sáse sme konečne stretli aj mačku, ktorá sa dala pohladkať. Tiež sme tam stihli aj otvorenú Jednotu, no kašlali sme na ňu. Do Babinej ešte asi 4km cez kopček. Prešli sme okolo kostola, pofotili cestou koníky, podišli železnicu a vyšli na vrchol lúky. Tam bol cestou na tabuľke pokyn ísť popri elektrickom vedení až na hrebeň. Samozrejme to opäť znamenalo vlastné dobrodružstvo, lebo chodník pochopiteľne neexistoval. Prvé 2 stĺpy boli v pohode, aj keď tráva na lúke bola dosť vysoká. No potom vedenie vošlo do výseku v lese. Kedysi sa popodeň možno dalo ísť bez problémov, no teraz bol svah pokrytý nepríjemnými príjemnými drevinami. Predieralo sa cez ne dosť zle, ale bol tam náznak chodníka tak sme to zvládli. Potom nás už čakal len zostup cez les a ďalšiu lúku do dediny.\nV centre dediny sme stretli pána, ktorý sa pýtal odkiaľ ideme. Vravíme že z Detvy a celkovo z Telgártu, a že smerujeme do Moraviec. Vedel. Spýtali sme sa koľko je to asi do Štiavnice. Suverénne odvetil že neďaleko, takých 15km (radšej som chcel počuť čas, lebo na rázcestníku bol stále iba Studenec). Kolega ho hneď zahamoval nech pravdu povie, že je to ďaleko. Do debaty sa zapojila aj predavačka a začali nám dávať odporúčania, kde by sa dalo prespať.\nNakoniec sme sa rozhodli že ideme na to. Rýchlo som dokúpil ďalší red bull bez cukru (na energiu), parenicu (na bielkoviny) a 3bitku (na psychiku), zrušil ubytko v Babinej a bookol v Štiavnici. Bol to síce penzión až pri námestí, čiže budeme musieť prejsť celým mestom, ale bol najlacnejší kde sa dalo ubytovať až do 22:00 (príchod sme vypočítali okolo 21:30).\nKeď sme odchádzali, zrovna sa pri nás zastavil lokálny biker gang. Dvoch chalanov na bicykloch sme pozdravili, a spýtali sme sa či to stíhame do Štiavnice do tmy. Oni že či pešo, my že áno, iba ak by nám dali bicykle. Ponúkli sme im 30 centov v plechovkách, ktoré sme nechali na lavičke. Keď sme odišli, hneď sa po nich vrhli. Ešte sme im zakričali nech sa dobre učia aby nemuseli chodiť pešo.\nZa dedinou sme už mali vyše 38km v nohách. Tým sme pokorili náš predchádzajúci rekord s ťažkými batohmi. Do kopca sme celkom švihali, akurát sme sa zastavili pri páre cyklistu a jazdkyne na koni, ktorí sa spýtali odkiaľ ideme, a na to že z Detvy týpek zahlásil že na to vyzeráme dosť triezvo.\nDo sedla to boli 4 km a celkom sme sa tam vyšvihli. Dali sme preto rýchlu pauzu na vydýchanie, a keďže sme už išli časť ďalšieho dňa, bol čas na ďalšie Haribo: tentokrát novinka, kyslé picobällen. Niekde za sedlom nám obom došla voda. Našťastie to do Studenca nebolo ďaleko, a bola tam otvorená krčma. Tak som navrhol pauzu na rýchlu kofolu. Návrh bol napokon schválený, tak sme dali ja kofolu, Kiko pivo, k tomu jedny arašidy a nechal som si doplniť vodu aspoň do fľaše (s vakom je oštara). Pánko sa ma spýtal či teplú a studenú, ale v tej únave som hneď nepochopil že to bol len žart. Posedeli sme, rýchlo sme zjedli a vypili a už o pol ôsmej sme išli ďalej. Čakal nás ešte jeden lesný úsek, necelé 3 kilometre, a ten sme chceli stihnúť za svetla. Cestou sa nás starší pán zo záhradky pýtal, kam sa tak ponáhľame. My že do Štiavnice, on že ale pozor potme, máme ti medvede, aby vás nenapadol. Nemali sme ale čas sa zastaviť a vykecávať.\nLesný úsek bol viac do kopca než sme čakali, no zvládli sme. Kiko dokonca myslel že bude osvetlený, čo vyčítal z mapy. Samozrejme nebol, ten znak osvetlenia bol totiž v skutočnosti znak Svätojakubskej cesty. Záver bol veľmi príjemný traverz po vrstevnici, a končil sa miernou kolmicou naspäť na cestu.\nPosledné kilometre boli opäť po asfalte. Mne sa podarilo si na lesný úsek zabudnúť dať gumy dole z hrotov paličiek, ale prežil som. Keď sme vošli do Štiavnice, bolo zhruba osem hodín. Kiko pre istotu zavolal do penziónu a objednal nám pizzu, keby náhodou zatvárali kuchyňu skôr. Neskôr som mu porozprával storku, ako si raz niekto cez železničný tunel ponad ktorý sme prechádzali, navŕtal nelegálnu studňu.\nNa posledných necelých troch kilometroch k ubytku nás ešte stihol chytiť dážď. Ale teraz už taký poriadny, pršiplášte bez debaty, a o chvíľu sme aj tak mali premočené spodné časti gatí. Ale nakoniec sme šťastne došli, po takmer 13 q pol hodinách a 56 kilometroch.\nNočná Štiavnica nás privítala dažďom Penzión Svätá Barborka nás veľmi príjemne prekvapil. Pizzu nám dorobili akurát keď sme sa zacheckovali a išli nám ukázať izbu. Samozrejme na najvyššom poschodí, takže extra výškové metre na výklus. Apartmán nám vyrazil dych. Zrazu akoby sme boli na viedenskom kráľovskom dvore. V kúpeľni vaňa aj sprcháč, všetko zlaté vrátane príboru, obrazy, 4 obrovské postele, hygienické potreby od výmyslu sveta, nábytok imitujúci historický, obrovská telka, zásuvky pri každej posteli aspoň dve. A to všetko za 57€ na noc pre dvoch aj s raňajkami. Skrátka absolútne nechutná buržoázna dekadencia. Zjedli sme pizzu, rozvešali mokré veci po radiátoroch a dali sprchu.\nJediné čo môžem vytknúť je batéria s dvoma kohútikmi, ale to sa dá prežiť. Tiež sprcháč netesní dokonale, takže som vytopil pol kúpelne. Tiež som na členkoch našiel dokopy troch kliešťov (kto by sa čudoval po toľkých divokých lúkach), takže operácia, ale prebehla bez komplikácií. Najhorší výsledok po dnešnom dni nesú chodidlá, ktoré keďže boli celý deň v mokrom, tak sa odrali a otlačili a odrali aj tam, kde sa mi to bežne nedeje. Nuž ale čo už. Musím už ísť spať.\n","date":"22 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/22/rudna-6-detva-banska-stiavnica/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDnešný šiesty deň, riadiaci sa heslom \u0026ldquo;vytvor si vlastné dobrodružstvo\u0026rdquo;,  povazujeme za úspešný. Dokonca by sa dalo povedať že sme plán splnili na 200%, keďže sme si spontánne šlahli rovno aj zajtrajšiu etapu. Čo človek neurobí pre teplú posteľ a voľnú nedeľu.\u003c/p\u003e","title":"Rudná 6: Detva \u003e Banská Štiavnica","type":"blog"},{"content":"Dnešný piaty (pre niekoho iba štvrtý) deň je úspešne za nami. Bol dlhý, logisticky komplikovaný, a keďže sme prechádzali krížom cez Poľanu, tak aj nabitý adrenalínom.\nVčera som potreboval byť v Bratislave preto som si dal zero day (resp. 3,16km day, ale vyjde to na stejno). Teda ak sa najazdenie stoviek kilometrov verejnou dopravou dá považovať za zero\u0026hellip; skrátka a dobre som včerajšiu etapu musel anulovať, a na trasu som sa vrátil dnes ráno.\nO polnoci ma bral taxík z domu na Nivy. Odtiaľ išiel o jednej autobus do Zvolena. Pred odchodom som chcel navštíviť na stanici Malinu, otvorenú 24/7. Bola zatvorená. Po chvíli však zamestnanci prišli a tak som si mohol kúpiť zdravé raňajky: banán, vodu a biely Monster. Tušil som že ho budem potrebovať, keďže tú noc veľa nenaspím, aj keď v autobuse sa nakoniec podarilo aspoň trochu. O štvrtej vo Zvolene prestup na osobák do Bystrice, akurát som si pri vyberaní batoha z batožinového priestoru nejak čudne natiahol rameno/krk, čo ma sprevádzalo celý deň. Odtiaľ bol plán pokračovať autobusom do Ľubietovej, no všimol som si že autom sa dá dostať o značný kus bližšie k Chate pod Hrbom, tak som sa napokon rozhodol plesknúť sa po vačku a zobrať Bolt až na Ranč Čelienec, odkiaľ to je na chatu iba 45 minút (namiesto 2:15 od autobusu). Veď som na dovolenke, a stálo to rovnako ako Bolt z domu na Nivy.\nVyrazil som niečo pred šiestou a o pol hodinu som bol pri chate. Akurát vychádzalo slnko. Kiko mal raňajky až od siedmej, tak som si zatiaľ dal sváču a šlofíka na prvej slnkom pobozkanej lavičke. Kým Kiko vonku raňajkoval, vychutnal som si monstrík aby som už cestou nezaspal a hodil som za ním aj jeden rezník donesený z Bratislavy.\nVyrazili sme o pol ôsmej, a hneď na začiatok bol krátky ale intenzívny výstup na Hrb. Je to z geomorfologického hľadiska veľmi zaujímavý kopec. Ale hlavne s parádnymi výhľadmi z vrchola. Pofotili smena pokračovali ďalej smer Vepor. Tento Ľubietovský Vepor nie je až tak dramatický ako Klenovský, ale tiež krátky a intenzívny výstup. Zostup bol však zábavnejší. Značka tam ide cez skalný zráz vysoký pár metrov, ale v jednom mieste je asi metrový skalný schod. Paličky v tejto disciplíne iba zavadzali, tak som ich vrhol z útesu. Skončili perfektne zapichnuté v mäkkej hline, takže dole som sa po ne nemusel ani zohýbať. No a schod sa jednoducho zišiel po riti. Kiko využil rovnakú taktiku, akurát paličky mi podal.\nVyhliadka na Poľanu v okoli Vepra (alebo akokoľvek sa to skloňuje) Okrem toho ale ide chodník v týchto miestach veľmi pekným lesom. Úzky, vlnivý pomedzi stromy, ale dobre prešľapaný. Až na to, že kvôli nízkej návštevnosti ten kto ide prvý (ja) má tú česť vymiesť gebulou všetky pavučiny naťahané medzi stromami. Nuž ale aj taký je šport. Popri chodníku rôzne zaujímavé skalné útvary, až nás nakoniec vyviedol na lúku. Tá bola opäť veľmi príjemná, až na mokrú trávu.\nPo chvíli prichádzame na Hájny grúň, kde sa nachádza geometrický stred Slovenska. Kiko potrebuje opäť chvíľu na jednu z jeho povestných výmen kostýmov (bez bundy je mu zima a s bundou teplo, tak to často strieda). Ja som zatiaľ išiel pomaly napred (rozumnosť tohoto nápadu nechávame na úsudku čitateľa, diskutovať môžete dole v komentároch). Zastavil som sa obzrieť si partizánsku zásobovaciu zemľanku, v ktorej by sa pravdepodobne dalo aj pohodlne prespať. Po chvíli som prišiel k rázcestníku Krížne. Zvážil som či Kika dočkať tu, no iba o 10 minút ďalej je sedlo Jasenová, v ktorom je celkom nová útulňa na ktorú som bol zvedavý, tak som sa vybral ďalej. Pekne som si išiel sprevádzaný štrngotom rolničky, svet gombička.\nAko som tak išiel, všimol som si na ceste niečo podozrivé. Vyzeralo to tak, ako by som si predstavoval že by mohli vyzerať odtlačky láb (nie tá dzedzina, pozn. red.). Tri krát môžete hádať akého zvieratka. Zintenzívnil som teda štrnganie, ale pokračoval som, veď jednak tie stopy boli nevýrazné, možno to ani neboli stopy a aj keby boli, neznamená to predsa že tam ten medveď bol práve teraz. Za stáleho štrngotu som si obzrel hrob padlých vojakov 6. divízie 4. Rumunskej armády, a pokračoval som ďalej dole kopcom smerom do sedla. V tomto mieste sa les razom zmenil. Zrazu potemnel, mladé zelené listnaté stromy vystriedali vysoké ihličnany, cez ktoré prenikalo málo svetla. Veľa z tých stromov bolo navyše vyrúbaných. Prepadol ma nepríjemný pocit, akási zlá predtucha. Stále som si ale kráčal ďalej a štrngal. A v tom rachot. Zostal som stáť na mieste, a keď som pozrel za zdrojom hluku, videl som len rýchlo pohybujúce sa guče. V prvej sekunde som ani nedokázal rozoznať, či sa hýbu smerom ku mne alebo odo mňa. Dva medvede. Chvalabohu bežali smerom preč, medveďko nedal labku, nešlo sa na svadbu, ale cítil som ako sa zem chvie. V sekunde zbehli za horizont a už ich nebolo. Zostal som stáť a obzeral som sa, či nedajbože niekde nie je ešte ďalší, lebo to by mohol byť problém. Ani netreba zdôrazňovať že som bol zesraný až za ušami, a tepy jak sviňa, aj na tracku z hodiniek vidno zvýšené hodnoty.\nRozhodol som sa teda, že v tom momente bude najlepšie sa opatrne vrátiť a stretnúť s Kikom, všetko za stáleho štrngania. Po pár desiatkach metrov sme sa stretli, a už videl že niečo nie je v poriadku. Tak som mu zreferoval o čo sa jedná a usúdili sme, že už od seba nejdeme ani na krok. Zvolili sme jak električka na zastávke viedenského typu, a na druhý pokus sme daný úsek už prešli.\nToto bol pochopiteľne najväčší highlight dneška. Ťažko sa od blízkeho pozorovania medveďov ide k tomu že tá nová útulňa bola fakt pekná, a rovnakého typu ako tá o ktorej som písal predvčerom, alebo že akým sme išli chodníčkom, a že tuná jahôdka, tuto čučoriedka\u0026hellip; Podstatné je že ďalej sme pokračovali za neustáleho hluku a tesne pri sebe. Aj tempo bolo celkom svižné, lebo napriek tomu že Poľana je veľmi pekná, nechceli sme tam stráviť viac času ako bolo nevyhnutné.\nKeď sme však vyšli na vrch Strunga a ďalšie, bolo tam tak pekne že už sa nedalo nekochať. Na každom vrchole sme nechali batohy pri rázcestníku a išli sme obzrieť výhľady. Až na prvej vyhliadke mi v mozgu zaplo a uvedomil som si, že vlastne Poľana je sopka a pozeráme sa do kaldery. Normálne takýto odborný termit som sfleku vytiahol, a ako teraz ukázalo rýchle googlenie, aj som ho správne použil. Teda nie že by som to nevedel, veď v škole sme sa to učili, ale až teraz sa mi to spojilo s reálnym svetom.\nNa vyhliadke Katruška sme sa zas pozerali smerom von, a videli sme kopce z ktorých sme prišli. Paradoxne najslabší výhľad bol zo samotnej Poľany. Tak sme sa tam nezdržiavali, a vybrali sme sa k horskému hotelu, kde sme plánovali obed, aby sme neboli celý deň len na Haribo cukríkoch (dnes boli na programe klasické Goldbären, ale aj mliečna verzia Milchbären). Až teraz som si uvedomil ten vtip, že videl som medveďa a potom žerem medvedíky\u0026hellip; alebo tak nejak.\nK hotelu sme prešli po mini verzii plitvických jazier (drevený chodník cez nejakú menšiu mokraď), chránené územie vodného zdroja, kde tabuľa hlásila prísny zákaz znečisťovania (hneď sa mi chcelo šťať), a cez zjazdovku s vlekom, ktorý už asi nejazdí, keďže má na lane spadnutý strom. Usadili sme sa, vytiahli varič a jedlo\u0026hellip; a začalo pršať. Tak sme sa rýchlo presunuli k stolu pod strechou vo vchode do hotela. Podávala sa lyofilizovaná gulášová polievka s kuracím mäsom z Decathlonu a zvyšné rezníky. Kým sme dojedli, akurát prestalo pršať.\nAko sme sa vybrali na odchod, vyšiel k nám z hotela pán. Že či nechceme pivo. Bol to pán z bufetu, ktorý je jediné čo v hoteli funguje, napriek tomu že papier na dverách hlási že reštaurčná a hotelová časť sú zavreté od dvetisíc neviem koľko do 31.12.2024. Pivko sme nechceli, jednak lebo nealko challenge z mojej strany, ale aj sme už akurát boli na odchode. Keby sa ozval skôr, rád by som nejakú tržbu urobil, lebo nevyzerá že by mal bufet veľa zákazníkov.\nNasledoval už len nekonečný zostup dole do Detvy, počas ktorého sme zistili že tu tento zodpovedný dospelák, pán inžinier, sa doteraz nenatrel opaľovacím krémom a napriek suboptimálnemu počasiu bolo slnka akurát dosť na to, aby sa poriadne spálil. Tiež sme stretli reálneho baču, ktorého psy (jeden čudnejší než druhý) si nás pravdepodobne kvôli rolničkám poplietli s ovcami a snažili sa nás zahnať. Neskôr sme ešte pravdepodobne išli okolo miesta kde ovce zvyknú vyháňať na pašu, lebo tam bolo hovien ako maku na poli. A značka išla presne tadiaľ.\nDo Detvy sme prišli okolo piatej. Z opačnej strany do nej približne v rovnakom čase prichádzala pomerne zlovestne vyzerajúca prehánka. Pretekali sme sa o to, kto skôr príde k nášmu ubytovaniu, ale prehrali sme. Našťastie keď začalo pršať boli sme pri autobusovej zastávke, tak sme prečkali pár minút tam, kým sme sa presunuli do penziónu. Mimochodom, Penzión a Pivnica pri studni - super ubytko za dobrú cenu (50€ na noc pre 2), veľmi milý personál, chutné jedlo, a všetky tie somarinky ako mydielka a papuče.\nPotom už len rýchly nákup v susednej Jednote (samé hovadiny), večera (cesnaková polievka a zemiaková placka plnená bryndzou), sprcha, napísať toto a konečne snáď normálny spánok. Zajtra pravdepodobne máme kráľovskú etapu až do Babinej takže chceme vstávať celkom skoro. Dobrú noc!\n","date":"21 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/21/rudna-5-chata-pod-hrbom-detva/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDnešný piaty (pre niekoho iba štvrtý) deň je úspešne za nami. Bol dlhý, logisticky komplikovaný, a keďže sme prechádzali krížom cez Poľanu, tak aj nabitý adrenalínom.\u003c/p\u003e","title":"Rudná 5: Chata pod Hrbom \u003e Detva","type":"blog"},{"content":"Tretí deň je za nami. Plný vzostupov a pádov, hotová symfónia kontrastu. Prešli sme si doposiaľ najkrajšiu časť cesty, ale aj tú najhnusnejšiu. Teraz sa v luxusnej búde pripravujeme na noc.\nDeň začal raňajkami vo forme švédskych stolov. Začínali od ôsmej, my sme tam už 7:59 boli nastúpení. Výber bol skromnejšie, ale postačoval. Úloha bola jasná: vyžrať si tých 9€ na osobu späť. Takže ja som to zobral ako hokej, na tri tretiny: v prvom kole praženica, párky, prošutko a nejaká zeleninka, lebo tá je zdravá. K tomu jablkovo-škoricový čaj a oranžový džús (netvrdím že bol pomarančový). Druhé dejstvo pozostávalo zo syrov (lokálne zo salaša, perfektné), prošutka a koštovky 2 druhov ponúkaných majonézových šalátov a 2 pomazánok (samozrejme aj so zeleninkou). No a na záver sladká bodka - buchtička s malinovým džemom, malá nutela a ešte jeden džemík. A potom už rýchlo na hajzel.\nKým sme sa v izbe ešte pred raňajkami balili, znepokojoval nás dážď za oknom. Dúfali sme že kým budeme odchádzať, prejde to. Neprešlo. Vyrážali sme o deviatej a hneď ako sme vyšli z terasy, zaradili sme spiatočku a vyťahovali pršiplášte. Kým sme ich nahodili, už len tak mrholilo. Dole pri hlavnej ceste už aj vyšlo slnko. Prvú technickú prestávku sme teda mali hneď po prvom kilometri pri rozhľadni, kde sme vymenili pršiplášte naspäť za bundy.\nRozhľadňa je pekná. Dokonca je na nej zvonica - funkčná, zvonil som 2x. Dalo by sa v nej pravdepodobne aj pohodlne prespať. Po chvíli ale bol čas pokračovať. Vyrazili sme a po 200m sme stáli znova, lebo bolo už aj na bundy teplo.\nĎalej sme pokračovali veľmi príjemnou lesnou cestou. Jediný zmätok nám spôsobili rázcestníky, keď v sedle Diel bol čas na Tlstý Javor o 10 minút viac ako na Zbojskej, odkiaľ sme išli už hodinu. Na ďalšom o 20 minút zas o 2 hodiny menej. A o ďalších 20 minút opäť o hodinu viac. Fenomén aký som doteraz videl iba v Rakúsku.\nTu však začal byť chodník obzvlášť nádherný. Konečne lesy bez známok ťažby, nedotknuté, divoké. Neskôr sa okolitý porast znížil a úzky chodník sa hadil pomedzi mladé ihličnany. Jediné čo kazilo dojem bola mokrá tráva, od ktorej nám pomaly ale isto prekokli topánky. Zhruba na desiatom kilometri sme si dali krátku pauzu, ale už sme videli blížiaci sa Klenovský Vepor.\nPrešli sme cez Klenovské blatá, čo je jedinečné rašelinisko v Slovenskom Rudohorí, v ktorom okrem iných môžete stretnúť aj hraboša močiarneho. Čo je ale dôležitejšie, že je tam naozaj blato. Aj na chodníku. Ale inak veľmi pekné.\nNetrvalo dlho a začalo stúpanie na Klenovský Vepor. Zo začiatku strmé, potom mierne, a na záver absolútna kolmica. Miestami by sa hodil aj rebrík. Miestami sa išlo po štvornožky. Miestami sa šmýkalo. Všade bolo extrémne dôležité neprevážiť sa dozadu.\nStúpanie bolo podľa očakávaní intenzívne, ale zvládli sme. A výhľad zhora naozaj stál za to (narozdiel od včerajšej Fabovky). Na severe sme obdivovali zasnežené Nízke Tatry a konštatovali sme, že teraz by sme tam na SNP naozaj mačky aj využili.\nChodník Veprom bol tiež magický. Zem pokrytá machom, čučoriedky a ihličnany každého vzrastu. Zostup už tak pôvabný nebol, ale aspoň bol na slnečnej strane, takže nebolo mokro. Skonštatovali sme, že sme opäť raz zvolili správny smer.\nAkonáhle sme opustili prírodnú rezerváciu, padla nám sánka. Hneď po pár metroch sme zrazu išli zdevastovaným, vyrúbaným lesom. A to v podstate pokračovalo až po Bitalovu lúku (tam som otvoril dnešnú špecialitu Haribo shopu, kyslé kola fľaštičky). To sú tie kontrasty. Ďalej boli miestami tiež polomy až po Machnáčov grúň, za ktorým sme sa rozhodli zastaviť na obed.\nPo ceste nebola žiadna lavička, tak sme sa zložili pri pamätníku pustovníka Milana Dirbáka, kde sa dalo ako tak sedieť a bolo to v závetrí. Navyše s nádherným výhľadom. Vychutnal som si instantné vysušené lososovo brokolicové cestoviny, popri tom som na slniečku sušil topánky aj ponožky. Po obede pokračujeme stále po vrchu peknej lúky, až kým sme si všimli že podľa mapy ideme mierne mimo značky. Strihli sme to cez les tam kde značka mala byť a tam absolútny holorub. A chodník nikde. Pokračovali sme teda na koniec rúbaniska kde sa náznak chodníku objavil. A tam, za pásom stromov ešte väčší holorub. Neskutočne smutný pohľad. Takto sme sa už poriadne nasratí trmácali rúbaniskami podľa značky v mape, kým nás to prestalo baviť a prešli sme naspäť na lúku na paralelnú cestu.\nPo chvíli sme sa napojili naspäť na značku. Tá však na jednom mieste opäť bola zarúbaná, tak sme pokračovali po ceste ktorá ani v mape nebola, čím sme obišli rázcestník Tri Chotáre. Ale bolo nám to jedno, boli sme veľmi frustrovaní z takéhoto stavu lesa. Neskôr sa cesta opäť stretla so značkou, ale chodník po ktorom sme mali prísť v teréne skrátka neexistoval. Ďalej stále samé rúbaniská. Blížime sa síce k Poľane, ale tu teda určite človek s väčšou pravdepodobnosťou stretne lesný traktor LKT typu Lakatoš než medveďa. Či to haló nie je len o tom, aby ľudia nechodili do lesa motať sa medzi ťažobné mechanizmy\u0026hellip; ozaj smutné pohľady.\nČerešničkou na torte bol zjazd nad drábsko, kde bola cesta absolútne rozbombardovaná od ťažkej techniky, a bolo blato. Jediným pozitívom bolo, že za kopami vyťaženého dreva sa skrývala novučičká útulňa. Rýchlo sme ju skontrolovali a išli ďalej.\nParádne výhľady na okolie Lomu nad Rimavicou. Ešte posledný krát sme sa stali obeťou ťažby, keď nás značka vyviedla na rúbanisko. Ale potom už bez problémov až na Tlstý Javor. Tam ide značka chvíľu po hlavnej ceste. Hneď prvé auto ktoré nám išlo oproti bol lokálny Brmbalík na golfíku ktorý si to šinul krajinou, a evidentne mu prekážalo zdieľanie cesty so spodinou čo chodí peši, lebo sme počuli že na nás niečo kričí. To sú takí čo aj vysrať by sa najradšej išli autom.\nV sedle sme skontrolovali prístrešok a usúdili, že nie je vhodný na nocľah. Pokračovali sme teda ešte 40 minút na Salaš Obrubovanec. Tým sme začali hrebeň Zákľuk, o ktorom som čítal že je veľmi pekný. A aj bol. Krásne lúky, vysoké ihličnany, svietiace slnko.\nSalaš Obrubovanec je príjemná útulňa. Steny sú síce z dosák, ale sú. Vnútri stoly, lavice. Je tu aj prameň, ale dnes bohužiaľ vypnutý, takže žiadna varená večera. Namiesto toho sme nazbierali drevo a opiekli si zvyšné klobásky z prvého dňa. Tak konečne aj na opekanie došlo. Veľká pohoda. Kiko bol ešte skontrolovať latrínu, a už sme ready na spánok. Opäť mi už od písania začína byť zima na prsty, ale taký je už život nás literárnych velikánov. Snáď nebude táto noc tak ľadová ako tá prvá.\nTáto búdka má 4G signál. Opäť len škoda tej zimy a deravých stien, ale pohoda. Jo a najlepšia časť tohoto salaša? Je tu 4G signál, takže sme mohli nahrať instastorky, stihol som cez kamaráta kúpiť lístky na ďalší koncert Wizo na budúci rok, a ešte stihnem aj uploadnúť toto. No koľká efektivita!\nDobrú noc!\n","date":"19 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/19/rudna-3-sedlo-zbojska-salas-obrubovanec/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eTretí deň je za nami. Plný vzostupov a pádov, hotová symfónia kontrastu. Prešli sme si doposiaľ najkrajšiu časť cesty, ale aj tú najhnusnejšiu. Teraz sa v luxusnej búde pripravujeme na noc.\u003c/p\u003e","title":"Rudná 3: Sedlo Zbojská \u003e Salaš Obrubovanec","type":"blog"},{"content":"Druhý deň je za nami. Hlásime sa zo salaša Zbojská, kde sa za veľké peniaze konečne poriadne a v teple vyspíme, pretože ostatná noc bola ľadové peklo. A to nie kvôli hokeju.\nZo začiatku bolo všetko v poriadku, akurát nie sme zvyknutí spať vonku, tak sa nám nedarilo zaspať. A čím dlhšie sa nedarilo, tým bolo chladnejšie. Zrazu ticho narušilo šušťanie, ale zo strany kde ani jeden z nás nebol. Totiž, batohy sme nezavesili vysoko na trám ako by to bolo rozumné, ale sme ich iba položili na cestu na zemi. Navyše yours truly, aby mal ráno rovno pripravené raňajky, nechal nejaké jedlíčko pod ruksakom. Čiže pravdepodobne sme mali návštevníka, ale na pohode nám to rozhodne nepridalo. Takže sme sa celú noc klepali od strachu aj od zimy. Dúfali sme že to nie je medveď, snáď nejaký zatúlaný koník, ale ostali sme radšej zakuklení po nos v spacákoch a tlačili sme čas vpred.\nNakoniec sme začali vstávať so slnkom, okolo štvrtej ráno. Hodinky ukazovali dobu spánku asi 2 a pol hodiny. Keď som zo spacáku vyliezol aby som sa obliekol, zistil som že vonku je ešte oveľa chladnejšie a v spacáku to také zlé vlastne nebolo. Musel som na chvíľu zaliezť naspäť, no pri druhom pokuse sa už podarilo. Rýchla rozcvička na zahriatie a môžeme začať baliť a pripravovať raňajky. U mňa klobása a čokoládové müsli (nie naraz, čo si jak. Dva chody.), a ovocný čaj. Aby som ilustroval tú zimu: keď sme varili vodu, primrzla nám plynová bomba ku stolu.\nKaždopádne sme to otočili v náš prospech a vyrazili sme už o 6:30 (po rádiožurnále). Čakalo nás zhruba 28 kilometrov. Začiatok bol po príjemnej asfaltke, neskôr lesnej ceste. Keď sa naskytla príležitosť a chytili sme signál, využili sme to na instagramy a (neúspešný) pokus o nahranie šlabikára. Nakoniec sme pokračovali skôr než som všetko stihol nahrať, lebo začala byť zima.\nPri chate Maretkiná sme zvažovali, či zájsť aj na vyhliadku Poludnica, čo činilo dokopy 2km zachádzku. Boli hlasy že kašľať na to, no nakoniec sme išli. Veď keď už sme tam\u0026hellip; Batohy sme hodili pod stromy a šup tam. Výhľady za to určite stáli, a príjemný bonus bol aj 4G signál z náprotivného vysielača, tak som aj dokončil uploady.\nPokračujeme smerom k Studni (nie tá Studňa) a ľadovej jame na Muránskej planine. Cestou vyšlo spoza mrakov aj slnko, tak sme museli zastať a vyzliecť všetky zimné odevy ktoré sme si dali o štvrtej ráno. Cestou k studni nás zaujalo množstvo hován na ceste, obaja sme mysleli na to isté, ale uvedomili sme si že vlastne nevieme ako také medvedie hovnisko vyzerá. Okrem teda toho že v ňom má byť zvonček. Ale že veď večer si vygooglime.\nPri studni sme prvý krát stretli iných turistov. Očividne opúšťali tamojšiu chatu, ktorá sa údajne dá prenajať. Chvíľu sme s jedným z nich pokecali kým si v studni plnili bandasku. Stretli sme sa tam zrovna traja mlčanliví, takže rozprava viazla. Vraj kde sme spali, a že oni idú práve tam, a že či tam boli koníky (neboli). Spýtali sme sa odkiaľ idú, on že zo Zázrivej. Obaja sme si pomysleli že aha tak nejaká víkendovka po okolí. Keď chalan odišiel, pozreli sme na mapu že kde taká Zázriva vlastne je a vypadli nám oči. A oľutovali sme že sme sa nepovypytovali viac.\nTak sme si len zo studňovej vody zarobili ionťáky a poď ho ďalej. Náš ďalší cieľ bol sedlo Burda. Cesta cez Muránsku planinu bola zväčša príjemná. Lesy striedali sympatické čistinky, a sem tam nečakané výhľady z prekvapivo vysokých útesov. Čo tie čistinky trošku kazilo boli akurát kopy narúbaných stromov. Na jednej takej vyhliadke kúsok pred Nižnou Kľakovou sme premysleli bojový plán na obed. Čakala nás konzerva perkeltu pre dve osoby a mali sme za sebou niečo vyše 12 kilometrov, a bolo asi pol jedenástej.\nRozhodli sme sa pre obed na Nižnej Kľakovej. Síce sme asi o kilometer nedodržali pravidlo že obed až za polovicou, no čo už. Zlákala nás lnečná lavička so stolom v strede lúky. No po chvíli propagačné slnko zašlo a značne fúkalo. Preto sme sa radšej aj s varičom presunuli do útulne, kde sme tú lahodu v pokoji zjedli. Perkelt trošku slaný, ale dobrý.\nTu opäť spomeniem bravúrne riešenie problémov na mieste. Ako som si tak balil ruksak, bol som rád že už nemusím nosiť kilovú konzervu, no zároveň som si povzdychol: kiež by sa tá malá konzerva vošla do tej veľkej! (Majú totiž rovnaký rozmer, líšia sa len výškou) A v tom sa vo mne ozval hlas prapredkov: použi kameň!\nMyšlienkový pochod vyzeral asi takto:\nKonzerva. Byť pružná\u0026hellip; Byť krehká? Skala! Peň? Bum bum! Konzerva na skala Kameň! Byť ťažký. Zobrať kameň. Pustiť na konzerva. Huhuhu huhu! Konzerva byť ovál! Zmestiť do KONZERVA!!!! A tak som ušetril kopu miesta v batohu a zároveň získal smetný kôš. Obed nám trval asi pol hodinu a už pred pol dvanástou sme pokračovali. Cesta bola v pohode, až kým nebola. V jednom momente sa totiž odpojila na veľmi nevýrazný (ale veľmi dobre označený, treba podotknúť) chodníček zarezaný vo svahu. Teda ani nie tak zarezaný ako naklonený. Veľmi nechutný \u0026ldquo;traverz\u0026rdquo;, približne ako medzi Ramžou a Čertovicou, úzke, nerovné, hore-dole a každú chvíľu padnutý strom. Navyše sa už hlásila únava z dvoch nocí bez poriadneho spánku, takže to bola náročná časť.\nĎalej sa však išlo až do sedla Burda zvážnicou. To nás nebavilo, tak sme sa rozhodli si to ozvláštniť. Tesne pred rázcestím Pod Veľkým Kopcom sme totiž zlé odbočili a začali sme klesať. Našťastie sme si to relatívne včas všimli. Podľa mapy sme boli relatívne blízko modrej a žltej značky vedúcej na to isté rázcestie, tak sme sa rozhodli to strihnúť cez polom lebo vracať sa nám nechcelo. Išlo to pomaly, ale prebili sme sa. Keby niekto práve po tom chodníku bol išiel, bol by sa z nás býval dosral. Alebo by sme boli bývali schytali sprejom na medvede.\nPo chvíli sme už boli v sedle Burda, kde sme pôvodne plánovali spať. No keďže sme mali časový aj priestorový náskok, išli sme podľa nového plánu ešte ďalej. Chata bola aj tak zatvorená. A čakal nás klenot.\nFabova hoľa. Skrátka katastrofa. Vedeli sme že to bude intenzívne. Čakalo nás 400 výškových metrov kolmo na husté vrstevnice. Preto sme sa hneď dole dali do letného, posilnili sa Haribom (dnes sa podávali Berries) a mohlo sa vyraziť.\nChodník bol hneď zo začiatku nechutný, lebo ho bolo ledva vidno a bol zarastený tak, že paličky sa opäť nedali používať. Po chvíli sa to však zmenilo, a bol nechutný preto, lebo išiel veľmi strmo hore po veľmi voľných šutroch. Ďalej mentálne torpéda v podobe falošných horizontov, a tak vôbec. Škoda reči.\nV hornej časti, asi po 300 výškových, je možnosť ísť skratkou okolo prameňa Rimavy. Samozrejme sme túto možnosť nevyužili, iba sme sa tam rýchlo občerstvili a trápili sme sa ešte aj tých zvyšných 100 metrov kým sme došli k rázcestníku.\nTo trasovanie je čistá zlomyseľnosť, lebo červená ani len nejde na vrchol, ale sa 10 (po modrej a žltej) alebo 5 (po zelenej, ktorá ide tou istou cestou) minút pred vrcholom zvrtne a znova tájde dolu tým grúňom smer Zbojská. No uznaj, bača Ondro.\nKeďže som však len otrok svojho zdegenerovaného mozgu, ktorý nikdy nepohrdne možnosťou spraviť praktický vtip (nemusí byť ani dobrý), tak som zložil batoh, vybral z neho cheeseburger s hranolkami a išiel si dať tých pár minút navyše. Áno. Tento vtip som plánoval už dlho, a od začiatku som nosil v batohu cheeseburger, ktorý som v sobotu o pol jednej ráno kúpil v McDrive Bernolákovo cestou z Viedne. A to len kvôli internému vtipu z výletu do Mníchova. Dať si na Fabovej holi takzvaný jeden za Faba. A hranolky na pitie. Takže som prišiel na vrchol, natočil videjko, zožral cheese (nebol zlý, ale hranolky boli) a ide sa nazad.\nTáto zachádzka nám však ukázala aj niečo iné. Fabova hoľa je asi najviac antiklimaktický kopec na akom som kedy bol. Dostať sa tam je lopota jak sviňa. Ale každý Slovák vie, že aspoň bude výhľad, lebo veď hoľa je holý kopec. No holý ko\u0026hellip;! Je to tam zarastené a výhľad nie je žiadny.\nČo som však podcenil je vplyv dvojdňového cheesu na už beztak napätú situáciu na zadnom východe (bolo nám treba srať, pozn. red.). Ten bol taký, že zostup na Zbojskú premenil na skutočný závod s časom. Aj bedrový pás hral proti mne, lebo pôsobil podobne ako puding v Brownovom poradí. (Tlačí na spodné vrstvy a tie začínajú hľadať východisko, pozn. red.) Podľa tabúľ nás ešte čakala takmer hodina a pol.\nPo pol hodine zostupu sme začali riešiť ubytko. Salaš sa nám stal zbytočne drahý, tak že skúsime Chatu Zbojská. Telefón nedostupný, tak že ideme ďalej a uvidíme. Kiko mal problémy s paličkami, ale mňa pri státí už boleli nohy tak som išiel napred. Počkal som Kika pri odbočke ktorá sa mi zdala nenápadná. Po chvíli prišiel a presne ako som čakal, nevšimol si nie že odbočku, ale ani mňa, a pekne si vykračoval rovno. Keď som naňho zavolal zľakol sa jak keby šťal a do hajzla mu udrel blesk. Vraj mu ešte aj volali naspäť z chaty, ale že dnes upratujú a že nech radšej skúsime salaš. Nuž asi to nie je s tým cestovným ruchom na Slovensku tak zlé, keď si môžu chaty dovoliť posielať hostí v nedeľu večer inde.\nNakoniec sme teda na salaš prišli, lebo podľa Bookingu voľné mali. Ešte pri poslednom výstupe k salašu nás zasiahla posledná prehánka, ale aspoň vytvorila nad salašom dúhu. Bolo to znamenie, že tu máme ostať, aj keď bolo iba pol piatej a niektorí z nás chceli zájsť ešte o 10km ďalej do rozpadávajúcej sa útulne.\nTakto parádne to vyzeralo na Zbojskej po veceri. Ubytovali sme sa aj s raňajkami za nekresťanské peniaze. Svoj boj som doviedol do víťazného konca (narozdiel od našich hokejistov, aj keď to tiež bolo o hovne), sprcha (veľmi náročná lebo tlak vody takmer nulový) a poď ho na večeru. Citronáda (nealko challenge), cesnaková polievka, halušky a žinčica. Ešte som si kúpil liter žinčice k hokeju, a ide sa smer wellness. Áno, majú tú saunový svet, sauny od výmyslu sveta. Škoda že nemám rád sauny, tak som ostal iba pri výrivke. Aspoň sa zakamuflovali dôsledky tej pestrej večere. Dúfal som že bude aspoň nejaký ochutený bazén s heřmánkem pro zapařenou prdel, no pochopiteľne nebol. Tak som vyskúšal ešte studený a poď ho naladiť hokej a napísať toto.\nNuž a teraz hokej končí, liter žinčice je minulosť a ja idem spať. Konečne viac ako 3 hodiny spánku. Kiko už je vypnutý od druhej tretiny. A to medvedie hovno sme samozrejme nevygooglili.\n","date":"18 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/18/rudna-2-velka-luka-sedlo-zbojska/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDruhý deň je za nami. Hlásime sa zo salaša Zbojská, kde sa za veľké peniaze konečne poriadne a v teple vyspíme, pretože ostatná noc bola ľadové peklo. A to nie kvôli hokeju.\u003c/p\u003e","title":"Rudná 2: Veľká Lúka \u003e Sedlo Zbojská","type":"blog"},{"content":"Prvý deň je za nami. V čase písania počúvame hokej v prístrešku na Veľkej lúke v NP Muránska planina, zalezení v spacákoch a pripravení na večierku.\nBudík zvoní o piatej ráno. Po viedenskom koncerte WIZO, posledných prípravách a zhruba troch hodinách spánku sa neostávalo najlepšie, no vlak išiel o 6:27 takže nebolo veľmi na výber. Rýchle raňajky, šup do auta a na stanicu. Vlak sme stihli, dokonca išiel na čas takže presne o 10:30 vystupujeme v Poprade. Rýchla návšteva Kauflandu ( broskyňový Monster - bez cukru, lebo zdravie - a kuracia bageta), a šup na autobus smer Telgárt, kde sme vystúpili okolo 12tej.\nPôvodný plán bol veľmi konzervatívny (hehehe, my a tie naše konzervy). Počítal s tým, že do Telgártu prídeme relatívne neskoro a stihneme iba vyjsť na začiatok magistrály na vrchu Stolica. Vo vlaku sme to však prehodnotili a usúdili, že by sme mohli skúsiť potiahnuť aj ďalej.\nPo prvom kilometri sme pri telgártskej železničnej stanici usúdili, že si zaslúžime prestávku. Vypiť monstre, zjesť banán, bublaninu, nastaviť paličky a ide sa. Začíname náučným chodníkom, po chvíli odbočíme na neznačenú cestu a začíname stúpať. A začína byť teplo. Rolničky zapnuté, medveď nebol, aj keď cesta miestami strácala na výťažnosť.\nNakoniec sme vystúpili na cykloznačku po ktorej sme pokračovali smerom na hrebeň na modrú. Tu už sa nám začínali aj otvárať výhľady na Nízke Tatry, aj smerom na juh. Všade naokolo sme videli prehánky a dažde, no u nás našťastie len ľahké mrholenie.\nNa rázcestí Priehybka začína slušný strmák, a tiež sa chodník odpája zo širokej cesty a vedie cez husté čučoriedky - čiže paličky nepoužiteľné. A čučoriedky nezrelé.\nOkolo Kyprova je to celé vyrúbané. Vyzerá to strašne, ale výhľady parádne. Celá Muránska planina ako na dlani. V polome sa tiež ťažko používajú palice, maximálne tak ako sprievodcovia používajú dáždniky. Ale tiež to bolo tým že bolo ťažko rozoznať kde presne je chodník.\nKyprov je vedľajší kopec od Stolice. Bohužiaľ medzi nimi je celkom hlboké sedlo. Zostup strmo dole, a potom strmo hore. V sedle krátka tech support prestávka a ide sa hore.\nTeraz prichádza najlepší vtip večera, ktorý mám vymyslený už dlho.\nVýstup na Stolicu\u0026hellip; bol na hovno\nHahahá. Ale nebolo to také zlé, krátke a intenzívne. Hore nás opäť zastihla prehánka. Schválne volím toto slovo, pretože tentokrát išlo o sneh. Po celkovo 10km sme vyšli na začiatok magistrály okolo tretej. Tam bola rýchla ale naozajstná snehová vánice. Ale lepšie ako dážď, ani blato nebolo, takže sa dá povedať že Stolica bola pevná.\nRýchle občerstvenie a ide sa ďalej. Bola zima (aj teraz je, preto píšem rychlo). Cesta odtiaľto dosť nezáživná, akurát keď sme sa opäť ocitli v sedle medzi Stolicou a Kyprovom, všimli sme si dažďový závoj priamo našim smerom, tak sme pokračovali s malou dušičkou, ale nakoniec opäť len mrholenie.\nPred sedlom Javorinka nás prekvapil veľký srnec (niektorí už mysleli že to bol medveď, no nie). Ďalej pokračujeme po asfalte do Muránskej huty. Poľský kamión ani žiadne iné vozidlo nás neskolili, aj keď miestami nepríjemná cesta. Bavili sme sa o možnostiach vody na lúke a usúdili sme, že by sme mohli niekde cestou aspoň do fliaš nabrať.\nAsi kilometer pred dedinou sa ozval Kikov meteorologický mechúr. Povedal si že sa vyští. Ja som si povedal tiež. A mrak nad nami takisto. Začalo celkom seriózne pršať. Pár minút sme rozmýšľali či to prejde, no nakoniec sme sa rozhodli nahodiť pršiplášte skôr než strom pod ktorým sme stáli premokne. Kým sme došli do dediny, prestalo.\nPosledné stúpanie smerom na lúku. Hneď nad dedinou je vodný zdroj, z ktorého je vyvedený prepad. Vravím si, aké super. Trvalo asi 300 metrov kým som si uvedomil že sme tam mohli načapovať\u0026hellip; nuž kto nemá v hlave, má v nohách, tak som zložil batoh, zobral fľaše a vrátil sa.\nPočas tejto operácie som na hodinkách zbadal, že už sme od Stolice prešli už 25km. Rozmýšľal som že aké super jak to ubehlo. Potom sme to prepočítali a usúdili že asi musela niekde seknúť GPS. Track je v rici.\nPosledný kilometer cez lúku bol vskutku nekonečný. Kto by to bol povedal, ale tá Veľká Lúka je ozaj veľká\u0026hellip; a koniec sa furt nepribližoval. Nakoniec však prišiel.\nPrístrešok tu je, ale lavice nie. Ja som v pohode, natiahnem hamak do kríža, no Kiko to má horšie. Nakoniec sme pod strechu presunuli jednu lavicu od ohniska, takže nemusí v prizemnon mraze spať na zemi. Ja si visím. Z hamaku som bol skeptický, ale zatiaľ som ohúrený.\nTakto luxusne sme vyriešili nocľah na Veľkej Lúke\u0026hellip; škoda že bola tak strašne chladno. Pôvodne sme chceli opekať, no ohnisko je dosť zahumusené odpadom a navyše mokré po daždi. Takže alternatíva, ja konzerva (hamburské stehno - v pohode ale druhý krát netreba). Kiko na druhej strane zvaril michelinskú večeru. Nakrájaná klobása, kuskus a dva sáčky tatarky. Mňam. Ktovie z čoho tu teraz tak prdíme.\nMomentálne je prestávka pred treťou tretinou, tuším 5:0. Skrátka, Stolica je hlavná téma dneška. Asi poslednú ani nebudeme sledovať, a ja to už musím zabaliť a konečne úplne zavrieť spacák, lebo teplota je tu určite jednociferná. Dobrú noc.\n","date":"17 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/17/rudna-1-telgart-stolica-velka-luka/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003ePrvý deň je za nami. V čase písania počúvame hokej v prístrešku na Veľkej lúke v NP Muránska planina, zalezení v spacákoch a pripravení na večierku.\u003c/p\u003e","title":"Rudná 1: Telgárt \u003e Stolica \u003e Veľká Lúka","type":"blog"},{"content":"","date":"9 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/tags/pripravy/","section":"Tags","summary":"","title":"Prípravy","type":"tags"},{"content":"Možno to tak nevyzerá, ale tento krát to skúsime úspornejše. Snáď len s 30L batohom. Tiež už je v batôžku hodený minimálne prvý drblý vtip do cesty.\nOblečenie # 2x vrchné tričko Spodné tričko krátke Spodné tričko dlhé Tielko 2x trenky 2x ponožky Čelenka Rukavice Gate Plavky uterák Mikina Bunda Proti dažďu # Pončo Gate Návleky Vybavenie # Špagát Nožík Vak na vodu fľaša na ionťák Filter Slnečné okuliare Paličky Duct tape Rolnička Sprej na medvede Zápalky Hajzlák Noc # Spacák Karimatka Hamak Celta 2x kolík Čelovka bivak Varenie # Ešus Varič Bomba Hrnček Spork Elektro (t.o.k.) # Powerbanka Starý mobil slúchadlá - anténa hodiny Káble USB-C -\u0026gt; USB-C USB-A -\u0026gt; USB-C Nabíjačka na Nokiu K hodinkám nabíjačka na čelovku Šteker Lekáreň # First aid kit Súprava na vyberanie kliešťov Opaľovací krém Repelent náplasti flector masť zubná pasta kefka Výživa # 20x Ionťák tabletky 18x Energia v sáčkoch 18x Magnézko v sáčkoch Hroznový cukor soľné tablety 12x sušené jedlo 2x konzerva 9x Haribo 12x Energy želé Klobáse Proteínové tyčinky Special mystery item - F. Hoľa sidequest ","date":"9 mája 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/05/09/rudna-magistrala-packlist/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eMožno to tak nevyzerá, ale tento krát to skúsime úspornejše. Snáď len s 30L batohom. Tiež už je v batôžku hodený minimálne prvý drblý vtip do cesty.\u003c/p\u003e","title":"Rudná Magistrála Packlist","type":"blog"},{"content":" Záhorácka magistrála. 100 km. Skalica -\u0026gt; Senica -\u0026gt; Závod. Žiaden spánok. Celý deň, celú noc, stále pod nulou. 2 idioti, jedna známa postava z predošlých adventúr. A ako vždy, pretlak jedla. Je to dobrý nápad? Nie. Potrebujeme to? Áno. Dáme to? Tak určite. Prípravy, plán a last-minute dobré rozhodnutia # O Záhoráckej magistrále som prvý krát počul niekedy dávno v Rádiovíkende. Neviem čo som si o nej vtedy myslel, ale zapamätal som si že má zhruba 100km. Niekedy v priebehu nasledujúceho života som sa začal pohrávať s myšlienkou, či by sa dala prejsť na jeden záťah.\nKeď som po SNPčke v máji 2024 tento nápad predstavil chlapcom, najprv ho prijali vlažne. Neskôr však niektorých začal viac a viac zaujímať. V tom čase som si ju naklikal v Mapách.cz, aby sme to mali pripravené keby sme to začali naozaj riešiť. V tejto pôvodnej verzii sa počítalo so smerom Závod -\u0026gt; Skalica a so štartom večer, aby sme menej záživnú časť vedúcu nížinami a asfaltkami absolvovali cez noc. Nezáväzne sme sa začali dohadovať, že by sme to mohli absolvovať na jar 2025 - keď bude teplejšie a dlhšie svetlo. Operatívne vybrať víkend s dobrou predpoveďou a vyraziť.\nA zrazu prišiel 28. január 2025 a s ním správa na Messenger od Kika. Vraj je dosť nažhavený na tú Záhorácku, a že či ju nedáme už skôr, tak koncom februára. Tiež som v tom bode celkom potreboval podobnú tupotu do života čo najskôr, takže som samozrejme hneď súhlasil. Sediac na hajzli v robote sa prejdenie 100 kilometrov zdalo ako absolútne dosiahnuteľný cieľ. Zvyšní dvaja členovia SNP expedície touto ponukou nadšení neboli, pravdepodobne z dôvodu silnejšieho pudu sebazáchovy. Ihneď odhalili najväčšiu slabinu tohto nápadu, a síce tú, že je to nápad ozaj zlý.\nZlé nápady však prinášajú dobré zážitky a hlavne zábavné storky, takže sme začali seriózne plánovať cestu vo dvojici. Po krátkej diskusii sme v pôvodnom návrhu trasy urobili hneď dve zmeny, ktoré sa ukázali ako kľúčové:\nZmena smeru - rozhodli sme sa ísť zo Skalice do Závoda. Jednak preto lebo Kiko niekde prečítal že taký je smer trasy. Oveľa silnejší argument však bol, že je možno rozumnejšie kopcovitú polovicu absolvovať na začiatku než s 50km v nohách. Zmena času štartu - radšej odštartovať skoro ráno a aspoň trochu sa vyspať, než začínať po robote a byť bez spánku viac ako 30 hodín. Okrem toho, ako sa neskôr ukázalo, orientovať sa v kopcoch po tme by bolo dosť náročné, a navyše by sme si neužili parádne výhľady. Začiatkom februára prišlo do Bratislavy teplé počasie, takže sme nadobudli silný pocit že zima je nadobro preč. Desaťdňová predpoveď vyzerala sľubne, tak sme stanovili dátum cesty na 15.2., kedy sme mali obaja voľný víkend.\nŠpeciálny hosť # Keďže nikto ďalší z core skupiny nebol dostatočne narušený na to aby sa na takúto hlúposť podujal, boli sme pripravení to absolvovať vo dvojici. Počas brainstormingu o tom, koho by sme ešte zavolali sme vytipovali niekoľko mien, ale tiež sme nečakali že by niekto naozaj išiel.\nNakoniec sme vďaka čaru sociálnych sietí jednu z týchto osôb predsalen kontaktovali, čo sa neskôr ukázalo ako ďalšie veľmi dobré rozhodnutie. Na počudovanie ju tento bláznivý nápad okamžite zaujal. Záujem sa nestratil ani keď zistila, že plánujeme ísť ani nie o týždeň (písali sme v pondelok, išli sme v sobotu), ani keď zistila aká má byť zima. Touto nebojácnou hrdinkou nie je nik iný, ako češkyňa Petra známa z našich SNP zážitkov.\nNapriek tomu, že sme ju zavolali na poslednú chvíľu, z Prahy, kam len deň pred cestou prilieta z iného výletu, to má 4 hodiny vlakom, žiadni z jej parťákov sa pridať nechcú a že by išla v podstate s dvoma cudzími ľuďmi, pozvanie prijala. Úctyhodné, viac takýchto spontánnych ľudí!\nPrológ # Rozhodli sme sa vyraziť do Skalice už v piatok večer a prespať v penzióne. Petru sme vyzdvihli večer v Kútoch a poď ho na ubytovanie. Už pri ceste na ubytovanie sme začali tušiť že bude zábava, keď už na vyššom konci Skalice bol na zemi sneh. Predpoveď sa totiž za 10 dní zmenila, a to hlavne v tom že prišli asi najsilnejšie mrazy tejto zimy v tomto kúte Slovenska.\nV procese ubytovania sa po telefóne sa mi podarilo hodiť mobil o zem, rovno na exteriérovú kamennú dlažbu. Chvalabohu to odniesla len fólia.\nNasledovala rýchla povinná návšteva u rodiny a potom večerné dohadovanie detailov pri Šariš desinke(-ách). Z šestky ostali dva na ráno.\nZvolili sme budík o piatej, pripravili si batohy, tentokrát sme ich aj zvážili, od mojich cca 4kg po Kikovych 7 sme na tom boli tentokrát celkom dobre. Ale žiaden strach, absolútne sme neboli zbalení optimálne, ako sa neskôr ukáže.\nRáno raňajky, výnimočne bez Monstra a keďže bolo treba odšoférovať 5 minút na stanicu, aj bez pivka. Veď dáme na úvod cesty. Posledná ranná hygiena na dlhý čas a môžeme vyrážať. Ubytovanie sme opustili niečo po pol šiestej.\nNa pár minútovú cestu na železničnú stanicu som do playlistu na prebudenie zaradil nemecký Sturmgitarrenwutrap od kapely Bluthund, a sme pripravení vyraziť. Auto ostáva na stanici kde ho neskôr vyzdvihne support team, nakoniec aj so zvyšnými pivami lebo komu sa chce riešiť prázdne plechovky. A v cieli jak dobre padne.\nPo povinnej (a v nočnom osvetlení mimoriadne nekvalitnej) selfie na štarte, ktorú sme poslali kolegom z SNP družstva aby videli že sme nakoniec niekoho predsalen nahovorili, sme konečne ready vyraziť tesne pred šiestou.\nPlní odhodlania, netušiac čo nás čaká Prvá dvacka: mesto, polia, lesy, lúky a háje # Prvý pomyseľný cieľ, najvzdialenejšie miesto podľa cedulovníka máme 7 a trištvrte hodiny ďaleko. Je to hraničný priechod do Česka, Vrbovce, a malo by to byť zhruba 30 kilometrov. Hneď na úvod trošku vystrašenie kvôli teplote. Už počas uploadovania úvodnej instastorky mi napriek rukaviciam takmer odmrzli ruky. To sa chvalabohu vyriešilo keď som sa prestal hrať s mobilom a chytil som do rúk paličky.\nCez nočnú Skalicu to išlo svižne. Samozrejme sme hneď po prvých pár uliciach stratili značku a obišli sme blok z opačnej strany ako sme mali, ale to bola povolená chyba. Zásada je taká, že pokiaľ značku opustíme skutočne omylom, nemusíme sa na ňu vracať. Iba úmyselné skratky sú zakázané. V tomto prípade sme iba obišli blok z opačnej strany, nič zásadného.\nPlánujúc skorý štart sme dúfali, že na lúky za Skalicou sa dostaneme zarovno s východom slnka. Čiastočne sa nám to aj podarilo, až na to že jednak bolo zamračené, a dvak tie lúky nie sú otočené na východ. Slnko nám teda vychádzalo za lesom a východ sme zahliadli iba na malinkom úseku tesne za mestom.\nČo sme však neskôr videli bolo nekresťanské množstvo vysokej zveri, pre nedostatok znalostí v oblasti poľovníctva a schopností rozoznávania biodiverzity fauny severu západného Slovenska ich ďalej budeme kolektívne nazývať srnkami. A bola ich tam ozaj, odborne povedané, plná riť. Na bielom podklade zasneženej lúky sa dali jasne pozorovať desiatky kusov. To by bolo guláša! Ako sme sa k nim blížili, všetky sa v zástupe dali na útek za horizont smer Koválovec. Každopádne už v tomto bode sme videli viac zveri ako za celú SNPčku.\nOkolo rázcestia Salaš sme si začali hovoriť ako dobre že v tomto snehu nejdeme po tme. A to sme zatiaľ ani nemuseli riešiť komplikovanú navigáciu zasneženým neprešľapaným lesom, iba poľné cesty. Skôr sme si hovorili že by sme sa ešte šmykli na zamrznutej ceste, a to bola naša najväčšia starosť. Keby sme len vedeli. Pri rýchlej občerstvovacej zastávke nad týmto rázcestím sme obdivujúc výhľady okúsili aj prvé strasti a radosti turistiky v mínusových teplotách.Mne sa znížil prietok v hadičke od vodného vaku. Hneď mi napadlo že asi trošku začala zamŕzať (samozrejme že nemám ten termonávlek), ale nič čo by fúknutie nevyriešilo, tak som sa nad tým len pousmial. Keby som len vedel. Peťa zas zistila, že energetické géliky nie sú nemrznúce, a v zime sa ťažko vytláčajú. Nálada však stále ostáva dobrá, morálka sa dokonca zvyšuje.\nZ lúk sme postupne vhupli do lesa, v ktorom sme nabrali aj prvé zásadnejšie výškové metre. Niektorým sa zdalo, že máme príliš rýchle tempo, ale čo už. V lese bola už súvislá vrstva snehu, dole kopcom smerom na Zlatnícku dolinu sme museli normálne dávať pozor na šmyk. Na asfaltku nad Zlatníckou dolinou sme však došli bez ujmy. Tu som družstvu vysvetlil, že na tejto expedícii nás ochraňuje japonské ochranítko priamo z Japonska, ktoré som niesol zavesené na palici. Nad pravidlami jeho používania len krútili hlavou, rovnako ako ja. Efektivita je otázna, keďže mňa už v tomto bode začalo záhadne bolieť ľavé bedro, čo v zhruba desatine cesty nie je dobré znamenie.\nZasnežená lesná asfaltka. Ochranítko je tá žltá vec visiaca z palice Na asfaltke stretávame prvého živého človeka od Skalice. Je ním pán na traktore s vlečkou. Chvíľu sme zvažovali či by bol podvod keby sme na chvíľu naskočili ako smetiari, ale usúdili sme že asi áno. Po pár kilometroch sa značka z asfaltky odpojila a išla lesom. Tu to začala byť škola pokročilej navigácie, keďže žiaden chodník nebol prešlapaný. Nakoniec sme to však zvládli, aj keď sme opäť v jednom bode prešvihli odbočku, ale našťastie sme si to všimli relatívne skoro a mohli sme to len strihnúť pár metrov cez les. Tiež to bola časť s doposiaľ najväčším prevýšením, a keďže sme sa dostali do vysokohorského pásma (viac ako 550 m.n.m.), všade naokolo už bola krásna zimná krajina.\nZimné kráľovstvo v lese pred vrchom Čupy. Na vrchu Čupy, zhruba na trinástom kilometri, sme si dopriali prvú poriadnejšiu občerstvovačku. Zastali sme, dali sme dole batohy, pojedli nejaké banány a popili čaj. Rýchly prepočet odhalil, že sme mierne popredu voči časom na ceduliach, no aj tak po zhruba piatich minútach vyrážame. Cestou prezradím Kikovi ďalšiu radostnú novinu: už cítim odraté päty. Totiž, niekto mal skvelý nápad ísť na túto túru v nových topánkach. Nerozchodené? Jakže? Veď som ich cez týždeň mal raz obuté do roboty. Každopádne tiež dobrá vec na začiatok túry. Krátky zostup nás vypľuje na hornom konci Koválovských lúk. Krásna časť trasy vedúca po okraji lúky, úžasné výhľady cez zamrznuté stromy na zasnežené pláne. dokonca už spomedzi mrakov začalo aj vyliezať slnko.\nPohľady na Koválovské lúky V tejto časti sme Peti porozprávali, ako vlastne došlo k tomu že sme ju na túto expedíciu zavolali. Od toho že to začalo ako vtip a určite by nešla, cez to že lajkla jednu moju instastorku, až po tú osudovú správu. V rámci rozhovorov sme zistili jednak že absolvovať 100km mala v bucket liste už dlhšie, ale aj oveľa vážnejší fakt ktorým je, že nečítala naše zápisky z SNP. To sme zistili tak, že termín češkyňa ju pobavil tak akoby ho počula prvý krát. Naše krehké egá tento fakt samozrejme niesli ťažko, takže sme Peťu odviedli naspäť do Česka.\nTeda nie že by sme ju vyhodili z družstva, stále vládla priateľská nálada, ktorá bola stále na vzostupe. Iba značka v tomto bode začína objímať českú hranicu, tak sme si robili srandu že Peťa môže ísť po domovskej strane. Na oplátku nám ukázala zač je toho loket, a dole kopcom nahodila také tempo že sme jej ledva stíhali. Neskôr sa zas Kiko rozhodol predviesť nám ďalšiu z nástrah zimnej turistiky, keď ho zlákalo prejsť sa po krásnom rovnom neporušenom snehu. Že bol uprostred hrboľatej lesnej cesty sa mu podozrivé nezdalo, aj keď ľudia pred ním volili alternatívne trasy. A tak len zrazu počujeme skríknutie a čľupnutie, keď sa prepadol cez ľad do zamrznutej mláky. Nuž, kto nemá v hlave, má v tomto prípade v nohách mokro.\nPrepadlisko dejín, ktoré za sebou zanechal Kristiánov incident Ani tento zádrhel nás ale zásadne nespomalil a o chvíľu sa už štveráme slušnou kolmicou na kopec Zrubenec. A zrubení sme teda na vrchole boli, jednalo sa asi o najväčší grcokopec na trase. Nebol dlhý, ale riadne strmý, miestami nám nestačil dezén na topánkach, prípadne ustupoval sypký podklad. Každopádne nebol problém s tepelným komfortom, na vrchu z nás až tieklo. Ale keďže sme už prišli do slnečného kraja, pohľady na modrú oblohu cez zamrznuté stromy na vrchole to vynahradil. Dali sme povinné selfíčka a išli sme ďalej.\nNa vrchu Zrubenec začala prerážať modrá obloha. Neďaľeko za rázcestím s modrou značkou prišiel dlho očakávaný checkpoint - o pol jedenástej (po 4 a pol hodinách) sme prekonali dvadsiaty kilometer.\nNotársky overené: konečne sme namerali aspoň dvadsiatku. Druhá dvacka: ešteže nie sme na SNPčke # Za dvadsiatym kilometrom sme plánovali dať ďalšiu občerstvovačku na vrchu Bukovina, no bolo tam temno a nepáčilo sa nám tam, že reku pôjdeme ďalej na krajšie miesto nech sme na slnku. To miesto prišlo o chvíľu, keď sa po pravej strane rozostúpili stromy a odhalil sa krásny výhľad na slnkom zaliate lúky zasneženej Žalostinej s jedným majestátnym stromom uprostred. Skvelé miesto na to aby sme hodili do huby nejakú orieškovú zmes, horalku, energetické prášky a soľné tabletky. Tiež som utiahol topánky aby sa mi v nich čo najmenej hýbali doráňané päty, a trochu strečingu aby sa ukľudnilo bedro (nepomohlo).\nVýhľad na Žalostinú počas prestávky Posilnení sa vydávame na cestu a o chvľu prichádzame k osade Chalupovci kde stretávame druháho živého človeka. Tu už musíme vyťahovať slnečné okuliare, lebo obloha je jasná, slnko pečie a od bieleho snehu sa ešte 2x tak silno odráža. V sedle medzi vrcholmi Žalostinej zvažujeme zachádzku k rozhľadni, ale nakoniec ju neabsolvujeme. Času nemáme nazvyš a kilometrov máme ešte dosť. Nabudúce. Prehupneme sa teda cez Žalostinú, ktorú značka mierne obchádza, čím absolvujeme najvyšší bod trasy vo výške cca 613 m. n. m. Zhruba kilometer dokonca na chodníku pozorujeme bežkársku stopu.\nPhľad zo severného vrchola Žalostinej na ten južný, hlavný. Na rázcestí Biela studňa sa na chvíľku zastavíme, kontrolujeme medzičas a konštatujeme, že stále máme zhruba pol hodinu k dobru voči ceduliam. Pokračujúc po hrebeni smerom na Kobylu stretávame už viac ľudí. Dokonca na jednom mieste aj tabuľku vystríhajúcu okoloidúcich pred prítomnosťou medveďa, no aj tento krát to boli iba plané sľuby. Po ľavej strane sa nám otvárajú výhľady na Moravu. Vyčítajúc krajinu zisťujeme, že sa pozeráme na Veselí nad Moravou. Ako takmer domáci v tomto kraji pri tomto zistení bez váhania ponúknem zvyšku skupiny informačný bonbónik: „Veselí nad Moravou? Tam je bordel!“. Nikdo celkom presne nevie ako s touto informáciou naložiť, tak len dovysvetlím že to viem kvôli veľkému billboardu na vjazde do Skalice, a pokračujeme vo svojich životoch.\nNa Kobyle prechádzame ďalší veľkolepý míľnik: 25km sme prešli po necelých šiestich hodinách. Už len tri krát toľko a máme vybavené. Po krátkej technickej prestávke na kontrolu topánok pokračujeme ďalej dole kopcom, Peťa znova v úniku. Ja v závese, lebo konečne je relatívne dobrý internet a storky sa samé nenahrajú.\nŠtvrtina za nami. Opäť sa však všetci dobehneme priďalšom rébuse na trase: značka vedie okrajom lesa, iba pár metrov od lúky. V jednom mieste je na pár desiatkach metrov akýsi zákopovitý útvar, ktorým pravdepodobne vedie chodník. Toho času je však kompletne zaplavený a zamrznutý. Testovať hrúbku ľadu síce znie lákavo, ale po Kikovej skúsenosti z nedávnej minulosti sa rozhodneme to radšej opatrne obísť húštinou. Ďalej pozvoľna klesáme okrajom lúky a s malou dušičkou sledujeme ako sa stále približuje kopec Stráň, ktorý stojí medzi nami a sedlom s hlavným ťahom do Česka cez Vrbovce. Postup je hladký, miestami až príliš a na hladkom zamrznutom snehu si musíme dávať pozor na šmyk.\nNa rázcestí Tři kameny prechádzame okolo partie opekačov, ktorím podľa parádnej vône ticho a silno závidíme. ani nás neponúkli, hajzli, tak pokračujeme ďalej. Značka tu ide priamo po hraničných stĺpikoch, no na naše veľké potešenie sa tesne pred začatím stúpania na Stráň zvrtne prudko doľava na českú stranu, a kopec obchádzame. Yes! Také niečo by sa na SNPčke nestalo. Cesta na chvíľku vyjde na pole kde slušne fúka, a navyše sa tam vytvoril taký závej že máme snehu nad členky. Po pár metroch ale opäť vchádzame do lesa a máme radosť že veľký kopec obchádzame viac-menej po vrstevnici. V jednom bode prekonáme veľmi vratko vyzerajúci mostík, a po chvíli vyjdeme na lúku z ktorej vidno hlavnú cestu. Ďalšiu občerstvovačku sme plánovali síce až po tridsiatom kilometri, do ktorého nám chýba ešte pár sto metrov, alebo dole vo Vrbovciach, no usúdime že ju radšej absolvujeme tu na slnku. Petine energy géliky stále zmrznutejšie, ale ostatné pochúťky dobré. Sušené mäsko, gumené cukríky a bohvie čo ešte, a môže sa pokračovať.\nPo chvíli zostupu prekročíme hranicu 30km. O tomto čísle sa bavíme od začiatku, odkedy nám Peťa povedala že kilometre sa vlastne začínajú počítať až po 30 (vzdialenosť, nie vek, pozn. red.), dovtedy to ani nemá zmysel. Posmelení vedomím že už sa to počíta sa vykotúľame z lesa, a snehový podklad vystriedda najprv na pár metrov blato, potom asfalt na ďalšie takmer štyri kilometre. Prišli sme do Vrboviec, najvzdialenejšieho bodu uvedeného na ceduli v Skalici, a oproti časovému údaju sme mali náskok zhruba 20 minút. Nespíme však na vavrínoch a pokračujeme ďalej po asfaltke, rozopínajúc bundy lebo v pečúcom slnku je napriek nízkym teplotám teplo. Potrebujeme sa dostať do Senice v rozumnom čase, aby sme stihli nejakú reštauráciu. Konkrétne sme sa niektorí už tešili na nejakú záhorácku pizzu s kyslou kapustou.\nHlbšie v dolinách opäť stretávame aj sneh, no už to nie je také kritické. Pomaly sa nám začínajú znižovať intervaly prestávok, a už na konci Vrboviec pomaly zvažujeme ďalšiu. Stanovíme to na 35. kilometer, čo by malo vujsť akurát tak do sedla nad dedinou. Na konci dediny končí aj asfaltka a mení sa na jemnú makadamovú cestu, ktorej mäkký ale zároveň pevný povrch si náramne pochvaľujeme. V sedle zisťujeme že náš 35. kilometer vyšiel priamo vedľa hnojiska, ale čo už. Našli sme miesto za stenou na hromade betónových prefabrikátov ktoré nebolo od hnoja po vetre, a v pohode sme doplnili sily banánmi, magnéziom a inými lakocinkami. Z dôvodu chladného vetra sa však opäť zberáme po zhruba piatich minútach.\nPár metrov za našim odpočívadlom prichádzame k najzaujímavejšiemu miestu z hľadiska trasovania. Najprv teda bezprostredne po vyštartovaní takmer zle odbočíme na zelenú značku, no po konzultácii s mapou a ceduľami sa rýchlo opravíme. Pri ďalšom rázcestníku však prichádza zaujímavosť. V mape tu kúsok chodníka skrátka chýba. A po príchode zisťujeme, že aj v skutočnosti. Tabuľka len ukazuje smerom na opačný roh poľa. Mimochodom, s hrôzou zisťujeme, že ceduľovník na sebe má tabuľku Trenčianskeho kraja. To sme až tak v prdeli?\nCeduľovník v Trenčianskom kraji, a s obrovským cencúľom. Pokračujeme teda krížom cez pole, čo vďaka mäkkej vlhkej pôde nie je taká sranda ako by sa mohla zdať. Netrvá to však dlho a na opačnom konci narazíme na cestu, takže si opäť musíme dávať pozor iba na ľad. Samozrejme aj tam bolo pár nearmissov, ale všetko sme ustáli.\nÚsek za rozhľadňou Kamenec mal pre nás pripravený ďalší bonbónik. Chvíľu sa išlo po hlavnej ceste, neskôr sa však značka odpojila opäť krížom cez pole. Tu ale bola aspoň aká-taká cesta, plus jasne napísaný pokyn na stene hnojiska že treba smerovať k betónovým stĺpom na obzore. Navigačne žiaden problém. Avšak v tejto časti bolo na poli nepekné lepkavé blato, z ktorého každých pár metrov topánky oťaželi o nejaké to kilečko. Pri betónových stĺpoch na obzore sme však boli odmenení výhľadom na pol Záhoria, a niektorí aj panoramatickou cikpauzou. Pokračujeme ďalej po lúkach, kde sa nám stále blato lepí na päty. Ešteže nie smola. Aj keď aj na to takmer došlo, keď sme v jednom bode skoro prehliadli tyčku s červenou šípkou (teda, tyčku sme videli, ale šípka na nej bola umiestnená nenápadne) a vydali sa po lákavej štrkovej ceste zvažujúcej sa do doliny. Samozrejme v skutočnosti bolo treba ešte pokračovať po vrstevnici nenápadným lúčnym chodníkom (s lepkavou pôdou). Vedúci skupiny (to ako ja) však išiel predsalen štanglu bližšie preskúmať a objavil šípku, tak sme sa vyhli závažnejšiemu pochybeniu.\nLepkavého bahna a nerovného lúčneho povrchu sme v tomto bode už mali všetci plné brejle, tak nás potešilo že po chvíľke sme prišli do usadlosti, od ktorej nás čakal ďalších pár kilometrov iba asfalt. Keďže nám, ktorí sme sa hrdili ľahkým malým batôžkom, sa už stihla naozaj minúť voda, nie len zamrznúť trubička, ešte viac nás potešila studňa s pitnou vodou, kde sme doplnili zásoby. Po tejto krátkej technickej prestávke sme pokračovali, a pri križovatke s hlavnou cestou sme prešli štyridsiaty kilometer (okolo pol štvrtej, čiže zhruba po 9 a trštvrte hodinách)\n40 kilometrov oficiálne vo vačku. Tretia dvacka: Obed # V tejto časti nás síce už s boľavými nohami, ale stále s dobrou náladou začína hnať vpred aj vidina poriadnej obedňajšej (ak sa to tak ešte po 16:00 dá nazvať) prestávky v niektorom z pohostinských zariadení v okolí Senice. Keďže sa však držíme zlatého pravidla, že obed až za polovicou, čaká nás ešte minimálne 10 kilometrov. Začíname vlnivou asfaltkou, kde v jednom bode stretneme lokálneho Brmbalíka na Golfe (alebo podobnom vozidle z kategórie Fittipaldi z kopaníc), ktorý kúsok od nás zastaví a naberá niekoho do auta. Chvíľu opäť zvažujeme, či by bol podvod keby sme ho poprosili aby nás kúščik zvieol, ale usudzujeme že áno. Tak teda pokračujeme peši.\nNa odbočke z hlavnej cesty k jednej z usadlostí som prepásol šancu urobiť vtip na ktorý som sa pripravoval niekoľko týždňov. Totiž práve v tomto mieste sa odpájala zelená značka smerom na vrch Pecková. Z toho spraviť storku by bola P E C K A. Ten kto vie vie, ostatní si o mne teraz pomyslia len to čo si myslia už dávno. Anyway\u0026hellip;\nZa usadlosťou značka opäť na chvíľku vhupne do lesa, ale na dosť dlho na to aby sme sa stihli kvôli topiacemu sa snehu a rôznym vodným tokom križujúcim nevýrazný chodník trošku zaprasiť. Po chvíli sme ale opäť na asfalte takže všetko OK. Teda až na fakt, že sme sa asfaltom nechali učičíkať a netrafili sme odbočku. Nevadí, podľa mapy by mala byť ďalšia o chvíľu, tak sa nemusím vracať. Ďalšia povolená chyba. Cesta bola aj v realite, takže o chvíľu sme späť na značke, ktorá tentokrát ide lesným chodníčkom relatívne prudko dole kopcom zarezaným v svahu. Dolina je na ľavej strane, čo moje boľavé ľavé bedro vôbec neocenilo a tak som mierne zaostal. Celý čas sa to nezlepšovalo, čo bolo mierne znepokojivé.\nSprevádzali nás výhľady na hrad Branč. Na rovine to však až také problematické nebolo, tak sme sa postupne dohnali. Táto časť trasy bola zaujímavá výhľadmi na hrad Branč, ktorý sa o tomto čase pomaly začínal kúpať v zapadajúcom slnku. Nás však asi stále viac zaujímal výhľad do blížiacej sa budúcnosti, v ktorej nás čakala poriadna prestávka a teplé jedlo. Po chvíli sme vyšli na hlavnú cestu, ktorú sme opustili na rázcestí pod Peckovou, a od Sobotišťa, ktoré značilo blízky návrat do relatívnej civilizácie, ako aj koniec kopcovitej časti trasy, nás už čakal len krátky zostup po asfaltke. Pred ním sme si však dopriali ešte krátku prestávku aby som uľavil bedru a pokúsil sa ho trochu roztiahnuť. Čiastočne úspešne. A tiež sme do seba nahádzali za pár hrstí študnetskej zmesi.\nZápad slnka na ceste nad Sobotišťom Na kraji Sobotišťa odbáča značka doprava, čo však hlási iba veľmi vyblednutá šípka na plote cintorína. Paradoxne, túto sme si úplnou náhodou všimli, a ďalšia chyba sa nekonala. Prechádzajúc touto malebnou obcou sme začali konkrétnejšie plánovať večeru. Keďže sme dovtedy zatiaľ neprekročili polovicu trasy, gastropauzu priamo v Sobotišti sme zamietli. Chýbali nám ešte necelé 2 kilometre, ale pravidlá sú pravidlá. Boli sme odhodlaní dojsť až do Senice, kde Peťa našla na mape nejakú dobre hodnotenú reštauráciu viac-menej priamo na značke.\nV Sobotišti zúrila antikampaň k prezidentským voľbám. Nie len tabuľka s medveďom varovala pred hrozbami. Nuž\u0026hellip; aj takých berie autobus. Toto odhodlanie však postupne začalo vyprchávať čím dlhšie sme sa bavili o jedle a začali sme si uvedomovať, že by sme si nejaké dali čo najskôr. Začali sme teda pracovať aj s alternatívou, že by sme sa mohli najesť v salaši pri vodnej nádrži Kunov. Bolo to najbližšie pohostinské zariadenie za 50tym kilometrom, čo vyhovovalo nášmu zlatému pravidlu. Najprv sa niektorým zdalo, že má trošku nízke hodnotenie, no tento pocit postupne opadol. Po chvíli to bola hlavne otázka kulinárskych preferencií. Peťa navrhla ako kulinársku preferenciu že by sme si mohli dopriať nejaký energeťák, konkrétne tatranský čaj. Za normálnych okolností by som tento návrh bezvýhradne podporil, no po tom čo som si zabudol dopriať raňajkového Šariša som dostal nápad spraviť extra bonusovú výzvu, a síce absolvovať celú túto expedíciu bez alkoholu. Takže toto bola skutočná skúška pevnej vôle.\nAko sme sa blížili ku Kunovu, slnko postupne zapadlo a už sme aj vytiahli svetlá. Taktiež sa stupňovala únava, proti ktorej sme začali bojovať spevom - konkrétne písnička Kozel, a konkrétne ja s Kikom. Zvyšok družiny nemal pre náš umelecký prejav veľké pochopenie. Tesne pred priehradou už bola regulérna tma, a prešli sme dlho očakávanú hranicu 50km. Už je to do cieľa bližšie ako na štart, a čo sa týka výškových metrov, máme pred sebou už len zanedbateľné množstvo. Tiež sme dospeli k definitívnemu rozhodnutiu ohľadom obedňajšej pauzy. Petra, ako vážená zahraničná hostka, dostala dámsku volenku a zvolila najbližšiu možnosť - salaš. My sme sa z tohoto rozhodnutia potichu tešili. Neskôr sa priznala, že tiež už chcela prestávku čo najskôr a Senica bola ešte zhruba 6 kilometrov.\nOficiálne za polovicou cesty. Posledné kilometre okolo priehrady boli už dosť ťažké. Nie len preto lebo sme počas nich Peti vysvetľovali najnovšie krásy Slovenska, ako napríklad transakčnú daň, ale aj kvôli môjmu bedru, s ktorým som už viditeľne kríval. Napriek všetkému sme po chvíli prišli k prieehradnému múru, kde prišla dilema. Totiž, salaš bol na opačnom brehu priehrady, a kúsok proti prúdu. Mohli sme jednoducho prejsť po priehradnom múre. Avšak, značka išla asi o 70m ďalej, paralelne s priehradným múrom, a o niekoľko výškových metrov nižšie. Niektorí vraveli nech na to kašleme a prejdeme cez múr. Ale značka je značka, nemohli sme si dovoliť vedome ju opustiť. Veď keď sa vzdáme našich zásad, čo nám ako ľudstvu zostane?? A tak sme prešli popod múr a na druhej strane pekne po schodoch naspäť hore. Potom ešte 200 metrov po ceste k salašu, a vytúžený obed bol na dosah.\n18:00: Konečne obed # Pri vkročení do reštaurácie sa nás všetci mierne zľakli. Bolo nám to jedno, nikto z nich práve neprešiel 50km. Našli sme si stôl za krbom, zložili veci a konečne sadli. Z rádia nás nemohla vítať trefnejšia skladba, a to prisahám že si nevymýšľam keď poviem, že keď sme prišli tak hralo Čože je to päťdesiatka. V krbe bol zapálený oheň, čo niektorí hneď využili a išli sa trošku povyhrievať. Aspoň kým sa reštaurácia nezačala zapĺňať ďalšími hosťami.\nDali sme si patričné česko-slovenské menu: kulajda a bryndzové halušky, resp. kapustnica a divinové ragú. Čo sa týka nápojov, čaj, kofola a birell. Stále som sa držal svojej výzvy absolvovať to celé bez alkoholických nápojov. Čakal som, ako to dopadne s tým tatranským čajom ktorý bol avizovaný pár kilometrov dozadu. Totiž v rámci tímového ducha, kolegiality a úcty k nášej váženej zahraničnej návšteve by sa len ťažko odmietalo keby Peťa zavelila. Našťastie nezavelila, a ja som tú tému radšej neoprašoval, takže výzva žila ďalej.\nHalušky tu mali zaujímavý twist, boli posypané (asi?) paprikou\u0026hellip; Napriek tomu dobre padli. Prišiel čas aj na kontrolu vybavenia. Keď som skladal ruksak, zdal sa mi akýsi vlhký na chrbte, ale povedal som si že pravdepodobne len trošku dopocený. Nechcel som totiž riešiť prípadnú katastrofu s tečúcim vakom na vodu. Trošku som pošmátral vnútri, nič sa nezdalo v neporiadku. Vybral som powerbanku aby som nabil mobil, a tiež som vymenil pohotovostnú dennú výbavu (slnečné okuliare) za pohotovostnú nočnú výbavu (silná čelovka a reflexná vesta). Okuliare sa mi dovtedy v puzdre hompáľali na ľavom pleci, čo som určil ako príčinu nevyváženia a bolesti ľavého bedra, tak som ich hodil dnu do batoha. A zdanlivo to pomohlo, už sa to nezhoršovalo. Možno placebo.\nOd stola sa zdvíhalo ťažko, ale podarilo sa. Samozrejme ešte predtým musela prebehnúť tlačová konferencia, lebo dobrý gazda síce domov donesie, ale na 50km sa môže všeličo prihodiť. Tak ako na lyžovačkách vždy nadávame keď je záchod v podzemí, tu bol na prvom poschodí. A schody teda vôbec neboli príjemné. Nakoniec sme sa dostali k plateniu a so smutným výrazom sme sa dali na odchod. Pripravení vykročiť v ústrety noci, niektorí oblečení v elegantných reflexných vestách sme opúšťali salaš opäť vyprevádzaní tematickou piesňou: názov nepoznám a presné slová si nepamätám, ale bola to nejaká dechovka o cestárovi. To nevymyslíš.\nPokračujeme # Na prekvapenie všetkých zúčastnených nezabudnem pri odchode zo salaša znova spustiť pozastavené trackovanie. Všetkým som dal pri príchode úlohu aby mi to pripomenuli, no nakoniec nebolo treba. Prešli sme tých 200 metrov po hlavnej ceste naspäť ku značke a pokračujeme. Schody po priehradnom násype neboli až také katastrofálne, nový pohyb aspoň trošku natiahol nohy. Odtiaľ našťastie značka viedla po cyklochodníku paralelne s cestou, takže sme sa nemuseli báť dopravnej nehody. Minimálne nie s autom. Navyše bol chodník dobre osvetlený. Ďalšiu zastávku sme plánovali na opačnom konci Senice na benzínovej pumpe, kde sme chceli doplniť zásoby. Bolo to zhruba 6 kilometrov\nOd Kunova až do Senice to išlo po krásnom cyklochodníku svižne. Dokonca sme nepotrebovali ani veľké čelovky, tak sme šetrili energiu a svietili iba jednou. Cyklochodník tam má po oboch stranách v povrchu zapustené svetlá, ktoré nás navádzali. Čo nevidieť sme prišli k prvým senickým domom. Prechod mestom bol tiež bez významných udalostí, aj keď v parku sme míňali všelikoho. Ale my sme tiež pravdepodobne nevyzerali najmenej podozrivo. Za hlavnou cestou popri nás išla tiež hlučnejšia skupinka mládeže, pred ktorou sme radšej trošku pridali do kroku, a čo nevidieť sme už išli popri rieke poza priemyselnú zónu. Na druhom konci nás už čakala benzínka.\nDoplnenie zásob v mojom podaní vyzeralo asi nasledovne: 3bit, gumené cukríky, monstrík, a (na druhý pokus) fľaša rajecky. Ostatní podobne. Keďže som nechcel nosiť zbytočnú záťaž a odpadky, monstríka som spláchol hneď pred pumpou na obrubníku ako najväčší násťročný stokár. Rajecku som vylial do vaku na vodu, a mohlo sa pokračovať. Prešli sme na druhú stranu rieky a poď ho poza garáže do polí.\nVychádzajúc opäť na cestu a odbáčajúc smerom k železničnej stanici prišli na reč naše jazykové zručnosti vo francúzštine, konkrétne to že Peťa po francúzsky vie, a ja iba nadávky. Ale za to tie najhoršie. Nie extra ohúrení týmito poznatkami pokračujeme stále v dobrej nálade a niekde na Železničnej ulici prekračujeme šesťdesiaty (60.) kilometer.\nŠtvrtá dvacka: začína to byť zaujímavé # Hneď na úvod štvrtej kapitoly máme prvé a posledné blízke stretnutie. Na stanici k nám podíde miestny obyvateľ, že či by sme mu nezavolali taxík. Možno nemal za ľubom nič zlého, ale radšej sme sa nezastavovali. Vybavilo to pár výhovoriek, ako že nepoznáme číslo, nie sme odtiaľ, nemáme nabité mobily a že sa ponáhľame lebo potrebujeme stihnúť vlak v Kútoch. Pánko chvíľu protestoval ale akčný rádius nemal taký aby s nami išiel ďalej ako pár metrov. Neskôr sme počuli ako sa dohaduje so svojou spoločníčkou ktorá sa medzitým vynorila niekde z tieňov predstaničných priestorov. So svojím rozhodnutím nezapájať sa do tohoto sidequestu sme boli spokojní.\nZa železničným priecestím cesta pokračuje rovno cez pole až k letisku. Vďaka jasnej noci sme aj tu vypli čelovky, aby sme trochu videli aj nočnú oblohu. Letisko v Senici čuduj sa svete nie je až tak frekventované ako by mohol človek očakávať, takže s premávkou na tejto ceste sme si starosti nerobili. Najdôležitejšia aerolinka, ktorá odtiaľto lieta, je pravdepodobne Air Inekafe. S Vratkom si tu niektorí z našich na tomto výlete neprítomných kamarátov boli zalietať nejaký ten rok dozadu.\nTesne pred letiskom prechádzame ponad rieku Myjavu. Práve keď ideme cez most, v rieke niečo veľmi nahlas čľupne. Spozornieme, zľakneme sa, kolieska sa začínajú točiť a mozgy nám pomaly ponúkajú hororové scenáre. Neprepadáme však panike, na boj s Myjavskou Lochnesskou sme aj tak príliš unavení, tak len zapneme čelovky a keď nič nevidíme, ideme ďalej. Niekde v týchto miestach sme si tiež s hrôzou uvedomili, že už sme prešli dva krát tých Petinych 30 km po ktorých sa to až začína počítať. Dzivé. Tiež začíname dostávať povzbudivé správy od kamarátov, ktorí videli storku z polcesty. Vítaný boost morálky.\nPokračujeme k novo vyzerajúcej štvrti pri rybníkoch a golfovom ihrisku. Cestou rozmýšľame, koľko asi tak môže stáť takáto nehnuteľnosť. K presnému odhadu sme nedošli, ale usúdili sme že na to že sme v Senici, a navyše ešte aj to mimo mesta, pravdepodobne to bude umelo predražené. Ktovie. Na konci zástavby, na rázcestí Hrušov, sa už definitívne začínajú borovicové lesy. Cedule ukazujú najďalej do Lakšárskej novej vsi (3 a pol hodiny), ktorej sa najviac bojíme. Do lesov vchádzame okolo pol jedenástej. Ako už veľa krát na tejto expedícii, opäť prišla reč na to ako sme radi že ideme v trojici. A že Petra sa s nami stále drží, pretože ešte pri úvodnom dohadovaní avizovala že si nie je istá či to dá, a že pravdepodobne využije dohodnutý support a nechá sa z niektorej časti odviezť preč. Nakoniec ale vraj aj samú seba prekvapila tým že si uvedomila že to vlastne vyzerá zvládnuteľne.\nV lese, na asfaltke vedúcej popri plote golfového ihriska, už vyťahujeme aj poriadne čelovky. Najprv len preto, lebo sme sa o čelovkách začali baviť (myslím že Peťa si na tento trip kupovala novú, ako to medzi príletom a balením stihla je nám všetkým záhadou), a potreboval som predviesť ako svieti Lucifer, no potom som ju už nechal vonku keďže moja mini čelovečka vstavaná v čapici pomaly zhasínala. Navyše, na tejto zdanlivo bezvýznamnej úzkej lesnej asfaltke bola paradoxne zatiaľ najhustejšia premávka a niekoľko krát sme sa museli vyhýbať autám. A keďže to bola dlhá rovinka a uprostred noci, na rýchlosť sa veľmi nepozeralo. Takže lepšie byť videný.\nÚnava sa už začínala prejavovať. Na 66-tom kilometri som si vyžiadal prestávku, aby som si mohol ľahnúť na chrbát ako korytnačka a ponaťahovať a uvoľniť nohy. Popritom padla za vlasť aj 3bitka. Dlho sme ale stáť nemohli, lebo po chvíli nám začala byť zima. Totiž s príchodom noci začali teploty prudko klesať a už bolo pravdepodobne pod nulou. Tak sme sa teda vydali pokračovať po nekonečných rovných lesných cestách. Povrch sa striedal, raz asfalt, raz štrk, no najhorší bol piesok.\nPrestávka v dvoch tretinách. Fotka je fotená v polohe ležmo na chrbte. V ruke vidno tribitku. Približne presne o polnoci sme dorazili na rázcestie Pri červenom kríži. Podľa tabúľ sme sa zatiaľ držali predpísaného tempa, napriek tomu že sme už cítili ubúdajúce sily, kráčali sme pomalšie a robili viac zastávok. Toto rázcestie zároveň značilo jubilejný sedemdesiaty kilometer. S úderom polnoci sme si naladili Slovenský rozhlas, aby sme si ako správni Slováci (a Češka, ale na slovenskom území) mohli vypočuť hymnu a krátke správy. Na morálke nám ani jedno z toho nepridalo. Bolo to niekde zhruba v týchto miestach, kedy funkcia nálady prestala mať rastúcu tendenciu, a jej derivácia sa vyrovnala nule. Ja osobne sedemdesiaty kilometer označujem za začiatok mojej krízy.\nNasledoval štvorkilometrový úsek rovnou čiarou do obce Bílkove Humence (oceňme ako šikovne som sa vyhol skloňovaniu toho názvu). Takáto dlhá direttissima sa zdala nekonečná, a hlavne po tme extémne monotónna. Po zhruba dvoch kilometroch sme sa aspoň vynorili z lesa na lúku, takže aspoň nejaká zmena, a mohli sme opäť stlmiť čelovky. To však dlho nevydržalo, lebo sme v jednom bode museli obchádzať nebezpečne veľkú kaluž, a ozaj nikomu z nás sa v tých mrazoch nechcelo si zaplávať. Zvládli sme to chvalabohu suchou nohou.\nĎalšiu prestávku sme plánovali v dedine, pravdepodobne na nejakej autobusovej zastávke. Keď sme okolo jednej vošli do obce, v jednom z domov to zrovna vyzeralo na záver nejakej spoločenskej udalosti. Ľudia balili veci, ale krb ešte horel, a hneď sme si predstavili ako by sme sa tam vedeli zohriať. Chvíľu sme aj koketovali s myšlienkou, či sa nepozveme na návštevu, no chvalabohu sme nezastavili, a kým sme sa rozmysleli že by to možno stálo za pokus, už sme boli o pár domov ďalej a vracať sa nám nechcelo. Tak sme sa teda zasatavili na lavičke v centre dediny, rovno oproti turistickej ubytovni (zatvorenej). Pokúsili sme sa doplniť energiu cukríkmi a tyčinkami, ale hlavne sa nám chcelo spať. Toto by nebol problém v lete, kedy by sme si prosto zdriemli hocikde v jarku jak Joži po nočnej v krčme, no počas najmrazivejšieho víkendu v roku sme sa nemohli zastaviť na viac ako 5 minút bez toho aby nás nezačalo klepať.\nA tak sme sa teda po piatich minútach opäť vydali na cestu. V duchu sme si týchto posledných 40km rozdelili na etapy podľa dedín: Bílkove Humence, Lakšárska Nová Ves, Studienka a Závod. Do obávanej Lakšárskej sme to mali ďalšie 4 kilometre po hlavnej ceste. Tiež celkom nekonečné 4 kilometre. Navyše Kiko z nepochopiteľných dôvodov (redakcia dôvod pozná) chytil druhý dych, a išiel ako motorová myš. Ani nie tak že by nohami kýval, tempo sme mali všetci rovnaké a držali sme sa spolu, skôr bradou. Huba sa mu nezastavila celé 4 kilometre. Čo by nebolo také strašné, keby (rovnako ako pri malých deťoch) nepožadoval aj odpovede. Ja osobne som mal ledva energiu na počúvanie, nie to ešte na rozprávanie. Ale v rámci zachovania dobrých vzťahov sme to nejako vydržali.\nAsi dva kilometre pred Lakšárskou je možnosť urobiť si skratku po žltej značke, a dedinu obísť. Niektorí z nás (nebudem osobu menovať), sa Lakšárskej tak obávali, že seriózne zvažovali túto skratku využiť. Nakoniec sa nám však podarilo ich od toho odhovoriť, že veď predsa keď už sme sa toľko ondiali so 70 metrovou zachádzkou v Kunove, nebudeme teraz takto očividne podvádzať. Navyše by sme sa tým pádom roztrhli ako skupina. A že predsa nám žiadne nebezpečenstvo nemôže hroziť v Lakšárskej Novej Vsi o pol tretej ráno. Tiež pomohlo že táto osoba si nesledovala trasu, odbočku prešvihla a spomenula si až keď bola dedina na dohľad. Skratka po žltej značke, ktorá by ušetrila vyše kilometra V centre dediny sme si opäť dopriali päťminútovú prestávku na lavičke. Opäť sme len nahádzali nejaké pochutiny do gágora a keď začalo byť chladno, vyrazili sme. Na rázcestníku sme po prvý krát videli cieľ: do Závoda nám malo ostávať 5 a pol hodiny. Po chvíli sme Lakšársku nechali v prachu za nami bez ujmy na majetku, fyzickom aj psychickom zdraví a pokračovali sme po lúkach ďalej, a len po pár sto metroch sme prešli náš osemdesiaty kilometer. A čoho sme sa v LNV tak obávali? Len pár dní pred odchodom sme na Instagrame RTVS (alebo akokoľvek sa to vtedy volalo) zachytili krátku reportáž o tejto malebnej obci. Pojednávala o sídlisko so skupinou bytoviek, z ktorých občania jednej si z pivničných priestorov spravili nelegálnu žumpu. Ale veď posúďte sami nižšie. Našťastie sme asi tieto konkrétne bytovky obišli veľkým oblúkom, lebo nič podozrivé sme necítili.\nView this post on Instagram Piata dvacka: veľké finále # Funkcia nálady v tíme začala medzičasom už klesať. Toto sa prejavilo napríklad aj tým, že som už nevládal počúvať Kikov päťkilometrový monológ\u0026hellip;\nKiko, prosím ťa, drž už p*ču\u0026hellip;\nIng. Matúš Pilňan, 16.2.2025, cca 2:45 nadránom Od tohoto momentu nepreriekol takmer ani slovka po celý zvyšok trasy. Aj ma to zamrzelo, ale neskôr som sa dozvedel že keby som vtedy nezakročil ja, zakročil by niekto iný. Nuž, heavymetal si nevyberá. Ďalšia dedina na programe je Studienka, zhruba 7 kilometrov pred nami.\nPo chvíli prichádzame opäť na rázcestie s vyššie spomínanou žltou značkou. Rýchla kontrola ceduľovníka nám napovie, že sa akoby zázrakom stále držíme času na ceduliach. Ďalej rýchla cikpauza a pokračujeme. Môj stav na tomto úseku už začína byť celkom kritický. V podstate každý kilometer až dva potrebujem miniprestávky na posedenie na zemi. Okrem toho prichádza poriadna únava, kedy dobre že postojačky nezaspávam. Mám pocit že toto by sa dalo vyriešiť hodením stravy do kotla, no kto má chuť o tretej v noci jesť? A obzvlášť za triezva? Podarí sa mi občas aspoň nejakú müsli tyčinku zlupnúť, ale to nie je nič extra. Stavanie sa z týchto krátkych sediacich prestávok tiež nie je pekný pohľad, väčšinou to sprevádzajú výkriky za ktoré by sa nehanbila ani ruská tenistka. Napriek týmto problémom pokračujeme viac či menej pokope, až sa dotackáme na lúky nad Studienkou. Držať sa pokope bolo celkom dôležité, Peťa ma niekoľko krát celkom vyplašila, lebo sa naozaj miestami len potácala jak zombie, tak som sa radšej držal blízko aby nedošlo k úrazu.\nNa týchto lúkach zisťujem zábavnú vec. Išiel som sa napiť vody z vaku\u0026hellip; a nejde. Bolo to čudné, lebo síce je pravda že som dopĺňal vodu naposledy v Senici na pumpe, ale zas som toľko nepil. A vtedy som si to dal dokopy. Tak ako mi už na začiatku raz nešlo piť, a ešte niekoľko krát počas celej cesty, asi sa len trošku upchala hadička. Fúknem a vybavené. Fúkol som\u0026hellip; a nič. Čiže naozaj nebol vak prázdny, lebo by som ho aspoň vedel nafúknuť. Vysvitlo, že tentokrát mi celá hadička zamrzla na komplet. To už sa vyfúknuť len tak nedalo. Takže zvyšných takmer 15 kilometrov bez vlastnej vody. Super. Ale dalo sa to čakať, veď podľa mobilu bolo tak -7 stupňov. A samozrejme že som na tom vaku nemal termorukáv. Ani som si nedával pozor aby som nenechával vodu v hadičke. Človek s acelý život učí.\nPri jednej z početných prestávok, vedľa tajomne vyzerajúcej chaty na vrchu lúk už prišla kríza aj na Peťu a požiadala ma, aby som jej z batoha vybral paličky. Doteraz išla totiž hrdo bez nich, že si ich šetrí na to keď už naozaj nebude vládať, aby sa mala o čo opierať. Ten moment očividne prišiel teraz. Takže sme nastavili paličky, ja som vdýchol ďalšiu tyčinku, posťažoval som sa na moju hydrologickú situáciu, a vyrazili sme smerom dole do Studienky. Cesta od chaty vyzerala veľmi tajomne, krížom cez rúbanisko a kopy stromov. V noci to vyzeralo celkom zlovestne, a stále som pre istotu kontroloval mapu či sme naozaj dobre.\nNa námestie v Studienke sme prišli okolo pol piatej. Opäť sme sa usadili na lavičky a tlačili nejaké sladkosti. Od Kika som vyžobral cuc z fľaše s vodou. Na naše počudovanie to v obci celkom žilo. Vyzeralo to, akoby práve končil ples, a hostia sa vracali domov. Tiež sme rozmýšlali že by sme ich mohli počerpať o nejaké dobroty, ale neboli na to bunky. Neskôr prišiel ešte zaujímavejší pohľad. Na zastávke sa za tých pár minút čo sme posedeli začali zbierať ľudia. Po chvíli prišiel aj autobus do Malaciek, ktorý v tom momente tiež vyzeral že má niečo do seba. Ale odolali sme pokušeniu a vydali sa na posledných 12 kilometrov do Závoda.\nV lesoch nad Studienkou sme mali občas problémy s navigáciou na niektorých neprehľadných križovatkách kde značka viedla najnevýraznejšou z mnohých ciest, no nakoniec sme vždy zvolili správne. Po nejakom čase sa konečne začal hlásiť aj regulérny hlad. Za normálnych okolností by som vedel jesť za jazdy, ale opäť som si musel sadnúť. Miniklobásky z Kauflandu však spravili divy, a už som nepotreboval spať.\nO kus ďalej sa značka opäť nalepila na hranicu vojenského obvodu, a po pravouhlej zákrute doľava prišlo povrchovo najnechutnejších pár metrov celého zájazdu: čistý piesok. Niet čo viac povedať, grc. Ale ako to už býva, noc býva najtemnejšia práve pred východom slnka, a ten prišiel po chvíli. A to aj doslova, aj v podobe posledného rázcestníku pred Závodom. Tesne po šiestej sme prišli k rázcestníku Pri hraničnom kameni. 7 kilometrov do cieľa, podľa údajov na tabuli hodina desať do stredu dediny, plus ďalších 35 minút až na stanicu. S vidinou cieľa volám mame, A.K.A. nášmu support vozidlu, že to pravdepodobne dáme a môže smerovať autom do Závodu. A že nech sa stretneme v strede dediny, nech si pred cieľovou rovinkou trošku posedíme vo vyhriatom aute. Blízkosť cieľa nás spolu s vychádzajúcim slnkom dobila energiou. Niektorým nám bolo takmer až do spevu. Táto energia sa však minula po pár metroch, a na troch kilometroch po hlavnú cestu som musel dva krát sedieť. Kiko sa medzičasom ocitol v osobnom úniku, a spolu s Peťou sme ho videli aj kilometer pred nami.\nNové ráno. Skupinka sa s vidinou blízkeho cieľa začína rozťahovať. Sprevádzaní druhým východom slnka za jednu túru sme sa dovalili do Závodu. Mimochodom, ak si niekto myslí že sme za celý čas nespravili vtip na to že táto túra je závod s časom, je na omyle. Len sme ten vtip robili tak často, že sa to nedalo rozumne uviesť na jednom mieste. Na vstupe do dediny nás čakal Kiko. Prebehlo ospravedlnenie za neokrôchané umlčovacie spôsoby pár hodín dozadu, a pokračovali sme smerom k autu. Na námestí sme boli zhruba o 10 minút neskôr ako hlásali tabule, ale prišli sme.\nPohľad naspäť na druhý východ slnka tejto túry. Chvalabohu nás čakalo už aj naštartované vyhriate auto na rozmrznutie. A v ňom navyše merci čokolády a káva alebo horúca čoko z pumpy. Nič lepšie sme si ani nemohli priať. Peťa tento čas využila na skontrolovanie vlakov do Prahy a nákup lístka, že teoreticky vlak pred deviatou z Kútov by sa dal stihnúť. S našim aktuálnym tempom som bol mierne skeptický, keďže už bolo takmer 8 hodín. Tak sme chvíľu posedeli, zjedli a vypili čo sa dalo, a s bolesťou v tvári vyrazili na posledné 2 kilometre.\nŤažký odchod od auta na posledné dva kilometre. Nakoniec tie posledné kilometre neboli až také zlé. Už o 8:15 sme prešli ponad diaľnicu, a ostávali naozaj len posledné metre. Stovka na hodinkách nabehla presne o 8:20. Ani nie o dve minúty neskôr som už ukončoval trackovanie pri rázcestníku Závod, zastávka. Dali sme to. Síce nie za 24 hodín, ale to ani nebol náš cieľ. Čistý čas pohybu 23 hodín, celkový čas aj s obedovou prestávkou 26 a pol hodiny. Už nikdy viac.\nCieľová fotka zničeného tímu Záver # Počas záverečných ceremóní boli emócie silné. Dokonca tak silné, že som zabudol že mám v kufri odložené dve Iskrivé desinky \u0026#x2728; na túto príležitosť. Takže nealko výzva absolútne splnená.\nMimochodom natrackovať 26 a pol hodinovú aktivitu nie je sranda. Musel som na hodinkách nastaviť úsporný režim, čo ukladá body GPS menej často. Dôsledkom toho je aj absolútne nezmyselný čas na Strave, lebo import to nejako nedával.\nČo sa týka toho jedla, nakoniec to až taký pretlak nebol. Zostalo pár tyčiniek, pár klobások a jedna parenica. Ale zbalený som zďaleka nebol optimálne. Teda v prvom rade, zlý ruksak. V druhom rade, zlý vak na vodu. Po vybalení som totiž zistil, že náhradné tričko ktoré som v ruksaku nosil, bolo komplet mokré, a tým pádom nepoužité a zbytočne nesené. Takže naozaj vak vytiekol, nebol som len extrémne dopocený. A tiež som so sebou nakoniec celkom zbytočne terigal malé JBLko, na ktoré nakoniec nebola veľmi nálada. Nuž čo už, učíme sa.\nZávod (s časom) # Skončili sme 8:20 v Závode, Peti išiel vlak 8:49 z Kútov, cesta autom do Kútov 16 minút. Vyzeralo to sľubne, že to v pohode stíhame. Avšak samozrejme že v cieli sme sa pri oslavách trošku pozabudli a neodišli sme hneď. Keď sa Peťa pripomenula že nemá až tak veľa času, rýchlo sme sadli do auta a smerovali do Kútov.\nTeda, aspoň sme si to mysleli. Z parkoviska sme totiž hneď vyrazili opačným smerom, a Waze sa išiel až zblázniť. Pozreli sme že nás posiela cez Moravský Svätý Ján. Tak sme sa rýchlo otočili do opačného smeru a išli naspäť. Keď sme sa vrátili ku stanici, čo sa nestalo? Správne, padli závory na priecestí. V Závode je tak sympaticky riešená stanica, že perón končí priamo na kraji cesty. To znamená, že celý čas čo na stanici stojí osobák, sú závory dole. Minúty plynú. Ľudia vystupujú celú večnosť. Vlak sa konečne pohne.\nZávory však nie. Ostávajú dole. V tomto bode už tuším o čo sa jedná, a o chvíľu sa moja hypotéza potvrdí. Pred očami nám prefičal vlak s nápisom Praha, hl.n. na bočnom LED paneli. Potom sa pekne závory zdvihli a my sme vyštartovali. Podľa Waze bola stále mizivá šanca to stihnúť, s príchodom v rovnakú minútu.\nNašťastie sme však zachovali chladnú hlavu a skontrolovali, kedy daný vlak ide z Břeclavi. Odpoveď: o 18 minút neskôr. Rýchly kuk na Waze, to sa stíhalo bez problémov ešte aj s časovou rezervou. Tak len rýchlo kúpiť českú diaľničnú a ide sa. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo, a vďačiť za to môžeme ŽSR výluke medzi Kútmi a Břeclavou, kde vlaky kvôli rekonštrukcii trate jazdia iba po jednej koľaji a pomaly. Inak by sme to pravdepodobne nestihli a Peti by lístok prepadol. Rozlúčili sme sa teda s Peťou v Břeclavi a pokračovali smer Bratislava.\nKrátkodobé následky # Bezprostredne po dokončení tohoto výletu som v tom mal jasno. Už v živote nikdy nespravím ďalší krok pešo. A takmer som toho ani nebol schopný. Nohy boleli neskutočne, plus stavy ako pri horúčke. Bol som odhodlaný na to, že na druhý deň do roboty pôjdem o barliach (v jednom bode počas prípravy mi aj napadlo odložiť si pred cestou pár barlí niekde v lese, že po takom sedemdesiatom kilometri by sa už hodili). Nakoniec to nebolo úplne potrebné, aj keď sa stále ťažko chodilo. Päty som mal zodraté neskutočne, otlaky väčšie než dvojeurovka. Trvalo týždeň než som mohol približne normálne chodiť. To ma však neodradilo od toho, aby som už dva dni po túre išiel do Prahy na Iné Kafe.\nPsychologicky však to bolo celkom prospešné. Dokázali sme prejsť 100km pešo. Na jeden záťah. Bolelo to, miestami to hraničilo určite so sebapoškodzovaním. Ale sme tu a už to nikdy nemusíme opakovať. A gratulácie boli príjemné. A ponaučenie z toho celého?\nNech sa deje čokoľvek, nikdy nie je tak zle, aby si musel prejsť 100km peši.\nKiko neskôr priznal že v záverečných kilometroch, keď prvý krát uvidel z diaľky Závod, tisli sa mu až slzy do očí. Peťa zas vyrukovala s tým, že v závere od únavy, hladu, a neviem čoho všetkého, mala regulérne halucinácie a videla veci, ktoré tam neboli. Scary stuff.\nDlhodobé následky # Našu vôľu turistikovať to nakoniec až tak negatívne novplyvnilo. Dokonca stačilo iba pár týždňov na to aby som sa dostal do stavu, že keby ma niekto zavolal na niečo podobné, pravdepodeobne by som sa nechal nahovoriť. Tak má vyzerať zábava 2. typu. Bedro však ešte stále občas cítim. Ale viním z toho aj keď malý a ľahký, ale v konečnom dôsledku nekvalitný ruksačik.\nNajhoršie v tomto kontexte obišla bohužiaľ Peťa. Ešte dva mesiace po dokončení expedície má problémy s achillovkou. Má to síce pôvod ešte zpred Záhoráckej, ale práve tam sa jej to poriadne rozjelo. Toto ma veľmi mrzí a želám skoré uzdravenie, snáď to neovplyvní tvoje ďalšie športové plány!\nA to je vše přátelé! Peťa, Kiko, ďakujem že ste sa tejto čertoviny zúčastnili. Teším sa na ďalšie dobrodružstvá. A úplným záverom, ak sa niekto náhodou chystá spraviť niečo podobné ako my: dá sa to, ale rozhodne neodporúčam. Obzvlášť nie bez tréningu. Ale zážitok budeš mať na celý život. A zážitok nemusí byť dobrý, ale silný, všakáno?\nTrack # ","date":"15 februára 2025","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2025/02/15/zahoracka-magistrala-sa-da-prejst-na-jeden-zatah...-ale-mala-by-sa/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cdiv class=\"lead text-neutral-500 dark:text-neutral-400 !mb-9 text-xl\"\u003e\n  Záhorácka magistrála. 100 km. Skalica -\u0026gt; Senica -\u0026gt; Závod. Žiaden spánok. Celý deň, celú noc, stále pod nulou. 2 idioti, jedna známa postava z predošlých adventúr. A ako vždy,  pretlak jedla. Je to dobrý nápad? Nie. Potrebujeme to? Áno. Dáme to? Tak určite.\n\u003c/div\u003e","title":"Záhorácka magistrála sa dá prejsť na jeden záťah... ale mala by sa?","type":"blog"},{"content":"Pôvodne publikované na CestaSNP.sk. Na tomto mieste obohatené o fotodokumentáciu a natrackované etapy cesty na Strave.\nA tiež nejaké tie bonusové storky, ktoré sa nezmestili do pôvodných reportov.\nŽevraj sa nedá \u0026ldquo;len tak zrazu postaviť od počítača a prejsť SNPčku\u0026rdquo;. Títo štyria nešťastníci sa v mene vedy rozhodli túto hypotézu overiť.\nVyzbrojení predovšetkým silnými morálno-vôľovými vlastnosťami, polovicou skladu Decathlonu a jedlom sa vydávajú v ústrety dobrodružstvu. Koľkí z nich prežijú? Koľkí z nich dojdú až na Devín? Koľko \u0026ldquo;lecker Bierchen \u0026#x1f37a;\u0026rdquo; a borky \u0026#x1f332; na to bude treba? Ako to celé dopadne? Ktovie\u0026hellip;\n","date":"24 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/series/snp/","section":"Series","summary":"\u003cp\u003ePôvodne publikované na \u003ca\n  href=\"https://cestasnp.sk/na/andrej-kiko-martin-matus\"\n    target=\"_blank\"\n  \u003eCestaSNP.sk\u003c/a\u003e. Na tomto mieste obohatené o fotodokumentáciu a natrackované etapy cesty na Strave.\u003c/p\u003e","title":"Cesta hrdinov SNP","type":"series"},{"content":"Posledný deň je teda úspešne za nami, a s ním aj celá cesta. Neuveriteľné. A ešte neuveriteľnejšie, že sme to celé prešli takmer do bodky podľa niekoľko mesiacov vopred naplánovaného harmonogramu. Hlavne príchod naspäť domov bol presne v deň, na ktorý bol naplánovaný. Ale než sa dostaneme k celkovému hodnoteniu, ešte pár dojmov z dneška ako obvykle. Bol to už len ležérny deň, spanilá jazda Bratislavou. Príchod na Devín sme plánovali medzi štvrtou a piatou, aby bol uvítací výbor už po pracovnej dobe. Nečakali sme červený koberec, ale keby bol, bagandže by sme si doňho boli bývali utreli.\nNoc bola zaujímavá. Plno svetla z pouličných lámp a hluk vlakov z Červeného mosta. Ale plus mínus sme niečo naspali. Nikomu sme nevadili, až o deviatej prišiel pán ktorý mal altánok upratať, pretože ho mala rezervovaný iná skupina. Keď sa spýtal čo tam robíme, nestratili sme chladnú hlavu a odpovedali že čakáme kým otvoria bufet. Čo bola stopercentná pravda. Síce od polnoci, ležiac v spacákoch niektorí ešte dovtedy, ale čakali sme. Ale teda samozrejme sme sa presunuli čakať inde.\nBufet otvorili o desiatej, záchody chvalabohu už o deviatej, takže sme mohli vybaviť čo muselo byť vybavené. Na raňajky sme zvolili puding, prípadne miláčika z mascarpone (a dve plzničky z predchádzajúceho večera, aby sme ich nemuseli nosiť). Ostal nám aj nejaký Corgoň, ale nevedno kam sa podel.\nNiečo po štvrť na jedenásť vyrážame smer Slavín. V horskom parku stretávame chlapíka, ktorý je nadšený z toho že ideme SNP a vyjadril nám rešpekt. Povedal že má až zimomriavky, ale povedzme si pravdu, tie mohli byť aj z toho nášho lokálneho ovzdušia.\nKeď už sme boli v horskom parku, nedalo nám nezaskočiť na jedno orosené do Funusu (podnik, v ktorom sa schádzalo množstvo významných dejateľov, medzi nimi napríklad aj jeden tankista Ján zo Žiliny). Pri pivku sme premysleli kde dáme obed, a hybaj späť na značku.\nNa Slavíne fototermín, pýtali sme fotky od dvoch rôznych zahraničných turistov. Výsledky z prvého fotenia boli totiž tak zlé, že sme radšej oslovili ďalšieho pána. Potom už len pečiatka z reštaurácie a ide sa ďalej smer Mlynská dolina.\nPovinná zachádzka na Slavín Na obed sme zvolili burgre (a pivco samozrejme, ale Jozef II mal akúsi čudnú arómu) v Estévéčke, neďaleko od fakulty kde študoval tu pán zapisovateľ. Kým sme čakali na jedlo, prešla okolo dokonca veľká časť vedenia tejto fakulty. Prišiel nás pozrieť aj bývalý spolužiak z fakulty, ktorý mal v pláne s nami aj pár etáp prejsť, no robota mu to prekazila. Tak sa s nami prešiel aspoň hore nad intráky, ale veď aj to sa počíta.\nNad intrákmi sme sa v úzkej uličke vyhýbali autu, ktoré pri nás ale zastavilo. Pán stiahol okienko a tiež sa pýtal či SNPčka a či začíname alebo končíme. Myslím že v rámci Bratislavy sme už tieto stretnutia veľmi nečakali, a o to viac nás potešili.\nSelfie so spolužiakom Vilom, ktorý s nami dal obed a pár stovák metrov hore Slávičím údolím Hore z Líščieho údolia a cez Karlovku sme objavili ďalšiu doteraz nevídanú nepríjemnosť: schody všetkých možných rozmerov. Od nášho pána architekta sme sa dozvedeli vzorce, ktorými sa veľkosť schodu má riadiť, aj to, že karloveské exteriérové schody po ktorých sme išli ich rozhodne nespĺňajú.\nNuž ale potom sme sa vrátili k starej dobrej nepríjemnosti, strmému stúpaniu. Čuduj sa svete, na burger sa nešlapalo až tak dobre. Navyše telo už cítilo blížiaci sa cieľ, takže svaly začali uberať výkon. Čo je horšie, jednalo sa nie len o svaly na kráčanie, ale aj zvierače. Miestami hrozila posledná technická zastávka v húštine. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a potvrdilo sa že dobrý gazda domov donesie.\nV stúpaní na Kobylu sme stretli SNPčkara idúceho oproti. Prvý deň, čisté oblečenie, oddýchnuté nohy\u0026hellip; popriali sme šťastnú cestu a aby počasie vyšlo a pokračovali na Kobylu. Hore sme si vyliezli aj na rozhľadňu, pofotili a poď ho na jedno posledné strmé klesanie. Po chvíli sme vyšli z lesa, a už sme mali Devín na dosah. Bolo šialené sledovať ako sa časy na ceduliach nezadržateľne skracujú, a zrazu nám chýbal už iba kilometer. My sme sem fakt došli pešo až z Dukly?? Neexistuje, to sa nedá.\nVýhľad z rozhľadne na Devínskej Kobyle smerom na Devín. Cieľ je už na dohľad Na parkovisko, kde nás už čakal uvítací výbor zložený z rodinných príslušníkov a kamarátov, sme prišli v podstate podľa plánu, okolo trištvrte na päť. Boli prichystané koláče, torta (musím vypichnúť že parádna, s SNP dizajnom, s nápisom \u0026ldquo;Mám 770 km v nohách\u0026rdquo;, špeciálne poďakovanie), cukrovinky, šampanské a iné dary. Pustili sme sa do hodovania presne ako sa na SNP patrí, priamo na parkovisku. Veľmi pekne všetkým ďakujeme za také super privítanie. Medzitým ešte rýchly odskok k pokladni hradu po pečiatku. Po početných fototermínoch sme sa pod hrozbou blížiacej sa búrky z Rakúska, ako aj s vidinou poriadnej sprchy a postele, začali zberať domov. A to je vlastne vše přátelé.\nCieľová fotka pri SNP kameni s tortou a šampanským Reprezentačná cieľová fotka na parkovisku pod hradom. Dali sme to! Pojmy a dojmy # A teraz stručne k tým dojmom, za seba. Bolo to skvelé. Išiel som z veľkej časti preto, aby som zistil či to dám, a dal som. Ďalší z cieľov bol získať level 3 na Bookingu, aj to sa podarilo. A tiež jednoducho vyvetrať hlavu a nemusieť riešiť somariny. Tiež celkom vyšlo.\nČo bolo ale absolútne nad rámec očakávaní, boli ľudia. Jednak tí, ktorých sme po ceste stretávali, noví kamoši s ktorými sme sa dobiehali, a podpora všetkých aj priamo v teréne, aj v online priestore. Na druhej strane hlavne pre mňa bol celkom zážitok tento denník. Keď som sa rozhodol že ho budem písať, mal byť hlavne pre mňa, pretože také množstvo zážitkov aké nás čakalo nie je možné si zapamätať. Na stránku som sa rozhodol to vešať aby som nemusel každému, koho zaujíma či žijem, písať osobitne. A tu zrazu zistím že to čítajú úplne neznámi ľudia? Ba čo viac, že ich to baví? Že človek ktorého sme v živote nevideli nám schová na trase šestku pivečiek? Úplne neskutočné. Nehovoriac o všetkých pozitívnych ohlasoch od rodiny a kamarátov. Určite to stálo za to skoro každú noc ponocovať, aby bol na svete nový zápis. A tiež sa už teším keď si to s odstupom času sám prečítam, vraj je to dobré.\nČo ma privádza k tomu, že sa chcem veľmi pekne poďakovať každému, kto tieto drísty čítal, koho bavili, kto nechal komentár alebo napísal že číta. Určite ma aj toto hnalo dopredu. Ďalej tiež všetkým ktorí nám cestou pomohli (a že ich bolo), či už privezením vecí, pomocou na útulniach alebo len povzbudením. Špeciálne poďakovanie tu patrí Danielovi z Bacilovho družstva, ktorý na Myjave poskytol turbomasť na členok, bez ktorej neviem či by som došiel. Mimochodom nohu cítiť (akože občas bolí, nie že by som sa stále neumyl) ale má sa dobre, vďaka za opýtanie. A tiež ďakujem všetkým ktorí s odhodlali to skúsiť aspoň kúsok s nami, a všetkým ktorí nás prišli vítať do cieľa akoby sme práve prešli pešo krížom cez republiku. Boli to všetko super momenty.\nTiež ďakujem všetkým ktorí tu od nás pýtali rady na svoje SNPčky. Je to milé, ale neviem či môžeme radiť, lebo pre väčšinu z nás to naozaj bola prvá viac viacdňová turistika a nevedeli sme čo robíme. Batohy určite neboli optimálne zbalené, mali sme so sebou veci ktoré sme ani raz nevyužili, predimenzovali sme zásoby jedla, nemali sme žiaden špeciálny tréning ani zaťažkávacie skúšky s batohom, a kopa iných hlúpostí prameniacich z neskúsenosti. Ale prišli sme až do cieľa. A minimálne sme sa asi naučili čo nerobiť. Takže ak by niekto napriek všetkému vyššie menovanému chcel naše rozumy, nechajte kontakt. Tiež tu nechám naše prípravné materiály, keby ich niekto chcel použiť ako odrazový mostík, ale za stopercentnú správnosť údajov neručím.\nDoc: https://tinyurl.com/ypnsszfy\nPosvätná tabuľka etáp: https://tinyurl.com/2v2ycwx7\nEtapy na Mapy.cz: https://mapy.com/s/jakevohuko\nA keď sme pri tom čo sme sa naučili\u0026hellip; počasie. Je absolútne neuveriteľné ako dobre nám vyšlo. Za celú cestu riadne pršalo iba dva razy. A to nepochybne prispelo k zdaru a aj k tomu, že sa nám darilo postupovať podľa plánu.\nNo nič, už asi bolo napísané všetko. Obávam sa ale, že sme si tento druh turistiky po tomto našom prvom strete s ňou celkom obľúbili. Takže je možné že toto nie je môj posledný zápis, aj keď neviem kam by som prípadné ďalšie vešať. Ale šak to uvidíme. Teraz sa už aj teším že nebudem každý večer písať.\nJejda, a skoro som zabudol najdôležitejší údaj: 108 pivečiek (99 veľkých a 15 malých) a 21 borovičiek (rátajúc aj tie na Somárovi od Paľa. Vidíte chlapci? Ja som vám hovoril že to bola borka!!!). Chyba merania je najviac 5%.\nTo už je ozaj všetko. Andrej, Kiko, Martin, ďakujem vám za túto cestu. Ďalej teda tie Pyreneje?\nDružstvo aj so všetkými dočasnými členmi (okrem psa) Track # ","date":"24 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/24/snp-den-28-zelezna-studnicka-devin/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"Experiment dokončený. Kompletná správa neskôr, ale stručne: hypotézu sa podarilo vyvrátiť. 3 zo 4 testovaných subjektov sa zdvihli od počítača a prešli SNPčku.","title":"SNP Deň 28: Železná studnička \u003e Devín","type":"blog"},{"content":"Ahojte,\nMoje meno je Kristián a mal som tú česť, byť súčasťou tohto tímu. Nachádzame sa na bratislavskej Kolibe. Kde sme sa, podla plánu, rozhodli stráviť poslednú noc.\nDovolím si povedat, že “už sme doma”, v našom chotári. Zajtra nás čaká, už iba “propagačná” etapa, cez mesto, s cielovým finišom na Devíne (20km). Takto predvečer, záveru našej cesty, sme sa stretli s našimi kamošmi, pri provizórnej opekačke, na spomínanej Kolibe.\nRád by som, touto cestou, chcel poďakovať Matúšovi (hlavnému autorovi tohto dobrodružného cestopisu) za prípravu a naplánovanie trasy.\nRád by som ďalej, pozdravil všetkých SNPečkárov, ktorých sme mali možnosť stretnúť a zdieľať časť cesty spoločne. Fantastickí ľudia!\nPozdraviť, by som chcel všetkých ľudí, u ktorých sme mali možnosť prenocovať. Všetkých okoloidúcich turistov, výletníkov, pocestných, ktorí nás pravidelne zastavovali s otázkou “odkiaľ ideme?”\nPozdraviť, by som chcel aj všetkých miestnych obyvateľov, ktorým značka, vedie popred záhradky a popod okná. Ktorí museli stretnúť, už obrovské množstvo cestovateľov, a aj napriek tomu, neustále obrovská väčšina z nich, srdečne zdraví a praje šťastnú cestu. Obrovská dávka psychických síl.\nSamozrejme, chcem pozdraviť, aj našich dočasných členov. Ktorí nabrali odvahu a prišli pričuchnúť (aj doslova), k našemu dobrodružstvu. Strávili s nami, zopár dní a kilometrov. Veľká vďaka!\nRád by som pozdravil aj Vás, všetkých čitateľov, ktorí netrpezlivo očakávali, pravidelný večerný report. Bolo úžasné, akú odozvu, tento denník mal.\nMôj prvotný cieľ, bol vidieť prírodu, Slovensko. Čo považujem, za splnené. Možno si aj niečo dokázať. Všetky zážitky, sú čerstvé a myšlienky sa utriedia odstupom času. Ale ak, by som mal dodať jedno, aj niekto uvažuje, nad Cestou hrdinov SNP. Nie vo všetkom, treba hľadať zmysel či dôvod. Stačí iba zabaliť batoh, obuť topánky a vyraziť. Všetko je to v hlave.\nPs. paličky a konzervy sú základ úspechu!\nS pozdravom Kristián\n","date":"23 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/23/odkaz-od-kika/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"Moje meno je Kristián a mal som tú česť, byť súčasťou tohto tímu. Nachádzame sa na bratislavskej Kolibe. Kde sme sa, podla plánu, rozhodli stráviť poslednú noc.","title":"Odkaz od Kika","type":"blog"},{"content":"Deň číslo 27, tiež zvaný predposledný, je za nami. Začali sme ho raňajkami na Pezinskej babe. Skôr než sa však dostaneme ďalej, musím spomenúť momenty ktoré nasledovali bezprostredne po uploadnutí včerajšieho denníčka.\nUrčite vás zaujíma, ako to vyzeralo celý čas s kliešťami. Zopár ich bolo aj doteraz, ale nič čo by stálo za zmienku. Až doteraz. Ako sa už pripravujeme na spánok, zrazu zaznie otázka: \u0026ldquo;Matúš, nechcel by si mi vymraziť kliešťa na riti?\u0026rdquo; Vravím, určite nechcel, ale tak čo už s tebou. Tak vyšpúlil, ja som zobral protikliešťové náradie a išlo sa na vec. Z pacienta bolo cítiť nervozitu. Kvôli nevhodným svetelným podmienkam som musel nasadiť aj čelovku. Keby v tom momente niekto vošiel do izby, bol by to zaujímavý pohľad. V rámci zachovania lekárskeho tajomstva nebudem zverejňovať meno pacienta, každopádne zákrok prebehol hladko, aj keď v oboch zúčastnených zanechal nezdaniteľnú stopu. Kliešť je preč a riť je zdravá, a to je podstatné.\nRáno sa nám podarilo vyraziť už o štvrť na desať. Takže keď zoberieme v úvahu akademických 15 minút, v podstate podľa plánu. Ešte posledný krát nám bol dopriaty raňajkový stupáčik, konkrétne na Konské hlavy, no nebol až tak zlý ako som si pamätal.\nKeď sme išli z Konských hláv ďalej, začala sa ozývať streľba. Značka tam ide po hranici vojenského areálu Turecký vrch, a asi tam práve cvičili. Buď to, alebo tam niekto tiež toto číta a dopriali nám cestné salvy. Alebo nám chceli dotvoriť atmosféru SNP. Všetky možnosti sú rovnako pravdepodobné.\nSprevádzaní čestnými salvami sme prišli na Somára, na ktorého sme naposledy liezli v snehu. Možno aj preto som si ho tiež pamätal horšieho než bol. Opäť sme celkom predbehli značky. Na vrchu sme stretli milého pána, ktorý za s nami rozprával o SNPčke. Dokonca, ako prvý pocestný za ostatných vyše 700 km aj vytiahol ploskačku a ponúkol nás. Reku, neodmietli sme, ale nedokázali sme zistiť čo bolo vo vnútri.\nVybehli sme na výhľad ktorý bol parádny, videli sme do Rakúska, a hlavne dnešný cieľ, Kamzík. Už sme naozaj skoro doma. Cestou naspäť ďalšia zastávka u pána, ďalšia runda ploskačky a ďalší pokec. A potom už friško smer Biely kríž a obed.\nVýhľady zo Somára až do Rakúska Dôverne známe cesty tak blízko k domovu boli trošku psychicky náročné, vediac ako rýchlo sa to dá prejsť na bicykli. Tak som aspoň chlapcom cestou ukazoval, kde všade som kedy z bicykla popadal, prípadne kde som mal zaujímavé technické problémy.\nNa Biely kríž sme dorazili okolo pol jednej, čo bolo aj s prestávkami stále menej než údaj na ceduli na Babe. Dali sme tempo. Na obed pivco, Kofola, perfektná hubová polievka a perfektný hotdog. Zavolali sme na obed aj nášho verného supporťáka MCho, ktorý došiel na bicykli. Prekvapivým hosťom bol môj kolega z roboty, ktorého sme tam náhodou stretli, aj keď vraj tušil že by sme tam mohli byť (lebo číta tieto drísty). Prvý závan nezadržateľne sa blížiaceho pondeľňajšieho návratu do roboty, ale veľmi príjemný, spojený s prvými gratuláciami. Kolega je tiež absolvent SNPčky, ktorý nám dokonca pred našou cestou dal niekoľko rád nad zlato. Hlavne zobrať si paličky a prezuvky. Robo, ďakujeme veľmi pekne a pozdravujeme!\nMinstretnutie pri obede na Bielom kríži Tak sme posedeli, podebatovali, vymenili zážitky. Išli sme do bufetu po pečiatku, a vtedy sme sa dozvedeli radostnú novinu: SNPčkári majú drink zadarmo! Takže ešte jedno pivco a rozlúčili sme sa. MC takmer prišiel o život keď ešte v priestoroch bufetu zletel z bicykla, ale všetko dobre dopadlo.\nNa ďalšiu cestu sme znova nahodili celkom tempo. Prekvapilo ma, že aj na domácej pôde išla značka miestami na ktorých som nikdy nebol. Po pár kilometroch niektorých začala volať príroda, takže tempo na Kamzík s vidinou splachovacieho sociálneho zariadenia bolo ešte rýchlejšie. Cestou sme dobehli skupinku ľudí zo strednej školy, ktorých sme videli aj na Bielom kríži. Logicky sme ich museli predbehnúť. To sa aj podarilo, ale v jednom zostupe ma to stálo popruh na paličke.\nPod vežou Kamzík. Už naozaj v podstate doma. Na Kamzíku pečiatka, pivo a hroznovka. K tomu sme naladili hokej. Po krátkej tlačovej konferencii ministerstva vnútra v krásnych hajzloch na Kamzíku sme sa pobrali ďalej, smer Červený most. V zostupe nás spomaľovali iba šance slovenskej reprezentácie, pri ktorých sme vždy spomalili aby sme lepšie počuli. Nuž, nepomohlo.\nVýhľad na Karlovku a Dúbravku nad Železnou studničkou Na Železnú studničku sme dorazili okolo pol šiestej. Rozhodli sme sa ísť až tam kvôli širšej ponuke altánkov, čím sme si ale aj nadrobili pár kilometrov a zajtra nám ostáva menej. Našli sme voľné stoly pri grile, zložili sme sa a čakali sme na kamarátov, ktorých sme zavolali na šiestu opekať. Zatiaľ sme si dali wellness v podobe máčania nôh v potoku.\nNa to že je štvrtok a celkom na poslednú chvíľu prišlo dosť ľudí. Členovia tímu pôvodní aj dočasní, kamaráti, podporovatelia. A podľa inštrukcií doniesli aj proviant, takže nám bolo hej. Chvíľu sme síce mali problém poriadne rozkúriť gril, ale aj to sa podarilo. A mohlo sa hodovať. Skrátka veľmi vydarený večer. Veľmi pekne ďakujeme všetkým čo nás prišli pozrieť (a nakŕmiť), ste super!\nVeľkolepé privítanie na domácej Železnej studničke všetkými kamarátmi ktorí si na nás našli čas Keď už párty končila, začali sme hľadať nocľah. Teoreticky by to šlo aj v altánku kde sme grilovali, no zdalo sa nám že je príliš bez stien. Tak sme našli menší kúsok vedľa, bližšie k značke, dokonca aj s elektrinou a náznakom stien. Proti dažďu neochránia, ale psychologicky pomôžu. Snáď nebude pršať (podľa predpovede by malo), tak uvidíme. Ráno sa s odchodom neponáhľame, keďže príchod na Devín plánujeme až po pracovnej dobe. A tiež bufet otvárajú až o desiatej. Dúfajme že tu nebudeme nikomu v noci vadiť a nebude budíček.\nTrack # ","date":"23 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/23/snp-den-27-pezinska-baba-zelezna-studnicka/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň číslo 27, tiež zvaný predposledný, je za nami. Začali sme ho raňajkami na Pezinskej babe. Skôr než sa však dostaneme ďalej, musím spomenúť momenty ktoré nasledovali bezprostredne po uploadnutí včerajšieho denníčka.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 27: Pezinská baba \u003e Železná studnička","type":"blog"},{"content":"Deň 26 je za nami. Už sme čo by kameňom dohodil od domova, spíme na Pezinskej Babe. Stále presne podľa posvätnej excelovskej tabuľky.\nNoc bola divoká (kvôli búrke, nemaj pohnutú myšlienku), vzdialené hromy a blesky plus dážď, ale v našom luxusnom altánku sa spalo skvele. Prvý krát od začiatku so spacákmi zatiahnutými až po zuby. Toto malo dvojaký efekt, odborne zvaný teplúčko a smrádeček. Dva dni neumývaní, plus tie michelinské večere\u0026hellip; povedzme len že nehrmelo iba vonku, a bolo vrcholne dôležité aby nosy trčali zo spacákov von.\nKeď sme okolo pol ôsmej vstávali, dažde už prešli. Pekne zovrieť vodu z prameňa, čajíček, raňajky (sušené cestoviny z cvrččej múky), a pobaliť veci. Nikam sme sa ale neponáhľali, veď nás čakala len jednoduchá etapa, však?\nPán zapisovateľ vo svojom živle, pripravujúci raňajkové cestoviny v prírode V tomto odseku sa budem venovať inovatívnym riešeniam odvekých problémov. Avšak varovanie: ak ti nevonia fekálny humor (hehehe, vtip), tak za A) neklam, a za B) preskoč túto časť. Dostal som chuť na muziku tak som sa pripojil na reprák a pustil svoj nemecko-francúzsky playlist. Ako to už býva keď človek pridlho počúva takú hudbu, zavolala latrína. Mimochodom tiež luxusná, bol v nej aj časopis Českých dráh, takže človek mal úplný pocit že sedí vo vlaku do Prahy. Nuž teda som sa tam vybral, berúc so sebou hajzlák, ktorého už bolo síce málo, ale že šak postačí. Nepostačil. Chvalabohu som mal so sebou aj mobil, ale signál bol nespoľahlivý. Ale reku, som nejaký inžinier, s pomocou technológií sa dá vyriešiť všetko. Keďže mobil bol stále pripojený na JBL v altánku, nahral som chlapcom oznam, prerušil vysielanie technopunku, a po výbuchu smiechu a pár sekundách už bežal na pomoc Martin s novou rolkou. Koniec dobrý, všetko dobré.\nOk späť k turistike. Vyrazili sme o pol jedenástej. Asi po dvesto metroch sme stretli oprotiidúceho SNPčkára. Prehodili sme pár skúseností, pán bol zo Svidníka tak preto išiel z Devína na Duklu. Keď sme sa rozlúčili, zdal sa nám s Martinom nejaký povedomý. Ukázalo sa, že je to pán farár ktorý nám ešte vo Svidníku doviezol pečiatku. Tiež vtipná storka, ktorú som vtedy, ako teraz pozerám, nenapísal. Nuž čo už.\nStúpanie smerom na Vapennú zo začiatku nebolo až tak zlé. Pribrzdila nás iba jedna technická zastávka na vybratie kliešťa (podarilo sa bezchybne). Prešli sme cez Klokoč (dosť pekný kopec, dobré výhľady, pekná lúka) do sedla Uhliská, kde sme prekročili hranicu 700 km (približne). Už sme fakt skoro doma. Aj niektoré z týchto kopcov sme už navštívili aj keď nie po červenej.\nNapriek mrakom parádny výhľad z Vápennej, krajší ako zo Zárub Výstup na Vápennú bol opäť raz nepríjemný, mokro, blato, skaly, šmykľavo. Ale zvládli sme. Na vrchu parádny výhľad, lepší ako na Záruboch. Pokecali sme s druhou skupinkou ktorá bola na vrchu, vraj tiež snívajú o SNP (problém je v tom, že \u0026ldquo;niekedy\u0026rdquo;). Spravili nám fotky a šup dole.\nVrcholová fotka na Vápennej. Celkom cool. Zostup bol strastiplný. Strmo, šmykľavo, dlho. Nohu som zatiaľ nespomínal, lebo sekala dobrotu. No teraz v jednom bode zdravá pravá podšmykla, váha ostala na skoro zdravej ľavej, a z nej sa stala opäť raz chromá ľavá. Au. Normálne som musel na chvíľu zastať a buchnúť tabletku. A Martinovi sa tiež nešlo o veľa lepšie.\nKiko bol popredu, tak sme mu navrhli aby si zatiaľ išiel dokúpiť chýbajúce cukrovinky do Sološnice. Potraviny sú tam ale ďaleko mimo značky, tak išiel ďalej. Zo Sološnice hore sme kráčali každý sám. Noha bolela aj hore kopcom, ale dalo sa a tým vysporiadať.\nKika som dobehol v sedle Skalka. Cesta odtiaľ na Hubalovú, kde sme plánovali obed, nebola vôbec príjemná. Najprv hore na kopec, potom z neho strmo dole, a potom ešte strmšie naspäť hore a na druhú stranu. No hlboká myšlienka. Takéto huncútstva nás spomaľovali, lebo s pokazenou nohou som dole kopcom musel postupovať mimoriadne opatrne.\nNa Hubalovú sme došli s Kikom v úniku. Úplne sa nám tam nepáčilo, tak sme sa rozhodli potiahnuť na Čermáka, kde je krajšie. Treba aj povedať že zhruba od tohoto bodu až po Kamzík sme už aj na časti červenej ktorú dôverne poznáme, či už peši, alebo z bicykla.\nNa Čermáka sa ide príjemným miernym stúpaním a prichádzame tam rezkým tempom niečo pred štvrtou. Tu počkáme Martina a keď príde, dáme si spolu obed. Nie že by sme ho čakali od dobroty srdca, ale má ešus v ktorom potrebujeme zohriať vodu.\nMiesto dnešného obeda, Čermákova lúka Kiko sa rozhodol, že zatiaľ skúsi aspoň v plechovom hrnčeku uvariť vodu na kuskus s tuniakom. Keď začal hromžiť že sa mu voda pomaly zohrieva, fyziky znalý ja som mu ponúkol skvelú radu, nech skúsi ten hrnček niečím zakryť. Napríklad konzervou tuniaka.\nPoznáš ten vtip, ako sa dvaja policajti utopia keď robia rekonštrukciu prípadu dvoch utopených na lodi? Dnes sme si obdobné vyskúšali naživo. Po mojej bezchybnej rade Kiko vraví, že konzervou to už zakryť skúšal, ale že má tesne menší priemer ako hrnček. Aby som mu veril (aj keď mi to bolo v princípe jedno a o rekonštrukciu som nežiadal), ukázal mi to znova. Tentokrát ale konzervu neudržal, a tá ladne vletela do hrnčeka a cestou ešte aj v súlade s archimedovym zákonom poslala časť vody von. A tak vznikol varený tuniak. Za moju radu som si vyslúžil spŕšku hrejivých pomenovaní. No za dobrotu na žobrotu. Nič, voda bola prehlásená za dostatočne teplú na zaliatie cestovín (nebola, a ani jej nebolo dosť) a usúdili sme že počkáme na ešus.\nA dočkali sme sa. V ňom sa voda varila jedna báseň. Pozalievali sme si každý svoje cestoviny, pojedli, a chystali sme sa na odchod. Kikovi dal medzičasom osud ďalšiu facku, keď mu vietor sfúkol sušiacu sa spodnú časť z odopínateľných nohavíc do mláky pod stolom. Akoby to nestačilo, pri odchode zistil že to pravdepodobne nebola voda, ale z časti aj moč. Chudák, smrdí ako prasa.\nZ obeda sa nám podarilo svižne vyraziť o trištvrte na šesť. Na Babu 2 hodiny a varia iba do ôsmej, takže sme nahodili tempo a fičalo to. Noha už zas nebolela. Nebol čas sa ani kochať, až na rýchly fototermín na Skalnatej. Za ňou ďalší nezameniteľný znak blížiacej sa civilizácie, chodník rozjazdený od dvojstopového motorového vozidla, asi štvorkolky.\nNa Skalnatej už dokonca aj slnko vyšlo. Nakoniec sme prišli na Babu už pred pol ôsmou. V priemere sme týmto švihaním dohnali pomalé tempo z rána a skončili sme na prijemných 4 km/h. Ubytovali sme sa, objednali večeru a nápoje, a po chvíli dorazil aj Martin. Práve včas k jedlu. Vyprážaný syr s hranolkami bol úžasný, Bernard 12ka tiež lahôdka. Zobrali sme teda ešte po jednom na izbu aj s nejakými (dobre, všetkými čo boli v ponuke) slanými pochutinami a prišiel najočakávanejší bod programu: teplá sprcha. Tí čo si pošanovali, dokonca nahodili na zajtrajší slávnostný návrat do Bratislavy čisté trenky a ponožky. Plán je ambiciózny, vytaziť už o deviatej aby sme v rozumnom čase stihli prísť na opekačku s kamarátmi na Kamzíku. Uvidíme či sa to podarí.\nTrack # ","date":"22 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/22/snp-den-26-amonova-luka-pezinska-baba/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 26 je za nami. Už sme čo by kameňom dohodil od domova, spíme na Pezinskej Babe. Stále presne podľa posvätnej excelovskej tabuľky.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 26: Amonova lúka \u003e Pezinská baba","type":"blog"},{"content":"Deň číslo 25 zvládnutý. Spíme na Amonovej lúke v altánku takže internet je otázny. Napriek rannému dažďu sa dnešok ukázal byť parádny. Dážď sme prečkali v útulni, zahrali sme karty, podriemali. Podľa rannej predpovede malo prestať pršať okolo deviatej, a tak sa aj stalo. Tak sme sa začali baliť.\nRovnako okolo deviatej prišla na útulňu doteraz určite najdedikovanejšia podporná jednotka a na dnes aj členka družstva, naša kamarátka Veronika. Prečo najdedikovanejšia? Táto osôbka vstala hádam ešte pred piatou ráno, išla na vlak z Bratislavy do Trnavy, ďalej autobusom na Dobrú Vodu a odtiaľ ešte takmer hodinu pešo v daždi na útulňu. A to všetko s šestkou pív a kopou pamlskov v batohu (pre nás). Neskutočné. Obrovsky ďakujeme.\nKým sme sa najedli, so slzami v očiach rozlúčili s Bacilovcami a pripravili na odchod, bolo už desať. Opäť vo štvorici sme vyrazili a celkom to odsýpalo. Noha opäť namazaná šlapala ako hodinky. Prišli sme na asfalt a po chvíli to už bolo aj na krátke gate. Niektorí sa aj prezuli do ľahkých topánok, netušiac že asfalt o chvíľu skončí a vystrieda ho bahenné peklo. Krátke, ale intenzívne. Takže pekne prezuť naspäť.\nPod začiatok výstupu na Záruby sme prišli zhruba po 2 a pol hodinách. A teda výstup to bol nechutný. Miestami blato, miestami popadané stromy, miestami pichľavá flóra, a to bola len prvá polovica. Od odbočky k smolenickému zámku sa do tejto rovnice pridali aj mokré skaly. Ale napriek tomu všetkému veľmi pekný les. Počasie tiež nič moc, hlavne extrémne vlhko a dusno, čiže sme sa samozrejme dopocili ako divočáci. Ale výhľad cestou z Havranej skaly celkom parádny.\nHrebeň Zárub je veľmi pekný, ale fúka tam. Vrchol je navyše dosť zalesnený, takže výhľad odtiaľ nič moc. Ale pod vrcholom sme dali parádny obed (chilli con carne z konzervy) aj s pivečkom (dobre, boli dve), a pokračuje sa.\nNad Ostrým kameňom Smerom na Ostrý kameň sa značka hadí priamo po skalnatom hrebeni. Keď je mokro, celkom sranda. Skonštatovali sme, že je to snáď nebezpečnejší terén ako Nízke Tatry. Ešte dobre že sme sa nedali nahovoriť na odoslanie vibrám z Trenčína. Nad Ostrým kameňom sa opäť otvorili parádne výhľady smerom na Záhorie, aj keď dnes bez gýčovej modrej oblohy. Na hrade sme sa nezdržali, veď ho máme za domom a môžeme prísť hocikedy. Navyše Veronika potrebovala stihnúť autobus z Plaveckého Mikuláša.\nPohľad spod Ostrého kameňa na Bukovú Keď sme sa odpojili z asfaltky pri Bukovej, začalo znova pršať. Presne o piatej, ako stálo v predpovedi. Takže pekne pršiplášte na batohy a pončá. Ale po chvíli prestalo, resp. bol dážď tak slabý že ledva prenikol cez listnaté stromy všade navôkol, tak sme niektorí usúdili že v ponči sa viac dopotíme ako bez neho zmokneme, tak sme ho aj zbalili (celá táto veta bol autorský plurál). Miestami síce bolo treba takticky voliť neodkrytú stranu cesty, ale bolo to v pohode. Aspoň trochu osvieženie keď máme skoro 3 dni bez sprchy.\nS Veronikou sa lúčime na rázcestí Červená hora, a vysielame ju na autobus. Nechala nám ešte zvyšný proviant. Naozaj, dnes celkom neskutočný support, ešte raz veľmi pekne ďakujeme! Pokračujeme už opäť záverečné nekonečné kilometre okolo zámočku Mon Repos na Amonovu lúku. Prichádzame okolo siedmej.\nPrístrešok vyzerá parádne. Dve široké a jedna užšia lavica na spanie, steny z 3 a pol strán, v podstate útulnička bez dverí. Ale zato s latrínou a prameňom, čo napríklad na Jozefa Maka nie je.\nPrvý krát za 25 dní v prírode si zakladáme oheň. S mokrým drevom to nešlo úplne ideálne no v čarovnom ruksaku bolo ešte jedno eso. Celú cestu so sebou totiž ťahám papierovú nákupnú tašku z rakúskeho Sparu. Na začiatku bola iba na proviant do vlaku. Potom mi ale bolo ľúto ju vyhodiť tak začala byť používaná na nákupy zásob. Ďalší nákup by ju asi zniesol zo sveta, takže dnes nadišiel jej čas a podkúrili sme ňou. A zvyšná časť ešte poslúžila ako dúchadlo. Oplatilo sa teperiť.\nBačovanie večer pri ohníku Večera zasa raz michelinská, kuracia tikka masala z konzervy. K tomu dokonca aj kuskus, ktorý nosil so sebou Kiko bohvie odkedy. A samozrejme k večeri pivečko. Potom naladiť hokej, ktorý aktuálne končí ako končí, nuž ale čo už. Posedeli sme pri ohníku aby sme smrdeli nie len od potu ale aj od dymu. Neskôr nás začínajúci dážď zahnal dovnútra, tak sme sa pripravili na večierku. Pršať má snáď len v noci, snáď nám nenaprší dnu a snáď bude zajtra pekne. Čaká nás už kratšia etapa na Pezinskú babu. Už sme naozaj v domácom priestore, čo je celkom neuveriteľné.\nTrack # ","date":"21 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/21/snp-den-25-utulna-jozefa-maka-amonova-luka/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň číslo 25 zvládnutý. Spíme na Amonovej lúke v altánku takže internet je otázny. Napriek rannému dažďu sa dnešok ukázal byť parádny. Dážď sme prečkali v útulni, zahrali sme karty, podriemali. Podľa rannej predpovede malo prestať pršať okolo deviatej, a tak sa aj stalo. Tak sme sa začali baliť.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 25: Útulňa Jozefa Maka \u003e Amonova lúka","type":"blog"},{"content":"Deň 24 je úspešne za nami. Aby som udržal čitateľstvo v napätí (ako aj z dôvodu slabého internetu) píšem znova offline. Od dnes opäť iba v trojici. Adam nás ráno opustil a išiel na autobus do Bratislavy. Šialené že sme už tak ďaleko že odtiaľto chodia autobusy do Bratislavy.\nMnohí sa pri tejto časti sťažovali na zavádzajúce údaje o počte zúčastnených. Keď to teraz po dlhšom čase čítam, chápem tie pripomienky.\nAby som to teda uviedol na pravú mieru, na Myjave sme sa zobudili piati. Jeden išiel rovno na autobus do Bratislavy. Martinova sestra s nami ostala, a potiahla to až na Dobrú Vodu. Tam nás opustila a ďalej sme kráčali traja.\n\u0026ldquo;Od dnes v trojici\u0026rdquo; som teda myslel ako od momentu písania správy, resp. od konca dňa. (EOD, pre moje kancelárske krysy)\nZačneme tým na čo národ v napätí čaká: správou o zdravotnom stave. Noha sa dá používať. Ráno krívajúc do lekárne to síce vyzeralo všelijak, no kúpil sa krém, obväz, a krívajúc naspäť na ubytko som ešte stretol spásu: Bacilov tím. Zľutovali sa nado mnou a ponúkli mi z ich bomba pálivej thajskej mastičky. Priamo na námestí som namazal nohu, ešte aj tabletku proti bolesti som dostal. Bacil sa dokonca ponúkol že keďže ideme na to isté miesto, mohol by mi zobrať niečo z batoha, čo som ale odmietol lebo batoh som mal celkom v pohode. Za túto ponuku ale získavaš diplom z empatie, podpis a pečiatka, MP, v Myjave, 20.5.2024. Naozaj chalani, veľmi pekne ďakujem. Neviem či by som to bez vašej pomoci dnes prešiel.\nNa ubytku som to ešte, aby nebolo málo, premazal aj krémom z lekárne a stiahol obväzom. Aby bol ľahší batoh, užil som na raňajky aj desinku anestetikum z plechovky. Už len zohnať z Myjavy pečiatku a ide sa.\nVšetkými masťami mazaný a zaviazaný členok. Neskôr sa ukázalo že na tej masti je napísané že sa to nemá zakrývať (aby sa to mohlo voľne odparovať). Pálilo to jak čert. Takto všetkými masťami mazaný som teda vyrazil. Prvých pár metrov to vyzeralo všelijak, ale celkom rýchlo sato rozchodilo. Určite niektoré z prijatých opatrení zabralo, a toto zistenie hneď zlepšilo náladu. Neskôr zašlapala aj palivá thajská masť. Noha v jednom ohni, cítil som ako sa všetko zlé z tej nohy vypaľuje. Jediný nepríjemný účinok bol že mentolový krém mi prečistil dutiny a tým pádom zlepšil čuch. A to nechceš po prejdení 640km v dvoch tričkách.\nO chvíľu sme už prechádzali cez parádne lúky nad Myjavou a na naše prekvapenie sme po chvíli videli aj Bradlo. Zdalo sa celkom blízko. Na lúkach, keďže cesty boli trochu mokré, som radšej prezul kvôli nohe na terénne boty. Dobrý ťah. Dodatočné zovretie nohe prospelo. A hlavne som mal dezén, čiže žiadne šmyky každý tretí krok. To mohlo byť aj včera dôvodom úrazu.\nPekné lúky cestou z Myjavy na Bradlo V prudkých kopcoch dole aj hore bolo nohu stále cítiť, čiže Bradlo nebolo najkrajšie, no pomaly sa dalo. A pomaly znamená presne za čas uvedený na ceduli. Hore sme dali občerstvenie v info pointe, niektorí si dali povinnú zachádzku až k mohyle a poď ho do Brezovej.\nV asi jedinej otvorenej reštaurácii v Brezovej sme tesne stihli obedové menu, ktoré nám odložili keď sme tam cestou zavolali. Dostali sme šošovicovú polievku a skvelý rezeň, aj keď bol s ryžou. K tomu samozrejme pivko a Kofola.\nPo obede sme ešte doplnili zásoby. Tabletky proti bolesti, sladkosti a posledná zásielka konzerv z Packety. Pokračovali sme okolo tretej. Cestou nás zaujali poklopy od kanálov. Nie že by sme boli zberatelia, ale všimli sme si nápis BVS - Bratislavská vodárenská spoločnosť. Nespochybniteľná známka toho, že sa blížime k domovu.\nAsfaltová a neskôr lesná cesta na Dobrú Vodu bola celkom nezáživná. Čím bližšie sme pri Bratislave, tým viac pozorujeme stôp po lesnom hospodárstve. Zmenilo sa to až kúsok pred Dobrou Vodou, v oblasti Slopy. Tam to vyzerá veľmi pekne. Fakultatívny výlet na Dobrovodský hrad sme tentoraz vynechali a išli sme rovno dole do dediny.\nChodník pred Dobrou Vodou, oblasť Slopy Pri kohútiku s tou sľúbenou dobrou vodou sme opäť raz stretli podporné vozidlo od Martina. Tento krát však s nemilou úlohou vyzdvihnúť našu druhú dočasnú posilu, Martinovu sestru, ktorej boľavé kolená skrátka nedovolili ísť ďalej. Ale aspoň sme ju vymenili za parádne koláčiky. Jedným z nich sa síce (bez vyzvania alebo opýtania) ponúklo náhodné malé dievčatko ktoré sa s kamarátmi hralo v parku kde sme posedávali, ale bolo to milé. Brali sme to ako miestnu daň, alebo poplatok za tú vodu, ktorá je mimochodom naozaj dobrá.\nAko sme tak vysedávali, obehol nás ďalší chalan nabalený ako čo by išiel až z Dukly. Keďže smeroval na útulňu, prepadla nás mierna panika že sa nevojdeme. Predsa len, traja Bacilovci, traja my, tento chlapík\u0026hellip; a niekto niekde vyčítal že útulňa je len pre 6 ľudí. Tak sme ešte chvíľu posedeli, zvážili či nedáme pivečko, rozlúčili sa so support teamom a vyrazili na útulňu.\nHore sme vyšli skôr ako bolo na ceduliach, napriek tomu že noha sa opäť pripomínala. Ale v miernom horekopci, ktorým sme väčšinu času isli, to bolo zvládnuteľné.\nPríchod na Útulňu Jozefa Maka. Opäť raz filter spocená šošovka, vytvárajúci magično na fotke Na útulni už čakali naši obľúbení traja spasitelia. Tentokrát nás pohostili znamenitým pivečkom. My sme im na oplátku ponúkli z našich novozískaných posledných dvoch 1,2 litrových polievkových konzerv, o ktorých sme im hovorili posledných pár dní. Samozrejme ich patrične pobavilo keď sme tieto bomby vytiahli z batohov.\nPodávala sa kapustnica a fazuľová na kyslo. V kombinácii s obedovou šošovicovou je o večernú zábavu postarané. Jedna z nich sa síce troška pripálila, ale to jej dodalo príjemný údený šmrnc. Pred spaním ešte odviazať nohu, ešte raz premazať, tabletka a tešíme sa na ráno. Predpoveď znova vyzerá všelijako.\nPosledná večera s Bacilovcami. Tak aj oni sa nakoniec dočkali polievky z delostreleckého náboja, a museli uznať chuťové kvality Track # ","date":"20 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/20/snp-den-24-myjava-utulna-jozefa-maka/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 24 je úspešne za nami. Aby som udržal čitateľstvo v napätí (ako aj z dôvodu slabého internetu) píšem znova offline. Od dnes opäť iba v trojici. Adam nás ráno opustil a išiel na autobus do Bratislavy. Šialené že sme už tak ďaleko že odtiaľto chodia autobusy do Bratislavy.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 24: Myjava \u003e Útulňa Jozefa Maka","type":"blog"},{"content":"Deň 23 je za nami. Opäť deň ako na horskej dráhe. Čakalo nás síce veľa kilometrov, ale žiaden krkolomný terén. Na raňajky sme (teda iba traja z nás) teda buchli zvyšok domácej zo včera (okrem iného), a vyrazili sme už o štvrť na desať, plní elánu (aj Teamu a iných kapiel) a s piesňou na perách.\nIšlo sa dobre, aj napriek všadeprítomnému blatu po celkom veľkej nočnej búrke ktorá nás aj celkom pobudila. Najväčší problém boli české cedulovníky s kilometrami namiesto časov, podľa ktorých sa zle odhaduje čo nás čaká a neminie. Lesy striedali lúky a po asi dva a pol hodinách sme prišli do sedla pod Javorinou na hlavnú cestu, kde sme mali dohodnuté ďalšie stretnutie s podporným vozom, tentokrát z mojej rodiny.\nDorazili sme zarovno s dvojgeneračným supportwagenom a začali sa hody. Podával sa originálny skalický trdelník, hrozno, jahody, pivečká a dokonca aj mlieko. Dokonalá desiata skvelé doplnenie síl pred výstupom na Veľkú Javorinu. Ďakujeme!\nVýšľap bol až na posledných pár metrov pohodový, aj keď blato ho trošku znepríjemňovalo. Keď sme vyšli na vrchol, samozrejme sa zatiahlo. A to doslova, ale aj metaforicky.\nVýhľad z Veľkej Javoriny smerom do Česka. Rozmazaná fotka lebo keď je mobil vo vrecku na spocených gatiach, ľúbi sa zahmliť šošovka. Problémy modernej doby. Nášho hosťujúceho člena začali po záverečnom strmáku poriadne bolieť nohy, čo ho neopustilo až do konca. Ešte horšie však bolo, že keď sme zišli k Holubyho chate, privítal nás oznam ktorý spôsobuje nočné mory nejednému pocestnému: z technických príčin zatvorené.\nKeďže už sa blížime k domovu, je víkend a pekné počasie, cestou sa nám prihlásilo ďalšie servisné vozidlo, že by došli na Javorinu. Boli sme ale príliš friškí a voz nás nestihol. Škoda, lebo so zatvorenou chatou kde sme chceli obedovať by to dobre padlo. Tak sme teda siahli do vlastných zásob a miesto stretnutia sme posunuli ďalej.\nZostup bol relatívne v pohode, ale kvôli blatu sme niektorí radšej prezuli na terénne. Štátna hranica tu viedla stredom chodníka, takže tu sa ukazovala vernosť k vlasti. Buď sa dalo ísť vľavo tažšou, rozbitejšou, nebezpečnejšou ale slovenskou stranou, alebo dezertovať na tú peknú rovnú českú. V konečnom dôvodu to bolo aj tak jedno, lebo chodník cez hranicu preskakoval ako cez švihadlo.\nĎalším miestom stretnutia do servisným vozom mal byť Dibrovov pomník. Aj sme sa rozmýšľali ako sa tam asi dá dojsť autom. Nedá sa. To v aute zistili až pred značkou zákaz vjazdu. Tak sme stretnutie posunuli na začiatok Starej Myjavy, a keď už sme sedeli, rovno sme aj vybavili ubytko v Myjave. Kým sme to vykomunikovali, začalo mierne popŕchať. Niektorí sa predposrali hneď, iní sa najprv na chvíľu zamysleli. V oboch prípadoch bol výsledok rovnaký, a síce že pršať prestalo hneď ako sme navliekli pršiplášte.\nV tejto časti sa ukázalo, aké dôležité je poriadne sa najesť. Keďže chata bola zatvorená a nechcelo sa mi vyťahovať varič a zohrievať sušené jedlo, napchal som sa len orieškami a podobnými hlúposťami. Očividne to nestačilo, lebo celý čas sa mi potom za pochodu chcelo spať. Zostup po lesných asfaltkách bol celkom nekonečný, a tu pánovi pisárovi sa veľmi chcelo spať. Družina sa roztratila. Ako tak kráčam posledným kúskom lesa, na malom pníku si v diaľke všímam známu siluetu. Podídem bližšie, a domnienka sa potvrdila. Lesné víly tu pre mňa nechali plechovku plzničky. Servisný voz musel teda byť už blízko.\nDar od lesných víl Aj bol. Dostali sme večeru - pečené kuriatko, sladkosti, pivendo, banány a dokonca aj ďalšieho účastníka zájazdu. V tomto bode sa k nám až do Bratislavy pridáva Martinova sestra. Pojeme, pokecáme, prezujeme naspäť do tenisiek, rozlúčime sa a vydávame sa na posledných nekonečných 5 km do Myjavy. Na ubytovanie sme dorazili pred ôsmou, takže sme stihli aj hokej.\nPekné západy slnka nad Myjavou. Teraz ale nepríjemné správy. Posledných 20km som prešiel s boľavým členkom, že asi prosto treba rozchodiť. Na ubytku ale pozorujem aj opuch, takže bude ešte sranda. Netuším kde a ako sa to stalo. Zachladil som v studenej sprche (teplá aj tak začala ísť až po 15 minútach), čo na chvíľu aj pomohlo. Ráno múdrejšie večera, ale vyzerá to na výlet do lekárne po octanovú masť a nejaké fajnové bandáže. Aj tak má zajtra pršať, tak bohvie kedy je najlepšie vyraziť. Uvidíme zajtra, toto bude určite najsledovanejší zdravotný stav jednotlivca v krajine momentálne 🙃. Nepropadejme panice.\nEšte jeden pekný pohľad cestou na Myjavu (píšeme na a nie do, lebo poznáme miestny úzus) Track # ","date":"19 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/19/snp-den-23-lopenik-myjava/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 23 je za nami. Opäť deň ako na horskej dráhe. Čakalo nás síce veľa kilometrov, ale žiaden krkolomný terén. Na raňajky sme (teda iba traja z nás) teda buchli zvyšok domácej zo včera (okrem iného), a vyrazili sme už o štvrť na desať, plní elánu (aj Teamu a iných kapiel) a s piesňou na perách.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 23: Lopeník \u003e Myjava","type":"blog"},{"content":"Ale helemese Slováku! Dvaadvacátý den je úspěšňe za náma. Teďkonc jsme jako v Český republice, proto mluvím místní řečí. Doufám že to nebude příliš ofenzivní. Jestli ano, prosím nečti to, díky!\nRáno jsme vyráželi jako z toho Trenčína jo, ale rozdělily jsme se abychom efektivně stihly vyřešit všechno včetně Decathlonu. Ten otvírali o devátý, tedy plán byl potkat se spátky na značce o desátý. Snídaně byla v pohodě, a před devátou jsem přivolal Bolt směr Decathlon. Někteří kluci pořád ještě spáli.\nKoupil jsem co jsem koupil pro sebe a pro kluky, pak ještě rychlá zastávka v souseďícím Tescu, a jedem zpátky na červenou. Vezl mě ten samý bolťák protože ve Trenčíně je očividně jenom jeden nebo co. Na značce jsem byl dle domluvy přesně o desátý. Jenomže kluci ne, tak jsem zbylý čas využil na výměnu pracek u batohu a uložení mých zásob.\nVyjeli jsme nakonec někdy kolem jedenáctý. Kluci ještě jednou udělali trik s koloběžkami, zebrali si své nové zásoby a jeli sme. Po asi třista metrech jsme museli zastavit, poněvadž jeden z nás měl pocit že mu praskl vodní vak. Nepraskl, jenom je kolega sprostej a špatně ho zavřel.\nPrvní kilometry přes pole za Trenčínem byli opět zdarma. Prvně od Malého Šariše, co byli pocitově asi tak šest let dozádu, jsme opět překřížili slovenskou D1ničku. Pak jsme se zastavili u Záblatský kyselky, abychom ochutnali tamní minerální vodu. Byla vskutku znamenitá.\nPřeběhli jsme přes pole do Drietomy a šli jsme do tamního motorestu získat razítko. Byli jsme úspěšní, a taky jsme stihli jeden malý Šariš. Slečna hospodská i pár štamgastů se ptalo na naši cestu, a byli poněkud uchváceni. Pak nás čekal výstup na hraniční hřeben, takže bylo nezbytné doplnit energii.\nKopec to tedy byl řádnej, a hodně nechutnej. Celou cestu jsme šli mírně v bočním svahu, takže kotníky dostávali co proto. Pak jsme dali krátkou přestávku na louce a šli jsme dál. Nejhorší jsme zvládli.\nMachnáč Po příchodě na hranici s Českem jsme přišli k bodu, na který jsme se už těšili. Totiž, jeden ze zde komentujících čtenářú (zde známý jako Josko) byl tak laskav a zanechal nám pod Machnáčem dárek. Tohle samo o sobě bylo pro nás, úplně cizí lidi, neskutečně hezké gesto. Až je mi líto že o tomhle píšu v žertovní češtině.\nUrpiner Asi kilometr po vyzvednutí dárku, kterej ukrýval šestku Urpinerů a jedno sušený maso, jsme došli na hraniční přechod pod Kykulou, kde jsme si dali oběd. Josko nás tam taky došel pozdravit, jelikož bydlí nedaleko. A jako kdyby to nebylo dost, ještě nám donesl více pivka, něco sladkýho k snědku, oříšky, a krásnou archivní lahvinku 10 let staré domácí z jablek. Že prý k večernímu hokeji. Josko, jsi fakt borec, udělal jsi nám neskutečný zážitek. Snad se nějak oplatíme když půjdeš další rok ty. Děkujeme za skvělý zážitek!\nPokaď jsme obědvali, dohonil nás i Bacilův tým. Ukázalo se že Bacil a Josko jsou dokonce bývalí kolegové. Dále od oběda jsme pak šlapali spolu s Bacilem a jeho partou. Od Kykuly to bylo prakticky už jenom po asfaltu, takže kilometry pěkně odsýpaly. A jakoby to nebylo dost, i výhledy z tychhle moravských silnic byli překrásný.\nZaostali jsme při chatě pod Vyškovcem (odkud jsme brali razítko, malý pivson a limču). Dále jsme šli opět jenom my čtyři. Aby se nám lépe kráčelo, zapli jsme si JBL se starým dobrým polským rapem, a šlo to samo. Ke konci naše písničky zaujali i stádo krav, které se vydalo s náma. Pak ale zůstali na své louce.\nDo Lopeníka, co byl náš dnešní cíl jsme zázračně dojeli před Bacilem. Před odbočkou z červené jsme překonali 600tý kilometr. Ubytovali jsme se, navečeřeli (měli veganský guláš, který byl celkem chutný když se pořádnĕ dosolil). Zajímavé je, že zrovna tenhle víkend tady má sjezd nějaká podivínská ezoterická sekta, snažící se žít \u0026ldquo;mimo systém\u0026rdquo; ať to znamená cokoliv. Dnes zrovna měli přednášku o vodě. Byla za zavřenými dveřmi, ale jistě zajímavá. Taky nás na ni pozvali, ale my předci jenom preferujeme vodu ve který byl vyvařen ječný sled.\nPo jídle jsme pustili hokej, který jsme sledovali jen tak jedním okem při rozhovorech s Bacilovcami. Ale dyť Francouzi byli jistota, dokonce povinnost. Při zápasu jsme ale vypili téměř celou flašku toho pálenýho od Joska (znamenitá, ještě jednou děkujeme), a zbytek jsme si nechali na snídani. Teď jdeme spát, zítra bychom opět chtěli jít o deváté. Náš cíl je dojít spátky na Slovensko, abych nemusel víc psát česky, a přespat na Myjavě. Cestou opět tušíme nějaký support, snad ne příliš těžký. Ale alespoň tu flašku domácí nebudeme muset nést.\nTy vole, tohle vůbec není lehký psát ještě k tomu v češtině. Ale sranda musí bejt. Omluvte chybnou gramatiku a překlepy, vypnul jsem autocorrect a ne vždy třefím správný pismeno.\nA ještě jednou, potlesk pro Joska. Vážně neuvěŕitelný zážitek který si budeme pamatovat ještě hodně dlouho.\nTrack # ","date":"18 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/18/snp-den-22-trencin-lopenik/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eAle helemese Slováku! Dvaadvacátý den je úspěšňe za náma. Teďkonc jsme jako v Český republice, proto mluvím místní řečí. Doufám že to nebude příliš ofenzivní. Jestli ano, prosím nečti to, díky!\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 22: Trenčín \u003e Lopeník","type":"blog"},{"content":"Deň 21 za nami. Bol to celkom čudný deň. Ráno sme mali rekordné, vyrazili až o pol dvanástej. Ale to bolo očakávané, keďže sme chceli prečkať dážď, ktorý mal končiť okolo jedenástej. Treba povedať že nám také pomalé ráno celkom prospelo.\nDali sme si raňajky, pani Mária nám porozprávala jej zážitky s ubytovanými SNPčkármi, mne sa dokonca podarilo prebaliť batoh tak aby som nemusel chodiť ovešaný ako potulný obchodník (čo sa ukázalo ako skvelý ťah, so spacákom vnútri a nie visiacim vzadu je to oveľa pohodlnejšie) a vybrali sme sa na odchod.\nVyzeralo že už neprší tak sme dali len ľahké protidažďové prvky, teda návleky na topánky a pršiplášť na batoh. Hneď pred dverami sme boli vyvedení z omylu a nahodili sme všetko nepremokavé. Prvá zastávka po 200 metroch v potravinách a ide sa ďalej. Zo začiatku sme ešte v dedine pár krát stratili značku, ale potom to už išlo. Všetky tieto zaváhania využil Bacilov tím, ktorý vyrazil chvíľu po nás, ale rýchlo nás predbehli.\nV našom družstve sa nálada rôznila. Niektorí si to vychutnávali aj v daždi, majúc na pamäti že z doterajších 3 týždňov je to len druhý daždivý deň, čo je extrémne dobrá bilancia. Iní hromžili a preklínali svet, a nechali si troškou dažďa skaziť morálku. Nechcem si predstaviť ako náročné by to bolo, keby pršalo od začiatku a viac.\nMenej spokojná (a ešte stále horšie oblečená) časť družstva Bacilovcov sme dobehli na vrchu lúky, kde aj oni na chvíľu stratili značku. Nepobudli sme však spolu dlho, lebo sme si všimli že nám chýba člen. Keďže nám doteraz pršalo len raz, nemáme natrénované optimálne zloženie oblečenia do dažďa. A tento náš chýbajúci člen sa ráno obliekol nie len do dažďa ale aj do zimy, a teda mu v prvom kopci bolo extrémne teplo. Musel sa teda od základov prezliecť, čo spálilo veľa času. Zvyšok družstva zatiaľ vychladol, takže potom nahodili svižné tempo, aby sa zahriali. Tomu tempu zas prezliekač nestíhal (možno aj kvôli slabým raňajkám), takže sme sa celý čas čudne dobiehali.\nEšte raz Vápeč, tentoraz zospodu v pochmúrnom počasí. Nakoniec sme sa dohodli, že pôjdeme vlastným tempom a počkáme sa v Trenčianskych Tepliciach. Po nejakom čase aj dážď ustal, takže igelity mohli ísť dole a zostali opäť len light dažďové doplnky. Chvíľu som ešte nechal pončo v pohotovostnej polohe, zapnuté len pod krkom, ruky mimo rukávov a pončo fungovalo ako plášť. Idúc lesom som sa cítil ako viking. Podľa farby pršiplášťa by však trefnejšie prirovnanie bola Červená čiapočka.\nLes po daždi vyzeral veľmi pekne, na niektorých miestach sme prechádzali oparom, ktorý vytváral tajomnú atmosféru. Do Teplíc sme mali fajn tempo, pocitovo sme teda mysleli že sme v pohode, ale čas bol už značne pokročilý kvôli neskorému štartu.\nV tejto časti sme v lese stretávali extrémne veľa salamandier. V Tepliciach sa k nám mal pripojiť nový dočasný člen výpravy, kamarát Adam. Keď už bolo jasné že tam bude skôr ako my, poprosili sme ho aby nám kúpil pizzu na obed a keď dôjdeme, iba ju vdýchneme a môžeme pokračovať do Trenčína. Ešte nad Teplicami sme sa opäť na chvíľu dali do reči s pocestnými, ktorí sa pýtali či ideme SNP (už sa to dá zistiť po čuchu) a všetky klasické otázky.\nZaslúžená pizza priamo na námestí. Cítil som sanezbedne tak som buchol Hawaii Obedová pauza sa ako vždy natiahla. Ešte sme aj stretli Bacilovcov, ktorí tam dnes končili, dali sme jedno pivko a kofolu z potravín a o piatej sme z námestia vyrážali ako na koni, teraz už vo štvorici. V prvom kopci však znova boli potrebné úpravy odevov, takže sme sa opäť roztratili a až do Kubrej sme išli vo formácii 2-1-1. Táto sa v jednom momente zmenila na 1-2-1, keď v jednom bode dvojka zabratá do rozhovoru stratila značku. Aj keď na poobedie hlásili znova dážď, zatiaľ bolo počasie dobré. Dokonca na chvíľu aj slnko vyšlo.\nKúsok slnečného počasia medzi Trenčianskymi Teplicami a Trenčínom Cestou sme stretli ďalšieho pocestného ktorý sa pýtal na SNP, a tiež jedného kolegu SNPčkára ktorý ide na etapy, ale za to s troma malými psami. Ak toto náhodou čítaš, veľa zdaru prajeme!\nV Kubrej sme sa dobehli a ako najväčšie trosky sme sa rozložili na schodoch kostola a prezuli sme sa do ľahkých topánok (keď už sme v meste, a sú určené na mestskú turistiku). Doteraz boli vibramy na mieste, lebo v mokre a v blate by sme sa v bačkúrkách tak šmykli že by sme doleteli rovno na ten Devín.\nBohužálenie na schodoch pred kostolom v trenčíne Oproti kostolu je aj krčma. Najprv sme sa tvárili že ju nevidíme, ale vidina pivečka a kofoly nás zlákala. Vybavili sme ju ale veľmi rýchlo a prášili smerom do centra Trenčína, snažiac sa predbehnúť ďalší dáždik. Nepredbehli sme, ale nebolo to nič kritické, niektorým to ani nestálo za námahu vyťahovať pončo. Pod hradom rýchly fototermín, do hotela Elizabeth po pečiatku a šup na ubytko.\nRáno sme plánovali bývať v hoteli rovno pod hradom, no keď sme na obed bookovali, bolo už obsadené. Našli sme teda iné, zhruba o 2 km ďalej po červenej. Prechod centrom mesta bol zvláštny, pretože sme v podstate prvý krát od Bardejova prechádzali cez mesto s batohmi. Bol to iný pocit, boli sme o 500km smradľavejší. Pohľady ľudí boli čudné, skoro ako na náhodných žobrákov s batohmi, nikto netušil že sme sem práve došli pešo až z Dukly. Už aby sme boli zas v lesoch.\nCestou sme videli ešte ďalšiu dominantu Trenčína, závod Old Herold. Oproti nemu, symbolicky na ulici Duklianskych hrdinov, sme vybrali zásoby z balíkoboxu. Potom už len to doklepnúť na ubytko.\nKto si myslel že toto družstvo už nemá v rukáve žiadne finty, mýlil sa. Keď už sme išli mimo červenej posledný kilometer k ubytku, zrazu vidím pred sebou blikať Bolt kolobežku. Obzriem sa na Martina, a už vidím ako k nej krížom cez cestu smeruje. A v zápätí už fičí smer ubytko. Je to mimo červenej, takže všetko v poriadku. Ale tento ťah naozaj prekvapil všetkých zúčastnených.\nNa ubytko sme dorazili po pol desiatej. Rýchlo sme cez Wolt objednali McDonald, o ktorom sme hovorili už od Svidníka. Objednávali sme hladní, takže účet bol iba o 10€ menej ako cena za apartmán na noc. Prišlo to v štyroch taškách a s bločkom ako hajzlák. Skrátka kráľovská večera.\nKráľovská hostina z McDonald\u0026rsquo;s. Na toto sme sa tešili minimálne od Prešova. Ráno plánujeme ešte absolvovať Decathlon a vyraziť smer Česko. Na značke by sme chceli byť najneskôr o desiatej, čo je celkom ambiciózny plán. Uvidíme ako to dopadne. A tiež dúfame že nám dostatočne vyschnú topánky.\nTrack # ","date":"17 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/17/snp-den-21-horna-poruba-trencin/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 21 za nami. Bol to celkom čudný deň. Ráno sme mali rekordné, vyrazili až o pol dvanástej. Ale to bolo očakávané, keďže sme chceli prečkať dážď, ktorý mal končiť okolo jedenástej. Treba povedať že nám také pomalé ráno celkom prospelo.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 21: Horná Poruba \u003e Trenčín","type":"blog"},{"content":"Jubilejný dvadsiaty (20) deň je vybavený. Dnes sme si opäť dopriali kráľovskú etapu, ktorej sme sa báli hádam od Zborova. Ako sme sa naučili ešte na teologickej prednáške prvý deň v Medveďom, všetko v živote prichádza v trojiciach. Smiali sme sa tomu, ale niečo na tom bude. Dnešok sa totiž dá dramaturgicky rozdeliť na tri dejstvá. Každé obsahuje hnusný kopec a pohostinské zariadenie.\nDejstvo prvé: Raňajky # Kým ostatné tri dni som písal o kilometroch zadarmo, dnes sme sa opäť vrátili k formátu známemu ako \u0026ldquo;grcák na raňajky\u0026rdquo;. Hneď od domu sme sa museli vytrepať po zjazdovke na Homôlku (absolútne bezvýznamný kopec, opäť ho tam dali len tak pre srandu)\nIšlo to celkom rýchlo, ale na vrchole z nás tieklo ako z kohútika. V podstate hneď na to sme išli aj dole, čo bola podobná nechuťáreň. Nuž ale fičíme ďalej, krásny lúčnatý hrebeň, parádne výhľady na Kľak aj iné kopce (neviem ktoré teraz).\nPohľad späť na Kľak niekde za Homôľkou Nakoniec zjazd cez lúky a po zjazdovkách do Čičmán. Cestou sme obdivovali čičmanské zjazdovky, ktoré vyzerali celkom v pohode aj na lyže. Rovnako ako na Fačkovskom. Prišli sme v celkom dobrom čase, takže poď ho do krčmy. U Slávky nám načapovali pivko a fejkovú kofolu, plus skvelé panniny. Keďže mali aj potraviny, samozrejme sme doplnili trocha zásob (nie že by sme to potrebovali).\nČičmany Dejstvo druhé: Obed # Z Čičmiaiaiiaaaian sme vyrazili pred dvanástou. Pred obedovým výstupom na Strážov sme mali patričný rešpekt. Cestou hore sme ale stretli kvantum poľských turistov, tak reku nemôže to byť až také zlé.\nZlé to bolo. Ale naozaj nie až tak. Dokonca sme predbehli nejaký pár turistov bez batohov, chachá. A okrem toho aj cedule. Rozmýšľali sme či potrebujeme ísť až na vrchol Strážova, ale reku keď už sme tam\u0026hellip; tak sme to rýchlo vybehli (niektorí doslova), fototermín a naspäť.\nVýhľad zo Strážova. Paradajka (ktorá je zeleninou mimochodom) vpravo dole nevedno kde sa tam zobrala. Nasledoval zostup do Zliechova. Opäť raz nepríjemný. Ale opäť sme to stihli skôr ako cedule. Tento náskok sme samozrejme podstivo premrhali v Zliechove v potravinách. Pivko, hotdog, nanuk, nealko\u0026hellip; svet je opäť krásny. Martin poprosil pani predavačku o horúcu vodu na vifonku, čomu rada vyhovela. Dokonca sa nám podarilo aj dovolať tete Márii v Hornej Porube, u ktorej sme plánovali spať. Všetko dobre.\nDejstvo tretie: Večera # Začalo to nekonečnými lúkami nad Zliechovom. Pokračovalo to nekonečnou lesnou cestou, stále mierny horekopec. Doteraz nevieme aké zakázané látky mal Martin v tej vifonke, ale fičal ako motorová myš. Nedalo sa ho dohnať. A to od rána zaostával.\nOstatných nás poháňala vidina nocľahu, ale jeho vražednému tempu to nestačilo, takže sme sa trocha aj roztratili. Mňa konkrétne hnala vpred vidina Vápeča, na ktorý som s tešil už dlho, a možného západu slnka na ňom.\nPo pár prestávkach sme nakoniec došli poď Vápeč. Čuduj sa svete, ako v predošlých dejstvách, aj na ten sa bolo treba vyškriabať. A to veru s vyše 30km v nohách nebolo pekné.\nVýhľady a skalné bralá pod Vápečom. Celkom exponované ale dalo sa. Hlavne bez batohov lebo na vrchol je to krátka slepá odbočka. Čo ale pekné bolo, boli výhľady z vrcholu. Niektorým nám zaúradovali aj tie posledné mozgové bunky, a po vyše 2 dňoch sme pod vrcholom nasadili vibramy. A bol to dobrú ťah.\nPohľad na Hornú Porubu, náš dnešný cieľ, z vrchola Vápeča. Výhľady sú tam do všetkých strán. Hore neskutočne fúkalo, ale výhľady boli perfektné. Aj keď sa nám nedostalo ohromujúceho západu slnka, lebo už prišla oblačnosť, stále to vyzeralo skvele. Batohy sme znova nechali na rázcestí pod vrcholom. Teraz sme však zabudli zobrať nálepku, ktorú by sme dali na kríž, tak s po ňu Kiko musel vracať (donucovacie prostriedky neboli použité). Ďalej fototermín, a už len fičíme dole do dediny.\nVýhľady na Hornú Porubu sa otvárali aj počas zostupu Cestou nás ešte zaujal národný prameň, z ktorého nám duše národniarov driemajúce v nás nedali sa nenapiť. Rozumej, bol to prameň, nad ktorým len tak, lebo mohol, bol veľký slovenský znak. No nepusti si na JBL hymnu a nenapi sa. Pod prameňom boli na chodníku ešte schody ktoré asi staval niekto iba o pár desiatok centimetrov vyšší ako Maroš z last millennials. Hirsch z Montrealu Zdeno Chára z Boston Bruins(?), ale zvyšok cesty do dediny bol bez problémov.\nNárodný prameň pod Vápečom. Vodička bystrá, chutná Dorazili sme do miestnej krčmy, kde sme znova stretli aj Bacilovo družstvo. A taktiež pani Mária ktorá nás ubytovala, býva totiž v dome ktorý s tou krčmou hádam aj zdieľa stenu. S Bacilovcami sme tentokrát oveľa viac pobešedovali, strašne v pohode parta (aj keď stále si myslím že gravel bicykel má zmysel), vysvetlili sme im prečo máme tak veľké a ťažké batohy (lebo nevieme čo robíme), vysmiali nás (ako už je zvykom, v dobrom a oprávnene), ale vyjadrili nám rešpekt za naše počínanie si na (a hlavne po) Jožkovni. Špeciálnu zmienku si zaslúži pani krčmárka, ktorá nám veľmi ochotne požičala riad na naše jedlá, dokonca nám ich aj zohriala.\nPosledná večera. Keďže nejakým zpôsobom sa objednalo o jeden pohárik viac než bolo záujemcov, musel sa zapisovateľ pochlapiť a dať za dvoch. Okolo pol desiatej nás pani domáca vyhnala aby sme išli do domu. Tak teda ešte rýchla borovička (niektorí dve) a šup na izbu. Bacilovci nám dokonca zobrali ešte jedno kolo pivka, čo si veľmi vážime. Glosovalo sa dlho do noci, ale zajtra máme len krátke etapy takže by to nemal byť problém. Navyše má ráno pršať, takže uvidíme kedy pôjdeme.\nTrack # ","date":"16 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/16/snp-den-20-fackovske-sedlo-horna-poruba/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eJubilejný dvadsiaty (20) deň je vybavený. Dnes sme si opäť dopriali kráľovskú etapu, ktorej sme sa báli hádam od Zborova. Ako sme sa naučili ešte na teologickej prednáške prvý deň v Medveďom, všetko v živote prichádza v trojiciach. Smiali sme sa tomu, ale niečo na tom bude. Dnešok sa totiž dá dramaturgicky rozdeliť na tri dejstvá. Každé obsahuje hnusný kopec a pohostinské zariadenie.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 20: Fačkovské sedlo \u003e Horná Poruba","type":"blog"},{"content":"Deň 19 za nami, ďalšia kráľovská etapa vo vačku, stále sa držíme plánu a spíme dnes v hoteli na Fačkovskom sedle. Ale nebolo to ľahké. Dnešok sa z veľkej časti niesol v duchu hesla \u0026ldquo;keď si bol frajer večer, musíš byť frajer aj na druhý deň\u0026rdquo;. A veru, minulý večer sme frajeri boli. Dve prázdne fľaše od domácej by vedeli hovoriť.\nRáno sme však mali rekordne rýchly štart. Keďže sme spali takmer do siedmej a dohoda znela vypadnúť 7:20 aby Jožko mohol ísť do roboty, raňajky sme sa rozhodli dať až cestou. Teda samozrejme okrem prvého chodu ktorý sme avizovali už večer, a nebolo ním nič iné ako ďalšia domáca (iba dvaja sme si dali). Plus jeden Monster pred cestou. Rozlúčili sme sa s Jožkom a vyrazili každý svojou cestou nakoniec o 7:40.\nTu by sa žiadal extra príbeh o tzv. Handlovskom alkoteste, avšak nechcem nikoho verejne online kompromitovať. Keď sa niekedy stretneme pri pive, spýtajte sa ma. Štart bol svižný ako vždy. Keďže sme boli ešte v náladičke, išlo sa rezko, veselo a s piesňou na perách, a to aj napriek nastupujúcemu bolehlavu. Po 39 minútach nás ranný rýchly odchod dobehol a všetci museli do húštiny. Stále s piesňou na perách, lebo medveď. Je prekvapivé že nás toto postihlo až na 19ty deň. Po tejto technickej pauze sme pokračovali k chate Štyri chotáre.\nS varením vody, raňajkami, ďalšou kontrolou latríny a všeobecným flákaním sa sme zabili takmer hodinu. Náskok z rána bol tým pádom prakticky zmazaný, a to sme mali za sebou iba niečo vyše 5km. A čo je horšie, začali sme triezvieť. Našťastie sa už nohy za ten čas naučili čo treba robiť, a išlo sa na autopilota. Hlava, momentálne ťažšia než ruksaky, sa len viezla. Prvých cca 10 km bolo tým pádom v takom stave tiež v podstate zadarmo.\nPri odchode z raňajok ešte ďalšia zápletka, opäť sa pri nahadzovaní ruksaku ozvalo poriadne prasknutie. Nebudete mi veriť, ale opäť bedrový pás. Tento raz to neustála pracka, ktorej asi neprospelo neustále silné doťahovanie. Už by to asi aj vyzeralo, že chyba je medzi bedrovým pásom a ruksakom. Ktovie. Zatiaľ to našťastie drží, ale určite pôjdeme navštíviť aj trenčiansky Decathlon.\nAlkoholový opar (a spolu s ním aj sen o dorazení až do Čičmán) sa začal rozplývať okolo Vyšehradu. Krásny kopec (na pohľad) zo spodu aj z vrchu. Skvelé výhľady, proste parádne miesto. Český Vyšehrad sa môže schovať. Výstup naň však už taký parádny nebol. Jeden z nás si dokonca pod kopcom musel dať šlofíka.\nVyšehrad zdola Hore fotenie, trochu internetov a nejaké pamlsky a môžeme ísť ďalej. Pomedzi koníky do Vyšehradského sedla a ďalej po lúkach a lesoch. Celá cesta veľmi pekná. Plán bol dať si obed na 20tom kilometri. Ten vyšiel niekde nad Hadvigou, na jednej z mnohých pekných lúk.\nRozprávkové lúky okolo Hadvigy Pri varení vody na zaliatie sušených jedál sme prišli na zaujímavý fakt. Istý Martin, ktorý sa celý výlet doteraz kasal že často ani nepotrebuje dopĺňať vodu, zistil že je na suchu. Ukázalo sa že jeho múdra hlava ráno nedoplnila vodu, a pramene ďaleko. Našťastie sa medzičasom ozval jeho tatko, že by nás došiel pozrieť. Tak sme dohodli stretnutie a odovzdanie zásob vo Vríckom sedle, kam sme to mali z miesta obeda asi hodinku.\nKopčeky pred Vríckym sedlom so strmými stúpaniami aj klesaniami pohnali Decathlon botky na hranice ich možností. Ale inak veľmi pekné prostredie. Do sedla sme dorazili prakticky zároveň so zásobovacím vozom. Prevzali sme zásoby, pojedli marhule, doplnili vodu a zajednali ubytovanie na Fačkovskom sedle. Už sme sa chystali na odchod, keď sme z lesa odkiaľ sme prišli začuli hlasy. Hneď sme tušili koľká bije. Od rána sme totiž na Live sledovaní videli, že Bacilov tím je tesne za nami. A bolo to tak, dobehli nás. Tak sme chvíľu vymieňali poznatky, chalani začali pár dní po nás 1.5., a vraj sme im boli trochu motiváciou, snažili sa nás dobehnúť. Boli ale trochu sklamaní že už dnes, vraj teraz nemajú koho dobiehať. Nuž, možno sa budeme doťahovať, asi nás predbehnete, každopádne pozdravujeme a držíme palce. Pobrali sme sa teda ďalej. Tesne za sedlom sme prekročili hranicu 500km.\nEšte pred stúpaním sme vytelefonovali salaš na Fačkovskom sedle aby sme zistili, kedy najneskôr môžeme dojsť. Reštaurácia do siedmej, ubytovať sa teoreticky dá aj neskôr. My sme tam podľa tabúľ mali byť o 19:15. Tak sme skúsili či by nám vedeli odložiť 3 porcie halušiek, a čuduj sa svete, dalo sa.\nKráčanie v ústrety zapadajúcemu slnku smerom na Fačkovské sedlo Výstup zo sedla bol celkom peklíčko. Extra strmý, botky takmer nestačili, plus strategicky umiestnené popadané stromy. Bola to skúška z pokročilej ekvilibristiky. Pohľady z hora za to však určite stáli. Krásne horské lúky zaliate zapadajúcim slnkom sa nedali nefotiť. Extrémne gýčové fotky. Bacilovci nás v stúpaní dohnali, ale na rovinkách sme sa im zas trochu vzdialili. Už to len dobojovať do sedla.\nExtra: O časovom manažmente # Už od začiatku cesty nás sprevádzal problém neskorých ranných štartov. Mnohí sa nám za to smiali. Ale bolo to niekde zhruba pri tejto etape, a jej parádnom závere, kedy sme si uvedomili že to vlastne tiež môže mať niečo do seba.\nRáno sa neponáhľať a večer za odmenu brutálne západy slnka. Samozrejme toto si človek vychutná len za dobrého počasia, ale na to sme mali šťastie. A odkedy sme začali riešiť ubytovanie okolo poludnia a nie až keď sme sa blížili do cieľa, neopakovala sa ani situácia zo Zborova a nebol extra časový stres.\nMalebná chatička niekde pred Fačkovským sedlom. Celkom sen. Nakoniec sme dorazili asi 4 minúty pred siedmou, ešte nám aj načapovali trošku kofoly v reštaurácii. Naše halušky nás už vraj čakali v izbe, spolu s pivečkami ktoré nám objednal pán, ktorý sa tam skôr zastavil. Áno, ten istý pán zo support teamu Vrícke sedlo. Veľmi veľmi pekne ďakujeme, pivečko nám dobre padlo. Poslednou úlohou bolo nájsť izbu, čo sa nám na prvý pokus nepodarilo a nadbehli sme si pekných pár sto metrov hore dole po značke. Nakoniec sme však hotel aj izbu našli.\nZachádzka pri hľadaní izby nám aspoň poskytla pekný výhľad na Kľak Halušky boli skvelé, pivko tiež, sprcha padla tiež vhod, hlavne na nohy čierne ako majú deti z uhoľných baní. Tak už sme len naladili hokej, dohodli zajtrajšok a môžeme ísť spať. Zajtra máme opäť veľké ambície, vyrážať by sme chceli o ôsmej. Uvidíme čo z toho bude.\nZaslúžená famózna večera na podlahe hotelovej izby Track # ","date":"15 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/15/snp-den-19-chrenovske-lazy-fackovske-sedlo/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 19 za nami, ďalšia kráľovská etapa vo vačku, stále sa držíme plánu a spíme dnes v hoteli na Fačkovskom sedle. Ale nebolo to ľahké. Dnešok sa z veľkej časti niesol v duchu hesla \u0026ldquo;keď si bol frajer večer, musíš byť frajer aj na druhý deň\u0026rdquo;. A veru, minulý večer sme frajeri boli. Dve prázdne fľaše od domácej by vedeli hovoriť.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 19: Chrenovské lazy \u003e Fačkovské sedlo","type":"blog"},{"content":"Deň 18 vybavený. Píšem opäť raz offline, ale zato (výrazne) pod vplyvom. Ale strašná bláznivina. Ráno sa opäť raz dobre spalo, čo skombinované s varením luxusných raňajok spôsobilo že na značku sme sa vrátili zhruba o pol jedenástej. Ale šak čakala nás kilometrov aj výškovo podpriemerná etapa, tak prečo sa nepoflákať.\nTešili sme sa že začíname asfaltom. Možno to znie divne, ale cestou sa človek naučí že asfaltky sú vlastne za odmenu. Teda hlavne ak máš prezuvky. To len rozkmitáš ráno nohy a kilometre sa len tak sunú. Ak si k tomu ešte ráno v potravinách kúpiš Corgoň s + 50ml zdarma, získaš rýchlosť + 10%.\nRanný Corgi na cestu pred potravinami na Krahuliach. Na rozdiel od Šariša, v tomto prípade sa nejedná o žiadnu bratislavskú propagandu, toto pivo je vskutku kentus. Rýchle boty, plus extra energia z JBL vo forme nemeckého discopunku nás poháňali vpred. Požičaný Corgoň sa musel vrátiť prírode, tak sme nastúpili dvojrad na kraji cesty. Zrovna vtedy išla okolo aj PMJ, čo vyznelo náramne zábavne. Ale vôbec ich to netrápilo.\nPamätná tabuľa a kostol v strede Európy pri Krahuliach. Pamätám si, ako mi raz na strednej na angličtine učiteľka (taká Umbridgeová) vynadala, keď som do eseje o Slovensku napísal že pri krahuliach sa nachádza jeden zo stredov Európy. Ďalšia zastávka bol fototermín v strede Európy. Pekné. Ideme ďalej. Do Kunešova sme prišli bohviekedy, ah tak je to jedno. Potraviny už boli zavreté, chvalabohu, lebo my sme schopní neskutočné kilá nakúpiť len tak na posedenie. Tak sme aspoň na úrade spojenom s materskou školou domohli pečiatky.\nVýhľad len tak z asfaltky niekde kúsok pod stredom Európy (Od tohto bodu hosťuje v horúcom kresle pisateľa iný člen výpravy pod verbálnou taktovkou pôvodného zapisovateľa. (Ja som teraz pisár.)) Pokračujeme cez prenádherné lúky nad Kunešovom, (hosťujúci pisár nevydržal ani jednu vetu, originál je späť), síce sme trosku stratili značku, ale opäť sme ju našli. Okrem prechodu kravským ohradníkom, ktorý jedného z nás možno kopol a možno nie, nás zbrzdili aj mokrade.\nCestou do sedla pod Vysokou stretávame druhého medveďa zájazdu. Rovnako ako ten na chate Erika, aj tento je vyrezaný z dreva. Fičíme ďalej na Vysokú. Vysoká prekvapivo nie je až tak vysoká, napriek tomu že je vyššia ako napríklad Vysoká. Kto tie dva kopce pozná, rozumie. Opäť asi šťastie že ideme z Dukly na Devín, teda dole kopcom.\nExtra: Ako vznikal denníček # Pri tomto odseku môžem porozprávať o tom, ako tieto bludy vznikali. Ten prvotriedny vtip o Vysokej som nosil v hlave pol dňa, len ho večer nezabudnúť zahrnúť do správy. A podobne to bolo aj s ostatným obsahom. V podstate po odsekoch sa v priebehu dňa rodili myšlienky, ktoré bolo treba večer len napísať.\nAko to teraz takmer po roku znova prechádzam, zo začiatku boli strohé, no s rastúcou čitateľskou základňou rástla aj chuť písať. Napriek tomu že to písanie išlo celkom samo keďže vymýšľať už nebolo treba, len si spomínať (resp. v potu tváre dedukovať), niektoré večery to vedelo zabiť aj dve hodiny. Zo začiatku som to zapisoval priamo do príspevkov na CestaSNP.sk (keď bol signál), no odkedy som na Krahuliach stratil rozpísaný príspevok po tom čo som sa chvíľu venoval iným veciam, som si to začal písať do denníčkovej appky a potom len kopírovať.\nA celodenné chodenie je na toto celkom ideálne, obzvlášť pokiaľ je človek v takom stave mysle, že ho nič iné ako samotné kráčanie netrápi. Dá sa vypnúť hlava a iba si všímať čo zažívame a vymýšľať vtípky tak, aby ma zabavili keď si to raz budem čítať ja sám. Preto ak sa na niektorých častiach týchto textov smejete, je vysoká šanca že ste podobne narušení ako ja. Gratulujem!\nKaždopádne, tento vtip o Vysokej mi asi utkvel v hlave preto, lebo sa ozýval ešte aj na druhý deň. Totiž, po Jožkovni (čítajte ďalej) a večernom rýchlom zapisovaní, som si na druhý deň naň spomenul s hrôzou že som ho zabudol zahrnúť do správy. Ale kolegovia ma v rámci recenzií od ich rodinných príslušníkov a iných čitateľov ubezpečili, že tam je. A chvalabohu, ochudobniť svet o tak kvalitný humor by bol hriech.\nCestou si po ľavej strane (musel som sa veľmi zamyslieť) všímame skalných útvarov a zrázov oveľa strmších ako to, čo sme museli prekonať my. Chvalabohu. Obed sme dali na skale s dychberúcim výhľadom na malebné banské mesto Handlová. Vraj sme mali vidieť aj miestny Lidl, no nie je každý deň nedeľa.\nJeden z mnohých chutných obedov. Hotovky z plechovky sú fakt pecka, za tú chuť hádam aj oplatí trepať tú váhu navyše. Po obede pokračujeme ďalej, krásne výhľady na Handlovú, Kľak (asi), Krížnu a aj Skalku. K tomu krásne lúky, a iba par kilometrov do konca. Na Bralovej skale sme našli záhadný oheň bez majiteľa. Keďže ho pravdepodobne nenakládli 12 sokoli, rozhodli sme sa ho trocha uhasiť. Ďalej cesta prebiehala bez problémov.\nVýhľad z nášho obedového miestečka Pred šiestou sme dorazili na Jožkovňu. Recenzie a opisy pocestných neklamali. Asi najlepšie uvytovanie na celej ceste. Nechcem prezrádzať, ale nápoje boli, gitara bola, spievanie bolo\u0026hellip; skrátka neopísateľná atmosféra, ktorú treba zažiť. Uvidíme čo na to budeme hovoriť rano, lebo nás čaká celkom kráľovská etapa, minimálne 32km, ale v momentálnom stave sa cítime aj na 42 až do Čičmán (kto vie ako sa to skloňuje nech do mňa rovno hodí kameň), ale to je určite aj tým chlastom. Uvidíme zajtra.\nO, a takmer som zabudol, odísť musíme cca do 7:20. Zatiaľ určite najťažšia úloha. Ale k raňajkám by mala byť domáca.\nDnešná večera a zajtrajšie raňajky Anyway, dobrú noc a držte palce aby sme prežili. Spomenul som už že toto je doposiaľ najlepšie ubytko na SNP?\nTrack # ","date":"14 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/14/snp-den-18-krahule-chrenovske-lazy/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 18 vybavený. Píšem opäť raz offline, ale zato (výrazne) pod vplyvom. Ale strašná bláznivina. Ráno sa opäť raz dobre spalo, čo skombinované s varením luxusných raňajok spôsobilo že na značku sme sa vrátili zhruba o pol jedenástej. Ale šak čakala nás kilometrov aj výškovo podpriemerná etapa, tak prečo sa nepoflákať.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 18: Krahule \u003e Chrenovské lazy","type":"blog"},{"content":"Deň 17 vybavený. Nasraný som, lebo som mal už polovicu rozpísanú a prišiel som o všetko. Nuž, život je ťažký, idem od znova.\nRaňajky na Kráľovej studni (spišské párky 3ks za 5,50 a k tomu Decathlon müsli) sme dali tak skoro ako sa dalo, čo nám zabezpečilo možnosť skorého vyrazenia. Rozumej už pred deviatou. Mimochodom, zo všetkých ubytovaní ktoré sme zatiaľ skúsili, tento horský hotel ponúkol suverénne najhorší pomer cena/výkon.\nExtra: Strach o holý život a padajúce nebo # Nechápem ako som túto dôležitú storku mohol v pôvodných zápiskoch vynechať. Opisuje totiž krásu zdieľanej nocľahárne a zároveň asi jediný moment na celej SNPčke, kedy som si naozaj myslel že nadišiel môj čas.\nAko už bolo spomenuté, zdieľali sme izbu s partou Čechov. Izba dokopy pre 8 ľudí, 4 poschodové postele. Ako prví ubytovaní sme si takticky obsadili dve spodné a jednu hornú posteľ pri okne. Izba mala podlhovastý pôdorys, postele pri stenách a medzi nimi stôl a lavice.\nNoc sa zdala byť pokojná. Dokonca ani žiadne veľké hromobitie. Zrazu v polospánku a polosne ticho preruší nevýslovný rachot. Pamätám si, že než som sa stihol zobudiť, myslel som si že nám nebe padá na hlavu, celý hotel sa rúca a my zahynieme v jeho troskách.\nPravda však bola iná. Čech ktorý sa uložil na zvyšnú vrchnú posteľ v našej štvorke sa pokúšal ísť v noci na záchod a pri tomto pokuse sa strepal z postele. Rachot jak blázen, ale nakoniec bol v poriadku. Nuž, asi tomu národu skrátka to horolezectvo nie je súdené.\nS radosťou sme na prvých 10km po prístupovej ceste až po Šturec obuli po dlhom čase rýchle botky. Kilometre sa len tak sypali, tempíčko pod 12 min/km (podľa mňa celkom v pohode, vražedné ako Kobra 11). Spomalila nás iba technická prestávka keď sme chytili internet, na uploadnutie denníčka a správu sociálnych sietí. Na Šturci sme boli do 2 hodín čistého času. Prvých 10,5km teda absolútne zadarmo.\nPotom však luxusná cesta skončila a kopčeky Kremnických vrchov nás so škripotom zbrzdili. Pred jedným takmer kolmým a šmykľavo vyzerajúcim klesaním sme dokonca prezuli na terénne boty. Ukázalo sa to ako skvelý ťah, lebo na ďalších kopcoch bolo veľmi hlboké lístie. To by bačkúrky nedali.\nNapriek čudesným otravným kopčekom, ktoré vyzerali že ich na trasu dali \u0026ldquo;just for the fuck of it\u0026rdquo;, ako by povedali na salaši, nevýrazným výhľadom a ešte menej výraznému chodníku, bola trasa veľmi pekná. Časť chodníka na vrchu Svrčinník, kde za išlo pomedzi po pás vysoké čučoriedčie bola obzvlášť krásna.\nČučoriedkové chodníčky okolo Svrčinníka. V sedle Flochovej prišiel čas na obed (kotlíkový guláš z konzervy). Posedeli sme a pobrali sa ďalej smer Skalka. V Kordíckom sedle sme zajednali ubytko na Krahuliach, naladili Rádio Slovensko pred začiatkom hokeja, a pokračovali sme.\nTesne pred gólom na 2:0 sme vystúpili na Vyhnatovú, odkiaľ bol výhľad parádny. Pri takom vývoji zápasu sa šlapalo skvele. V sedle Tunel sme pofotili tunel, prezuli opäť na rýchle botičky a ide sa ďalej.\nNa Skalke parádne výhľady. Po pečiatku sme išli do hotela Minciar. Kofola nám dopriata nebola, lebo o chvíľu mali začínať hotelové večere. Nuž čo už. Išli sme teda ďalej smer Krahule. Cestou sme na chodníku našli zo šišiek vyskladaný nápis SNP (viď foto). Nevieme kto to urobil, ale za zmienku to stojí.\nNápis SNP Do dediny sme dorazili okolo siedmej, práve cez predĺženie. Našli sme naše ubytovanie, kde nás privítala veľmi milá pani domáca, ukázala nám apartmán a dala všetky potrebné informácie. Cena rovnaká ako na Kráľovej studni, ale prístup a služby asi 726,39x lepšie. Apartmán Krahule - cez Booking, dá sa len odporučiť.\nTesne nad Krahulami Zložili sme si veci a poď ho do krčmy. Keďže tam nevaria, objednali sme si pizzu z Kremnice. Do záverečnej sme stihli 2 pivá a 2 borky (šak nech nekrívame, nohy sú najdôležitejšie). Pizza stále neprišla tak sme sa vybrali smerom na apartmán. Po pár metroch zvoní mobil a o chvíľu sa spoza zákruty vyrúti nablýskaná červená felda. Pizza je tu! Doniesli sme si na apartmán, niektorí tak nedočkaví že s 3 krabicami v ruke preskočili plot namiesto toho aby išli cez bráničku ako ľudia, a pustili sme sa do toho.\nPrvotriedna pizzoška na Krahuliach. Tzv. slovenský typ pizze, čiže potretá cesnakom a príloh čo najviac. Toto konkrétne bola nejaká zbastardelá verzia quattro formaggi, na ktorej bolo ešte niekoľko druhov mäsa, olivy, jalapenos a kukurica. Fantázia! Pizza bola skvelá - Pizza Veterník v Kremnici, odporučila nám krčmárka. Teraz trávime, sprchujeme sa a tešíme sa na zajtra.\nTrack # ","date":"13 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/13/snp-den-17-kralova-studna-krahule/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 17 vybavený. Nasraný som, lebo som mal už polovicu rozpísanú a prišiel som o všetko. Nuž, život je ťažký, idem od znova.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 17: Kráľova studňa \u003e Krahule","type":"blog"},{"content":"Deň 16 úspešne za nami. Na Kráľovej Studni je mizerný signál a žiadna wifi, takže opäť píšem offline a uploadnem keď sa bude dať. Tí všímavejší určite spozorovali, že deň 15 nebol. To preto, lebo sme mali pauzu na Donovaloch, a to aj od písania. Preto dnes na úvod zhrniem udalosti včerajška.\nAdministratívny deň Donovaly # Pečiatkári sa zviezli do Bystrice po pečiatku múzea SNP. Keď už sme tam boli, navštívili sme aj Decathlon (lebo šak už sme dlho neboli), potraviny (ruksaky boli už príliš ľahké), a v Alze sme kúpili nové JBL (lebo sme stratili a hokej sa sám nevypočuje). Naspäť na Donovaly luxusne Flixbusom s perfektným šlofíkom cestou.\nMúzeum SNP v Banskej Bystrici Jeden z osadenstva sa zas odviezol do Ružomberku zagratulovať na svadbu (to bol aj dôvod prečo sme na tie Donovaly tak valili). Ako to prebiehalo vám žiaľ priblížiť nevieme, pretože náš štáb zatiaľ na apartmáne opisoval rázcestníky do záznamníkov. Ale normálne išiel v obleku ktorý mu na Donovaly doniesol servisný voz, akurát opasok zabudol vozu dať, takže ho trepal v batohu až z Dukly. Nuž, opäť raz, kto nemá v hlave\u0026hellip;\nPohodička pomedzi administratívu, dovolenka na balkóne. Nemecké pivo a najlepšia slovenská borovička. Teraz prichádza ten moment v komédii, kedy príde smutný zlom. Jeden z členov našej expedície (nebudem menovať, kto vie, vie, kto nevie, musí nájsť našu nálepku nalepenú od dnes), sa rozhodol, že nebude pokračovať. Dôvody mi tiež neprináleží tu rozpisovať. Servisný voz MC ho teda večer odviezol za zvuku smútočných fanfár smer Bratislava. Zapili sme túto smutnosť v Stodole dvoma rundami skvelej luxusnej ríbezľovice a čapovaným Urpínom, následne ešte rundou (no dobre, dvoma) v pivovare. Predpokladali sme melancholický charakter ďalšieho dňa, keďže posledné 3 dni sme chodili v podstate až dvanásti, a zrazu budeme len traja. Nuž, čas ukáže. Prajeme príjemné prežitie nadchádzajúcich pracovných týždňov.\nLúčime sa s Polovičným princom (vpravo), ktorý využíva odvoz z Donovál naspäť do Bratislavy. Extra: Obsah batoha # V rámci prestávky na Donovaloch bola aj príležitosť poupratovať a preusporiadať batoh. Toto spočívalo vo vybratí vecí a naložení nanovo. Pri tejto príležitosti mi pre pobavenie našich kamarátov nedalo nevytvoriť nasledovnú fotodokumentáciu.\nToto je objem nepotravinovej výbavy\u0026hellip; \u0026hellip;a toto je časť potravinová. Tak už viete, ako v praxi vyzerá náš pretlak jedla. A tiež dôvod, prečo si niektorí z nás počas cesty uhnali slušnú závislosť na sladkostiach. A prečo si z nás robili srandu (jeden z dôvodov).\nSmer Kráľova studňa # Tak a teraz späť ku dnešku. Opäť michelinské raňajky v podaní vášho obľúbeného šéfkuchára: vlašák s chlebom, plátkový cheddar, Monte, kyslé žížalky, borovička a Monster. Nech sa dobre šľape. Chceli sme aj nejaké koláčiky z pekárne, ale ukázala sa byť žiaľbohu zatvorená. Teda žiaľbohu, ale najmä chvalabohu, lebo inak by sme so sebou isto niesli aj ďalší minimálne liter piva.\nTie raňajky si nevymýšľam. Carbloading jak řemen na začiatok dňa. Po raňajkách rýchlo upratať a o desiatej vyrážame ako na koni (pôvodný plán bol o 9, ale extrémne dobre sa spalo). Kúsok nad Donovalmi sme prešli 400tý kilometer, a začali sme stúpať na Zvolen. Opäť raz celkom výživné stúpanie hneď na raňajky. Hore sme stretli zopár bajkerov ktorí vyšli lanovkou, tak sme sa bavili že čo sme zač, SNPčka a tak.\nNa výšľap na Zvolen s láskou spomína predovšetkým Kiko. Čerstvo naložený konzervami z neho bol opäť mierne nesvoj. Dokonca v jednom bode úmorného kráčania strminou, pozerajúc do zeme a nevyberaným slovníkom oznamujúc okolitému lesu, čo si o tých konzervách myslí, mierne ohrozil mravnú výchovu mládeže rodinky na výlete idúcej oproti. Ale tak asi stále lepšie než keby stretli medveďa. Predpokladaná melanchólia sa nekonala, určite aj kvôli krásnemu počasiu. Absolútne jasno, čiže zo Zvolena perfektné výhľady a celou cestou pekný les. Niekde okolo sedla Veľký Šturec sme naladili rádio, aby sme mohli počúvať hokej. Skvelý setup: tlačidlová Nokia s káblovými slúchadlami slúžiacimi ako anténa, cez Bluetooth pripojená na novozakúpené JBL. Fungovalo to bezchybne.\nVýhľad na Donovaly a Nízke Tatry z Motyčianskej hole Vývoj hokeja nálade len pridával. Počas tretej tretiny sme dali obed (hovädzí vývar s pečeňovými haluškami, konzerva, lakocinka). Kým sme obedovali, išiel okolo pán ktorý plašil medveďa, ale potom zistil že ten hluk sme boli len my. Tiež sme podebatili chvíľu o SNPčke a turistike, potom sme zbalili obed a poď ho ďalej smer Krížna. Cestou sme skúsili zavolať do hotela a zajednať izbu, nedvíhali, ale neskôr zavolali naspäť. Takže ak stihneme dojsť do ôsmej tak pohoda.\nKúsok za prašnickým sedlom oproti nám išiel starší pán tlačiaci elektrobicykel. Pýtal sa či je to ešte ďaleko do sedla, čo nebolo, ale mal tam celkom nechutný zostup. Chvíľu sme podebatovali že kto sme a kam kráčame, a vydali sme sa každý svojou cestou. Snáď ten kopec zišiel v zdraví.\nPri všetkých týchto stretnutiach sme si uvedomili jednu vec: nezmenila sa len scenéria, ale po toľkých kilometroch a dňoch aj postoje ľudí. Kým zo začiatku ich bolo veľa skeptických, teraz vyjadrujú všetci obdiv a držia palce. Príjemná zmena, ale tá nedôvera bola väčšia sranda.\nDružstvo na Krížnej Na Krížnu sme zo sedla opäť raz vyšli za polovicu času čo bol na ceduli. Na lúkach poď ňou nádherné výhľady na všetky strany, na to čo sme prešli za ostatné dni, dnes, aj čo prejdeme v blízkej budúcnosti. Na vrchole samozrejme pauza na fotky, pivečko z ruksaku a pokec s pocestnými. Jeden cyklista z Bystrice (+-) a partia z Česka. S nimi sme sa dali do reči, navzájom sa pofotili, a vydali sa smer Kráľova studňa, kde plánovali spať rovnako ako my. Po príchode sa dokonca ukázalo že sme v jednej izbe (turistické ubytovanie).\nTo isté družstvo na tej istej Krížnej, ale s výhľadom na opačnú stranu Pri večeri, pivečkách a borovičke sme debatovali až do večera. Okolo Kráľovej studne je vyhlásený park tmavej oblohy, tak sme už skôr rozmýšľali že by sme obzrela hviezdy keď má byť jasno. Dokonca sme sa dopočuli, že by mohlo byť vidno polárnu žiaru. Išli sme to skontrolovať\u0026hellip; nebolo. Ráno je ako vždy plán vyraziť skoro. Uvidíme ako sa to podarí.\nKráľova skala Track # ","date":"12 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/12/snp-den-16-donovaly-kralova-studna/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 16 úspešne za nami. Na Kráľovej Studni je mizerný signál a žiadna wifi, takže opäť píšem offline a uploadnem keď sa bude dať. Tí všímavejší určite spozorovali, že deň 15 nebol. To preto, lebo sme mali pauzu na Donovaloch, a to aj od písania. Preto dnes na úvod zhrniem udalosti včerajška.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 16: Donovaly \u003e Kráľova studňa","type":"blog"},{"content":"Deň 14 úspešne za nami. Neuveriteľné, oficiálne sme za polovicou. Ešte neuveriteľnejšie, stále ideme podľa plánu, dnes sme dorazili na Donovaly.\nRovnako neuveriteľné je, že sme vstali už okolo šiestej. Tento náskok sme využili naplno, a vyrazili sme už 8:36.\nPrvý výstup od útulne naspäť na značku (asi 300 metrov) bol pre všetkých extrémne náročný. Nevieme prečo, ale prisahám že alkohol v tom nebol (možno to bol problém). Tak sme hneď ma červenej dali po 10 minútach prestávku, doplnili energiu sladkosťami a hybaj ďalej po hrebeni. Keď už si mozgy uvedomili že áno, aj dnes sa bude celý deň kráčať, už to išlo.\nTempo bolo opäť celkom slušné, navyše neboli na hrebeni príliš dlhé a strmé stúpania a klesania. Povrch chodníka tiež prial rýchlemu pohybu, takže na Veľkú Chochuľu prví z nás vyliezli okolo dvanástej. Pravda je že nás vpred hnala aj snaha dobehnúť spriateľené družstvo pred nami, ktoré vyrazilo asi o pol hodinu skôr. Nepodarilo sa.\nPosledná časť hrebeňa Nískych Tatier pred nami Keď už totiž boli na dohľad, prešli sme práve 385. (slovom tristoosemdesiatypiaty) kilometer, teda stred celej trasy. Odtiaľto je to bližšie domov ako na štart. A to si zaslúžilo fotku, tak sme sa počkali, pofotili, dali orechy, sušené mäso, a šup smer Hiadeľské sedlo.\nPýtate sa, ako to že už sú za polovicou etapy a stále žiadna obedná pauza? Riešenie je prosté. Tu komentujúci Braňo 2 nám sľúbil dodávku pivka z Donovalského pivovaru do Hiadeľského sedla. A tak sme s vidinou týchto mňamiek vyrazili na obávaný zostup z Prašivej.\nČuduj sa svete, družstvo č. 2 sme dobehli (a predbehli) práve v tomto zostupe, keď sme už ani nedúfali. Zostup nakoniec nebol až taký zlý, a po zhruba hodinke sme boli v sedle.\nTam už čakal tanker Braňo 2 s pivečkom a nečakaným bonusom vo forme zhruba pol litra domácej. Tak sme opäť rozložili obedové menu, vypili sme nejaké tie energy drinky (broskyňovica a jablkovica). Medzičasom prišlo aj družstvo č. 2, tiež sme im ponúkli, s radosťou prijali. Nakoniec nás dobehli aj naše češkyně z predchádzajúcich dní, ktoré energy drinky z rôznych nepresvedčivých dôvodov odmietli. Tak sme chvíľu pobešedovali, obe skupiny sa postupne odobrali, a poď hrozbou veľkého mraku aj my.\nEnergy drinky v Hiadeľskom sedle Kozí chrbát. Tak sa volá kopec, na ktorý sme mysleli že vybehneme len tak ako nič, tobôž s toľkou prijatou energiou. Áno, vyšli sme ho za 25 minút namiesto 40, ale stalo nás to životy. Hore sme dali nálepku a poď ho ďalej.\nNohy sa nám od domácej síce motali, ale pokračujeme. V ďalšom sedle už prišiel čas naladiť na mobiloch rádio a počúvať hokej. Na stúpaní na Kečku sme opäť nasadili svižné tempo, a na vrchole sme predbehli družstvo č. 2.\nZostup z Kozieho chrbta, v pozadí Kečka Pod Kečkou (niektorí aj skôr) sme opäť konečne aj prezuli do baleríniek. Išlo sa jedna báseň až na Donovaly (aj keď jedného chytila kríza a musel sa učupiť za strom, a druhý údajne takmer zaspal, pravdepodobne nesúvisiace udalosti).\nPri príchode na Donovaly sme ešte tesne zastihli češkyně, dojedajúce steaky v pivovare. Odprevadili sme ich na autobus a poď ho na ubytovanie, kde už nás opäť čakalo privítanie vo forme čistého oblečenia ktoré nám doniesol MC, a Borovičky Exclusive. Päť hviezdičiek.\nPo sprche a nahodení sa do gala sme dali ešte rýchlu večeru (a pomalé nápoje) v pivovare, kde sme opäť stretli aj družstvo č. 2, a pekne nazad na ubytovanie. Pred spaním samozrejme kapurková.\nVečera v Donovalskom pivovare Touto časťou sme oficiálne prešli Nízke Tatry, kde sme postretávali najviac ľudí. Petra, Monika, Agi, Julka, Denisa, aj chalani, ďakujeme za spoločnosť (a ozbrojeným silám ešte raz aj za cenné rady na Andrejcovej) a pozdravujeme! Zajtra nás čaká oddychový a administratívny deň na Donovaloch, ďalej pokračujeme v nedeľu.\nTrack # ","date":"10 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/10/snp-den-14-utulna-durkova-donovaly/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 14 úspešne za nami. Neuveriteľné, oficiálne sme za polovicou. Ešte neuveriteľnejšie, stále ideme podľa plánu, dnes sme dorazili na Donovaly.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 14: Útulňa Ďurková \u003e Donovaly","type":"blog"},{"content":"Deň 13, pamboch pri nás, hotovo. Opäť píšem offline, na Ďurkovej síce signál je, ale slabý a vonku. Nahrám keď nahrám. Podarilo sa nám vyraziť už o 8:40, a hneď pekný stupák na Lajštroch na raňajky. Niektorí sa na raňajkách prežrali a šlapalo sa im ťažko. Nuž, to je tak keď sú švédske stoly v cene.\nPrví dobyvatelia Lajštrochu z našej družiny. V pozadí Vysoké Tatry. Tempo bolo opäť v pohode. Ďalej smerom na Štefánikovu chatu cestou nás opäť dobehli naše české kamarátky, a počkali nás na chate aby sme dali spoločnú fotku. Už cestou na chatu boli prvé snehové polia, ale reťaze zatiaľ nebolo treba. Sme odhodlaní ich nepoužité vrátiť.\nĎalší kontrast jari a zimy. V pozadí vidno, že aj časť chodníka je ešte pod snehom. Na Štefáničke sme stretli aj zvyšné dve partie z Andrejcovej. Popivkovali sme, pofotili, a po dosť dlhom čase sme sa vybrali ďalej.\nSpoločná fotka s češkyňami Monikou a Petrou na Štefáničke Cestou na Chopok bolo viac snehových polí ale všetko sa dalo zvládnuť. Najhorší z toho bol telefonát z roboty ale aj ten sa prežil. Došli sme do sedla k odbočke na Ďumbier a rozhodovali sme sa ako ďalej.\nVysoké Tatry ako na dlani Reku, keď už sme tu, poďme hore. Batohy sme nechali v sedle, veď také ťažké batohy kto by bral všakáno. Bez nich sme hore vybehli ako kamzíky. Výhľady ani netreba komentovať, skrátka paráda. Opäť fototermíny, opäť nás dobehli češkyne (české bežkyne, pozn. red.), tak opäť spoločné fotky a poď ho dole smer Chopok.\nLen lyže chýbajú. Na Chopku obed, pivčo, a keďže to bol dnes závod s časom aby sa nám ušli miesta na útulni a zatiaľ sme sa dosť flákali, bol čas vyraziť. Rozlúčili sme sa s češkyňami ktoré dnes končili pod Chopkom a krížom cez zasneženú zjazdovku ďalej.\nOpäť raz nechutne gýčové výhľady po celom hrebeni Na hrebeni skvelé výhľady, ale výstupy na Kotliská a Chabenec už menej príjemné. Pod vrcholom Kotlísk bola zrovna aj snehová hrana, ktorú sme sa rozhodli obísť strmým svahom len tak okolo. Hlavne sa neprevážiť dozadu. Ale prežili sme.\nMartin v pohybe Na útulňu sme došli tesne, ale miesta ešte boli. Zohriať večeru z konzervy (fazuľový prívarok, bude sranda), pivečko s ostatnými spolucestujúcimi z Andrejcovej, a pôjde sa spať. Zajtra sú ambiciózne plány ako skoro chceme vyraziť aby sme na Donovaloch stihli pozrieť hokej. Vieme ako to u nás väčšinou dopadne, ale držme si palce.\nZápad slnka niekde pred Ďurkovou Track # ","date":"9 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/09/snp-den-13-certovica-utulna-durkova/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 13, pamboch pri nás, hotovo. Opäť píšem offline, na Ďurkovej síce signál je, ale slabý a vonku. Nahrám keď nahrám. Podarilo sa nám vyraziť už o 8:40, a hneď pekný stupák na Lajštroch na raňajky. Niektorí sa na raňajkách prežrali a šlapalo sa im ťažko. Nuž, to je tak keď sú švédske stoly v cene.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 13: Čertovica \u003e Útulňa Ďurková","type":"blog"},{"content":"Deň 12 úspešne za nami. Dnes už v normálnom počasí a v suchých veciach. Neuveriteľné, ale stále sa držíme plánu.\nRáno sme sa opäť zobudili o pol ôsmej. Jedna skupina z útulne už bola dávno fuč, druhá akurát odchádzala. My, ako vždy, sme si dopriali dlhé raňajky a balenie vecí. V chate bolo už cítiť nervozitu, lebo pomaly mali začať prichádzať hostia ďalšieho dňa. Veci nám chvalabohu vyschli dobre. Určite hlavne kvôli druhej partii v útulni, ktorej osadenstvo narozdiel od nás vedelo čo robí. Pozdravujeme!\nVyraziť sa nám podarilo klasicky o pol desiatej. Výhľady super. Sedlo Priehyba hneď na začiatok už nie až tak super. Pri zostupe sme sa pokúsili zohnať ubytovanie v motoreste na Čertovici, no bolo obsadené. Takže booking, prvá najlacnejšia chata (Chata pod Sedlom Čertovica, 18€/osoba, raňajky v cene), takže bez debaty. Pokračujeme v zostupe. Priehyba je nechutná v tom, že celý čas počas hnusného strmého klesania človek presne vidí ako to o chvíľu oproti bude musieť hnusne strmo vystúpať. A stále sa len klesá a klesá.\nTakéto výhľady boli väčšinu dňa. Jednoducho nechutný gýč, fuj! Nuž ale zvládli sme. O tempe už ale nemá zmysel hovoriť v tomto teréne, ale zhruba sme sa držali časov na ceduliach.\nKúsok pred sedlom Oravcová stretávame v protismere anglicky hovoriaceho týpca. Ten nám hovorí, že tak 45 minút dozadu videl pri chodníku medveďa. Vraj sa ho zľakol (teda ten medveď) a zbehol smerom na juh do doliny. Reku ďakujeme za infošky a ideme ďalej. Že sa pri cedulovníku v sedle počkáme a pôjdeme viac spolu.\nV sedle sme stretli dve bežkyne českého pôvodu, ktoré prišli na Andrejcovú keď sme odchádzali a potom nás obehli v klesaní do Priehyby. Tiež im týpek hovoril o medveďovi, tak sme zladili informácie, ony nemali ani rolničky ani sprej tak že či sa môžu pridať ku nám aby sme robili hluk. My že jasné, no dámy vyrazili ako prvé a zaradili kozmickú rýchlosť (žiadne batohy).\nStíhali im iba niektorí z nás, ale keď sme už sľúbili hluk tak kto vládal, išiel s nimi. Boli prekvapené že dávame také tempo s našimi megabatohmi, a asi aj trošku spomalili aby naše egá (a nohy) príliš netrpeli. Ale stále to bolo tempo rýchlejšie než by sme dali sami, takže ďakujeme za potiahnutie a pozdravujeme Petru a Moniku!\nKeď už sme prešli časť, kde mal byť údajný medveď (nevideli sme), odbehli vpred. My sme sa v tom bode už obzerali po mieste na obed. To sme našli v sedle Havrania poľana. Práve sme tam aj dobehli jednu z partií z Andrejcovej, ktorá vyrážala zhruba hodinu pred nami. Ukázalo sa, že to oni bookli poslednú izbu v motoreste tesne pred nami. Porovnali sme poznatky a začali sme zohrievať fazuľovú polievku.\nV Nízkych Tatrách to bol ešte mix zimy a jari. Preto sme sa aj predposrali a niesli sme si mačky. Po obede mal byť už len príjemný, zhruba vrstevnicový chodník na Ramžu a ďalej na Čertovicu. Bohužiaľ okolo tej vrstevnice často osciloval, takže stále hore dole. Plus veľa popadaných stromov čo uberali rýchlosť aj sily. Ale nakoniec sme došli skôr než sme čakali (asi o pol ôsmej).\nNa posledné 2 kilometre som aj prezul sedemmíľové čižmy, teda staré dobre bačkory z Decathlonu. To bola rýchlosť.\nPodvečer sa aj zatiahlo, aby sa nepovedalo. Do chaty sme došli, hneď na pivko a na večeru. Pokecali sme ešte s našou českou kamarátkou (druhá bola už v hrobe). Večera bola extrémne dobrá, opäť fazuľová polievka a vyprážaný syr alebo bravčové plátky. Všetko skvelé. Po dvoch fazuľových za deň sa však v izbe isto bude strieľať.\nSkontrolovali sme Ďurkovú na zajtra, ale tam sa nerezervuje, tak snáď sa zmestíme. Teraz už len dopiť pivendo (štvrté?? tento spisovateľský chlebík je tvrdý), sprcha a ide sa spať. Raňajky zajtra máme, takže opäť dúfame vo včasný odchod.\nTrack # ","date":"8 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/08/snp-den-12-utulna-andrejcova-certovica/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 12 úspešne za nami. Dnes už v normálnom počasí a v suchých veciach. Neuveriteľné, ale stále sa držíme plánu.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 12: Útulňa Andrejcová \u003e Čertovica","type":"blog"},{"content":"Deň 11 za nami. Píšem offline a uploadnem keď uploadnem lebo na Andrejcovej nemám signál. Opäť sme učinili celkom hlúpe rozhodnutie. O počasí som tu zatiaľ nepísal, ale celý východ sme prešli v krásnom počasí. Dnes sme si to vybrali aj s daňou.\nRáno sme v Telgárte doplnili zásoby v potravinách a na pošte, takže opäť ťažké batohy. Poslali sme si aj reťaze na boty, lebo na hrebeni by mohol byť sneh. Navyše, prvý krát od chaty Čergov (cca 200 km) sa pôjde v ťažkých topánkach.\nMohli sme si dať oddych v Telgárte a prečkať dážď, ale rozhodli sme sa že to skúsime proti dažďu na Kráľovu hoľu. Veď predsa neexistuje zlé počasie, iba zlé oblečený turista, však?\nPindali sme jak choré vrany celú cestu. Napriek dažďu a čerstvo naplneným ruksakom sme stále šlapali v tempe značiek. Nálada bola ale na bode mrazu. Veľkú časť cesty sme išli v podstate v potoku. Tesne pod hranicou lesa dážď trocha ustal, a začalo to vyzerať celkom dobre.\nNiektorí (vľavo) si to napriek zime, dažďu, vetru, hmle a potoku na chodníku začali celkom užívať Potom sme prišli k prvému snehovému poľu, kde sme absolútne stratili značku. Navyše na mokrých mobiloch sa ťažko pozerajú mapy, ale nejako sme to zvládli.\nTak ako sme ostatné 4 dni videli Kráľovu hoľu ako na dlani, tak keď sme na ňu konečne vyšli, videli sme veľké hovno. Rýchlo sme pridali vrstvy, zjedli nejaké tyčinky v závetrí budovy vysielača a poď ho rýchlo ďalej smer Andrejcová.\nKde je ten zelený strom k*rva?\nKristián K., po príchode na Kráľovu hoľu\nPrvotriedna viditeľnosť na hrebeni. Po hrebeni to išlo celkom svižne. Vietor bol nepríjemný, ale chvalabohu sa s ním dalo dohodnúť. Hlavne keď chodník išiel pod hrebeňom. Výhľady teda nič moc.\nÚtulňa Andrejcová Na Andrejcovú sme došli relatívne v rozumnom čase. Stretli sme tu celkom super partu, jeden kolega SNPčkar ktorý tu dnešný dážď prespal a ďalšie skupinky ktoré išli tiež z Telgártu a plánujú ísť po Donovaly. Čiže na pár dní máme asi družinu. Dali sme neskorý obed, pár piviek, večeru a už sa chystáme na spánok.\nVečera, hovädzí guláš zo SPARu. Keďže to za tých pár hodín na útulni bola už druhá konzerva ktorú sme vytiahli (prvá bola tzv. bomba, resp. delostrelecký náboj), dostávali sme už čudné pohľady. Niektorí spolubývajúci sa nám neskôr priznali že takmer neudržali smiech. Ale bol dosť dobrý takže who cares. Mimochodom Decathlon pršiplášte sa ukázali byť prekvapivo efektívne. Topánky absolútne mokré, ale ruksak suchý, a oblečenie pod pončom v zásade hlavne prepotené. Teraz len dúfať že topánky vyschnú skôr ako do 15 pracovných dní.\nTrack # ","date":"7 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/07/snp-den-11-telgart-utulna-andrejcova/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 11 za nami. Píšem offline a uploadnem keď uploadnem lebo na Andrejcovej nemám signál. Opäť sme učinili celkom hlúpe rozhodnutie. O počasí som tu zatiaľ nepísal, ale celý východ sme prešli v krásnom počasí. Dnes sme si to vybrali aj s daňou.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 11: Telgárt \u003e Útulňa Andrejcová","type":"blog"},{"content":"Deň 10 vybavený. Dnes sme zožali ovocie včerajšieho huncútstva a mali sme oddychový deň, iba slabých 20 km. Teda väčšina, ale k tomu sa tiež dostaneme.\nRáno sme sa neponáhľali, raňajky z potravín (veliko točeno, Henry vajce XXL, orechovník, mlieko, Red bull). Plán bol ísť na Dobšinský kopec autobusom po dvanástej (skorší išiel o siedmej a to sme sa hneď zhodli že nedáme), alebo skúsime niekoho stopnúť. Skúsili sme sa narvať do dodávky potulnému obchodníkovi s hajzlákom, ale ten mal cestu inde. Tiež sme skúsili nejakých jeho zákazníkov, neúspešne.\nUž sme sa hotovali že to prejdeme pešo, no vtedy sme si všimli nálepku Dušan taxi. Zavolali sme a pánko v pohode došiel. Finta opäť vyšla. Ani sme nemuseli použiť rikšu čo bola pri zastávke zaparkovaná.\nHneď na úvod z Dobšinského kopca (odchod 11:15) sme 2x stratili značku, ale inak sme celkom fičali. Asi po hodine začalo trošku kvapkať tak sme si sadli na chvíľu pod altánok a rozmýšľali. Kým sme niečo vymysleli tak prestalo a išli sme ďalej.\nPo chvíli začalo znova, trošku silnejšie, tak že reku dobre, nahodíme tie pončá keď už ich so sebou trepeme. Kým sme sa obliekli, už aj prestalo, takže celkom strata času.\nIdeme ďalej. Zrazu nám chýba istý Martin, ale že šak on je rýchly, dobehne nás. Keď sme už vyšli na kopec a on stále nikde, skontrolovali sme ho telefonicky. Ukázalo sa že sa mu zapáčila včerajšia taktika zbavovať sa prebytočnej váhy za jazdy. Dnes si to odniesli jeho slnečné okuliare, ktoré mu síce doteraz pravidelne padali každý deň niekoľko krát, ale napriek tomu neprijal žiadne opatrenie proti ich strate. A tak sa po ne vracal, ako sa neskôr ukázalo, takmer 4 kilometre (čiže dokopy 8 navyše). Toľko k jeho easy etape. Nuž, opäť sa ukázalo že kto nemá v hlave, má v nohách.\nFototermín na vyhliadke pod Ondrejiskom. Ostatní sme išli pohodovým tempom, s obedom a podobne. V sedle Besník už Kráľova hoľa nebola len memento v pozadí výhľadu, bola zrazu rovno pred nami. Vyzerá celkom vysoko, zajtra bude sranda. Ešte sme pozreli prameň Hrona a poď ho dole po ceste do Telgártu.\nPohľad na Kráľovu hoľu zo sedla Besník, AKA svetlá vidina zajtrajška Pivečko sme dali v Depo Café oproti Chmarošskému viaduktu. Telgártska 11ka (prekvapivo tmavá) bola absolútna lahôdka. 12ka obyč svetlá ale v pohode.\nPosedenie pri pivku po príchode do Telgártu na tristom kilometri. V pozadí Chmarošský viadukt Tu sa začína aj náš krátky crossover s druhým live sledovaním na tejto stránke. Stretli sme Petru, ktorá sem tiež píše. Pokecali sme, vysmiala nás za to aké máme ťažké batohy (v dobrom, a hlavne oprávnene), odporučila nám ubytovanie, a išla pozrieť viadukt.\nUbytko sme vytelefonovali, prišli sme, zložili sme veci a poď ho nájsť večeru, čo sa ukázalo ako neľahká úloha v pondelok večer v Telgárte.\nNakoniec sa nám podarilo zohnať pivco a kapustnicu v penzióne Hanka. Na pivo sa pridal aj Poliak Viktor, tiež ubytovaný tam kde my.\nPlány na zajtra sú hmlisté, uvidíme podľa predpovede ráno. Teraz možno ešte biliardový turnaj, sprcha a spať. Zajtra sa ukážu charaktery.\nTrack # ","date":"6 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/06/snp-den-10-dobsinsky-kopec-telgart/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 10 vybavený. Dnes sme zožali ovocie včerajšieho huncútstva a mali sme oddychový deň, iba slabých 20 km. Teda väčšina, ale k tomu sa tiež dostaneme.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 10: Dobšinský kopec \u003e Telgárt","type":"blog"},{"content":"Deň 9 hotovo, celkom šleha. Podarilo sa nám niečo neuveriteľné, a ako sa momentálne ukazuje tak aj celkom hlúpe, ale k tomu sa dostaneme.\nZačnime tou Vatrou. Vatra je multilaterálne kultúrno-spoločenské podujatie lokálneho až regionálneho významu, avšak s medzinárodným presahom a historicko-edukatívnym podtónom, podporená exotermickou reakciou. Inými slovami, na lúke pri futbalovom ihrisku zapálili obrovskú vatru na oslavu víťazstva nad fašizmom a okolo nej bola dedinská nadrbávka s DJom, ktorý hral maďarské vypaľovačky.\nTHE Vatra in question Skrátka skvelá párty. Týpca, ktorý nás tam zavolal sme pozvali na pivko, s Martinom sme dali aj borku. Chalan nás predstavil svojej partii, posedeli sme, vyhriali kríže sediac chrbtom k ohňu, ešte jedno pivko a borka. Dobre nám tam bolo, tak sme museli vziať naše morálno-vôľové vlastnosti a ísť spať, aby sme tam neskončili do rána\u0026hellip; Roman, Lucia, Kika a zvyšok, ak toto čítate, pozdravujeme!\nDôležité rozhovory medzi vatrou a nápojmi Ráno sme plánovali vyraziť skoro, aby sa neopakovalo fiasko s útulňou. Samozrejme sa nám to nepodarilo. Kým sme opustili ubytko, otvorili už aj lokálne potraviny, tak sme si išli nakúpiť kým prišiel taxík.\nZlatá strela Čiko taxi nás v sedle, do ktorého sa s nami a našimi batohmi ledva vyškriabala, vyhodila pred trištvrte na desať. Nasadiť batohy a poď ho v nohy.\nDo takéhoto vozidielka taxislužby Čiko taxi sme sa dokázali nasúkať štyria aj s batohmi. Niet divu, že hore kopcom išiel ledva na dvojke. Skupinu z predchádzajúceho večera, ktorá prespala na útulni Úhorná, sme dobehli zhruba po pol hodine. Na chvíľu sme spomalili na ich tempo a klábosili cestou, no po chvíli nás nechali ísť aby sa za nami nenaháňali. Nebudem klamať, bolo to celkom dobré posilnenie morálky, že sa nám niekoho podarili predbehnúť. Tým pádom nám to asi nejde až tak zle. Bernolákovská parta, ak to náhodou čítate, pozdravy!\nS osvedčeným Monsterom v krvi sme zas nahodili celkom tempo. Krátka zastávka na fotky pri skrini z Avie a prášili sme na Skalisko. Tam sme stretli obrovskú bandu cyklistov. Ukázalo sa, že je medzi nimi aj Martinov známy.\nVrcholová foto na Skalisku. Výhľady úžasné. Pokračovali sme kosodrevinou a neskôr cez polomy. Pred nami sa ako pripomienka toho čo nás čaká celý čas ukazovala Kráľova hoľa, aj s prehánkami.\nNa obed šošovicová s údeným z konzervy a pokračujeme do sedla Súľová. Cestou míňame kolegu SNPčkára. Ide sám z Devína, 22. deň. Dal si o niekoľko levelov vyššiu náročnosť, spí len vonku, žiadne penzióny, ubytovne, či nebodaj taxíkové finty ako my. Veľký rešpekt! Chvíľu pokecáme a pokračujeme.\nObed len tak vedľa chodníka. Aj to je nesmierna výhoda dobrého počasia, dá sa sedieť kdekoľvek. Na útulňu Gálová prichádzame okolo pol šiestej. Posledný stupák zo sedla bol celkom nechutný, ale dalo sa. Navyše nad útulňou sa otvoril dychberúci výhľad na Vysoké Tatry, takže to určite stálo za to. Dokonca na nás už aj zhruba 4 kvapky padli.\nNa útulni pivko za poplatok. A teraz sa dostávame k tomu hlúpemu nápadu. Keďže sme prišli do cieľa na naše pomery skoro, zvážili sme možnosť potiahnuť až na Dobšinský kopec a znova použijeme taxi fintu. S tou myšlienkou sa niektorí pohrávali už od rána, že ak by sa nám to podarilo tak zajtra máme ľahší deň. Skupinke, ktorá bola na Gálovej tiež, sa ten nápad nezdal úplne najlepší, ale po zvážení sme sa rozhodli že to dáme. Iba 12 km, to sa dá. A hlavne, doteraz sa nám išlo veľmi dobre, nohy sa len tak kývali, tak prečo nie.\nZ útulne sme vyrazili okolo šiestej, pripravení aj na možnosť zmoknúť. Nasadili sme opäť raketové tempo. Na nekonečnej zvážnici pod útulňou sme si našli ubytovanie na Dedinkách. Pán dokonca súhlasil že pre nás príde na Dobšinský kopec. Paráda! Už sme sa aj tešili na kúpačku v Palcmanskej Maši.\nPOZNÁMKA REDAKCIE: ak toto číta niekto kto pôjde v blízkej budúcnosti úsek zhruba medzi Gálovou a Ostrým, prosíme zbystrite pozornosť. Martinovi sa podarilo tam vytratiť čierny bluetooth reproduktor JBL Clip 4, keby ste ho videli a vedeli odniesť aspoň niekam do civilizácie, boli by sme veľmi vďační. Ak ho nájdete, napíšte nám prosím. Ďakujeme. Teraz späť k vysielaniu.\nTechnická prestávka pri západe slnka s pohľadom na Kráľovu hoľu Žiadna kríza neprichádzala, skrátka sme išli. Na Dobšinský kopec sme prišli zarovno s pánom domácim, okolo pol deviatej. Ani čelovky nebolo treba nakoniec.\nKríza začala prichádzať keď sme prišli k autu. Naložili sme ruksaky a poď ho na Dedinky. Pán domáci, najmilší človek na svete nám dokonca cestou pomáhal zistiť či je ešte otvorená pizzeria alebo či vieme niekde ešte zohnať čapované. Všetko zatvorené, takže večera zo zásob.\nNa ubytovaní už prišla kríza na všetkých. Nohy bolia, všetko bolí, keďže nie sme zodpovední dospeláci tak nás aj fajne spálilo. Ale tak čo by pár bratislavských chalanov nespravilo pre mäkkú posteľ a teplú sprchu, však áno? Takmer 38 km, spätne sa to zdá ako zlý nápad, čo asi aj bol. Sme tak unavení že ledva píšem. Ale stále pozitívne naladení. Uvidíme čo prinesie zajtrajšok.\nTrack # ","date":"5 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/05/snp-den-9-uhornianske-sedlo-dobsinsky-kopec/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 9 hotovo, celkom šleha. Podarilo sa nám niečo neuveriteľné, a ako sa momentálne ukazuje tak aj celkom hlúpe, ale k tomu sa dostaneme.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 9: Úhornianske sedlo \u003e Dobšinský kopec","type":"blog"},{"content":"Deň 8 za nami. Bola to hotová emocionálna horská dráha.\nÚtulňa chvalabohu našu fazuľovú malú nočnú hudbu ustála, takže ráno stačilo trošku poupratovať a môžeme vyrážať. Raňajky (pisár opäť michelinské: marcipánové párky - áno, párky, ale vyrobené z marcipánu. Aj so žemličkou a horčicou, obe samozrejme tiež z marcipánu), nabrať vodu z prameňa, čajíček a 9:15 vyrážame jak na koni. Do Štósu je to hore dole takže značky sa nám predbehnúť nepodarilo. V kúpeľoch pečiatka, kávička, koláčik. Keďže kávu nepijem, nahradil som ju pivom a borovicou. Odteraz je to veľa kilometrov hore kopcom, treba energiu.\n![Marcipánové párky](20240504_073145.jpg \u0026ldquo;Takto vyzerajú marcipánové párky, aby ste verili. Mal som ich už roky v skrini, kde len čakali na ideálnu príležitosť. Takže áno, niesol som si aj takúto somarinu vyše 200km so sebou)\nA energia sa veru dostavila, pod Osadníkom sme boli skôr ako značka. Cesta celkom nezaujímavá, ale ku koncu sa začali otvárať pekné výhľady. Okolo Štósu sme stretli niekoľko kúpeľných hostí na vychádzkach. Pýtali sa klasiku, či SNP, odkiaľ kam a podobne. Jeden pán nám poradil že to v pohode dnes dojdeme až na Gálovú (nad Dedinkami, zhruba 50km), a že Nízke Tatry dáme za 3 dni. Nuž, asi nie pane, ale šak dobre. Ďakujeme za dôveru.\nRanný čaj z Montreal hrnčeka. Čaj som niesol aby som si mal čo dať do Montreal hrnčeka. Montreal hrnček som kúpil, lebo šak na SNPčku budem potrebovať. Obed sme dali pod Osadníkom len tak sediac na rici, ale Kulajda z konzervy bola znamenitá. Osadník a cesta za ním smer Pipitka boli krásne. Najprv polom, mesačná krajina s výhľadmi, potom mladý brezový lesík, lúky striedali lesy, no paráda. Výstup na Pipitku už tak parádny nebol, ale zvládli sme. Výhľady parádne, niektorí si zašli až na vrchol. My čo ideme dole kopcom pomalšie, sme sa radšej vybrali smer útulňa. Tešili sme sa že si na Úhornianske sedlo zavoláme pizzu a bude skvele.\nVýhľad niekde z okolia Pipitky Útulňa pekná, zhruba pre 8 ľudí. Keď sme došli, bolo ich tam už 6 až 7. Tak reku asi spíme vonku. Dali sme magnézium, posedeli sme chvíľu kým došiel vrcholový tím. Dali sme sa do reči aj s druhou skupinou (idú na etapy, od dnes zo Štósu, vraj cca po Donovaly alebo kam, nepamätám si presne).\nChlapci z vrcholového družstva došli s nápadom zobrať zo sedla taxík do Krásnohorského podhradia a zohnať si normálne ubytovanie. Tento návrh sme schválili.\nÚtulňa Úhorná, naše plánované útočisko Zohnať taxík nebolo jednoduché. Niektoré čísla nefungovali alebo už neprevádzkovali taxislužby. Tak to vyzerá keď hľadáš taxík cez Zlaté stránky a nie Google.\nNakoniec sme zohnali taxík, v zápätí cez Booking ubytko, doviezli nás, aj dnu sme sa nakoniec dostali, a poď ho na pizzošku. Teraz dopíjame pivendo a plánujeme zajtrajšok.\nA ešte nám lokálni vravia či nejdeme na Vatru. Čo je Vatra? Pôjdeme tam? Zvládneme po takom niečom ráno vstať? Ktovie\u0026hellip; Čítajte aj zajtra a zistíme spolu.\nTrack # ","date":"4 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/04/snp-den-8-utulna-jana-kruteka-uhornianske-sedlo/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 8 za nami. Bola to hotová emocionálna horská dráha.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 8: Útulňa Jána Kruteka \u003e Úhornianske sedlo","type":"blog"},{"content":"Zatiaľ stručne, práve sme vyšli na Kloptaň, ešte plánujeme potiahnuť na útulňu. Neviem ako to tam bude s internetom tak len toto aby bolo jasné že žijeme. Poriadny zápis pridám keď ho pridám.\nDeň 7 úspešne za nami. Dámy a páni, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, podarilo sa nám vyraziť už o pol deviatej a dohnali sme včerajšie manko, čiže opäť úspešne plníme plán. Dokonca sme na útulňu Jána Kruteka dorazili za svetla. Po dni číslo 2 by sme pravdupovediac ani nepovedali že tak ďaleko dojdeme, nie to ešte že buchneme takú monštróznu etapu (cca 36 km a 1500 výškových podľa hodiniek).\nPred odchodom z penziónu Zlatý Jeleň Začali sme v penzióne skvelými výdatnými raňajkami, tentokrát žiadne michelinské menu ako včera, normálne po 4 párky (vegetariáni praženicu), rožky, džúsik a dotlačiť sa Karičkou, maslom, džemom. Všetko bolo perfektné, takže poď ho v nohy smer Jahodná. Ako už je zvykom, rýchlejšie než tvrdili značky.\nSamozrejme pri získavaní pečiatky jedno malé čapované (za 2,30?!), šprintík na vrch zjazdoviek a pokračujeme na Lajošku. Cestou nás dobehol cyklista s ktorým sme sa hore dole dobiehali až po chatu. Tam sme zohnali pečiatku, dali sme si s novým kamošom pivco, niektorí aj borovicu (naozaj sme nechceli, ale keď sme prišli, niekto to slovo povedal, tak sme dostali chuť) a pokecali sme. Týpek vraj ide ešte 80km až na Dedinky. Pozdravujeme, snáď si v pohode došiel.\nKto pozná zapisovateľa, ten vie aj o jeho čudnej záľube v lanovkách. Tento exemplár na Kojšovskej holi si teda nemohol nechať ujsť. Ďalší plán bol obed na Kojšovke v chate Erika. Tá sa ukázala byť zatvorená, takže obed z vlastných zásob (fazule, tuniakový šalát, ďalšie fazule, a ja gurmán kôprovú omáčku s hovädzím z konzervy). Ale parádny výhľad, Tatry ako na dlani. Obed nám zas trval takmer hodinu.\nKúsok za chatou sme prekonali druhú stovku. Opäť sa zmenila scenéria, veľa vyrúbaných/polámaných stromov pôsobilo trošku smutne, ale parádne výhľady na všetky strany. Už sa aj otvoril pohľad do budúcnosti, prvý krát sme videli Kráľovu hoľu, na ktorú by sme sa mali štverať o pár dní.\nNa Kloptaň sme vyliezli keď som písal že sme vyliezli na Kloptaň. Vravel som si že nechápem prečo na ten kopec nadávajú, veď to vyjsť nebolo horšie ako Stebnícka Magura alebo Žobrák\u0026hellip;\nVrcholová selfie musí byť - Kloptaň Rýchla fotopauza a pokračujeme, nech stihneme dojsť na útulňu. A pri zostupe som si uvedomil v čom je pes zakopaný. Zostup bol fakt hnusný, takmer som bol nútený prezuť balerínky. Ich najväčšia slabina je zatiaľ suché lístie, pretože v podstate nemajú žiaden dezén. Ale výhľady boli parádne.\nSympatická Útulňa Jána Kruteka, s ešte sympatickejším Martinom na priedomku. Dnes iba pre nás. Do útulne sme prišli okolo pol ôsmej. Je naozaj prvotriedna, pekná, čistá, s pieckou, všetko čo treba. Zakúrili sme zohriali (alebo sa pokúsili zohriať) polievku a teraz už pomaly spať. Zajtra by mal byť ľahší deň.\nZohrievanie večere. Rajčinová polievka a casoulet (alebo akokoľvek sa to má písať) Extra: Polievková matematika # Na obrázku vyššie sa zároveň prvý krát stretávame s tzv. bombou, tiež známou pod názvom delostrelecký náboj, za aké sa nám neskôr bude smiať nejeden pocestný. Jedná sa o 1200ml konzervu s polievkou od Hotoviek z plechovky. Zdalo sa nám (dobre, hlavne mne) to ako dobré riešenie jedla pre troch naraz (vegetarián sa nezapájal).\nTýchto bômb sme na celú cestu mali 8. Prvú trojicu sme vyzdvihli zo Z-boxu v Košiciach a každý stravník dostal do batohu jednu. Pred večerou však prišla otázka: ktorú z nich zjesť ako prvú? Veď ten, kto sa zbaví polievky prvý, bude ďalej mať nespravodlivo ľahší batoh! Každý mal logicky najväčšiu chuť na tú vlastnú.\nKeďže ja som ale naozaj mal chuť na paradajkovú, prišiel som so šalamúnskym riešením: ten, koho polievka sa zje dnes, dostane pozajtra do batohu polievku ktorá sa nezje zajtra. Týmto pádom bude každý z nás troch niesť polievku 2 dni.\nAni netreba zdôrazňovať že tento nápad sa stretol s úžasom nad mojím intelektom a bol okamžite akceptovaný. Teda keďže to dopisujem neskôr tak si už konkrétne reakcie nepamätám, ale určite to bolo tak nejak. Samozrejme aj zábava nad tým ako veľmi overengineernuť sa dá nosenie konzerv.\nKiež by sme neminuli na túto dilemu všetok intelekt, lebo takto nám nezostalo na zohriatie polievky, a nakoniec sme ju jedli studenú. Totiž tepelná výmena medzi pieckou a konzervou nebola nič moc. Zato sme však piecku rozhicovali dosť na to, aby sa od tepla nedalo v útulni poriadne spať. Nuž, každý sa učí.\nTrack # ","date":"3 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/03/snp-den-7-dolny-bankov-utulna-jana-kruteka/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eZatiaľ stručne, práve sme vyšli na Kloptaň, ešte plánujeme potiahnuť na útulňu. Neviem ako to tam bude s internetom tak len toto aby bolo jasné že žijeme. Poriadny zápis pridám keď ho pridám.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 7: Dolný Bankov \u003e Útulňa Jána Kruteka","type":"blog"},{"content":"Deň 6 hotovo. Napriek skorému štartu (rozumej o pol desiatej) a svižnému tempu sme museli dnešok skrátiť, a aj tak sme finišovali za tmy.\nInteriér našej krásnej suity pre štyroch. Zľava hajzel s otvoreným stropom, sprchový kút pochybnej kvality a Kiko spytujúci svoje životné rozhodnutia nad konzervou rannej polievky. V najluxusnejšom ubytovaní v Kysaku v kategórii do 13€ na osobu sme si dopriali raňajky šampiónov z vlastných zásob a z miestnych potravín. Najbláznivejšie menu si vyskladal tu váš obľúbený zapisovateľ: kuracie na šampiňónoch z konzervy (zohriate na vlastnom variči), Gambáč, Pribináček, Monster a hrozno. (Viem čo sa pýtaš ty nechuťák, odpoveď je áno, asi do pol hodiny). Zbaliť sa nám opäť trvalo dlho.\nRaňajky šampiňónov Avšak hore kopcom nám to opäť fičalo aj napriek ťažkým batohom, a na hrebeni sme boli rýchlejšie ako sme mali. A ešte sme aj pokecali s pánom pri horárni nad Kysakom (pozdravujeme). Kombinácia Monster a rýchle Decathlon balerínky, ktoré už sú v podstate primárna obuv, bola extrémne efektívna.\nNiekde medzi Sedlom pod Vysokým vrchom a chatou Hrešná Dobre nám to odsýpalo až po chatu Hrešná, kde nám obed trval opäť dlhšie než sme chceli. Pisálek si rozhodne nedal pivco a dve borky na energiu. Nakoniec sme tam strávili asi hodinu.\nTu chcem upozorniť, že tie borovičky neboli z vlastnej vôle. Zahraničná agentka, ktorá našu cestu sledovala, ich naordinovala.\nAký to len hnusný protislovenský čin!\nVraj sa večer predtým sama strašne zmontuvala, a chcela nech je mi rovnako zle ako bolo jej. Varoval som ju že moja prípadná krv bude na jej rukách, ale poslúchol som.\nBrzdami sa preteky nevyhrávajú. Ale aby to nevyzeralo že sme pili len alkohol a Monstra. Na chate Hrešná. Na Čermeľ do Ovečky sme dorazili o pol piatej. Rýchle pivco a Kofola trvali skoro hodinu kvôli problémom s narazením nového suda.\nPotom prišla technická zachádzka do košického Decathlonu po nový ruksak (taxánom). Tri batohy sme nechali u bufetára v aute, roztrhaný aj s extra vecami sme zobrali.\nV Decathlone napriek sľubom môj nový batoh ešte nebol a najväčší v ponuke mal iba 50 litrov. Nuž, bude musieť stačiť. Nasledovalo prebalenie na parkovisku pred predajňou. Čuduj sa svete, nejako sa to tam skoro všetko vošlo (z pôvodného 80L). Plus sme vyhodili veci ktoré sa ukázali ako zbytočné (aspoň zatiaľ).\nĎalšia zastávka Z-Box so zásobami. Malé veci sme naložili do krabice v ktorej prišli zásoby, starý batoh sme zabalili do vriec na smeti (vyzeralo to ako keby sme posielali mŕtvolku, ale snáď to zoberú) a poslali kade ľahšie.\nCelá táto procedúra trvala zhruba dve a pol hodiny a z Čermeľa sme pokračovali po ôsmej. Čelovky na hlavu a diabolské tempo. Učinili sme zásadné rozhodnutie nesiliť to až na Jahodnú, ale zapichnúť to v Dolnom Bankove v penzióne Zlatý Jeleň. Veľmi milý pán domáci nás ubytoval (mimochodom, pán Green, ak to ešte čítaš, tvoje meno mu niečo hovorilo, aj naša dedina), všetko povysvetľoval, a teraz už po večeri pivkujeme v kuchynke.\nZajtra uvidíme či dobehneme dnešné manko. Raňajky sme si dali na 7:30, tak by sa nám mohlo podariť ísť skôr. Držte palce.\nPS, ospravedlňujem sa všetkým čo sa tu dokážu v live sledovaní vyjadriť stručne a k veci, zatiaľ čo ja tu spamujem takéto romány ktoré tu zaberajú miesto a ktoré treba potom scrollovať ako hajzlák\u0026hellip;\nTrack # ","date":"2 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/02/snp-den-6-kysak-dolny-bankov/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 6 hotovo. Napriek skorému štartu (rozumej o pol desiatej) a svižnému tempu sme museli dnešok skrátiť, a aj tak sme finišovali za tmy.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 6: Kysak \u003e Dolný Bankov","type":"blog"},{"content":"Deň 5 za nami. Začali sme rekordne neskoro, ale išli sme rekordne rýchlo.\nSpánok na krivej podlahe prešovského bytu situovaného príznačne na sídlisku Duklianskych hrdinov bol prekvapivo pohodlný. Raňajky aj s jedným Gambáčom trvali tiež dlhšie než by bolo treba, ale nevadí. Nášho SAMAritána sme požiadali aby nám do Kysaku večer priviezol veci čo sme dnes nepotrebovali plus tie čo sme večer dali prať a nevyschli. Tým pádom zase podvádzame s ľahkými batohmi, no a čo. Život je ťažký, batohy byť nemusia.\nMimochodom slávnostný deň, prvý krát čisté trenky, ponožky a dokonca aj tričko. Keď už je ten štátny sviatok.\nSpäť na trasu sme sa doviezli okolo desiatej. Skúsili sme získať pečiatku v pivovare, ale nebolo tam ani nohy. Tak poď ho do krčmy, pečiatku sme dostali a aby sme neboli neslušní tak hop jedno malé čapované. A už pelášime smer Malý Šariš, Cemjata, a tak ďalej. Od začiatku v Decathlon bačkúrkách.\nNa obed sme sa dnes zastavili až po 16 km v Radaticiach. Potraviny u Eriky boli otvorené tak sme kúpili aj pivečko, zjedli konzervy (skvelý segedín), a ešte aj nanuk ako dezert. Celé sme to zjedli pred potravinami pri stole s miestnym štamgastom.\nA poď ho smer Ľubovec a ďalej na Kysak. Stále väčšinou asfaltky alebo pevné lesné cesty, takže furt v balerínkach. Pri Prokopovom mlyne sme neodolali a zmočili sme nohy v potoku. Čistá fantázia!\nSlnko svieti, voda láka pri Prokopovom mlyne. Chvalabohu dokatované päty nechytili žiadnu infekciu z potoka. Potom už len dlhý ale pohodový zostup k Hornádu, jeden Gambáč počas prestávky a šup ho posledné kilometre do Kysaku. Niektorí (rozumej ja) pri príchode do Kysaku zbadali na moste vlak z Prešova a kvôli fotke dokonca zabudli že ich bolá nohy a pobehli. Fotka nestála za veľa 😅\nTo čo na tejto fotke v strede takmer nevidno je most ponad Hornád. To čo na ňom už vôbec nevidno je spomínaný vlak. Teraz odpočívame v ubytovni pri stanici, o chvíľu nám prídu závažia a pôjdeme do Štefana na večeru. Lepiaca páska na ruksaku zatiaľ stále drží, ale zajtra je v pláne Decathlon.\nNaša luxusná vila v malebnom Kysaku. Track # ","date":"1 mája 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/05/01/snp-den-5-velky-saris-kysak/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 5 za nami. Začali sme rekordne neskoro, ale išli sme rekordne rýchlo.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 5: Veľký Šariš \u003e Kysak","type":"blog"},{"content":"Deň 4 vybavený. Ťažký, ale zvládnuteľný. Vyrazili sme už o deviatej, napriek tomu sme finišovali za tmy, aj keď teraz už pekne s čelovkami. Ale dobehli sme včerajšie manko a opäť ideme podľa plánu.\nNa raňajky kapustnica a mlieko (hotová symfónia), v zápätí podobne výživný ranný výšľap ako včera, tento raz na rozhľadňu Žobrák.\nVýhľad z rozhľadne na vrchu Žobrák Ďalej pokračovanie po hrebeni smer Čergov. Nádherné pohorie. Po necelých 10 km zlyhala poľná oprava ruksaku, ale nič čo by viac lepiacej pásky nevyriešilo. Vydržalo až do konca.\nObed na Čergove lebo chata je cez týždeň zavretá. Ľahké asfaltové topánky hrajú stále dôležitejšiu úlohu, dnes sme prezuli už pri chate Čergov a išli až po Veľký Šariš.\nKúsok pod chatou Čergov sme údajne prekročili prvú stovku. Juchú!\nZjazd do Terne bol ťažký, čas nás tlačil aby sme stihli potraviny, takže sme nahodili tempo. V potravinách pivčo, nanuk a sladkosti, rýchla Kofola na stojáka pri zháňaní pečiatky a posilnení kopou cukru sme sa vydali na posledný kus cesty. Bol dlhší než sa zdal a na rázcestie pred pivovarom sme došli o deviatej.\nVečerný pivovar Šariš. Že pivo odtiaľto je zlé je iba západoslovenská propaganda. Martinov spolužiak z Prešova nás už čakal, nahádzali sme batohy do auta, išli sme ako mŕtvoly na nákup do Tesca lebo zajtra sviatok a teraz večera šampiónov v McDonalde.\nTeraz už čo najrýchlejšie spať.\nTrack # ","date":"30 apríla 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/04/30/snp-den-4-hervartov-velky-saris-beer/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eDeň 4 vybavený. Ťažký, ale zvládnuteľný. Vyrazili sme už o deviatej, napriek tomu sme finišovali za tmy, aj keď teraz už pekne s čelovkami. Ale dobehli sme včerajšie manko a opäť ideme podľa plánu.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 4: Hervartov \u003e Veľký Šariš 🍺","type":"blog"},{"content":"Stebnícka Magura\u0026hellip; to kto vymyslel toto\u0026hellip; 🫨\nDeň 3 úspešne za nami.\nMorálka celý deň postupne stúpala. Opäť sa nám nepodarilo vyraziť pred pol desiatou, no išli sme celkom dobrým tempom. Rezňov a iných jedlých zaťaží s nám podarilo zbaviť viac či menej morálnymi spôsobmi. Posledné sme dorazili na Stebníckej Magure (hnusný kopec, fuj).\nNasledoval pohodový zostup do Bardejovských kúpeľov, ktorý trval trošku dlhšie ako mal kvôli zlému odbočeniu a obchádzke.\nV kúpeľoch pivko, Kofola a koláčik, opäť dlhšia pauza ako musela byť. Nasledoval najlepší ťah, prezutie sa do ľahkých topánok na asfaltky. Išlo sa v nich tak dobre, že boli povýšené aj na lúky, polia a háje a ostali až do konca.\nV Bardejove vždy je niečo nové. UUU uuu. V Bardejove krátka zastávka na zmrzlinu a jogurt a poď ho smer Hervatov. Kráčalo sa veľmi dobre. V Miháľove sme už zo sedla videli cieľ, obec Hervartov. Ubytko sme vytelefonovali vopred, takže všetko fajn. Už len dôjsť.\nVýhľad na Čergov z Miháľova Keďže už to vyzeralo že všetko bude krásne, ozvalo sa nenápadné \u0026ldquo;puk\u0026rdquo;. Tu pánovi pisárovi rupol šev na bedrovom páse ruksaku. Prúser jak Brno. Chvalabohu sme kúpili 50 metrov duct tape a konečne sme použili. Zatiaľ drží, ale pôjde sa do Decathlonu.\nRýchly fix ruksaku. Prekvapivo efektívny. Nakoniec rýchly výšľap po ceste do Hervartova, ubytovanie a teraz už pekne sedíme v miestnej karčme pri pivku a čakáme na večeru. Pizzoška a halušky. A taktiež prvá borovička. Mňam.\nPríchod do Hervartova so zapadajúcim slnkom PS: oprava včerajšieho zápisu, mala byť Kurimka, nie Kapišová. Pardon. Únava.\nTrack # ","date":"29 apríla 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/04/29/snp-den-3-zborov-hervartov/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eStebnícka Magura\u0026hellip; to kto vymyslel toto\u0026hellip; 🫨\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 3: Zborov \u003e Hervartov","type":"blog"},{"content":"Začiatok dňa číslo 2. Podcenili sme pohostinnosť domácich, 90% váhy batohov teraz tvorí jedlo.\nDeň 2 hotovo. Zatiaľ podľa plánu, ale iba tesne.\nDnes to bolo ťažšie (chápeš ten vtip?)\nKvantum jedla za ktoré sme veľmi vďační plus fakt že sme nezjedli nič zo zásob ktoré už podľa plánu mali byť z polovice fuč sa podpísali na našich schopnostiach. Ležérny štart o pol desiatej situácii tiež veľmi nepomohol. Dôsledky time-managementu zhodnotíme neskôr.\nObed hneď po 8 kilometroch na Čiernej hore trval dlhšie ako musel, ale podarilo sa nám zjesť zvyšky z predchádzajúceho dňa, aj niečo zo zásob. Nikto nehovoril že to bude ľahké.\nV Kapišovej pri hľadaní pečiatky sa nám dostalo veľmi príjemného privítania u p. Gališina, s pivečkom a pokecom, a keď sme o štvrtej vyrazili a prečítali si že do Zborova ešte 4 a pol hodiny, vedeli sme že to nevyzerá dobre.\nSlnko zapadá a ešte hodný kus cesty pred nami. Myslím že toto je na zostupe do Andrejovej približne. Pár krát sme aj zle odbočili, ale zatiaľ sme sa po pár metroch vždy vrátili na trasu. Slnko začalo zapadať keď sme boli v Andrejovej, zhruba hodinu od ubytovania. Až vtedy sme sa dokopali k tomu aby sme zavolali do penziónu, ktorého majitelia sa kvôli nám museli vrátiť do Zborova a ubytovať nás, za čo im nesmierne ďakujeme.\nK tomu time managementu. Posledný kus lesa sme absolvovali už za tmy. Na druhej strane sme nahodili raketové tempo a predbehli sme cedule o 20 minút a to aj so zablúdením a vracaním sa. O extra adrenalín navyše pred spaním sa postarala osada na kraji Zborova a kopa tamojších voľne pobehujúcich psov, ktorí štekaním všetkým ohlasovali že tadiaľ prechádzame. Chvalabohu že psy čo štekajú sú nedovare\u0026hellip; teda nehryzú som chcel povedať.\nO deviatej konečne v penzióne, na večeru 2 piva a nejaké rezne, aby to ubúdalo. Storky, sprcha, napísať túto somarinu a spať. Ráno by sme chceli vyrážať skôr, ale aj tak možno budeme náš zajtrajší ambiciózny plán musieť skrátiť. Uvidíme ráno.\nTrack # ","date":"28 apríla 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/04/28/snp-den-2-svidnik-zborov/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eZačiatok dňa číslo 2. Podcenili sme pohostinnosť domácich, 90% váhy batohov teraz tvorí jedlo.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 2: Svidník \u003e Zborov","type":"blog"},{"content":"Prvý deň úspešne za nami. Plán sa podarilo splniť, aj keď so značným časovým sklzom. Ten spôsobila najmä kultúrno poznávacia činnosť po ceste. Hneď na štarte zachádzka k vyhliadkovej veži (otvorená až od mája) a rozprava s pocestným.\nMartin, Matúš, Andrej a Kiko pred pamätníkom na Dukle. Fotka vyzerá jak riť lebo je fotená na Martinov ANALóg Neskôr obed v Medveďom spojený s vyše hodinovou prednáškou a prehliadkou pravoslávneho dreveného kostola s pánom duchovným otcom.\nPo obede a prehliadke kostola v Medveďom Na záver v Kapišovej prehliadka tanku znútra spojená s prednáškou miestneho štamgasta Ketyho, evidentne znechuteného z toho že sme došli až z Bratislavy a nevedeli sme že do jedného z tankov sa dá zospodu vliezť. Už vieme.\nTank do ktorého sa dá vliezť Teraz večera, návšteva ďalšej Martinovej rodiny a zajtra už na ostro, s plnou poľnou.\nTrack # ","date":"27 apríla 2024","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2024/04/27/snp-den-1-dukla-svidnik/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003ePrvý deň úspešne za nami. Plán sa podarilo splniť, aj keď so značným časovým sklzom. Ten spôsobila najmä kultúrno poznávacia činnosť po ceste. Hneď na štarte zachádzka k vyhliadkovej veži (otvorená až od mája) a rozprava s pocestným.\u003c/p\u003e","title":"SNP Deň 1: Dukla \u003e Svidník","type":"blog"},{"content":"","date":"19 júna 2021","externalUrl":null,"permalink":"/tags/screeching-weasel/","section":"Tags","summary":"","title":"Screeching Weasel","type":"tags"},{"content":"Sólenko z Totem Pole od Screeching Weasel, aj s pomocou tohoto videa\nTab - pred sólom # e |----------------4-----------------------------| H |-10---7---5----5---10---7---------5-7-9-------| G |----9---7---6-4-------9---7-6-7-9-------------| D |----------------------------------------------| A |----------------------------------------------| E |----------------------------------------------| e |----------------4-----------------------------| H |-10---7---5----5---10---7---------------------| G |----9---7---6-4-------9---7-6-4---------------| D |--------------------------------6-7-----------| A |----------------------------------------------| E |----------------------------------------------| Tab - sólo # e |--------------------------9-10-9---------------9-10-12-10-9---9-| H |-9/10-10-10-10-10-9-10-12--------12-10-9-10-12-------------12---| G |----------------------------------------------------------------| D |----------------------------------------------------------------| A |----------------------------------------------------------------| E |----------------------------------------------------------------| e |-12-10-9--10-9-------9-----------------------------| H |--------12-----12-10---12-10-9-10--9-9h10p9-7-9-10-| G |---------------------------------------------------| D |---------------------------------------------------| A |---------------------------------------------------| E |---------------------------------------------------| e |-9999-------------------------------------------| H |-----10101010-12121212-9999-10--9-9h10p9-7-9-10-| D |------------------------------------------------| G |------------------------------------------------| A |------------------------------------------------| E |------------------------------------------------| e |-12-10-9--10-9-------9-----------------------------| H |--------12-----12-10---12-10-9-10--9-9h10p9-7-9-10-| G |---------------------------------------------------| D |---------------------------------------------------| A |---------------------------------------------------| E |---------------------------------------------------| Sondžik # ","date":"19 júna 2021","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2021/06/19/screeching-weasel-totem-pole-solo/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eSólenko z \u003cem\u003eTotem Pole\u003c/em\u003e od Screeching Weasel, aj s pomocou \u003ca\n  href=\"https://www.youtube.com/watch?v=XEvpQSKHDrU\"\n    target=\"_blank\"\n  \u003etohoto videa\u003c/a\u003e\u003c/p\u003e","title":"Screeching Weasel - Totem Pole (sólo)","type":"blog"},{"content":"","date":"1 septembra 2020","externalUrl":null,"permalink":"/tags/the-rumjacks/","section":"Tags","summary":"","title":"The Rumjacks","type":"tags"},{"content":"Intro k pesničke The Pot \u0026amp; Kettle od The Rumjacks, bendžová časť (zatiaľ).\nTab - vyhrávka, refrén # e |7---7-7-5-------5--7---5---5-5-5-7-5----------| H |----------7--7-----------------------5--5-----| G |----------------------------------------------| D |----------------------------------------------| A |----------------------------------------------| E |----------------------------------------------| e |----------------------------------------------| H |7---7-7-5----------7-------------5------------| G |----------7--4--7------7---7-7-7---7----------| D |-------------------------------------7--9-----| A |----------------------------------------------| E |----------------------------------------------| Sondžik # ","date":"1 septembra 2020","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2020/09/01/the-rumjacks-the-pot-kettle/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eIntro k pesničke \u003cem\u003eThe Pot \u0026amp; Kettle\u003c/em\u003e od The Rumjacks, bendžová časť (zatiaľ).\u003c/p\u003e","title":"The Rumjacks - The Pot \u0026 Kettle","type":"blog"},{"content":"Intro k pesničke A Fistful of Roses od The Rumjacks.\nTab # e |--------------------------------------------------------------------| H |----------------5--7-5-----------5--7-5-----------------------------| G |-------4-7--4-7---------7-4--4-7---------7-4------------4-----------| D |5--5-7---------------------------------------7-5--7-5-7---7-5-------| A |--------------------------------------------------------------7--5--| E |--------------------------------------------------------------------| e |--------------------------------------------------------------------| H |----------------5--7-5-----------5--7-5-----------------------------| G |-------4-7--4-7---------7-4--4-7---------7-4------------4---4-------| D |5--5-7---------------------------------------7-5--7-5-7---7---5-----| A |--------------------------------------------------------------------| E |--------------------------------------------------------------------| e |--------------------------------------------------------------------| H |----------------5--7-5-----------5--7-5-----------------------------| G |-------4-7--4-7---------7-4--4-7---------7-4------------4-----------| D |5--5-7---------------------------------------7-5--7-5-7---7-5-------| A |--------------------------------------------------------------7--5--| E |--------------------------------------------------------------------| e |--------------------------------------------------------------------| H |----------------5--7-5-----------5--7-8-10-8-7-8--------------------| G |-------4-7--4-7---------7-4--4-7------------------------------------| D |5--5-7--------------------------------------------------------------| A |--------------------------------------------------------------------| E |--------------------------------------------------------------------| Sondžik # ","date":"31 augusta 2020","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2020/08/31/the-rumjacks-a-fistful-of-roses-intro/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eIntro k pesničke \u003cem\u003eA Fistful of Roses\u003c/em\u003e od The Rumjacks.\u003c/p\u003e","title":"The Rumjacks - A Fistful of Roses (intro)","type":"blog"},{"content":"","date":"21 januára 2020","externalUrl":null,"permalink":"/tags/ine-kafe/","section":"Tags","summary":"","title":"Iné Kafe","type":"tags"},{"content":"Intro k pesničke Vodič MHD od Iné Kafe.\nTab # e |---------------------------------------------| H |---------------------------------------------| G |--------5------------------------------------| D |--7-5-7----7-6-5-----------------------------| A |-----------------7-6-5-----------------------| E |5----------------------8---------------------| e |---------------------------------------------| H |---------------------------------------------| G |--------5------------------------------------| D |--7-5-7----7-6-5-5-7-------------------------| A |---------------------------------------------| E |---------------------------------------------| Sondžik # ","date":"21 januára 2020","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2020/01/21/ine-kafe-vodic-mhd-intro/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eIntro k pesničke \u003cem\u003eVodič MHD\u003c/em\u003e od Iné Kafe.\u003c/p\u003e","title":"Iné Kafe - Vodič MHD (intro)","type":"blog"},{"content":"","date":"16 januára 2020","externalUrl":null,"permalink":"/tags/the-interrupters/","section":"Tags","summary":"","title":"The Interrupters","type":"tags"},{"content":"Intro k pesničke Be Gone od The Interrupters.\nTab # G |---------------------------------------------| D |----3-3--------------------------------------| A |1-1-----1-1---1---1-1-1-3-3-5-5--------------| E |------------1--------------------------------| G |---------------------------------------------| D |---------------------------------------------| A |----5-5-----6--6-6-5-5-3-3-------------------| E |3-3-----3-3----------------------------------| Sondžik # ","date":"16 januára 2020","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2020/01/16/the-interrupters-be-gone-intro-basa/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eIntro k pesničke \u003cem\u003eBe Gone\u003c/em\u003e od The Interrupters.\u003c/p\u003e","title":"The Interrupters - Be Gone (intro, basa)","type":"blog"},{"content":"","date":"14 januára 2020","externalUrl":null,"permalink":"/tags/hex/","section":"Tags","summary":"","title":"Hex","type":"tags"},{"content":"S pomocou tohoto šikovného nástroja som otaboval intro k pesničke Čo mám na to povedať od Hexu.\nTab # G |---------------------------------------------| D |---------------------------------------------| A |----0-3-----0-3-4-4---4-3-3---3--------------| E |1-1-----1-1----------------------------------| G |---------------------------------------------| D |------------------3--------------------------| A |----0-3-----0-3-4---4-3----------------------| E |1-1-----1-1-------------4-3------------------| G |---------------------------------------------| D |---------------------------------------------| A |----0-3-----0-3-4-4---4-3-3---3--------------| E |1-1-----1-1----------------------------------| G |---------------------------------------------| D |---------------------------------------------| A |----0-3-----0-3-4-4---4-3--------------------| E |1-1-----1-1----------------------------------| Sondžik # ","date":"14 januára 2020","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2020/01/14/hex-co-mam-na-to-povedat-intro-basa/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eS pomocou \u003ca\n  href=\"https://www.lunaverus.com/\"\n    target=\"_blank\"\n  \u003etohoto šikovného nástroja\u003c/a\u003e som otaboval intro k pesničke \u003cem\u003eČo mám na to povedať\u003c/em\u003e od Hexu.\u003c/p\u003e","title":"HEX - Čo mám na to povedať (intro, basa)","type":"blog"},{"content":"Len som si tak uvedomil, že na rozdiel od môjho Twitteru, kde sa ukázala byť relatívne veľká premávka, toto naozaj nikto nečíta.\nA ak to čítaš\u0026hellip; Fakt by si nemal.\nBež radšej von.\nDaj si pivo.\n\u0026#x1f37a;\n","date":"13 januára 2020","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2020/01/13/toto-uz-vobec-nikto-necita...-thinking/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eLen som si tak uvedomil, že na rozdiel od môjho Twitteru, kde sa ukázala byť relatívne veľká premávka, toto naozaj nikto nečíta.\u003c/p\u003e","title":"Toto už *vôbec* nikto nečíta... 🤔","type":"blog"},{"content":"","date":"26 apríla 2019","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/work/","section":"O mne","summary":"","title":"Moje projekty","type":"about-me"},{"content":"","date":"26 apríla 2019","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/interests/","section":"O mne","summary":"Veci čo ma bavia, voľnočasové aktivity","title":"Moje záujmy","type":"about-me"},{"content":"Príliš výstižné Inak sú tieto podstránky pozostatkom z čias pôvodného zadania do školy. Nie že by neboli aktuálne kinda sorta, ale medzičasom pribudla minimálne turistika a Deutschpunk.\n","date":"26 apríla 2019","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/","section":"O mne","summary":"\u003cp\u003e\u003cfigure\u003e\u003cimg\n    class=\"my-0 rounded-md\"\n    loading=\"lazy\"\n    decoding=\"async\"\n    fetchpriority=\"auto\"\n    alt=\"A relatable meme\"\n    width=\"1078\"\n    height=\"1082\"\n    src=\"/about-me/about-me_hu_385905f4fd9e5136.jpg\"\n    srcset=\"/about-me/about-me_hu_385905f4fd9e5136.jpg 800w, /about-me/about-me.jpg 1280w\"\n    sizes=\"(min-width: 768px) 50vw, 65vw\"\n    data-zoom-src=\"/about-me/about-me.jpg\"\u003e\u003cfigcaption\u003ePríliš výstižné\u003c/figcaption\u003e\u003c/figure\u003e\n\u003c/p\u003e","title":"O mne","type":"about-me"},{"content":"","date":"26 apríla 2019","externalUrl":null,"permalink":"/series/wpub/","section":"Series","summary":"","title":"WPUB","type":"series"},{"content":" MatusPilnan/wpub-prezentacia XSLT 0 0 Pre potreby vytvorenia jednoduchej prezentácie sme identifikovali 4 najpodstatnejšie druhy slajdov: s textom, s obrázkom, s odrážkami a s číslovaným zoznamom. Štruktúra dokumentu je opísaná pomocou XSD Schema a obsahuje nasledujúce elementy:\n\u0026lt;prezentacia\u0026gt; - koreňový element dokumentu, obsahujúci: práve jeden element \u0026lt;info\u0026gt; - element s informáciami o prezentácii, obsahujúci: práve jeden element \u0026lt;nazov\u0026gt; - element s názvom prezentácie (napr. na úvodnom slajde), najviac jeden element \u0026lt;podnadpis\u0026gt; - element s podtitulom prezentácie (na úvodný slajd) - nepovinný, najviac jeden element \u0026lt;autor\u0026gt; - element s menom autora (na úvodný slajd) - nepovinný. aspoň jeden element \u0026lt;slajd\u0026gt; - element reprezentujúci jednu snímku v prezentácii, obsahujúci: jeden z nasledujúcich elementov pre druh slajdu: \u0026lt;text\u0026gt; - element pre slajd obsahujúci obyčajný text, obsahujúci text na zobrazenie, \u0026lt;obrazok\u0026gt; - element pre slajd obsahujúci obrázok s popisom, obsahujúci: popis obrázku (text vo vnútri elementu), povinný atribút zdroj obsahujúci URI obrázka. \u0026lt;zoznam\u0026gt; - element pre slajd so zoznamom, obsahujúci: aspoň jeden element \u0026lt;polozka-zoznamu\u0026gt; - textový element s obsahom jedného bodu v zozname, povinný atribút cislovany typu boolean určujúci, či ide o zoradený (číslovaný) zoznam, alebo nezoradený (odrážky) povinný atribút nadpis určujúci nadpis príslušného slajdu. Transformácia do XHTML # Na transformáciu do XHTML je použitá verzia 2.0 XSLT, kvôli jednoduchému rozdeleniu výstupu do viacerých súborov. Použitý prekladač teda musí túto verziu podporovať. Pri tvorbe bol použitý Saxon 9HE. Transformáciu spustíme dávkovým súborom transform_xhtml.bat s dvoma parametrami: názov zdrojového súboru (.xml) a názov súboru s transformáciou (.xsl). V skripte treba zmeniť cestu k saxonu (4. riadok), taktiež treba mať javu v PATH-e.\ntransform_xhtml.bat prezentacia.xml do-xhtml.xsl Pri transformácii sa používajú nasledovné šablóny:\nŠablóna pre koreňový element, v ktorej sa volá najprv šablóna pre element \u0026lt;info\u0026gt; na vytvorenie úvodnej stránky a následne pre elementy \u0026lt;slajd\u0026gt;. Šablóna pre element \u0026lt;info\u0026gt; vytvorí prvú stránku prezentácie s nadpisom, podnadpisom a menom autora (použitím elementu \u0026lt;xsl:value-of\u0026gt; na príslušné elementy) a odkazom na prvý slajd. Šablóna pre element \u0026lt;slajd\u0026gt;. Použitý element \u0026lt;xs:result-document\u0026gt; spolu s nastavením názvu súboru podľa pozície spracovávaného elementu zabezpečí, že každý slajd bude v samostatnom súbore. Táto šablóna vytvorí kostru výsledného XHTML dokumentu s hlavičkou, základným rozložením stránky vrátane stránkovania, nadpisu a horizontálneho oddeľovača. Šablóna pre generovanie obsahu. Šablóny pre jednotlivé druhy slajdov. Na štýlovanie stránok je opäť raz použitý Bootstrap, tmavá téma je z Bootswatch.\nTransformácia do PDF # Pri transformácii do PDF sa používajú dve rôzne rozloženia strán: pre titulný slajd a pre ostatné. Pre generovanie obsahu prezentácie sa používa rovnaká šablóna ako pre číslovaný zoznam. Používajú sa obdobné šablóby ako pri transformácii do XHTML. Transformáciu spustíme dávkovým súborom transform_pdf.bat s dvoma parametrami: názov zdrojového súboru (.xml) a názov súboru s transformáciou (.xsl). V skripte treba zmeniť cestu k saxonu (4. riadok), taktiež treba mať javu v PATH-e.\ntransform_pdf.bat prezentacia.xml do-fo.xsl Parametre transformácií # Parametre transformácií sú uložené v súbore parametre.xml.\n\u0026lt;obsah\u0026gt; je booleovská hodnota určujúca, či sa má generovať stránka s obsahom, \u0026lt;generovat-titulny-slajd\u0026gt; je booleovská hodnota určujúca, či sa má generovať titulný slajd, \u0026lt;cislovanie-slajdov\u0026gt; je booleovská hodnota určujúca, či má na slajdoch byť číslovanie, \u0026lt;tmava-tema\u0026gt; je booleovská hodnota určujúca, či sa má použiť tmavá téma (len pri transformácii do XHTML) \u0026lt;titulny-slajd\u0026gt; je textová hodnota určujúca, čo sa má vygenerovať na titulnom slajde (defaultná hodnota, pri ktorej sa vygeneruje všetko je nazov,podnadpis,oddelovac,autor) ","date":"26 apríla 2019","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/work/zadanie-3/","section":"O mne","summary":"\u003cdiv class=\"github-card-wrapper\"\u003e\n    \u003ca id=\"github-0a316baf213ba780f74d20dca4acbe19\" target=\"_blank\" href=\"https://github.com/MatusPilnan/wpub-prezentacia\" class=\"cursor-pointer\"\u003e\n      \u003cdiv\n        class=\"w-full md:w-auto p-0 m-0 border border-neutral-200 dark:border-neutral-700 border rounded-md shadow-2xl\"\u003e\u003cdiv class=\"w-full nozoom\"\u003e\n            \u003cimg\n              src=\"https://opengraph.githubassets.com/0/MatusPilnan/wpub-prezentacia\"\n              alt=\"GitHub Repository Thumbnail\"\n              class=\"nozoom mt-0 mb-0 w-full h-full object-cover\"\u003e\n          \u003c/div\u003e\u003cdiv class=\"w-full md:w-auto pt-3 p-5\"\u003e\n          \u003cdiv class=\"flex items-center\"\u003e\n            \u003cspan class=\"text-2xl text-neutral-800 dark:text-neutral me-2\"\u003e\n              \u003cspan class=\"relative block icon\"\u003e\u003csvg xmlns=\"http://www.w3.org/2000/svg\" viewBox=\"0 0 496 512\"\u003e\u003cpath fill=\"currentColor\" d=\"M165.9 397.4c0 2-2.3 3.6-5.2 3.6-3.3.3-5.6-1.3-5.6-3.6 0-2 2.3-3.6 5.2-3.6 3-.3 5.6 1.3 5.6 3.6zm-31.1-4.5c-.7 2 1.3 4.3 4.3 4.9 2.6 1 5.6 0 6.2-2s-1.3-4.3-4.3-5.2c-2.6-.7-5.5.3-6.2 2.3zm44.2-1.7c-2.9.7-4.9 2.6-4.6 4.9.3 2 2.9 3.3 5.9 2.6 2.9-.7 4.9-2.6 4.6-4.6-.3-1.9-3-3.2-5.9-2.9zM244.8 8C106.1 8 0 113.3 0 252c0 110.9 69.8 205.8 169.5 239.2 12.8 2.3 17.3-5.6 17.3-12.1 0-6.2-.3-40.4-.3-61.4 0 0-70 15-84.7-29.8 0 0-11.4-29.1-27.8-36.6 0 0-22.9-15.7 1.6-15.4 0 0 24.9 2 38.6 25.8 21.9 38.6 58.6 27.5 72.9 20.9 2.3-16 8.8-27.1 16-33.7-55.9-6.2-112.3-14.3-112.3-110.5 0-27.5 7.6-41.3 23.6-58.9-2.6-6.5-11.1-33.3 2.6-67.9 20.9-6.5 69 27 69 27 20-5.6 41.5-8.5 62.8-8.5s42.8 2.9 62.8 8.5c0 0 48.1-33.6 69-27 13.7 34.7 5.2 61.4 2.6 67.9 16 17.7 25.8 31.5 25.8 58.9 0 96.5-58.9 104.2-114.8 110.5 9.2 7.9 17 22.9 17 46.4 0 33.7-.3 75.4-.3 83.6 0 6.5 4.6 14.4 17.3 12.1C428.2 457.8 496 362.9 496 252 496 113.3 383.5 8 244.8 8zM97.2 352.9c-1.3 1-1 3.3.7 5.2 1.6 1.6 3.9 2.3 5.2 1 1.3-1 1-3.3-.7-5.2-1.6-1.6-3.9-2.3-5.2-1zm-10.8-8.1c-.7 1.3.3 2.9 2.3 3.9 1.6 1 3.6.7 4.3-.7.7-1.3-.3-2.9-2.3-3.9-2-.6-3.6-.3-4.3.7zm32.4 35.6c-1.6 1.3-1 4.3 1.3 6.2 2.3 2.3 5.2 2.6 6.5 1 1.3-1.3.7-4.3-1.3-6.2-2.2-2.3-5.2-2.6-6.5-1zm-11.4-14.7c-1.6 1-1.6 3.6 0 5.9 1.6 2.3 4.3 3.3 5.6 2.3 1.6-1.3 1.6-3.9 0-6.2-1.4-2.3-4-3.3-5.6-2z\"/\u003e\u003c/svg\u003e\n\u003c/span\u003e\n            \u003c/span\u003e\n            \u003cdiv\n              id=\"github-0a316baf213ba780f74d20dca4acbe19-full_name\"\n              class=\"m-0 font-bold text-xl text-neutral-800 decoration-primary-500 hover:underline hover:underline-offset-2 dark:text-neutral\"\u003e\n              MatusPilnan/wpub-prezentacia\n            \u003c/div\u003e\n          \u003c/div\u003e\n\n          \u003cp id=\"github-0a316baf213ba780f74d20dca4acbe19-description\" class=\"m-0 mt-2 text-md text-neutral-800 dark:text-neutral\"\u003e\n            \n          \u003c/p\u003e","title":"XML prezentácia","type":"about-me"},{"content":" MatusPilnan/wpub-docbook Druhé zadanie na Webové publikovanie, LS2018/19 FIIT XSLT 0 0 Pôvodný text bol do DocBook formátu z .docx zkonvertovaný online nástrojom. Text je členený na kapitoly a podkapitoly elementami \u0026lt;chapter\u0026gt; a \u0026lt;section\u0026gt;, prílohu tvorí element \u0026lt;appendix\u0026gt;. Nadpisy častí sú určené elementmi \u0026lt;title\u0026gt;. Zvýraznenie textu je použité v tabuľkách (bold na názvy stĺpcov) a v prílohe (podčiarknutie), použitý je element \u0026lt;emphasis\u0026gt; s atribútom role. Odrážky sú použité v kapitole 1.5.8. Odkazy na URL (element \u0026lt;ulink\u0026gt; s atribútom url) sú v poznámkach pod čiarou (element \u0026lt;footnote\u0026gt;), napríklad na 12. strane. Obrázok aj s odkazom (element \u0026lt;xref\u0026gt; s atribútom linkend) v texte je napríklad v kapitole 2.1, tabuľka je ve kapitole 1.5.5. Pre vygenerovanie zoznamu obrázkov a tabuliek bola urobená nasledujúca zmena v šablóne:\n\u0026lt;xsl:param name=\u0026#34;generate.toc\u0026#34;\u0026gt; book title,toc,figure,table \u0026lt;/xsl:param\u0026gt; Zoznam použitej literatúry je tvorený elementom \u0026lt;bibliography\u0026gt;, elementami \u0026lt;bibliomixed\u0026gt;, na citácie sú použité elementy \u0026lt;citation\u0026gt; v texte a \u0026lt;abbrev\u0026gt; pri jednotlivých zdrojoch. Forma bibliografických záznamov je taká, akú vygeneroval Word pri vytváraní bibliografie podľa svojej šablóny ISO690. Register pojmov je vygenerovaný elementom \u0026lt;index /\u0026gt;, jednotlivé záznamy registra sú v elementoch \u0026lt;indexterm\u0026gt;, \u0026lt;primary\u0026gt; alebo \u0026lt;secondary\u0026gt; na príslušných miestach v texte.\nŠablóna titulnej strany bola zmenená nasledovne:\n\u0026lt;xsl:template name=\u0026#34;book.titlepage.before.recto\u0026#34;\u0026gt;\u0026lt;fo:block hyphenate=\u0026#34;false\u0026#34; xmlns:fo=\u0026#34;http://www.w3.org/1999/XSL/Format\u0026#34; text-align=\u0026#34;center\u0026#34; font-size=\u0026#34;20pt\u0026#34; border-bottom-width=\u0026#34;0.5pt\u0026#34; border-bottom-style=\u0026#34;solid\u0026#34; font-family=\u0026#34;sans-serif\u0026#34; text-transform=\u0026#34;uppercase\u0026#34;\u0026gt; \u0026lt;xsl:value-of select=\u0026#34;/book/bookinfo//affiliation/orgname\u0026#34;/\u0026gt; \u0026lt;/fo:block\u0026gt;\u0026lt;fo:block xmlns:fo=\u0026#34;http://www.w3.org/1999/XSL/Format\u0026#34; space-before=\u0026#34;6pt\u0026#34; text-align=\u0026#34;center\u0026#34; font-size=\u0026#34;14pt\u0026#34; font-family=\u0026#34;sans-serif\u0026#34;\u0026gt; \u0026lt;xsl:value-of select=\u0026#34;/book/bookinfo//affiliation/orgdiv[@role=\u0026#39;fakulta\u0026#39;]\u0026#34;/\u0026gt; \u0026lt;/fo:block\u0026gt;\u0026lt;fo:block xmlns:fo=\u0026#34;http://www.w3.org/1999/XSL/Format\u0026#34; space-before=\u0026#34;3pt\u0026#34; text-align=\u0026#34;center\u0026#34; font-size=\u0026#34;12pt\u0026#34; font-family=\u0026#34;sans-serif\u0026#34;\u0026gt; \u0026lt;xsl:value-of select=\u0026#34;/book/bookinfo//affiliation/orgdiv[@role=\u0026#39;katedra\u0026#39;]\u0026#34;/\u0026gt; \u0026lt;/fo:block\u0026gt;\u0026lt;fo:block xmlns:fo=\u0026#34;http://www.w3.org/1999/XSL/Format\u0026#34; space-before=\u0026#34;12pt\u0026#34; space-after=\u0026#34;1cm\u0026#34; text-align=\u0026#34;center\u0026#34;\u0026gt; \u0026lt;fo:external-graphic src=\u0026#34;url(BP-NER-Pilnan_files\\STU-FIIT-zcv.png)\u0026#34; width=\u0026#34;6cm\u0026#34; content-width=\u0026#34;scale-to-fit\u0026#34;/\u0026gt; \u0026lt;/fo:block\u0026gt; \u0026lt;/xsl:template\u0026gt; vypnutie rozdeľovania slov zmena obrázku (logo fakulty) preklad „Vedoucí“ na „Vedúci“ práce (nie je v ukážke) ","date":"23 marca 2019","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/work/zadanie-2/","section":"O mne","summary":"\u003cdiv class=\"github-card-wrapper\"\u003e\n    \u003ca id=\"github-f34b4e66ac6f1ab5ef20e528d1bbaf96\" target=\"_blank\" href=\"https://github.com/MatusPilnan/wpub-docbook\" class=\"cursor-pointer\"\u003e\n      \u003cdiv\n        class=\"w-full md:w-auto p-0 m-0 border border-neutral-200 dark:border-neutral-700 border rounded-md shadow-2xl\"\u003e\u003cdiv class=\"w-full nozoom\"\u003e\n            \u003cimg\n              src=\"https://opengraph.githubassets.com/0/MatusPilnan/wpub-docbook\"\n              alt=\"GitHub Repository Thumbnail\"\n              class=\"nozoom mt-0 mb-0 w-full h-full object-cover\"\u003e\n          \u003c/div\u003e\u003cdiv class=\"w-full md:w-auto pt-3 p-5\"\u003e\n          \u003cdiv class=\"flex items-center\"\u003e\n            \u003cspan class=\"text-2xl text-neutral-800 dark:text-neutral me-2\"\u003e\n              \u003cspan class=\"relative block icon\"\u003e\u003csvg xmlns=\"http://www.w3.org/2000/svg\" viewBox=\"0 0 496 512\"\u003e\u003cpath fill=\"currentColor\" d=\"M165.9 397.4c0 2-2.3 3.6-5.2 3.6-3.3.3-5.6-1.3-5.6-3.6 0-2 2.3-3.6 5.2-3.6 3-.3 5.6 1.3 5.6 3.6zm-31.1-4.5c-.7 2 1.3 4.3 4.3 4.9 2.6 1 5.6 0 6.2-2s-1.3-4.3-4.3-5.2c-2.6-.7-5.5.3-6.2 2.3zm44.2-1.7c-2.9.7-4.9 2.6-4.6 4.9.3 2 2.9 3.3 5.9 2.6 2.9-.7 4.9-2.6 4.6-4.6-.3-1.9-3-3.2-5.9-2.9zM244.8 8C106.1 8 0 113.3 0 252c0 110.9 69.8 205.8 169.5 239.2 12.8 2.3 17.3-5.6 17.3-12.1 0-6.2-.3-40.4-.3-61.4 0 0-70 15-84.7-29.8 0 0-11.4-29.1-27.8-36.6 0 0-22.9-15.7 1.6-15.4 0 0 24.9 2 38.6 25.8 21.9 38.6 58.6 27.5 72.9 20.9 2.3-16 8.8-27.1 16-33.7-55.9-6.2-112.3-14.3-112.3-110.5 0-27.5 7.6-41.3 23.6-58.9-2.6-6.5-11.1-33.3 2.6-67.9 20.9-6.5 69 27 69 27 20-5.6 41.5-8.5 62.8-8.5s42.8 2.9 62.8 8.5c0 0 48.1-33.6 69-27 13.7 34.7 5.2 61.4 2.6 67.9 16 17.7 25.8 31.5 25.8 58.9 0 96.5-58.9 104.2-114.8 110.5 9.2 7.9 17 22.9 17 46.4 0 33.7-.3 75.4-.3 83.6 0 6.5 4.6 14.4 17.3 12.1C428.2 457.8 496 362.9 496 252 496 113.3 383.5 8 244.8 8zM97.2 352.9c-1.3 1-1 3.3.7 5.2 1.6 1.6 3.9 2.3 5.2 1 1.3-1 1-3.3-.7-5.2-1.6-1.6-3.9-2.3-5.2-1zm-10.8-8.1c-.7 1.3.3 2.9 2.3 3.9 1.6 1 3.6.7 4.3-.7.7-1.3-.3-2.9-2.3-3.9-2-.6-3.6-.3-4.3.7zm32.4 35.6c-1.6 1.3-1 4.3 1.3 6.2 2.3 2.3 5.2 2.6 6.5 1 1.3-1.3.7-4.3-1.3-6.2-2.2-2.3-5.2-2.6-6.5-1zm-11.4-14.7c-1.6 1-1.6 3.6 0 5.9 1.6 2.3 4.3 3.3 5.6 2.3 1.6-1.3 1.6-3.9 0-6.2-1.4-2.3-4-3.3-5.6-2z\"/\u003e\u003c/svg\u003e\n\u003c/span\u003e\n            \u003c/span\u003e\n            \u003cdiv\n              id=\"github-f34b4e66ac6f1ab5ef20e528d1bbaf96-full_name\"\n              class=\"m-0 font-bold text-xl text-neutral-800 decoration-primary-500 hover:underline hover:underline-offset-2 dark:text-neutral\"\u003e\n              MatusPilnan/wpub-docbook\n            \u003c/div\u003e\n          \u003c/div\u003e\n\n          \u003cp id=\"github-f34b4e66ac6f1ab5ef20e528d1bbaf96-description\" class=\"m-0 mt-2 text-md text-neutral-800 dark:text-neutral\"\u003e\n            Druhé zadanie na Webové publikovanie, LS2018/19 FIIT\n          \u003c/p\u003e","title":"Transformácia vybraného dokumentu do formátu DocBook","type":"about-me"},{"content":"No tu sme robili tiež všelijaké vrtochy spolu s Martinom Civáňom\n","date":"7 marca 2019","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/work/analyza-udajov/","section":"O mne","summary":"\u003cp\u003eNo tu sme robili tiež všelijaké vrtochy spolu s \u003ca\n  href=\"http://martincivan.github.io\"\n    target=\"_blank\"\n  \u003eMartinom Civáňom\u003c/a\u003e\u003c/p\u003e","title":"Inteligentná analýza údajov","type":"about-me"},{"content":" MatusPilnan/MatusPilnan.github.io JavaScript 0 0 Úlohou bolo vytvoriť si vlastné webové sídlo predovšetkým s pomocou nástroja Jekyll. Okrem tohoto nástroja je tu použitý aj Bootstrap na štýlovanie.\nPoužité rozloženia (layouts) # V projekte sú použité nasledujúce rozloženia:\ndefault - základné rozloženie. Obsahuje HTML hlavičku s prepojeniami na potrebné CSS súbory a skripty (Bootstrap a GitHub Buttons). Súčasťou tohoto layoutu je aj navigačný panel a päta stránky. Je použitý ako základ pre ostatné rozloženia a používajú ho všetky podstránky, ktoré nie sú generované z Markdown-u (teda domov, wpub, blog, about, hobbies a projects) post - rozloženie pre blogový príspevok. Vo vrchnej časti je názov príspevku, dátum pridania a vypočítaný rozdiel, ako dávno bol príspevok pridaný. Nasleduje horizontálny oddelovač, pod ktorým je samotný príspevok. Pod príspevkom môže byť galéria obrázkov, pokiaľ ich príspevok má. zadanie - rozloženie pre zadania a projekty. Nad nadpisom je odkaz na GitHub repozitár k danému projektu a tlačidlo na stiahnutie celého repozitára ako .zip súbor pomocou GitHub Buttons. Nasleduje názov zadania, horizontálny oddelovač a samotný obsah stránky týkajúci sa projektu (generovaný z Markdown-u). Použité premenné # V projekte sú použité nasledujúce premenné:\nVšeobecné: title - názov zadania, nadpis blogového príspevku, názov podstránky a pod. V projektoch: cislo - poradové číslo zadania, typ - pre rozlíšenie zadaní a iných projektov, predmet - študijný predmet, na ktorý bolo dané zadanie vypracované, predovšetkým používané na filtrovanie zadaní z WPUB, github_url - link na GitHub repozitár prislúchajúci danému projektu. V záujmoch: obrazok - umiestnenie obrázku, ktorý sa má zobraziť na kartičke v zozname záujmov, popis - krátky popis ktorý sa zobrazí na stránke so záujmami. V blogových príspevkoch: date - dátum pridania príspevku, obrazky - pole umiestnení obrázkov, ktoré sa majú zobraziť v galérii. Kolekcie # V projekte sú okrem základnej kolekcie blogových príspevkov posts použité dve vlastné kolekcie. Kolekcia zadania na zadania a projekty a kolekcia zaujmy na osobné záujmy. Z kolekcie zaujmy sa negenerujú samostatné stránky, obsah všetkých Markdown súborov sa vloží do stránky Záujmy.\nFiltre a tagy # V projekte sú použité nasledujúce filtre a tagy:\nif v rozložení default na zvýraznenie aktuálnej stránky v navigačnom paneli, v rozložení post na rozhodnutie, či sa má vykresľovať galéria (či má príspevok aspoň jeden obrázok) for v rozložení post na vytvorenie karuselu s obrázkami v stránkach, kde sa vykresľujú zoznamy na základe kolekcií (projekty, záujmy, zadania, blog) date_to_string v rozložení post a v stránke Blog na vypísanie dátumu pridania príspevku, timeago v rozložení post na slovné vypísanie toho, ako dávno bol príspevok pridaný (plugin jekyll-timeago), assign na vytvorenie dočasných zoznamov v stránkach WPUB a Projekty, where na vyfiltrovanie zadaní, ktoré majú premennú predmet nastavenú na hodnotu wpub pri zobrazovaní zadaní v sekcii Webové publikovanie sort_natural a sort na zoradenie zadaní podľa abecedy, increment na zvyšovanie počítadla ID-čok HTML elementov ktoré sa majú schovávať na stránke Záujmy. Plugin # V projekte je použítý plugin jekyll-timeago na slovný výpis veku jednotlivých príspevkov na blogu.\n","date":"28 februára 2019","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/work/zadanie-1/","section":"O mne","summary":"\u003cdiv class=\"github-card-wrapper\"\u003e\n    \u003ca id=\"github-f68fb872c3f86eca47992bdfa90140ab\" target=\"_blank\" href=\"https://github.com/MatusPilnan/MatusPilnan.github.io\" class=\"cursor-pointer\"\u003e\n      \u003cdiv\n        class=\"w-full md:w-auto p-0 m-0 border border-neutral-200 dark:border-neutral-700 border rounded-md shadow-2xl\"\u003e\u003cdiv class=\"w-full nozoom\"\u003e\n            \u003cimg\n              src=\"https://opengraph.githubassets.com/0/MatusPilnan/MatusPilnan.github.io\"\n              alt=\"GitHub Repository Thumbnail\"\n              class=\"nozoom mt-0 mb-0 w-full h-full object-cover\"\u003e\n          \u003c/div\u003e\u003cdiv class=\"w-full md:w-auto pt-3 p-5\"\u003e\n          \u003cdiv class=\"flex items-center\"\u003e\n            \u003cspan class=\"text-2xl text-neutral-800 dark:text-neutral me-2\"\u003e\n              \u003cspan class=\"relative block icon\"\u003e\u003csvg xmlns=\"http://www.w3.org/2000/svg\" viewBox=\"0 0 496 512\"\u003e\u003cpath fill=\"currentColor\" d=\"M165.9 397.4c0 2-2.3 3.6-5.2 3.6-3.3.3-5.6-1.3-5.6-3.6 0-2 2.3-3.6 5.2-3.6 3-.3 5.6 1.3 5.6 3.6zm-31.1-4.5c-.7 2 1.3 4.3 4.3 4.9 2.6 1 5.6 0 6.2-2s-1.3-4.3-4.3-5.2c-2.6-.7-5.5.3-6.2 2.3zm44.2-1.7c-2.9.7-4.9 2.6-4.6 4.9.3 2 2.9 3.3 5.9 2.6 2.9-.7 4.9-2.6 4.6-4.6-.3-1.9-3-3.2-5.9-2.9zM244.8 8C106.1 8 0 113.3 0 252c0 110.9 69.8 205.8 169.5 239.2 12.8 2.3 17.3-5.6 17.3-12.1 0-6.2-.3-40.4-.3-61.4 0 0-70 15-84.7-29.8 0 0-11.4-29.1-27.8-36.6 0 0-22.9-15.7 1.6-15.4 0 0 24.9 2 38.6 25.8 21.9 38.6 58.6 27.5 72.9 20.9 2.3-16 8.8-27.1 16-33.7-55.9-6.2-112.3-14.3-112.3-110.5 0-27.5 7.6-41.3 23.6-58.9-2.6-6.5-11.1-33.3 2.6-67.9 20.9-6.5 69 27 69 27 20-5.6 41.5-8.5 62.8-8.5s42.8 2.9 62.8 8.5c0 0 48.1-33.6 69-27 13.7 34.7 5.2 61.4 2.6 67.9 16 17.7 25.8 31.5 25.8 58.9 0 96.5-58.9 104.2-114.8 110.5 9.2 7.9 17 22.9 17 46.4 0 33.7-.3 75.4-.3 83.6 0 6.5 4.6 14.4 17.3 12.1C428.2 457.8 496 362.9 496 252 496 113.3 383.5 8 244.8 8zM97.2 352.9c-1.3 1-1 3.3.7 5.2 1.6 1.6 3.9 2.3 5.2 1 1.3-1 1-3.3-.7-5.2-1.6-1.6-3.9-2.3-5.2-1zm-10.8-8.1c-.7 1.3.3 2.9 2.3 3.9 1.6 1 3.6.7 4.3-.7.7-1.3-.3-2.9-2.3-3.9-2-.6-3.6-.3-4.3.7zm32.4 35.6c-1.6 1.3-1 4.3 1.3 6.2 2.3 2.3 5.2 2.6 6.5 1 1.3-1.3.7-4.3-1.3-6.2-2.2-2.3-5.2-2.6-6.5-1zm-11.4-14.7c-1.6 1-1.6 3.6 0 5.9 1.6 2.3 4.3 3.3 5.6 2.3 1.6-1.3 1.6-3.9 0-6.2-1.4-2.3-4-3.3-5.6-2z\"/\u003e\u003c/svg\u003e\n\u003c/span\u003e\n            \u003c/span\u003e\n            \u003cdiv\n              id=\"github-f68fb872c3f86eca47992bdfa90140ab-full_name\"\n              class=\"m-0 font-bold text-xl text-neutral-800 decoration-primary-500 hover:underline hover:underline-offset-2 dark:text-neutral\"\u003e\n              MatusPilnan/MatusPilnan.github.io\n            \u003c/div\u003e\n          \u003c/div\u003e\n\n          \u003cp id=\"github-f68fb872c3f86eca47992bdfa90140ab-description\" class=\"m-0 mt-2 text-md text-neutral-800 dark:text-neutral\"\u003e\n            \n          \u003c/p\u003e","title":"Osobná webová prezentácia","type":"about-me"},{"content":"No presne to sa stalo\u0026hellip;\nPôvodne som tu mal text Sínusu dopadu ale potom sa vravelo že by to mohol byť plagiarizmus tak som ho račej nahradil touto chutnou vetičkou. Podstatné je že fakt som spravil túto blogovú srandu a funguje\u0026hellip;\n","date":"21 februára 2019","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2019/02/21/matus-pilnan-nadejny-informatik-vytvoril-stranku/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eNo presne to sa stalo\u0026hellip;\u003c/p\u003e","title":"Matúš Pilňan, nádejný informatik, vytvoril stránku","type":"blog"},{"content":"","date":"18 decembra 2018","externalUrl":null,"permalink":"/tags/mtb/","section":"Tags","summary":"","title":"MTB","type":"tags"},{"content":"No akože sranda aj na snehu. Bohužiaľ bufet bol zavretý. Stretol som tatrovku aj bežkára cestou. Vyrýpal som sa len dva razy + niekoľko nearmiss-ov. Pekný deň za nami.\n","date":"18 decembra 2018","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2018/12/18/som-sa-bol-zabit-v-lese/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"\u003cp\u003eNo akože sranda aj na snehu. Bohužiaľ bufet bol zavretý. Stretol som tatrovku aj bežkára cestou. Vyrýpal som sa len dva razy + niekoľko nearmiss-ov. Pekný deň za nami.\u003c/p\u003e","title":"Som sa bol zabiť v lese","type":"blog"},{"content":" Ako spieva známy ľudový pevec: „Do you have the time to listen to me whine?“. Ak áno tak si zapni pás lebo ideme z kopca. Milý denníček, Zobudili sme sa do zamračeného donovalského rána. Nočný dážď pomaly doznieval. Posledné známky piva, whiskey a Ginu som zmyl pohárom čerstvej horskej vody a deň sa mohol začať. Po luxusných raňajkách tvorených čerstvým chlebom priamo z pekárne Donovalského pivovaru, čerstvou Májkou priamo z potravín toť neďaleko a čerstvým oštiepkom priamo z chladničky, sme začali snovať plány na deň. Nakoľko v noci pršalo, nechceli sme ísť na bicykel aby sme neboli zablatení až za ušami. Rozhodli sme sa preto pre krátku pešiu túru. Ani nie túru skôr vychádzku, max. 45 minút tam a 45 späť, k Brankovskému vodopádu.\nK samotnému vodopádu to bolo v pohode, pol hodinka po širokom, mierne stúpajúcom chodníku. Samotný vodopád dosť antiklimaktický, najvyšší vodopád v Nízkych Tatrách, lenže v lete je to len mokrá skala, aj to najskôr len vďaka tomu nočnému dažďu (obr. 1). Keďže to k nemu bola slepá odbočka, vrátili sme sa na rázcestie zelenej značky. A vtedy prišla osudová otázka: „Ideme naspäť a na nejaký suchý bicykel alebo ideme ešte na kopec?“ Nemal som chuť na reči o tom aký som lenivý a tak som povedal že je mi to jedno, aj keď sa mi na kopec nechcelo, veď na kopec to bude hore kopcom. Ale boy oh boy, ako trpko som to oľutoval.\nBrankovský vodopád, najvyšší vodopád v Nízkych Tatrách, lenže v lete je to len mokrá skala. „Nenáročná vychádzka.“, hovorili. „Aby sme sa nezablatili.“, hovorili. Zamazaný od blata som bol až za ušami, a dopocený jak po Slížoch v Bernolákove, ak nie aj viac. Nad rázcestím totiž chodník dramaticky zmenil povahu. Namiesto širokého mierne stúpajúceho bol úzky, miestami žiadny, strmý jak sviňa. Kým išiel dolinou, občas aj zdieľal miesto s horskou bystrinkou. Z doliny sa nakoniec zdvihol do úbočia, stúpal ešte prudšie, les striedal lúku. Čo sa však nemenilo bol fakt, že to bolo čisté blato, čiže jeden krok hore a dva dole. Raz normálne si stojím, odpočívam, a zrazu len taký polovičný špagát som vystrúhal jak mi sa mi skĺzla spodná noha, a ďalších pár metrov sa mi to dialo pri každom kroku.\nOkrem toho bol, ten chodník, na to aký bol nevýrazný v teréne, ozaj mizerne značený. Aspoň 4 razy sa stalo, že sme zrazu išli mimo neho. Po tomto nekonečnom strastiplnom výstupe sme konečne dorazili na spomínaný kopec. Tričko absolútne prepotené, mokrý som bol takmer ako keď som išiel z Podspádov pešo smer Poľsko. Tričko totálne do nitky (video 1, započúvaj sa), vyždímal som z neho nezanedbateľné množstvo tekutiny, ešteže som zobral aj náhradné. Boli sme teda na vrchole, tak sme si aspoň mohli vychutnať pekný výhľad, všakže? (obr. 2 a 3)\nVýhľady na nezaplatenie Museli sme sa nejak dostať nazad k autu. Boli dve možnosti: vrátiť sa tade, kade sme prišli alebo ísť ďalej po hrebeni a zísť kus inde. Prvá možnosť bola zlá preto, lebo by sme sa na tom strmom blate asi zabili. Druhá preto, lebo to bolo ďalej, a navyše hrebene majú takú nepríjemnú vlastnosť, že chodia hore-dole. Nakoniec sme zvolili druhú možnosť, napriek tomu že som to už raz oľutoval mi to znova bolo jedno, hlavne dojsť domov a ísť na Zoltána. Kus hrebeňa nezaujímavý až na fakt, že to bol absolútny hovnodrom. Chodník stále úzky, nevýrazný. Aby mi pot z čela netiekol na okuláre, spravil som provizórnu čelenku z rukáva termoprádla. Normálnu čelenku som si nebral, lebo veď len krátka prechádzka. Uzol ma tlačil, ale aspoň som videl.\nFun fact, ešte nás len čakal najvyšší bod. Výstup naň - sodoma gomora. Strmé jak hovädo, navigácia písala 30% sklon (video 2). To sa mi už aj minula voda, ktorej som si zobral pochopiteľne len na krátku vychádzku. Ale vidina oroseného Zoltána ma poháňala vpred. Pod vrcholom už nebol taký strmý, pre zmenu išiel zarezaný v boku kopca. Nie širší ako 20 cm a dole prosto ďúra, normálne som bol vystrašený mladík. Keďže tým chodníkom asi moc ľudí nechodí (chápem ich), boli cezeň popadané stromy. O jeden som si fajne jebol hlavu. Nakoniec ale konečne prišiel vrchol. Tam som chytil 3G a oznámil som ti svoju smrť. Ale veď najvyšší bod za nami, už len dole kopcom, už to bude v pohode.\nTudle. Vieš, strmo dole kopcom, navyše keď je mokro, ergo šmykľavo, to tiež nie je žiadna výhra. Horko ťažko sme zišli do nejakého ďalšieho sedla, kde sme narazili na miestnu faunu (obr. 4). Keďže sme predpokladali že to tam nedoletelo, zamysleli sme sa, či sa odtiaľ nedá dostať jednoduchšie rovno do doliny. Znova bolo rozhodovacie konanie, či ďalej po značke alebo dole. Už mi to nebolo jedno, nechcel som viac ísť do kopca, tak sme sa pustili dole. Síce sme sa práve tam asi najviac zasvinili, ale vyšlo to. Topánky na niektorých miestach blatom oťaželi aj o kilo, ale nakoniec sme sa dostali dole a chytili sme bus späť k autu. Zoltán už je blízko.\nSpomínaná miestna fauna. Fast-forward na apartmán. Osprchovaný, nedopocený, plný elánu, za chvíľu ideme na večeru. Mohol som ti toto už vtedy napísať, ale vravím si, nebudem predbiehať, možno ešte nejakú facku od života schytám. A sure enough, schytal som. Ideme si objednať v pivovare. „Veľkého Zoltána poprosím.“ „Nemáme, už sa nám minul.“, hovorí čašníčka. A to bola pohroma. Musel som sa uspokojiť s obyčajným Klajmberom (obr. 5), ktorý mi síce pred okoštovaním Zola chutil najviac, no naň som sa celý deň netešil. Do tohoto momentu tento deň sumarizuje obrázok číslo 6.\nA šak aj Klajmber je dobrý\u0026hellip; Metaforický sumár dojmov z dňa fotograficky zachytený. Na jedzeňje som dal burger, bol svetový, ani som ho odfotiť nestihol lebo som bol hladný ako vlk ( https://youtu.be/yxNw1bgH4dQ ), išli sme sa ešte trocha prejsť a keďže cestou späť sa nám do cesty postavil sviňa pivovar, dal som ešte jednu Winter ipu (obr. 7), dobrá bola. A život si pre mňa ešte stále nechal jednu maličkú facočku, keď som teraz počas písania tejto poviedky zabudol vypiť svoju whisku. Takže nazdravie.\nWinter IPA na záver Túto fotoreportáž vám priniesli: NaPaNT, Donovalský pivovar a Jameson.\nTak. To sa meinen Meinung nach dá považovať za solídny rock-block môjho dňa. Obrázky budú hneď.\n","date":"11 augusta 2018","externalUrl":null,"permalink":"/blog/2018/08/11/donovalske-facky/","section":"Jeblý šlabikár","summary":"Zabudnutý klenot: prvý turistický blog. Originál písaný ako správa na Messenger.","title":"Donovalské facky","type":"blog"},{"content":"","externalUrl":null,"permalink":"/koncerty/","section":"O čo sa tu jedná.","summary":"","title":"Absolvované koncerty","type":"page"},{"content":"","externalUrl":null,"permalink":"/categories/","section":"Categories","summary":"","title":"Categories","type":"categories"},{"content":"Tak veru. Chodievam sa bicyklovať po lese na svojom Giant Trance celoodpruženom bicykli. Moje domovské cestičky sú v Malých Karpatoch, Biely Kríž a okolie. Pravidelne sa zúčastňujem aj cyklistických podujatí ako je Stupavský MTB Maratón či MaKaDo.\nV roku 2017 štartovalo na Stupavskom maratóne približne 1000 cyklistov, ja som sa umiestnil na 55. mieste, o rok neskôr počet účastníkov klesol na približne 900, umiestnil som sa na 48. mieste. Orientačné preteky dvojic MaKaDo v roku 2017, keď som štartoval v tíme Unavení a zničení spolu s Martinom Civáňom sme sa neumiestnili zaujímavo. O rok neskôr ako člen tímu FUHA - Kolesami dolu, dnom hore s mojím kamarátom, vodičom fekálneho vozu Tatra sme získali v takmer domácej Marianke ocenenie za získanie bodov najbližšie k priemernému počtu získaných bodov. Toto prestížne ocenenie bolo stelesnené šestkou ríbezľových nealko radlerov.\n","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/interests/1-mtb/","section":"O mne","summary":"\u003cp\u003eTak veru. Chodievam sa bicyklovať po lese na svojom Giant Trance celoodpruženom bicykli. Moje domovské cestičky sú v Malých Karpatoch, Biely Kríž a okolie. Pravidelne sa zúčastňujem aj cyklistických podujatí ako je \u003ca\n  href=\"http://www.stupavskymaraton.sk\"\n    target=\"_blank\"\n  \u003eStupavský MTB Maratón\u003c/a\u003e či \u003ca\n  href=\"http://makado.vba.sk\"\n    target=\"_blank\"\n  \u003eMaKaDo\u003c/a\u003e.\u003c/p\u003e","title":"Horská cyklistika","type":"about-me"},{"content":"Vždy si rád pustím dobrý punk. Či už zvučné punk-rockové mená ako Green Day, blink-182, Sum 41, Rancid, ale aj menej známe skupiny ako sú ska-punkoví The Interrupters, Reel Big Fish, Suburban Legends, keltskí Dropkick Murphys alebo The Rumjacks, poppunkoví Bowling For Soup.\nSamozrejme si rád vypočujem aj slovenské kapely ako Horkýže Slíže, Iné Kafe, Hex, Bijouterrier a ďalšie. Stále sa to točí okolo toho rocku a punku. Rád zájdem na koncert ktorejkoľvek z menovaných skupín si poriadne zaskákať a zahulákať. Najnovšie sa taktiež venujem hre na elektrickú gitaru na neskutočne začiatočníckej úrovni, ale je to skvelý spôsob prokrastinácie.\n","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/interests/3-hudba/","section":"O mne","summary":"\u003cp\u003eVždy si rád pustím dobrý punk. Či už zvučné punk-rockové mená ako Green Day, blink-182, Sum 41, Rancid, ale aj menej známe skupiny ako sú ska-punkoví The Interrupters, Reel Big Fish, Suburban Legends, keltskí Dropkick Murphys alebo The Rumjacks, poppunkoví Bowling For Soup.\u003c/p\u003e","title":"Hudba","type":"about-me"},{"content":"Na lyžiach dole kopcom, vždy sranda. Donovaly, Stuhleck, Schladming, Dolomity\u0026hellip; všetko je to paráda. Môj Skiline profil.\n","externalUrl":null,"permalink":"/about-me/interests/2-lyze/","section":"O mne","summary":"\u003cp\u003eNa lyžiach dole kopcom, vždy sranda. Donovaly, Stuhleck, Schladming, Dolomity\u0026hellip; všetko je to paráda. Môj \u003ca\n  href=\"https://www.skiline.cc/profile/matp34/info\"\n    target=\"_blank\"\n  \u003eSkiline profil\u003c/a\u003e.\u003c/p\u003e","title":"Lyžovanie","type":"about-me"},{"content":"Toto je aktuálna forma playlistu Bárjaké reďkovky z dňa 1.2.2020:\nNultý (000) sondžik je ako vždy Bon Jovi - You Give Love a Bad Name\n# Interpret Názov skladby 1 Papa Roach Last Resort 2 Kat McSnatch You Are a Cunt 3 Twisted Sister I Wanna Rock 4 Masked Intruder Unrequited Love 5 Twisted Sister We\u0026rsquo;re Not Gonna Take It 6 +44 When Your Heart Stops Beating 7 The Wilderness Rešpekt 2015 8 Dropkick Murphys The Season\u0026rsquo;s Upon Us 9 The Offspring Pretty Fly (For a White Guy) 10 The Rumjacks Crosses For Eyes 11 Rednex Cotton Eye Joe 12 Heľenine Oči Jahody 13 Anti-Flag Brandenburg Gate 14 Madness House Of Fun 15 Masked Intruder No Case 16 Polemic Skank 17 The Rumjacks I\u0026rsquo;ll Tell Me Ma! 18 SCOOTER Maria 19 polemic ako to prezijem 20 Screeching Weasel I Wanna be a Homosexual 21 Liquido Narcotic 22 ALESTORM Fucked With An Anchor 23 The Rumjacks Uncle tommy 24 Ram Jam Black Betty 25 Oasis Wonderwall 26 Spin Doctors Two Princes 27 The Rumjacks An Irish Pub Song 28 The Rumjacks A Fistful O\u0026rsquo; Roses 29 Holly Would Surrender Boom Boom Boom Boom 30 PlusMínus Včera som musel byť zlý 31 Jet Are You Gonna Be My Girl 32 Quadir 12 Qadir - Nickname 33 The Rembrandts I\u0026rsquo;ll Be There For You 34 Billy Squier The Stroke 35 The Proclaimers I\u0026rsquo;m Gonna Be (500 Miles) 36 Caesars Palace Jerk It Out 37 Counting Crows Accidentaly in Love 38 Wohnout Svaz èeských bohémù 39 Joan Jett Bad Reputation 40 The White Stripes Seven Nation Army 41 Polemic Pod S Nami 42 Van Halen Jump 43 Visací zámek Známka punku 44 PlusMínus Nádej 45 Joan Jett I Love Rock N\u0026rsquo; Roll 46 The Rasmus In The Shadows 47 The Suicide Machines It\u0026rsquo;s The End Of The World As We Know It (And I Feel Fine) 48 Desmod Som na tebe závislý 49 Dropkick Murphys Rose Tattoo 50 Foo Fighters The Pretender 51 Men at Work Down Umder 52 Punkreas Bella Ciao 53 Dropkick Murphys I\u0026rsquo;m Shipping Up to Boston 54 Chumbawamba Tubthumping 55 Fountains Of Wayne Stacy\u0026rsquo;s Mom 56 Ricky Martin Livin\u0026rsquo; La Vida Loca 57 Slniečko Dedko a parný valec 58 Bloodhound Gang The Bad Touch 59 polemic ona je taka 60 The Lonely Island I Run NY (feat. Billie Joe Armstrong) 61 Vypsana fiXa Siky Romero 62 Billy Idol Dancing With Myself 63 Avril Lavigne Sk8er Boi 64 Catastrofy Ja som spokojny 65 Heľenine Oči Obchádzka 66 Dropkick Murphys The Boys Are Back 67 Sex Pistols Anarchy in the UK 68 Alien Ant Farm Smooth Criminal 69 polemic ja som to vedel 70 Madness Baggy Trousers 71 Heľenine Oči Plavcik Milan 72 smola a hrusky som najebany 73 The Rumjacks One Summers Day 74 Madness Our House 75 the clash london calling 76 Heľenine Oči Marianna 77 PlusMínus 40 78 Goldfinger 99 Red Balloons 79 Lorenz Büffel Johnny Däpp (Ich will Mallorca zurück) (Krawall Mix) 80 Slobodna europa Analýza dokázala hovno 81 Smokie Living Next Door to Alice 82 Good Charlotte The Anthem 83 The Rumjacks Saints Preserve Us 84 The Rumjacks The Pot \u0026amp; Kettle 85 Zoči Voči Stratený 86 Ramones Blitzkrieg Bop 87 Foster The People Pumped up Kicks 88 Blur Song 2 89 The All-American Rejects Gives You Hell 90 Zoči Voči Čerešne 91 Korpiklaani Levan Polka 92 Turisas Rasputin 93 Penelope Houston Angel and the Jerk (feat. Billie Joe Armstrong) 94 Gwen Stefani Hollaback Girl 95 Kenny Loggins Danger Zone 96 Spice Girls Wannabe 97 Bloodhound Gang Foxtrot Uniform Charlie Kilo 98 The Toy Dolls Nellie The Elephant 99 The Black Eyed Peas Shut Up 100 Backstreet Boys I Want It That Way 101 Carole King Where You Lead 102 The Beach Boys Kokomo 103 Beyoncé Single Ladies 104 The Clash Should I Stay Or Should I Go 105 Simple Plan Welcome to My Life 106 The Go Go\u0026rsquo;s Vacation ","externalUrl":null,"permalink":"/barjake-redkovky/","section":"O čo sa tu jedná.","summary":"\u003cp\u003eToto je aktuálna forma playlistu Bárjaké reďkovky z dňa 1.2.2020:\u003c/p\u003e","title":"Playlist Bárjaké reďkovky","type":"page"},{"content":"No je tomu tak. Zhruba 1050 km na bicykli. V decembri. Jak u debilov. Presne ako je na tejto stránke zvykom.\nA čo je cieľom? No predsa výročný koncert Jack Pott v Lūbecku, ktorý sa koná 13.12., takže máme konkrétny deadline. Veď čo je šialenejšie ako trepať sa 1000 kilometrov na koncert? Spraviť to na bicykli.\nCesta je rozdelená zatiaľ optimisticky na 7 etáp, čo nás stavia pred cca 150 kilometrov na deň. Či to vyjde netušíme. Aj preto je deň odjazdu stanovený s rezervou už na 3.12. To nám dáva na cestu 10 dní.\nDržme si palce.\n","externalUrl":null,"permalink":"/series/santa-pott-2025/","section":"Series","summary":"\u003cp\u003eNo je tomu tak. Zhruba 1050 km na bicykli. V decembri. Jak u debilov. Presne ako je na tejto stránke zvykom.\u003c/p\u003e","title":"Santa Pott 2025: bicyklom do Lübecku","type":"series"}]