Deň 19 za nami, ďalšia kráľovská etapa vo vačku, stále sa držíme plánu a spíme dnes v hoteli na Fačkovskom sedle. Ale nebolo to ľahké. Dnešok sa z veľkej časti niesol v duchu hesla “keď si bol frajer večer, musíš byť frajer aj na druhý deň”. A veru, minulý večer sme frajeri boli. Dve prázdne fľaše od domácej by vedeli hovoriť.
Ráno sme však mali rekordne rýchly štart. Keďže sme spali takmer do siedmej a dohoda znela vypadnúť 7:20 aby Jožko mohol ísť do roboty, raňajky sme sa rozhodli dať až cestou. Teda samozrejme okrem prvého chodu ktorý sme avizovali už večer, a nebolo ním nič iné ako ďalšia domáca (iba dvaja sme si dali). Plus jeden Monster pred cestou. Rozlúčili sme sa s Jožkom a vyrazili každý svojou cestou nakoniec o 7:40.
Štart bol svižný ako vždy. Keďže sme boli ešte v náladičke, išlo sa rezko, veselo a s piesňou na perách, a to aj napriek nastupujúcemu bolehlavu. Po 39 minútach nás ranný rýchly odchod dobehol a všetci museli do húštiny. Stále s piesňou na perách, lebo medveď. Je prekvapivé že nás toto postihlo až na 19ty deň. Po tejto technickej pauze sme pokračovali k chate Štyri chotáre.
S varením vody, raňajkami, ďalšou kontrolou latríny a všeobecným flákaním sa sme zabili takmer hodinu. Náskok z rána bol tým pádom prakticky zmazaný, a to sme mali za sebou iba niečo vyše 5km. A čo je horšie, začali sme triezvieť. Našťastie sa už nohy za ten čas naučili čo treba robiť, a išlo sa na autopilota. Hlava, momentálne ťažšia než ruksaky, sa len viezla. Prvých cca 10 km bolo tým pádom v takom stave tiež v podstate zadarmo.
Pri odchode z raňajok ešte ďalšia zápletka, opäť sa pri nahadzovaní ruksaku ozvalo poriadne prasknutie. Nebudete mi veriť, ale opäť bedrový pás. Tento raz to neustála pracka, ktorej asi neprospelo neustále silné doťahovanie. Už by to asi aj vyzeralo, že chyba je medzi bedrovým pásom a ruksakom. Ktovie. Zatiaľ to našťastie drží, ale určite pôjdeme navštíviť aj trenčiansky Decathlon.
Alkoholový opar (a spolu s ním aj sen o dorazení až do Čičmán) sa začal rozplývať okolo Vyšehradu. Krásny kopec (na pohľad) zo spodu aj z vrchu. Skvelé výhľady, proste parádne miesto. Český Vyšehrad sa môže schovať. Výstup naň však už taký parádny nebol. Jeden z nás si dokonca pod kopcom musel dať šlofíka.

Hore fotenie, trochu internetov a nejaké pamlsky a môžeme ísť ďalej. Pomedzi koníky do Vyšehradského sedla a ďalej po lúkach a lesoch. Celá cesta veľmi pekná. Plán bol dať si obed na 20tom kilometri. Ten vyšiel niekde nad Hadvigou, na jednej z mnohých pekných lúk.

Pri varení vody na zaliatie sušených jedál sme prišli na zaujímavý fakt. Istý Martin, ktorý sa celý výlet doteraz kasal že často ani nepotrebuje dopĺňať vodu, zistil že je na suchu. Ukázalo sa že jeho múdra hlava ráno nedoplnila vodu, a pramene ďaleko. Našťastie sa medzičasom ozval jeho tatko, že by nás došiel pozrieť. Tak sme dohodli stretnutie a odovzdanie zásob vo Vríckom sedle, kam sme to mali z miesta obeda asi hodinku.
Kopčeky pred Vríckym sedlom so strmými stúpaniami aj klesaniami pohnali Decathlon botky na hranice ich možností. Ale inak veľmi pekné prostredie. Do sedla sme dorazili prakticky zároveň so zásobovacím vozom. Prevzali sme zásoby, pojedli marhule, doplnili vodu a zajednali ubytovanie na Fačkovskom sedle. Už sme sa chystali na odchod, keď sme z lesa odkiaľ sme prišli začuli hlasy. Hneď sme tušili koľká bije. Od rána sme totiž na Live sledovaní videli, že Bacilov tím je tesne za nami. A bolo to tak, dobehli nás. Tak sme chvíľu vymieňali poznatky, chalani začali pár dní po nás 1.5., a vraj sme im boli trochu motiváciou, snažili sa nás dobehnúť. Boli ale trochu sklamaní že už dnes, vraj teraz nemajú koho dobiehať. Nuž, možno sa budeme doťahovať, asi nás predbehnete, každopádne pozdravujeme a držíme palce. Pobrali sme sa teda ďalej. Tesne za sedlom sme prekročili hranicu 500km.
Ešte pred stúpaním sme vytelefonovali salaš na Fačkovskom sedle aby sme zistili, kedy najneskôr môžeme dojsť. Reštaurácia do siedmej, ubytovať sa teoreticky dá aj neskôr. My sme tam podľa tabúľ mali byť o 19:15. Tak sme skúsili či by nám vedeli odložiť 3 porcie halušiek, a čuduj sa svete, dalo sa.

Výstup zo sedla bol celkom peklíčko. Extra strmý, botky takmer nestačili, plus strategicky umiestnené popadané stromy. Bola to skúška z pokročilej ekvilibristiky. Pohľady z hora za to však určite stáli. Krásne horské lúky zaliate zapadajúcim slnkom sa nedali nefotiť. Extrémne gýčové fotky. Bacilovci nás v stúpaní dohnali, ale na rovinkách sme sa im zas trochu vzdialili. Už to len dobojovať do sedla.
Extra: O časovom manažmente #
Už od začiatku cesty nás sprevádzal problém neskorých ranných štartov. Mnohí sa nám za to smiali. Ale bolo to niekde zhruba pri tejto etape, a jej parádnom závere, kedy sme si uvedomili že to vlastne tiež môže mať niečo do seba.
Ráno sa neponáhľať a večer za odmenu brutálne západy slnka. Samozrejme toto si človek vychutná len za dobrého počasia, ale na to sme mali šťastie. A odkedy sme začali riešiť ubytovanie okolo poludnia a nie až keď sme sa blížili do cieľa, neopakovala sa ani situácia zo Zborova a nebol extra časový stres.

Nakoniec sme dorazili asi 4 minúty pred siedmou, ešte nám aj načapovali trošku kofoly v reštaurácii. Naše halušky nás už vraj čakali v izbe, spolu s pivečkami ktoré nám objednal pán, ktorý sa tam skôr zastavil. Áno, ten istý pán zo support teamu Vrícke sedlo. Veľmi veľmi pekne ďakujeme, pivečko nám dobre padlo. Poslednou úlohou bolo nájsť izbu, čo sa nám na prvý pokus nepodarilo a nadbehli sme si pekných pár sto metrov hore dole po značke. Nakoniec sme však hotel aj izbu našli.

Halušky boli skvelé, pivko tiež, sprcha padla tiež vhod, hlavne na nohy čierne ako majú deti z uhoľných baní. Tak už sme len naladili hokej, dohodli zajtrajšok a môžeme ísť spať. Zajtra máme opäť veľké ambície, vyrážať by sme chceli o ôsmej. Uvidíme čo z toho bude.
