Deň 12 úspešne za nami. Dnes už v normálnom počasí a v suchých veciach. Neuveriteľné, ale stále sa držíme plánu.
Ráno sme sa opäť zobudili o pol ôsmej. Jedna skupina z útulne už bola dávno fuč, druhá akurát odchádzala. My, ako vždy, sme si dopriali dlhé raňajky a balenie vecí. V chate bolo už cítiť nervozitu, lebo pomaly mali začať prichádzať hostia ďalšieho dňa. Veci nám chvalabohu vyschli dobre. Určite hlavne kvôli druhej partii v útulni, ktorej osadenstvo narozdiel od nás vedelo čo robí. Pozdravujeme!
Vyraziť sa nám podarilo klasicky o pol desiatej. Výhľady super. Sedlo Priehyba hneď na začiatok už nie až tak super. Pri zostupe sme sa pokúsili zohnať ubytovanie v motoreste na Čertovici, no bolo obsadené. Takže booking, prvá najlacnejšia chata (Chata pod Sedlom Čertovica, 18€/osoba, raňajky v cene), takže bez debaty. Pokračujeme v zostupe. Priehyba je nechutná v tom, že celý čas počas hnusného strmého klesania človek presne vidí ako to o chvíľu oproti bude musieť hnusne strmo vystúpať. A stále sa len klesá a klesá.

Nuž ale zvládli sme. O tempe už ale nemá zmysel hovoriť v tomto teréne, ale zhruba sme sa držali časov na ceduliach.
Kúsok pred sedlom Oravcová stretávame v protismere anglicky hovoriaceho týpca. Ten nám hovorí, že tak 45 minút dozadu videl pri chodníku medveďa. Vraj sa ho zľakol (teda ten medveď) a zbehol smerom na juh do doliny. Reku ďakujeme za infošky a ideme ďalej. Že sa pri cedulovníku v sedle počkáme a pôjdeme viac spolu.
V sedle sme stretli dve bežkyne českého pôvodu, ktoré prišli na Andrejcovú keď sme odchádzali a potom nás obehli v klesaní do Priehyby. Tiež im týpek hovoril o medveďovi, tak sme zladili informácie, ony nemali ani rolničky ani sprej tak že či sa môžu pridať ku nám aby sme robili hluk. My že jasné, no dámy vyrazili ako prvé a zaradili kozmickú rýchlosť (žiadne batohy).
Stíhali im iba niektorí z nás, ale keď sme už sľúbili hluk tak kto vládal, išiel s nimi. Boli prekvapené že dávame také tempo s našimi megabatohmi, a asi aj trošku spomalili aby naše egá (a nohy) príliš netrpeli. Ale stále to bolo tempo rýchlejšie než by sme dali sami, takže ďakujeme za potiahnutie a pozdravujeme Petru a Moniku!
Keď už sme prešli časť, kde mal byť údajný medveď (nevideli sme), odbehli vpred. My sme sa v tom bode už obzerali po mieste na obed. To sme našli v sedle Havrania poľana. Práve sme tam aj dobehli jednu z partií z Andrejcovej, ktorá vyrážala zhruba hodinu pred nami. Ukázalo sa, že to oni bookli poslednú izbu v motoreste tesne pred nami. Porovnali sme poznatky a začali sme zohrievať fazuľovú polievku.

Po obede mal byť už len príjemný, zhruba vrstevnicový chodník na Ramžu a ďalej na Čertovicu. Bohužiaľ okolo tej vrstevnice často osciloval, takže stále hore dole. Plus veľa popadaných stromov čo uberali rýchlosť aj sily. Ale nakoniec sme došli skôr než sme čakali (asi o pol ôsmej).
Na posledné 2 kilometre som aj prezul sedemmíľové čižmy, teda staré dobre bačkory z Decathlonu. To bola rýchlosť.

Do chaty sme došli, hneď na pivko a na večeru. Pokecali sme ešte s našou českou kamarátkou (druhá bola už v hrobe). Večera bola extrémne dobrá, opäť fazuľová polievka a vyprážaný syr alebo bravčové plátky. Všetko skvelé. Po dvoch fazuľových za deň sa však v izbe isto bude strieľať.
Skontrolovali sme Ďurkovú na zajtra, ale tam sa nerezervuje, tak snáď sa zmestíme. Teraz už len dopiť pivendo (štvrté?? tento spisovateľský chlebík je tvrdý), sprcha a ide sa spať. Raňajky zajtra máme, takže opäť dúfame vo včasný odchod.