↓ Preskočiť na hlavný obsah
SNP Deň 28: Železná studnička > Devín
  1. Jeblý šlabikár/

SNP Deň 28: Železná studnička > Devín

·1469 slov·7 min· ·
Ing. Matúš Pilňan
Autor
Ing. Matúš Pilňan
(Bez-)Nádejný informatik
Obsah
Cesta hrdinov SNP - Tento článok je súčasťou série.
Časť 28: Tento článok

Posledný deň je teda úspešne za nami, a s ním aj celá cesta. Neuveriteľné. A ešte neuveriteľnejšie, že sme to celé prešli takmer do bodky podľa niekoľko mesiacov vopred naplánovaného harmonogramu. Hlavne príchod naspäť domov bol presne v deň, na ktorý bol naplánovaný. Ale než sa dostaneme k celkovému hodnoteniu, ešte pár dojmov z dneška ako obvykle. Bol to už len ležérny deň, spanilá jazda Bratislavou. Príchod na Devín sme plánovali medzi štvrtou a piatou, aby bol uvítací výbor už po pracovnej dobe. Nečakali sme červený koberec, ale keby bol, bagandže by sme si doňho boli bývali utreli.

Noc bola zaujímavá. Plno svetla z pouličných lámp a hluk vlakov z Červeného mosta. Ale plus mínus sme niečo naspali. Nikomu sme nevadili, až o deviatej prišiel pán ktorý mal altánok upratať, pretože ho mala rezervovaný iná skupina. Keď sa spýtal čo tam robíme, nestratili sme chladnú hlavu a odpovedali že čakáme kým otvoria bufet. Čo bola stopercentná pravda. Síce od polnoci, ležiac v spacákoch niektorí ešte dovtedy, ale čakali sme. Ale teda samozrejme sme sa presunuli čakať inde.

Bufet otvorili o desiatej, záchody chvalabohu už o deviatej, takže sme mohli vybaviť čo muselo byť vybavené. Na raňajky sme zvolili puding, prípadne miláčika z mascarpone (a dve plzničky z predchádzajúceho večera, aby sme ich nemuseli nosiť). Ostal nám aj nejaký Corgoň, ale nevedno kam sa podel.

Niečo po štvrť na jedenásť vyrážame smer Slavín. V horskom parku stretávame chlapíka, ktorý je nadšený z toho že ideme SNP a vyjadril nám rešpekt. Povedal že má až zimomriavky, ale povedzme si pravdu, tie mohli byť aj z toho nášho lokálneho ovzdušia.

Keď už sme boli v horskom parku, nedalo nám nezaskočiť na jedno orosené do Funusu (podnik, v ktorom sa schádzalo množstvo významných dejateľov, medzi nimi napríklad aj jeden tankista Ján zo Žiliny). Pri pivku sme premysleli kde dáme obed, a hybaj späť na značku.

Na Slavíne fototermín, pýtali sme fotky od dvoch rôznych zahraničných turistov. Výsledky z prvého fotenia boli totiž tak zlé, že sme radšej oslovili ďalšieho pána. Potom už len pečiatka z reštaurácie a ide sa ďalej smer Mlynská dolina.

Slavín
Povinná zachádzka na Slavín

Na obed sme zvolili burgre (a pivco samozrejme, ale Jozef II mal akúsi čudnú arómu) v Estévéčke, neďaleko od fakulty kde študoval tu pán zapisovateľ. Kým sme čakali na jedlo, prešla okolo dokonca veľká časť vedenia tejto fakulty. Prišiel nás pozrieť aj bývalý spolužiak z fakulty, ktorý mal v pláne s nami aj pár etáp prejsť, no robota mu to prekazila. Tak sa s nami prešiel aspoň hore nad intráky, ale veď aj to sa počíta.

Nad intrákmi sme sa v úzkej uličke vyhýbali autu, ktoré pri nás ale zastavilo. Pán stiahol okienko a tiež sa pýtal či SNPčka a či začíname alebo končíme. Myslím že v rámci Bratislavy sme už tieto stretnutia veľmi nečakali, a o to viac nás potešili.

So spolužiakom
Selfie so spolužiakom Vilom, ktorý s nami dal obed a pár stovák metrov hore Slávičím údolím

Hore z Líščieho údolia a cez Karlovku sme objavili ďalšiu doteraz nevídanú nepríjemnosť: schody všetkých možných rozmerov. Od nášho pána architekta sme sa dozvedeli vzorce, ktorými sa veľkosť schodu má riadiť, aj to, že karloveské exteriérové schody po ktorých sme išli ich rozhodne nespĺňajú.

Nuž ale potom sme sa vrátili k starej dobrej nepríjemnosti, strmému stúpaniu. Čuduj sa svete, na burger sa nešlapalo až tak dobre. Navyše telo už cítilo blížiaci sa cieľ, takže svaly začali uberať výkon. Čo je horšie, jednalo sa nie len o svaly na kráčanie, ale aj zvierače. Miestami hrozila posledná technická zastávka v húštine. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a potvrdilo sa že dobrý gazda domov donesie.

V stúpaní na Kobylu sme stretli SNPčkara idúceho oproti. Prvý deň, čisté oblečenie, oddýchnuté nohy… popriali sme šťastnú cestu a aby počasie vyšlo a pokračovali na Kobylu. Hore sme si vyliezli aj na rozhľadňu, pofotili a poď ho na jedno posledné strmé klesanie. Po chvíli sme vyšli z lesa, a už sme mali Devín na dosah. Bolo šialené sledovať ako sa časy na ceduliach nezadržateľne skracujú, a zrazu nám chýbal už iba kilometer. My sme sem fakt došli pešo až z Dukly?? Neexistuje, to sa nedá.

Devínska Kobyla
Výhľad z rozhľadne na Devínskej Kobyle smerom na Devín. Cieľ je už na dohľad

Na parkovisko, kde nás už čakal uvítací výbor zložený z rodinných príslušníkov a kamarátov, sme prišli v podstate podľa plánu, okolo trištvrte na päť. Boli prichystané koláče, torta (musím vypichnúť že parádna, s SNP dizajnom, s nápisom “Mám 770 km v nohách”, špeciálne poďakovanie), cukrovinky, šampanské a iné dary. Pustili sme sa do hodovania presne ako sa na SNP patrí, priamo na parkovisku. Veľmi pekne všetkým ďakujeme za také super privítanie. Medzitým ešte rýchly odskok k pokladni hradu po pečiatku. Po početných fototermínoch sme sa pod hrozbou blížiacej sa búrky z Rakúska, ako aj s vidinou poriadnej sprchy a postele, začali zberať domov. A to je vlastne vše přátelé.

Cieľová fotka pri kameni
Cieľová fotka pri SNP kameni s tortou a šampanským

Cieľová
Reprezentačná cieľová fotka na parkovisku pod hradom. Dali sme to!

Pojmy a dojmy
#

A teraz stručne k tým dojmom, za seba. Bolo to skvelé. Išiel som z veľkej časti preto, aby som zistil či to dám, a dal som. Ďalší z cieľov bol získať level 3 na Bookingu, aj to sa podarilo. A tiež jednoducho vyvetrať hlavu a nemusieť riešiť somariny. Tiež celkom vyšlo.

Čo bolo ale absolútne nad rámec očakávaní, boli ľudia. Jednak tí, ktorých sme po ceste stretávali, noví kamoši s ktorými sme sa dobiehali, a podpora všetkých aj priamo v teréne, aj v online priestore. Na druhej strane hlavne pre mňa bol celkom zážitok tento denník. Keď som sa rozhodol že ho budem písať, mal byť hlavne pre mňa, pretože také množstvo zážitkov aké nás čakalo nie je možné si zapamätať. Na stránku som sa rozhodol to vešať aby som nemusel každému, koho zaujíma či žijem, písať osobitne. A tu zrazu zistím že to čítajú úplne neznámi ľudia? Ba čo viac, že ich to baví? Že človek ktorého sme v živote nevideli nám schová na trase šestku pivečiek? Úplne neskutočné. Nehovoriac o všetkých pozitívnych ohlasoch od rodiny a kamarátov. Určite to stálo za to skoro každú noc ponocovať, aby bol na svete nový zápis. A tiež sa už teším keď si to s odstupom času sám prečítam, vraj je to dobré.

Čo ma privádza k tomu, že sa chcem veľmi pekne poďakovať každému, kto tieto drísty čítal, koho bavili, kto nechal komentár alebo napísal že číta. Určite ma aj toto hnalo dopredu. Ďalej tiež všetkým ktorí nám cestou pomohli (a že ich bolo), či už privezením vecí, pomocou na útulniach alebo len povzbudením. Špeciálne poďakovanie tu patrí Danielovi z Bacilovho družstva, ktorý na Myjave poskytol turbomasť na členok, bez ktorej neviem či by som došiel. Mimochodom nohu cítiť (akože občas bolí, nie že by som sa stále neumyl) ale má sa dobre, vďaka za opýtanie. A tiež ďakujem všetkým ktorí s odhodlali to skúsiť aspoň kúsok s nami, a všetkým ktorí nás prišli vítať do cieľa akoby sme práve prešli pešo krížom cez republiku. Boli to všetko super momenty.

Tiež ďakujem všetkým ktorí tu od nás pýtali rady na svoje SNPčky. Je to milé, ale neviem či môžeme radiť, lebo pre väčšinu z nás to naozaj bola prvá viac viacdňová turistika a nevedeli sme čo robíme. Batohy určite neboli optimálne zbalené, mali sme so sebou veci ktoré sme ani raz nevyužili, predimenzovali sme zásoby jedla, nemali sme žiaden špeciálny tréning ani zaťažkávacie skúšky s batohom, a kopa iných hlúpostí prameniacich z neskúsenosti. Ale prišli sme až do cieľa. A minimálne sme sa asi naučili čo nerobiť. Takže ak by niekto napriek všetkému vyššie menovanému chcel naše rozumy, nechajte kontakt. Tiež tu nechám naše prípravné materiály, keby ich niekto chcel použiť ako odrazový mostík, ale za stopercentnú správnosť údajov neručím.

Doc: https://tinyurl.com/ypnsszfy
Posvätná tabuľka etáp: https://tinyurl.com/2v2ycwx7
Etapy na Mapy.cz: https://mapy.com/s/jakevohuko

A keď sme pri tom čo sme sa naučili… počasie. Je absolútne neuveriteľné ako dobre nám vyšlo. Za celú cestu riadne pršalo iba dva razy. A to nepochybne prispelo k zdaru a aj k tomu, že sa nám darilo postupovať podľa plánu.

No nič, už asi bolo napísané všetko. Obávam sa ale, že sme si tento druh turistiky po tomto našom prvom strete s ňou celkom obľúbili. Takže je možné že toto nie je môj posledný zápis, aj keď neviem kam by som prípadné ďalšie vešať. Ale šak to uvidíme. Teraz sa už aj teším že nebudem každý večer písať.

Jejda, a skoro som zabudol najdôležitejší údaj: 108 pivečiek (99 veľkých a 15 malých) a 21 borovičiek (rátajúc aj tie na Somárovi od Paľa. Vidíte chlapci? Ja som vám hovoril že to bola borka!!!). Chyba merania je najviac 5%.

To už je ozaj všetko. Andrej, Kiko, Martin, ďakujem vám za túto cestu. Ďalej teda tie Pyreneje?

Družstvo v cieli
Družstvo aj so všetkými dočasnými členmi (okrem psa)

Track
#

Cesta hrdinov SNP - Tento článok je súčasťou série.
Časť 28: Tento článok

Súvisiace

SNP Deň 27: Pezinská baba > Železná studnička

·945 slov·5 min
Deň číslo 27, tiež zvaný predposledný, je za nami. Začali sme ho raňajkami na Pezinskej babe. Skôr než sa však dostaneme ďalej, musím spomenúť momenty ktoré nasledovali bezprostredne po uploadnutí včerajšieho denníčka.

SNP Deň 25: Útulňa Jozefa Maka > Amonova lúka

·753 slov·4 min
Deň číslo 25 zvládnutý. Spíme na Amonovej lúke v altánku takže internet je otázny. Napriek rannému dažďu sa dnešok ukázal byť parádny. Dážď sme prečkali v útulni, zahrali sme karty, podriemali. Podľa rannej predpovede malo prestať pršať okolo deviatej, a tak sa aj stalo. Tak sme sa začali baliť.