↓ Preskočiť na hlavný obsah
Záhorácka magistrála sa dá prejsť na jeden záťah... ale mala by sa?
  1. Jeblý šlabikár/

Záhorácka magistrála sa dá prejsť na jeden záťah... ale mala by sa?

·8384 slov·40 min· ·
Ing. Matúš Pilňan
Autor
Ing. Matúš Pilňan
(Bez-)Nádejný informatik
Obsah
Záhorácka magistrála. 100 km. Skalica -> Senica -> Závod. Žiaden spánok. Celý deň, celú noc, stále pod nulou. 2 idioti, jedna známa postava z predošlých adventúr. A ako vždy, pretlak jedla. Je to dobrý nápad? Nie. Potrebujeme to? Áno. Dáme to? Tak určite.

Prípravy, plán a last-minute dobré rozhodnutia
#

O Záhoráckej magistrále som prvý krát počul niekedy dávno v Rádiovíkende. Neviem čo som si o nej vtedy myslel, ale zapamätal som si že má zhruba 100km. Niekedy v priebehu nasledujúceho života som sa začal pohrávať s myšlienkou, či by sa dala prejsť na jeden záťah.

Keď som po SNPčke v máji 2024 tento nápad predstavil chlapcom, najprv ho prijali vlažne. Neskôr však niektorých začal viac a viac zaujímať. V tom čase som si ju naklikal v Mapách.cz, aby sme to mali pripravené keby sme to začali naozaj riešiť. V tejto pôvodnej verzii sa počítalo so smerom Závod -> Skalica a so štartom večer, aby sme menej záživnú časť vedúcu nížinami a asfaltkami absolvovali cez noc. Nezáväzne sme sa začali dohadovať, že by sme to mohli absolvovať na jar 2025 - keď bude teplejšie a dlhšie svetlo. Operatívne vybrať víkend s dobrou predpoveďou a vyraziť.

A zrazu prišiel 28. január 2025 a s ním správa na Messenger od Kika. Vraj je dosť nažhavený na tú Záhorácku, a že či ju nedáme už skôr, tak koncom februára. Tiež som v tom bode celkom potreboval podobnú tupotu do života čo najskôr, takže som samozrejme hneď súhlasil. Sediac na hajzli v robote sa prejdenie 100 kilometrov zdalo ako absolútne dosiahnuteľný cieľ. Zvyšní dvaja členovia SNP expedície touto ponukou nadšení neboli, pravdepodobne z dôvodu silnejšieho pudu sebazáchovy. Ihneď odhalili najväčšiu slabinu tohto nápadu, a síce tú, že je to nápad ozaj zlý.

Zlé nápady však prinášajú dobré zážitky a hlavne zábavné storky, takže sme začali seriózne plánovať cestu vo dvojici. Po krátkej diskusii sme v pôvodnom návrhu trasy urobili hneď dve zmeny, ktoré sa ukázali ako kľúčové:

  1. Zmena smeru - rozhodli sme sa ísť zo Skalice do Závoda. Jednak preto lebo Kiko niekde prečítal že taký je smer trasy. Oveľa silnejší argument však bol, že je možno rozumnejšie kopcovitú polovicu absolvovať na začiatku než s 50km v nohách.
  2. Zmena času štartu - radšej odštartovať skoro ráno a aspoň trochu sa vyspať, než začínať po robote a byť bez spánku viac ako 30 hodín. Okrem toho, ako sa neskôr ukázalo, orientovať sa v kopcoch po tme by bolo dosť náročné, a navyše by sme si neužili parádne výhľady.

Začiatkom februára prišlo do Bratislavy teplé počasie, takže sme nadobudli silný pocit že zima je nadobro preč. Desaťdňová predpoveď vyzerala sľubne, tak sme stanovili dátum cesty na 15.2., kedy sme mali obaja voľný víkend.

Špeciálny hosť
#

Keďže nikto ďalší z core skupiny nebol dostatočne narušený na to aby sa na takúto hlúposť podujal, boli sme pripravení to absolvovať vo dvojici. Počas brainstormingu o tom, koho by sme ešte zavolali sme vytipovali niekoľko mien, ale tiež sme nečakali že by niekto naozaj išiel.

Nakoniec sme vďaka čaru sociálnych sietí jednu z týchto osôb predsalen kontaktovali, čo sa neskôr ukázalo ako ďalšie veľmi dobré rozhodnutie. Na počudovanie ju tento bláznivý nápad okamžite zaujal. Záujem sa nestratil ani keď zistila, že plánujeme ísť ani nie o týždeň (písali sme v pondelok, išli sme v sobotu), ani keď zistila aká má byť zima. Touto nebojácnou hrdinkou nie je nik iný, ako češkyňa Petra známa z našich SNP zážitkov.

Napriek tomu, že sme ju zavolali na poslednú chvíľu, z Prahy, kam len deň pred cestou prilieta z iného výletu, to má 4 hodiny vlakom, žiadni z jej parťákov sa pridať nechcú a že by išla v podstate s dvoma cudzími ľuďmi, pozvanie prijala. Úctyhodné, viac takýchto spontánnych ľudí!

Prológ
#

Rozhodli sme sa vyraziť do Skalice už v piatok večer a prespať v penzióne. Petru sme vyzdvihli večer v Kútoch a poď ho na ubytovanie. Už pri ceste na ubytovanie sme začali tušiť že bude zábava, keď už na vyššom konci Skalice bol na zemi sneh. Predpoveď sa totiž za 10 dní zmenila, a to hlavne v tom že prišli asi najsilnejšie mrazy tejto zimy v tomto kúte Slovenska.

V procese ubytovania sa po telefóne sa mi podarilo hodiť mobil o zem, rovno na exteriérovú kamennú dlažbu. Chvalabohu to odniesla len fólia.

Nasledovala rýchla povinná návšteva u rodiny a potom večerné dohadovanie detailov pri Šariš desinke(-ách). Z šestky ostali dva na ráno.

Zvolili sme budík o piatej, pripravili si batohy, tentokrát sme ich aj zvážili, od mojich cca 4kg po Kikovych 7 sme na tom boli tentokrát celkom dobre. Ale žiaden strach, absolútne sme neboli zbalení optimálne, ako sa neskôr ukáže.

Ráno raňajky, výnimočne bez Monstra a keďže bolo treba odšoférovať 5 minút na stanicu, aj bez pivka. Veď dáme na úvod cesty. Posledná ranná hygiena na dlhý čas a môžeme vyrážať. Ubytovanie sme opustili niečo po pol šiestej.

Na pár minútovú cestu na železničnú stanicu som do playlistu na prebudenie zaradil nemecký Sturmgitarrenwutrap od kapely Bluthund, a sme pripravení vyraziť. Auto ostáva na stanici kde ho neskôr vyzdvihne support team, nakoniec aj so zvyšnými pivami lebo komu sa chce riešiť prázdne plechovky. A v cieli jak dobre padne.

Po povinnej (a v nočnom osvetlení mimoriadne nekvalitnej) selfie na štarte, ktorú sme poslali kolegom z SNP družstva aby videli že sme nakoniec niekoho predsalen nahovorili, sme konečne ready vyraziť tesne pred šiestou.

Úvodná selfie
Plní odhodlania, netušiac čo nás čaká

Prvá dvacka: mesto, polia, lesy, lúky a háje
#

Prvý pomyseľný cieľ, najvzdialenejšie miesto podľa cedulovníka máme 7 a trištvrte hodiny ďaleko. Je to hraničný priechod do Česka, Vrbovce, a malo by to byť zhruba 30 kilometrov. Hneď na úvod trošku vystrašenie kvôli teplote. Už počas uploadovania úvodnej instastorky mi napriek rukaviciam takmer odmrzli ruky. To sa chvalabohu vyriešilo keď som sa prestal hrať s mobilom a chytil som do rúk paličky.

Cez nočnú Skalicu to išlo svižne. Samozrejme sme hneď po prvých pár uliciach stratili značku a obišli sme blok z opačnej strany ako sme mali, ale to bola povolená chyba. Zásada je taká, že pokiaľ značku opustíme skutočne omylom, nemusíme sa na ňu vracať. Iba úmyselné skratky sú zakázané. V tomto prípade sme iba obišli blok z opačnej strany, nič zásadného.

Plánujúc skorý štart sme dúfali, že na lúky za Skalicou sa dostaneme zarovno s východom slnka. Čiastočne sa nám to aj podarilo, až na to že jednak bolo zamračené, a dvak tie lúky nie sú otočené na východ. Slnko nám teda vychádzalo za lesom a východ sme zahliadli iba na malinkom úseku tesne za mestom.

Čo sme však neskôr videli bolo nekresťanské množstvo vysokej zveri, pre nedostatok znalostí v oblasti poľovníctva a schopností rozoznávania biodiverzity fauny severu západného Slovenska ich ďalej budeme kolektívne nazývať srnkami. A bola ich tam ozaj, odborne povedané, plná riť. Na bielom podklade zasneženej lúky sa dali jasne pozorovať desiatky kusov. To by bolo guláša! Ako sme sa k nim blížili, všetky sa v zástupe dali na útek za horizont smer Koválovec. Každopádne už v tomto bode sme videli viac zveri ako za celú SNPčku.

Okolo rázcestia Salaš sme si začali hovoriť ako dobre že v tomto snehu nejdeme po tme. A to sme zatiaľ ani nemuseli riešiť komplikovanú navigáciu zasneženým neprešľapaným lesom, iba poľné cesty. Skôr sme si hovorili že by sme sa ešte šmykli na zamrznutej ceste, a to bola naša najväčšia starosť. Keby sme len vedeli. Pri rýchlej občerstvovacej zastávke nad týmto rázcestím sme obdivujúc výhľady okúsili aj prvé strasti a radosti turistiky v mínusových teplotách.Mne sa znížil prietok v hadičke od vodného vaku. Hneď mi napadlo že asi trošku začala zamŕzať (samozrejme že nemám ten termonávlek), ale nič čo by fúknutie nevyriešilo, tak som sa nad tým len pousmial. Keby som len vedel. Peťa zas zistila, že energetické géliky nie sú nemrznúce, a v zime sa ťažko vytláčajú. Nálada však stále ostáva dobrá, morálka sa dokonca zvyšuje.

Z lúk sme postupne vhupli do lesa, v ktorom sme nabrali aj prvé zásadnejšie výškové metre. Niektorým sa zdalo, že máme príliš rýchle tempo, ale čo už. V lese bola už súvislá vrstva snehu, dole kopcom smerom na Zlatnícku dolinu sme museli normálne dávať pozor na šmyk. Na asfaltku nad Zlatníckou dolinou sme však došli bez ujmy. Tu som družstvu vysvetlil, že na tejto expedícii nás ochraňuje japonské ochranítko priamo z Japonska, ktoré som niesol zavesené na palici. Nad pravidlami jeho používania len krútili hlavou, rovnako ako ja. Efektivita je otázna, keďže mňa už v tomto bode začalo záhadne bolieť ľavé bedro, čo v zhruba desatine cesty nie je dobré znamenie.

Lesná asfaltka nad Zlatníckou dolinou
Zasnežená lesná asfaltka. Ochranítko je tá žltá vec visiaca z palice

Na asfaltke stretávame prvého živého človeka od Skalice. Je ním pán na traktore s vlečkou. Chvíľu sme zvažovali či by bol podvod keby sme na chvíľu naskočili ako smetiari, ale usúdili sme že asi áno. Po pár kilometroch sa značka z asfaltky odpojila a išla lesom. Tu to začala byť škola pokročilej navigácie, keďže žiaden chodník nebol prešlapaný. Nakoniec sme to však zvládli, aj keď sme opäť v jednom bode prešvihli odbočku, ale našťastie sme si to všimli relatívne skoro a mohli sme to len strihnúť pár metrov cez les. Tiež to bola časť s doposiaľ najväčším prevýšením, a keďže sme sa dostali do vysokohorského pásma (viac ako 550 m.n.m.), všade naokolo už bola krásna zimná krajina.

Lesný chodník pred vrchom Čupy
Zimné kráľovstvo v lese pred vrchom Čupy.

Na vrchu Čupy, zhruba na trinástom kilometri, sme si dopriali prvú poriadnejšiu občerstvovačku. Zastali sme, dali sme dole batohy, pojedli nejaké banány a popili čaj. Rýchly prepočet odhalil, že sme mierne popredu voči časom na ceduliach, no aj tak po zhruba piatich minútach vyrážame. Cestou prezradím Kikovi ďalšiu radostnú novinu: už cítim odraté päty. Totiž, niekto mal skvelý nápad ísť na túto túru v nových topánkach. Nerozchodené? Jakže? Veď som ich cez týždeň mal raz obuté do roboty. Každopádne tiež dobrá vec na začiatok túry. Krátky zostup nás vypľuje na hornom konci Koválovských lúk. Krásna časť trasy vedúca po okraji lúky, úžasné výhľady cez zamrznuté stromy na zasnežené pláne. dokonca už spomedzi mrakov začalo aj vyliezať slnko.

Koválovské lúky
Pohľady na Koválovské lúky

V tejto časti sme Peti porozprávali, ako vlastne došlo k tomu že sme ju na túto expedíciu zavolali. Od toho že to začalo ako vtip a určite by nešla, cez to že lajkla jednu moju instastorku, až po tú osudovú správu. V rámci rozhovorov sme zistili jednak že absolvovať 100km mala v bucket liste už dlhšie, ale aj oveľa vážnejší fakt ktorým je, že nečítala naše zápisky z SNP. To sme zistili tak, že termín češkyňa ju pobavil tak akoby ho počula prvý krát. Naše krehké egá tento fakt samozrejme niesli ťažko, takže sme Peťu odviedli naspäť do Česka.

Teda nie že by sme ju vyhodili z družstva, stále vládla priateľská nálada, ktorá bola stále na vzostupe. Iba značka v tomto bode začína objímať českú hranicu, tak sme si robili srandu že Peťa môže ísť po domovskej strane. Na oplátku nám ukázala zač je toho loket, a dole kopcom nahodila také tempo že sme jej ledva stíhali. Neskôr sa zas Kiko rozhodol predviesť nám ďalšiu z nástrah zimnej turistiky, keď ho zlákalo prejsť sa po krásnom rovnom neporušenom snehu. Že bol uprostred hrboľatej lesnej cesty sa mu podozrivé nezdalo, aj keď ľudia pred ním volili alternatívne trasy. A tak len zrazu počujeme skríknutie a čľupnutie, keď sa prepadol cez ľad do zamrznutej mláky. Nuž, kto nemá v hlave, má v tomto prípade v nohách mokro.

Preborený ľad nad mlákou
Prepadlisko dejín, ktoré za sebou zanechal Kristiánov incident

Ani tento zádrhel nás ale zásadne nespomalil a o chvíľu sa už štveráme slušnou kolmicou na kopec Zrubenec. A zrubení sme teda na vrchole boli, jednalo sa asi o najväčší grcokopec na trase. Nebol dlhý, ale riadne strmý, miestami nám nestačil dezén na topánkach, prípadne ustupoval sypký podklad. Každopádne nebol problém s tepelným komfortom, na vrchu z nás až tieklo. Ale keďže sme už prišli do slnečného kraja, pohľady na modrú oblohu cez zamrznuté stromy na vrchole to vynahradil. Dali sme povinné selfíčka a išli sme ďalej.

Slnko presvitá pomedzi zasnežené stromy
Na vrchu Zrubenec začala prerážať modrá obloha.

Neďaľeko za rázcestím s modrou značkou prišiel dlho očakávaný checkpoint - o pol jedenástej (po 4 a pol hodinách) sme prekonali dvadsiaty kilometer.

Hodinky s nameranými 20km
Notársky overené: konečne sme namerali aspoň dvadsiatku.

Druhá dvacka: ešteže nie sme na SNPčke
#

Za dvadsiatym kilometrom sme plánovali dať ďalšiu občerstvovačku na vrchu Bukovina, no bolo tam temno a nepáčilo sa nám tam, že reku pôjdeme ďalej na krajšie miesto nech sme na slnku. To miesto prišlo o chvíľu, keď sa po pravej strane rozostúpili stromy a odhalil sa krásny výhľad na slnkom zaliate lúky zasneženej Žalostinej s jedným majestátnym stromom uprostred. Skvelé miesto na to aby sme hodili do huby nejakú orieškovú zmes, horalku, energetické prášky a soľné tabletky. Tiež som utiahol topánky aby sa mi v nich čo najmenej hýbali doráňané päty, a trochu strečingu aby sa ukľudnilo bedro (nepomohlo).

Výhľad na Žalostinú
Výhľad na Žalostinú počas prestávky

Posilnení sa vydávame na cestu a o chvľu prichádzame k osade Chalupovci kde stretávame druháho živého človeka. Tu už musíme vyťahovať slnečné okuliare, lebo obloha je jasná, slnko pečie a od bieleho snehu sa ešte 2x tak silno odráža. V sedle medzi vrcholmi Žalostinej zvažujeme zachádzku k rozhľadni, ale nakoniec ju neabsolvujeme. Času nemáme nazvyš a kilometrov máme ešte dosť. Nabudúce. Prehupneme sa teda cez Žalostinú, ktorú značka mierne obchádza, čím absolvujeme najvyšší bod trasy vo výške cca 613 m. n. m. Zhruba kilometer dokonca na chodníku pozorujeme bežkársku stopu.

Žalostiná
Phľad zo severného vrchola Žalostinej na ten južný, hlavný.

Na rázcestí Biela studňa sa na chvíľku zastavíme, kontrolujeme medzičas a konštatujeme, že stále máme zhruba pol hodinu k dobru voči ceduliam. Pokračujúc po hrebeni smerom na Kobylu stretávame už viac ľudí. Dokonca na jednom mieste aj tabuľku vystríhajúcu okoloidúcich pred prítomnosťou medveďa, no aj tento krát to boli iba plané sľuby. Po ľavej strane sa nám otvárajú výhľady na Moravu. Vyčítajúc krajinu zisťujeme, že sa pozeráme na Veselí nad Moravou. Ako takmer domáci v tomto kraji pri tomto zistení bez váhania ponúknem zvyšku skupiny informačný bonbónik: „Veselí nad Moravou? Tam je bordel!“. Nikdo celkom presne nevie ako s touto informáciou naložiť, tak len dovysvetlím že to viem kvôli veľkému billboardu na vjazde do Skalice, a pokračujeme vo svojich životoch.

Na Kobyle prechádzame ďalší veľkolepý míľnik: 25km sme prešli po necelých šiestich hodinách. Už len tri krát toľko a máme vybavené. Po krátkej technickej prestávke na kontrolu topánok pokračujeme ďalej dole kopcom, Peťa znova v úniku. Ja v závese, lebo konečne je relatívne dobrý internet a storky sa samé nenahrajú.

Hodinky namerali 25km
Štvrtina za nami.

Opäť sa však všetci dobehneme priďalšom rébuse na trase: značka vedie okrajom lesa, iba pár metrov od lúky. V jednom mieste je na pár desiatkach metrov akýsi zákopovitý útvar, ktorým pravdepodobne vedie chodník. Toho času je však kompletne zaplavený a zamrznutý. Testovať hrúbku ľadu síce znie lákavo, ale po Kikovej skúsenosti z nedávnej minulosti sa rozhodneme to radšej opatrne obísť húštinou. Ďalej pozvoľna klesáme okrajom lúky a s malou dušičkou sledujeme ako sa stále približuje kopec Stráň, ktorý stojí medzi nami a sedlom s hlavným ťahom do Česka cez Vrbovce. Postup je hladký, miestami až príliš a na hladkom zamrznutom snehu si musíme dávať pozor na šmyk.

Na rázcestí Tři kameny prechádzame okolo partie opekačov, ktorím podľa parádnej vône ticho a silno závidíme. ani nás neponúkli, hajzli, tak pokračujeme ďalej. Značka tu ide priamo po hraničných stĺpikoch, no na naše veľké potešenie sa tesne pred začatím stúpania na Stráň zvrtne prudko doľava na českú stranu, a kopec obchádzame. Yes! Také niečo by sa na SNPčke nestalo. Cesta na chvíľku vyjde na pole kde slušne fúka, a navyše sa tam vytvoril taký závej že máme snehu nad členky. Po pár metroch ale opäť vchádzame do lesa a máme radosť že veľký kopec obchádzame viac-menej po vrstevnici. V jednom bode prekonáme veľmi vratko vyzerajúci mostík, a po chvíli vyjdeme na lúku z ktorej vidno hlavnú cestu. Ďalšiu občerstvovačku sme plánovali síce až po tridsiatom kilometri, do ktorého nám chýba ešte pár sto metrov, alebo dole vo Vrbovciach, no usúdime že ju radšej absolvujeme tu na slnku. Petine energy géliky stále zmrznutejšie, ale ostatné pochúťky dobré. Sušené mäsko, gumené cukríky a bohvie čo ešte, a môže sa pokračovať.

Po chvíli zostupu prekročíme hranicu 30km. O tomto čísle sa bavíme od začiatku, odkedy nám Peťa povedala že kilometre sa vlastne začínajú počítať až po 30 (vzdialenosť, nie vek, pozn. red.), dovtedy to ani nemá zmysel. Posmelení vedomím že už sa to počíta sa vykotúľame z lesa, a snehový podklad vystriedda najprv na pár metrov blato, potom asfalt na ďalšie takmer štyri kilometre. Prišli sme do Vrboviec, najvzdialenejšieho bodu uvedeného na ceduli v Skalici, a oproti časovému údaju sme mali náskok zhruba 20 minút. Nespíme však na vavrínoch a pokračujeme ďalej po asfaltke, rozopínajúc bundy lebo v pečúcom slnku je napriek nízkym teplotám teplo. Potrebujeme sa dostať do Senice v rozumnom čase, aby sme stihli nejakú reštauráciu. Konkrétne sme sa niektorí už tešili na nejakú záhorácku pizzu s kyslou kapustou.

Hlbšie v dolinách opäť stretávame aj sneh, no už to nie je také kritické. Pomaly sa nám začínajú znižovať intervaly prestávok, a už na konci Vrboviec pomaly zvažujeme ďalšiu. Stanovíme to na 35. kilometer, čo by malo vujsť akurát tak do sedla nad dedinou. Na konci dediny končí aj asfaltka a mení sa na jemnú makadamovú cestu, ktorej mäkký ale zároveň pevný povrch si náramne pochvaľujeme. V sedle zisťujeme že náš 35. kilometer vyšiel priamo vedľa hnojiska, ale čo už. Našli sme miesto za stenou na hromade betónových prefabrikátov ktoré nebolo od hnoja po vetre, a v pohode sme doplnili sily banánmi, magnéziom a inými lakocinkami. Z dôvodu chladného vetra sa však opäť zberáme po zhruba piatich minútach.

Pár metrov za našim odpočívadlom prichádzame k najzaujímavejšiemu miestu z hľadiska trasovania. Najprv teda bezprostredne po vyštartovaní takmer zle odbočíme na zelenú značku, no po konzultácii s mapou a ceduľami sa rýchlo opravíme. Pri ďalšom rázcestníku však prichádza zaujímavosť. V mape tu kúsok chodníka skrátka chýba. A po príchode zisťujeme, že aj v skutočnosti. Tabuľka len ukazuje smerom na opačný roh poľa. Mimochodom, s hrôzou zisťujeme, že ceduľovník na sebe má tabuľku Trenčianskeho kraja. To sme až tak v prdeli?

Ceduľovník s tabuľkou Trenčianskeho kraja
Ceduľovník v Trenčianskom kraji, a s obrovským cencúľom.

Pokračujeme teda krížom cez pole, čo vďaka mäkkej vlhkej pôde nie je taká sranda ako by sa mohla zdať. Netrvá to však dlho a na opačnom konci narazíme na cestu, takže si opäť musíme dávať pozor iba na ľad. Samozrejme aj tam bolo pár nearmissov, ale všetko sme ustáli.

Úsek za rozhľadňou Kamenec mal pre nás pripravený ďalší bonbónik. Chvíľu sa išlo po hlavnej ceste, neskôr sa však značka odpojila opäť krížom cez pole. Tu ale bola aspoň aká-taká cesta, plus jasne napísaný pokyn na stene hnojiska že treba smerovať k betónovým stĺpom na obzore. Navigačne žiaden problém. Avšak v tejto časti bolo na poli nepekné lepkavé blato, z ktorého každých pár metrov topánky oťaželi o nejaké to kilečko. Pri betónových stĺpoch na obzore sme však boli odmenení výhľadom na pol Záhoria, a niektorí aj panoramatickou cikpauzou. Pokračujeme ďalej po lúkach, kde sa nám stále blato lepí na päty. Ešteže nie smola. Aj keď aj na to takmer došlo, keď sme v jednom bode skoro prehliadli tyčku s červenou šípkou (teda, tyčku sme videli, ale šípka na nej bola umiestnená nenápadne) a vydali sa po lákavej štrkovej ceste zvažujúcej sa do doliny. Samozrejme v skutočnosti bolo treba ešte pokračovať po vrstevnici nenápadným lúčnym chodníkom (s lepkavou pôdou). Vedúci skupiny (to ako ja) však išiel predsalen štanglu bližšie preskúmať a objavil šípku, tak sme sa vyhli závažnejšiemu pochybeniu.

Lepkavého bahna a nerovného lúčneho povrchu sme v tomto bode už mali všetci plné brejle, tak nás potešilo že po chvíľke sme prišli do usadlosti, od ktorej nás čakal ďalších pár kilometrov iba asfalt. Keďže nám, ktorí sme sa hrdili ľahkým malým batôžkom, sa už stihla naozaj minúť voda, nie len zamrznúť trubička, ešte viac nás potešila studňa s pitnou vodou, kde sme doplnili zásoby. Po tejto krátkej technickej prestávke sme pokračovali, a pri križovatke s hlavnou cestou sme prešli štyridsiaty kilometer (okolo pol štvrtej, čiže zhruba po 9 a trštvrte hodinách)

Na hodinkách 40km
40 kilometrov oficiálne vo vačku.

Tretia dvacka: Obed
#

V tejto časti nás síce už s boľavými nohami, ale stále s dobrou náladou začína hnať vpred aj vidina poriadnej obedňajšej (ak sa to tak ešte po 16:00 dá nazvať) prestávky v niektorom z pohostinských zariadení v okolí Senice. Keďže sa však držíme zlatého pravidla, že obed až za polovicou, čaká nás ešte minimálne 10 kilometrov. Začíname vlnivou asfaltkou, kde v jednom bode stretneme lokálneho Brmbalíka na Golfe (alebo podobnom vozidle z kategórie Fittipaldi z kopaníc), ktorý kúsok od nás zastaví a naberá niekoho do auta. Chvíľu opäť zvažujeme, či by bol podvod keby sme ho poprosili aby nás kúščik zvieol, ale usudzujeme že áno. Tak teda pokračujeme peši.

Na odbočke z hlavnej cesty k jednej z usadlostí som prepásol šancu urobiť vtip na ktorý som sa pripravoval niekoľko týždňov. Totiž práve v tomto mieste sa odpájala zelená značka smerom na vrch Pecková. Z toho spraviť storku by bola P E C K A. Ten kto vie vie, ostatní si o mne teraz pomyslia len to čo si myslia už dávno. Anyway…

Za usadlosťou značka opäť na chvíľku vhupne do lesa, ale na dosť dlho na to aby sme sa stihli kvôli topiacemu sa snehu a rôznym vodným tokom križujúcim nevýrazný chodník trošku zaprasiť. Po chvíli sme ale opäť na asfalte takže všetko OK. Teda až na fakt, že sme sa asfaltom nechali učičíkať a netrafili sme odbočku. Nevadí, podľa mapy by mala byť ďalšia o chvíľu, tak sa nemusím vracať. Ďalšia povolená chyba. Cesta bola aj v realite, takže o chvíľu sme späť na značke, ktorá tentokrát ide lesným chodníčkom relatívne prudko dole kopcom zarezaným v svahu. Dolina je na ľavej strane, čo moje boľavé ľavé bedro vôbec neocenilo a tak som mierne zaostal. Celý čas sa to nezlepšovalo, čo bolo mierne znepokojivé.

Hrad Branč
Sprevádzali nás výhľady na hrad Branč.

Na rovine to však až také problematické nebolo, tak sme sa postupne dohnali. Táto časť trasy bola zaujímavá výhľadmi na hrad Branč, ktorý sa o tomto čase pomaly začínal kúpať v zapadajúcom slnku. Nás však asi stále viac zaujímal výhľad do blížiacej sa budúcnosti, v ktorej nás čakala poriadna prestávka a teplé jedlo. Po chvíli sme vyšli na hlavnú cestu, ktorú sme opustili na rázcestí pod Peckovou, a od Sobotišťa, ktoré značilo blízky návrat do relatívnej civilizácie, ako aj koniec kopcovitej časti trasy, nás už čakal len krátky zostup po asfaltke. Pred ním sme si však dopriali ešte krátku prestávku aby som uľavil bedru a pokúsil sa ho trochu roztiahnuť. Čiastočne úspešne. A tiež sme do seba nahádzali za pár hrstí študnetskej zmesi.

Západ slnka
Západ slnka na ceste nad Sobotišťom

Na kraji Sobotišťa odbáča značka doprava, čo však hlási iba veľmi vyblednutá šípka na plote cintorína. Paradoxne, túto sme si úplnou náhodou všimli, a ďalšia chyba sa nekonala. Prechádzajúc touto malebnou obcou sme začali konkrétnejšie plánovať večeru. Keďže sme dovtedy zatiaľ neprekročili polovicu trasy, gastropauzu priamo v Sobotišti sme zamietli. Chýbali nám ešte necelé 2 kilometre, ale pravidlá sú pravidlá. Boli sme odhodlaní dojsť až do Senice, kde Peťa našla na mape nejakú dobre hodnotenú reštauráciu viac-menej priamo na značke.

Plagát s antikampaňou k prezidentským voľbám
V Sobotišti zúrila antikampaň k prezidentským voľbám. Nie len tabuľka s medveďom varovala pred hrozbami. Nuž… aj takých berie autobus.

Toto odhodlanie však postupne začalo vyprchávať čím dlhšie sme sa bavili o jedle a začali sme si uvedomovať, že by sme si nejaké dali čo najskôr. Začali sme teda pracovať aj s alternatívou, že by sme sa mohli najesť v salaši pri vodnej nádrži Kunov. Bolo to najbližšie pohostinské zariadenie za 50tym kilometrom, čo vyhovovalo nášmu zlatému pravidlu. Najprv sa niektorým zdalo, že má trošku nízke hodnotenie, no tento pocit postupne opadol. Po chvíli to bola hlavne otázka kulinárskych preferencií. Peťa navrhla ako kulinársku preferenciu že by sme si mohli dopriať nejaký energeťák, konkrétne tatranský čaj. Za normálnych okolností by som tento návrh bezvýhradne podporil, no po tom čo som si zabudol dopriať raňajkového Šariša som dostal nápad spraviť extra bonusovú výzvu, a síce absolvovať celú túto expedíciu bez alkoholu. Takže toto bola skutočná skúška pevnej vôle.

Ako sme sa blížili ku Kunovu, slnko postupne zapadlo a už sme aj vytiahli svetlá. Taktiež sa stupňovala únava, proti ktorej sme začali bojovať spevom - konkrétne písnička Kozel, a konkrétne ja s Kikom. Zvyšok družiny nemal pre náš umelecký prejav veľké pochopenie. Tesne pred priehradou už bola regulérna tma, a prešli sme dlho očakávanú hranicu 50km. Už je to do cieľa bližšie ako na štart, a čo sa týka výškových metrov, máme pred sebou už len zanedbateľné množstvo. Tiež sme dospeli k definitívnemu rozhodnutiu ohľadom obedňajšej pauzy. Petra, ako vážená zahraničná hostka, dostala dámsku volenku a zvolila najbližšiu možnosť - salaš. My sme sa z tohoto rozhodnutia potichu tešili. Neskôr sa priznala, že tiež už chcela prestávku čo najskôr a Senica bola ešte zhruba 6 kilometrov.

Hodinky namerali 50km
Oficiálne za polovicou cesty.

Posledné kilometre okolo priehrady boli už dosť ťažké. Nie len preto lebo sme počas nich Peti vysvetľovali najnovšie krásy Slovenska, ako napríklad transakčnú daň, ale aj kvôli môjmu bedru, s ktorým som už viditeľne kríval. Napriek všetkému sme po chvíli prišli k prieehradnému múru, kde prišla dilema. Totiž, salaš bol na opačnom brehu priehrady, a kúsok proti prúdu. Mohli sme jednoducho prejsť po priehradnom múre. Avšak, značka išla asi o 70m ďalej, paralelne s priehradným múrom, a o niekoľko výškových metrov nižšie. Niektorí vraveli nech na to kašleme a prejdeme cez múr. Ale značka je značka, nemohli sme si dovoliť vedome ju opustiť. Veď keď sa vzdáme našich zásad, čo nám ako ľudstvu zostane?? A tak sme prešli popod múr a na druhej strane pekne po schodoch naspäť hore. Potom ešte 200 metrov po ceste k salašu, a vytúžený obed bol na dosah.

18:00: Konečne obed
#

Pri vkročení do reštaurácie sa nás všetci mierne zľakli. Bolo nám to jedno, nikto z nich práve neprešiel 50km. Našli sme si stôl za krbom, zložili veci a konečne sadli. Z rádia nás nemohla vítať trefnejšia skladba, a to prisahám že si nevymýšľam keď poviem, že keď sme prišli tak hralo Čože je to päťdesiatka. V krbe bol zapálený oheň, čo niektorí hneď využili a išli sa trošku povyhrievať. Aspoň kým sa reštaurácia nezačala zapĺňať ďalšími hosťami.

Dali sme si patričné česko-slovenské menu: kulajda a bryndzové halušky, resp. kapustnica a divinové ragú. Čo sa týka nápojov, čaj, kofola a birell. Stále som sa držal svojej výzvy absolvovať to celé bez alkoholických nápojov. Čakal som, ako to dopadne s tým tatranským čajom ktorý bol avizovaný pár kilometrov dozadu. Totiž v rámci tímového ducha, kolegiality a úcty k nášej váženej zahraničnej návšteve by sa len ťažko odmietalo keby Peťa zavelila. Našťastie nezavelila, a ja som tú tému radšej neoprašoval, takže výzva žila ďalej.

Tanier s haluškami
Halušky tu mali zaujímavý twist, boli posypané (asi?) paprikou… Napriek tomu dobre padli.

Prišiel čas aj na kontrolu vybavenia. Keď som skladal ruksak, zdal sa mi akýsi vlhký na chrbte, ale povedal som si že pravdepodobne len trošku dopocený. Nechcel som totiž riešiť prípadnú katastrofu s tečúcim vakom na vodu. Trošku som pošmátral vnútri, nič sa nezdalo v neporiadku. Vybral som powerbanku aby som nabil mobil, a tiež som vymenil pohotovostnú dennú výbavu (slnečné okuliare) za pohotovostnú nočnú výbavu (silná čelovka a reflexná vesta). Okuliare sa mi dovtedy v puzdre hompáľali na ľavom pleci, čo som určil ako príčinu nevyváženia a bolesti ľavého bedra, tak som ich hodil dnu do batoha. A zdanlivo to pomohlo, už sa to nezhoršovalo. Možno placebo.

Od stola sa zdvíhalo ťažko, ale podarilo sa. Samozrejme ešte predtým musela prebehnúť tlačová konferencia, lebo dobrý gazda síce domov donesie, ale na 50km sa môže všeličo prihodiť. Tak ako na lyžovačkách vždy nadávame keď je záchod v podzemí, tu bol na prvom poschodí. A schody teda vôbec neboli príjemné. Nakoniec sme sa dostali k plateniu a so smutným výrazom sme sa dali na odchod. Pripravení vykročiť v ústrety noci, niektorí oblečení v elegantných reflexných vestách sme opúšťali salaš opäť vyprevádzaní tematickou piesňou: názov nepoznám a presné slová si nepamätám, ale bola to nejaká dechovka o cestárovi. To nevymyslíš.

Pokračujeme
#

Na prekvapenie všetkých zúčastnených nezabudnem pri odchode zo salaša znova spustiť pozastavené trackovanie. Všetkým som dal pri príchode úlohu aby mi to pripomenuli, no nakoniec nebolo treba. Prešli sme tých 200 metrov po hlavnej ceste naspäť ku značke a pokračujeme. Schody po priehradnom násype neboli až také katastrofálne, nový pohyb aspoň trošku natiahol nohy. Odtiaľ našťastie značka viedla po cyklochodníku paralelne s cestou, takže sme sa nemuseli báť dopravnej nehody. Minimálne nie s autom. Navyše bol chodník dobre osvetlený. Ďalšiu zastávku sme plánovali na opačnom konci Senice na benzínovej pumpe, kde sme chceli doplniť zásoby. Bolo to zhruba 6 kilometrov

Od Kunova až do Senice to išlo po krásnom cyklochodníku svižne. Dokonca sme nepotrebovali ani veľké čelovky, tak sme šetrili energiu a svietili iba jednou. Cyklochodník tam má po oboch stranách v povrchu zapustené svetlá, ktoré nás navádzali. Čo nevidieť sme prišli k prvým senickým domom. Prechod mestom bol tiež bez významných udalostí, aj keď v parku sme míňali všelikoho. Ale my sme tiež pravdepodobne nevyzerali najmenej podozrivo. Za hlavnou cestou popri nás išla tiež hlučnejšia skupinka mládeže, pred ktorou sme radšej trošku pridali do kroku, a čo nevidieť sme už išli popri rieke poza priemyselnú zónu. Na druhom konci nás už čakala benzínka.

Doplnenie zásob v mojom podaní vyzeralo asi nasledovne: 3bit, gumené cukríky, monstrík, a (na druhý pokus) fľaša rajecky. Ostatní podobne. Keďže som nechcel nosiť zbytočnú záťaž a odpadky, monstríka som spláchol hneď pred pumpou na obrubníku ako najväčší násťročný stokár. Rajecku som vylial do vaku na vodu, a mohlo sa pokračovať. Prešli sme na druhú stranu rieky a poď ho poza garáže do polí.

Vychádzajúc opäť na cestu a odbáčajúc smerom k železničnej stanici prišli na reč naše jazykové zručnosti vo francúzštine, konkrétne to že Peťa po francúzsky vie, a ja iba nadávky. Ale za to tie najhoršie. Nie extra ohúrení týmito poznatkami pokračujeme stále v dobrej nálade a niekde na Železničnej ulici prekračujeme šesťdesiaty (60.) kilometer.

Štvrtá dvacka: začína to byť zaujímavé
#

Hneď na úvod štvrtej kapitoly máme prvé a posledné blízke stretnutie. Na stanici k nám podíde miestny obyvateľ, že či by sme mu nezavolali taxík. Možno nemal za ľubom nič zlého, ale radšej sme sa nezastavovali. Vybavilo to pár výhovoriek, ako že nepoznáme číslo, nie sme odtiaľ, nemáme nabité mobily a že sa ponáhľame lebo potrebujeme stihnúť vlak v Kútoch. Pánko chvíľu protestoval ale akčný rádius nemal taký aby s nami išiel ďalej ako pár metrov. Neskôr sme počuli ako sa dohaduje so svojou spoločníčkou ktorá sa medzitým vynorila niekde z tieňov predstaničných priestorov. So svojím rozhodnutím nezapájať sa do tohoto sidequestu sme boli spokojní.

Za železničným priecestím cesta pokračuje rovno cez pole až k letisku. Vďaka jasnej noci sme aj tu vypli čelovky, aby sme trochu videli aj nočnú oblohu. Letisko v Senici čuduj sa svete nie je až tak frekventované ako by mohol človek očakávať, takže s premávkou na tejto ceste sme si starosti nerobili. Najdôležitejšia aerolinka, ktorá odtiaľto lieta, je pravdepodobne Air Inekafe. S Vratkom si tu niektorí z našich na tomto výlete neprítomných kamarátov boli zalietať nejaký ten rok dozadu.

Tesne pred letiskom prechádzame ponad rieku Myjavu. Práve keď ideme cez most, v rieke niečo veľmi nahlas čľupne. Spozornieme, zľakneme sa, kolieska sa začínajú točiť a mozgy nám pomaly ponúkajú hororové scenáre. Neprepadáme však panike, na boj s Myjavskou Lochnesskou sme aj tak príliš unavení, tak len zapneme čelovky a keď nič nevidíme, ideme ďalej. Niekde v týchto miestach sme si tiež s hrôzou uvedomili, že už sme prešli dva krát tých Petinych 30 km po ktorých sa to až začína počítať. Dzivé. Tiež začíname dostávať povzbudivé správy od kamarátov, ktorí videli storku z polcesty. Vítaný boost morálky.

Pokračujeme k novo vyzerajúcej štvrti pri rybníkoch a golfovom ihrisku. Cestou rozmýšľame, koľko asi tak môže stáť takáto nehnuteľnosť. K presnému odhadu sme nedošli, ale usúdili sme že na to že sme v Senici, a navyše ešte aj to mimo mesta, pravdepodobne to bude umelo predražené. Ktovie. Na konci zástavby, na rázcestí Hrušov, sa už definitívne začínajú borovicové lesy. Cedule ukazujú najďalej do Lakšárskej novej vsi (3 a pol hodiny), ktorej sa najviac bojíme. Do lesov vchádzame okolo pol jedenástej. Ako už veľa krát na tejto expedícii, opäť prišla reč na to ako sme radi že ideme v trojici. A že Petra sa s nami stále drží, pretože ešte pri úvodnom dohadovaní avizovala že si nie je istá či to dá, a že pravdepodobne využije dohodnutý support a nechá sa z niektorej časti odviezť preč. Nakoniec ale vraj aj samú seba prekvapila tým že si uvedomila že to vlastne vyzerá zvládnuteľne.

V lese, na asfaltke vedúcej popri plote golfového ihriska, už vyťahujeme aj poriadne čelovky. Najprv len preto, lebo sme sa o čelovkách začali baviť (myslím že Peťa si na tento trip kupovala novú, ako to medzi príletom a balením stihla je nám všetkým záhadou), a potreboval som predviesť ako svieti Lucifer, no potom som ju už nechal vonku keďže moja mini čelovečka vstavaná v čapici pomaly zhasínala. Navyše, na tejto zdanlivo bezvýznamnej úzkej lesnej asfaltke bola paradoxne zatiaľ najhustejšia premávka a niekoľko krát sme sa museli vyhýbať autám. A keďže to bola dlhá rovinka a uprostred noci, na rýchlosť sa veľmi nepozeralo. Takže lepšie byť videný.

Únava sa už začínala prejavovať. Na 66-tom kilometri som si vyžiadal prestávku, aby som si mohol ľahnúť na chrbát ako korytnačka a ponaťahovať a uvoľniť nohy. Popritom padla za vlasť aj 3bitka. Dlho sme ale stáť nemohli, lebo po chvíli nám začala byť zima. Totiž s príchodom noci začali teploty prudko klesať a už bolo pravdepodobne pod nulou. Tak sme sa teda vydali pokračovať po nekonečných rovných lesných cestách. Povrch sa striedal, raz asfalt, raz štrk, no najhorší bol piesok.

Hodinky ukazujú 66.75km
Prestávka v dvoch tretinách. Fotka je fotená v polohe ležmo na chrbte. V ruke vidno tribitku.

Približne presne o polnoci sme dorazili na rázcestie Pri červenom kríži. Podľa tabúľ sme sa zatiaľ držali predpísaného tempa, napriek tomu že sme už cítili ubúdajúce sily, kráčali sme pomalšie a robili viac zastávok. Toto rázcestie zároveň značilo jubilejný sedemdesiaty kilometer. S úderom polnoci sme si naladili Slovenský rozhlas, aby sme si ako správni Slováci (a Češka, ale na slovenskom území) mohli vypočuť hymnu a krátke správy. Na morálke nám ani jedno z toho nepridalo. Bolo to niekde zhruba v týchto miestach, kedy funkcia nálady prestala mať rastúcu tendenciu, a jej derivácia sa vyrovnala nule. Ja osobne sedemdesiaty kilometer označujem za začiatok mojej krízy.

Nasledoval štvorkilometrový úsek rovnou čiarou do obce Bílkove Humence (oceňme ako šikovne som sa vyhol skloňovaniu toho názvu). Takáto dlhá direttissima sa zdala nekonečná, a hlavne po tme extémne monotónna. Po zhruba dvoch kilometroch sme sa aspoň vynorili z lesa na lúku, takže aspoň nejaká zmena, a mohli sme opäť stlmiť čelovky. To však dlho nevydržalo, lebo sme v jednom bode museli obchádzať nebezpečne veľkú kaluž, a ozaj nikomu z nás sa v tých mrazoch nechcelo si zaplávať. Zvládli sme to chvalabohu suchou nohou.

Ďalšiu prestávku sme plánovali v dedine, pravdepodobne na nejakej autobusovej zastávke. Keď sme okolo jednej vošli do obce, v jednom z domov to zrovna vyzeralo na záver nejakej spoločenskej udalosti. Ľudia balili veci, ale krb ešte horel, a hneď sme si predstavili ako by sme sa tam vedeli zohriať. Chvíľu sme aj koketovali s myšlienkou, či sa nepozveme na návštevu, no chvalabohu sme nezastavili, a kým sme sa rozmysleli že by to možno stálo za pokus, už sme boli o pár domov ďalej a vracať sa nám nechcelo. Tak sme sa teda zasatavili na lavičke v centre dediny, rovno oproti turistickej ubytovni (zatvorenej). Pokúsili sme sa doplniť energiu cukríkmi a tyčinkami, ale hlavne sa nám chcelo spať. Toto by nebol problém v lete, kedy by sme si prosto zdriemli hocikde v jarku jak Joži po nočnej v krčme, no počas najmrazivejšieho víkendu v roku sme sa nemohli zastaviť na viac ako 5 minút bez toho aby nás nezačalo klepať.

A tak sme sa teda po piatich minútach opäť vydali na cestu. V duchu sme si týchto posledných 40km rozdelili na etapy podľa dedín: Bílkove Humence, Lakšárska Nová Ves, Studienka a Závod. Do obávanej Lakšárskej sme to mali ďalšie 4 kilometre po hlavnej ceste. Tiež celkom nekonečné 4 kilometre. Navyše Kiko z nepochopiteľných dôvodov (redakcia dôvod pozná) chytil druhý dych, a išiel ako motorová myš. Ani nie tak že by nohami kýval, tempo sme mali všetci rovnaké a držali sme sa spolu, skôr bradou. Huba sa mu nezastavila celé 4 kilometre. Čo by nebolo také strašné, keby (rovnako ako pri malých deťoch) nepožadoval aj odpovede. Ja osobne som mal ledva energiu na počúvanie, nie to ešte na rozprávanie. Ale v rámci zachovania dobrých vzťahov sme to nejako vydržali.

Asi dva kilometre pred Lakšárskou je možnosť urobiť si skratku po žltej značke, a dedinu obísť. Niektorí z nás (nebudem osobu menovať), sa Lakšárskej tak obávali, že seriózne zvažovali túto skratku využiť. Nakoniec sa nám však podarilo ich od toho odhovoriť, že veď predsa keď už sme sa toľko ondiali so 70 metrovou zachádzkou v Kunove, nebudeme teraz takto očividne podvádzať. Navyše by sme sa tým pádom roztrhli ako skupina. A že predsa nám žiadne nebezpečenstvo nemôže hroziť v Lakšárskej Novej Vsi o pol tretej ráno. Tiež pomohlo že táto osoba si nesledovala trasu, odbočku prešvihla a spomenula si až keď bola dedina na dohľad.

Mapa skratky po žltej
Skratka po žltej značke, ktorá by ušetrila vyše kilometra

V centre dediny sme si opäť dopriali päťminútovú prestávku na lavičke. Opäť sme len nahádzali nejaké pochutiny do gágora a keď začalo byť chladno, vyrazili sme. Na rázcestníku sme po prvý krát videli cieľ: do Závoda nám malo ostávať 5 a pol hodiny. Po chvíli sme Lakšársku nechali v prachu za nami bez ujmy na majetku, fyzickom aj psychickom zdraví a pokračovali sme po lúkach ďalej, a len po pár sto metroch sme prešli náš osemdesiaty kilometer. A čoho sme sa v LNV tak obávali? Len pár dní pred odchodom sme na Instagrame RTVS (alebo akokoľvek sa to vtedy volalo) zachytili krátku reportáž o tejto malebnej obci. Pojednávala o sídlisko so skupinou bytoviek, z ktorých občania jednej si z pivničných priestorov spravili nelegálnu žumpu. Ale veď posúďte sami nižšie. Našťastie sme asi tieto konkrétne bytovky obišli veľkým oblúkom, lebo nič podozrivé sme necítili.

Piata dvacka: veľké finále
#

Funkcia nálady v tíme začala medzičasom už klesať. Toto sa prejavilo napríklad aj tým, že som už nevládal počúvať Kikov päťkilometrový monológ…

Kiko, prosím ťa, drž už p*ču…

  • Ing. Matúš Pilňan, 16.2.2025, cca 2:45 nadránom

Od tohoto momentu nepreriekol takmer ani slovka po celý zvyšok trasy. Aj ma to zamrzelo, ale neskôr som sa dozvedel že keby som vtedy nezakročil ja, zakročil by niekto iný. Nuž, heavymetal si nevyberá. Ďalšia dedina na programe je Studienka, zhruba 7 kilometrov pred nami.

Po chvíli prichádzame opäť na rázcestie s vyššie spomínanou žltou značkou. Rýchla kontrola ceduľovníka nám napovie, že sa akoby zázrakom stále držíme času na ceduliach. Ďalej rýchla cikpauza a pokračujeme. Môj stav na tomto úseku už začína byť celkom kritický. V podstate každý kilometer až dva potrebujem miniprestávky na posedenie na zemi. Okrem toho prichádza poriadna únava, kedy dobre že postojačky nezaspávam. Mám pocit že toto by sa dalo vyriešiť hodením stravy do kotla, no kto má chuť o tretej v noci jesť? A obzvlášť za triezva? Podarí sa mi občas aspoň nejakú müsli tyčinku zlupnúť, ale to nie je nič extra. Stavanie sa z týchto krátkych sediacich prestávok tiež nie je pekný pohľad, väčšinou to sprevádzajú výkriky za ktoré by sa nehanbila ani ruská tenistka. Napriek týmto problémom pokračujeme viac či menej pokope, až sa dotackáme na lúky nad Studienkou. Držať sa pokope bolo celkom dôležité, Peťa ma niekoľko krát celkom vyplašila, lebo sa naozaj miestami len potácala jak zombie, tak som sa radšej držal blízko aby nedošlo k úrazu.

Na týchto lúkach zisťujem zábavnú vec. Išiel som sa napiť vody z vaku… a nejde. Bolo to čudné, lebo síce je pravda že som dopĺňal vodu naposledy v Senici na pumpe, ale zas som toľko nepil. A vtedy som si to dal dokopy. Tak ako mi už na začiatku raz nešlo piť, a ešte niekoľko krát počas celej cesty, asi sa len trošku upchala hadička. Fúknem a vybavené. Fúkol som… a nič. Čiže naozaj nebol vak prázdny, lebo by som ho aspoň vedel nafúknuť. Vysvitlo, že tentokrát mi celá hadička zamrzla na komplet. To už sa vyfúknuť len tak nedalo. Takže zvyšných takmer 15 kilometrov bez vlastnej vody. Super. Ale dalo sa to čakať, veď podľa mobilu bolo tak -7 stupňov. A samozrejme že som na tom vaku nemal termorukáv. Ani som si nedával pozor aby som nenechával vodu v hadičke. Človek s acelý život učí.

Pri jednej z početných prestávok, vedľa tajomne vyzerajúcej chaty na vrchu lúk už prišla kríza aj na Peťu a požiadala ma, aby som jej z batoha vybral paličky. Doteraz išla totiž hrdo bez nich, že si ich šetrí na to keď už naozaj nebude vládať, aby sa mala o čo opierať. Ten moment očividne prišiel teraz. Takže sme nastavili paličky, ja som vdýchol ďalšiu tyčinku, posťažoval som sa na moju hydrologickú situáciu, a vyrazili sme smerom dole do Studienky. Cesta od chaty vyzerala veľmi tajomne, krížom cez rúbanisko a kopy stromov. V noci to vyzeralo celkom zlovestne, a stále som pre istotu kontroloval mapu či sme naozaj dobre.

Na námestie v Studienke sme prišli okolo pol piatej. Opäť sme sa usadili na lavičky a tlačili nejaké sladkosti. Od Kika som vyžobral cuc z fľaše s vodou. Na naše počudovanie to v obci celkom žilo. Vyzeralo to, akoby práve končil ples, a hostia sa vracali domov. Tiež sme rozmýšlali že by sme ich mohli počerpať o nejaké dobroty, ale neboli na to bunky. Neskôr prišiel ešte zaujímavejší pohľad. Na zastávke sa za tých pár minút čo sme posedeli začali zbierať ľudia. Po chvíli prišiel aj autobus do Malaciek, ktorý v tom momente tiež vyzeral že má niečo do seba. Ale odolali sme pokušeniu a vydali sa na posledných 12 kilometrov do Závoda.

V lesoch nad Studienkou sme mali občas problémy s navigáciou na niektorých neprehľadných križovatkách kde značka viedla najnevýraznejšou z mnohých ciest, no nakoniec sme vždy zvolili správne. Po nejakom čase sa konečne začal hlásiť aj regulérny hlad. Za normálnych okolností by som vedel jesť za jazdy, ale opäť som si musel sadnúť. Miniklobásky z Kauflandu však spravili divy, a už som nepotreboval spať.

O kus ďalej sa značka opäť nalepila na hranicu vojenského obvodu, a po pravouhlej zákrute doľava prišlo povrchovo najnechutnejších pár metrov celého zájazdu: čistý piesok. Niet čo viac povedať, grc. Ale ako to už býva, noc býva najtemnejšia práve pred východom slnka, a ten prišiel po chvíli. A to aj doslova, aj v podobe posledného rázcestníku pred Závodom. Tesne po šiestej sme prišli k rázcestníku Pri hraničnom kameni. 7 kilometrov do cieľa, podľa údajov na tabuli hodina desať do stredu dediny, plus ďalších 35 minút až na stanicu. S vidinou cieľa volám mame, A.K.A. nášmu support vozidlu, že to pravdepodobne dáme a môže smerovať autom do Závodu. A že nech sa stretneme v strede dediny, nech si pred cieľovou rovinkou trošku posedíme vo vyhriatom aute. Blízkosť cieľa nás spolu s vychádzajúcim slnkom dobila energiou. Niektorým nám bolo takmer až do spevu. Táto energia sa však minula po pár metroch, a na troch kilometroch po hlavnú cestu som musel dva krát sedieť. Kiko sa medzičasom ocitol v osobnom úniku, a spolu s Peťou sme ho videli aj kilometer pred nami.

Peťa a v diaľke Kiko
Nové ráno. Skupinka sa s vidinou blízkeho cieľa začína rozťahovať.

Sprevádzaní druhým východom slnka za jednu túru sme sa dovalili do Závodu. Mimochodom, ak si niekto myslí že sme za celý čas nespravili vtip na to že táto túra je závod s časom, je na omyle. Len sme ten vtip robili tak často, že sa to nedalo rozumne uviesť na jednom mieste. Na vstupe do dediny nás čakal Kiko. Prebehlo ospravedlnenie za neokrôchané umlčovacie spôsoby pár hodín dozadu, a pokračovali sme smerom k autu. Na námestí sme boli zhruba o 10 minút neskôr ako hlásali tabule, ale prišli sme.

Východ slnka
Pohľad naspäť na druhý východ slnka tejto túry.

Chvalabohu nás čakalo už aj naštartované vyhriate auto na rozmrznutie. A v ňom navyše merci čokolády a káva alebo horúca čoko z pumpy. Nič lepšie sme si ani nemohli priať. Peťa tento čas využila na skontrolovanie vlakov do Prahy a nákup lístka, že teoreticky vlak pred deviatou z Kútov by sa dal stihnúť. S našim aktuálnym tempom som bol mierne skeptický, keďže už bolo takmer 8 hodín. Tak sme chvíľu posedeli, zjedli a vypili čo sa dalo, a s bolesťou v tvári vyrazili na posledné 2 kilometre.

Odchod od auta
Ťažký odchod od auta na posledné dva kilometre.

Nakoniec tie posledné kilometre neboli až také zlé. Už o 8:15 sme prešli ponad diaľnicu, a ostávali naozaj len posledné metre. Stovka na hodinkách nabehla presne o 8:20. Ani nie o dve minúty neskôr som už ukončoval trackovanie pri rázcestníku Závod, zastávka. Dali sme to. Síce nie za 24 hodín, ale to ani nebol náš cieľ. Čistý čas pohybu 23 hodín, celkový čas aj s obedovou prestávkou 26 a pol hodiny. Už nikdy viac.

Družina v cieli
Cieľová fotka zničeného tímu

Záver
#

Počas záverečných ceremóní boli emócie silné. Dokonca tak silné, že som zabudol že mám v kufri odložené dve Iskrivé desinky ✨ na túto príležitosť. Takže nealko výzva absolútne splnená.

Mimochodom natrackovať 26 a pol hodinovú aktivitu nie je sranda. Musel som na hodinkách nastaviť úsporný režim, čo ukladá body GPS menej často. Dôsledkom toho je aj absolútne nezmyselný čas na Strave, lebo import to nejako nedával.

Čo sa týka toho jedla, nakoniec to až taký pretlak nebol. Zostalo pár tyčiniek, pár klobások a jedna parenica. Ale zbalený som zďaleka nebol optimálne. Teda v prvom rade, zlý ruksak. V druhom rade, zlý vak na vodu. Po vybalení som totiž zistil, že náhradné tričko ktoré som v ruksaku nosil, bolo komplet mokré, a tým pádom nepoužité a zbytočne nesené. Takže naozaj vak vytiekol, nebol som len extrémne dopocený. A tiež som so sebou nakoniec celkom zbytočne terigal malé JBLko, na ktoré nakoniec nebola veľmi nálada. Nuž čo už, učíme sa.

Závod (s časom)
#

Skončili sme 8:20 v Závode, Peti išiel vlak 8:49 z Kútov, cesta autom do Kútov 16 minút. Vyzeralo to sľubne, že to v pohode stíhame. Avšak samozrejme že v cieli sme sa pri oslavách trošku pozabudli a neodišli sme hneď. Keď sa Peťa pripomenula že nemá až tak veľa času, rýchlo sme sadli do auta a smerovali do Kútov.

Teda, aspoň sme si to mysleli. Z parkoviska sme totiž hneď vyrazili opačným smerom, a Waze sa išiel až zblázniť. Pozreli sme že nás posiela cez Moravský Svätý Ján. Tak sme sa rýchlo otočili do opačného smeru a išli naspäť. Keď sme sa vrátili ku stanici, čo sa nestalo? Správne, padli závory na priecestí. V Závode je tak sympaticky riešená stanica, že perón končí priamo na kraji cesty. To znamená, že celý čas čo na stanici stojí osobák, sú závory dole. Minúty plynú. Ľudia vystupujú celú večnosť. Vlak sa konečne pohne.

Závory však nie. Ostávajú dole. V tomto bode už tuším o čo sa jedná, a o chvíľu sa moja hypotéza potvrdí. Pred očami nám prefičal vlak s nápisom Praha, hl.n. na bočnom LED paneli. Potom sa pekne závory zdvihli a my sme vyštartovali. Podľa Waze bola stále mizivá šanca to stihnúť, s príchodom v rovnakú minútu.

Našťastie sme však zachovali chladnú hlavu a skontrolovali, kedy daný vlak ide z Břeclavi. Odpoveď: o 18 minút neskôr. Rýchly kuk na Waze, to sa stíhalo bez problémov ešte aj s časovou rezervou. Tak len rýchlo kúpiť českú diaľničnú a ide sa. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo, a vďačiť za to môžeme ŽSR výluke medzi Kútmi a Břeclavou, kde vlaky kvôli rekonštrukcii trate jazdia iba po jednej koľaji a pomaly. Inak by sme to pravdepodobne nestihli a Peti by lístok prepadol. Rozlúčili sme sa teda s Peťou v Břeclavi a pokračovali smer Bratislava.

Krátkodobé následky
#

Bezprostredne po dokončení tohoto výletu som v tom mal jasno. Už v živote nikdy nespravím ďalší krok pešo. A takmer som toho ani nebol schopný. Nohy boleli neskutočne, plus stavy ako pri horúčke. Bol som odhodlaný na to, že na druhý deň do roboty pôjdem o barliach (v jednom bode počas prípravy mi aj napadlo odložiť si pred cestou pár barlí niekde v lese, že po takom sedemdesiatom kilometri by sa už hodili). Nakoniec to nebolo úplne potrebné, aj keď sa stále ťažko chodilo. Päty som mal zodraté neskutočne, otlaky väčšie než dvojeurovka. Trvalo týždeň než som mohol približne normálne chodiť. To ma však neodradilo od toho, aby som už dva dni po túre išiel do Prahy na Iné Kafe.

Psychologicky však to bolo celkom prospešné. Dokázali sme prejsť 100km pešo. Na jeden záťah. Bolelo to, miestami to hraničilo určite so sebapoškodzovaním. Ale sme tu a už to nikdy nemusíme opakovať. A gratulácie boli príjemné. A ponaučenie z toho celého?

Nech sa deje čokoľvek, nikdy nie je tak zle, aby si musel prejsť 100km peši.

Kiko neskôr priznal že v záverečných kilometroch, keď prvý krát uvidel z diaľky Závod, tisli sa mu až slzy do očí. Peťa zas vyrukovala s tým, že v závere od únavy, hladu, a neviem čoho všetkého, mala regulérne halucinácie a videla veci, ktoré tam neboli. Scary stuff.

Dlhodobé následky
#

Našu vôľu turistikovať to nakoniec až tak negatívne novplyvnilo. Dokonca stačilo iba pár týždňov na to aby som sa dostal do stavu, že keby ma niekto zavolal na niečo podobné, pravdepodeobne by som sa nechal nahovoriť. Tak má vyzerať zábava 2. typu. Bedro však ešte stále občas cítim. Ale viním z toho aj keď malý a ľahký, ale v konečnom dôsledku nekvalitný ruksačik.

Najhoršie v tomto kontexte obišla bohužiaľ Peťa. Ešte dva mesiace po dokončení expedície má problémy s achillovkou. Má to síce pôvod ešte zpred Záhoráckej, ale práve tam sa jej to poriadne rozjelo. Toto ma veľmi mrzí a želám skoré uzdravenie, snáď to neovplyvní tvoje ďalšie športové plány!


A to je vše přátelé! Peťa, Kiko, ďakujem že ste sa tejto čertoviny zúčastnili. Teším sa na ďalšie dobrodružstvá. A úplným záverom, ak sa niekto náhodou chystá spraviť niečo podobné ako my: dá sa to, ale rozhodne neodporúčam. Obzvlášť nie bez tréningu. Ale zážitok budeš mať na celý život. A zážitok nemusí byť dobrý, ale silný, všakáno?

Track
#

Súvisiace

SNP Deň 27: Pezinská baba > Železná studnička

·945 slov·5 min
Deň číslo 27, tiež zvaný predposledný, je za nami. Začali sme ho raňajkami na Pezinskej babe. Skôr než sa však dostaneme ďalej, musím spomenúť momenty ktoré nasledovali bezprostredne po uploadnutí včerajšieho denníčka.