Začiatok dňa číslo 2. Podcenili sme pohostinnosť domácich, 90% váhy batohov teraz tvorí jedlo.
Deň 2 hotovo. Zatiaľ podľa plánu, ale iba tesne.
Dnes to bolo ťažšie (chápeš ten vtip?)
Kvantum jedla za ktoré sme veľmi vďační plus fakt že sme nezjedli nič zo zásob ktoré už podľa plánu mali byť z polovice fuč sa podpísali na našich schopnostiach. Ležérny štart o pol desiatej situácii tiež veľmi nepomohol. Dôsledky time-managementu zhodnotíme neskôr.
Obed hneď po 8 kilometroch na Čiernej hore trval dlhšie ako musel, ale podarilo sa nám zjesť zvyšky z predchádzajúceho dňa, aj niečo zo zásob. Nikto nehovoril že to bude ľahké.
V Kapišovej pri hľadaní pečiatky sa nám dostalo veľmi príjemného privítania u p. Gališina, s pivečkom a pokecom, a keď sme o štvrtej vyrazili a prečítali si že do Zborova ešte 4 a pol hodiny, vedeli sme že to nevyzerá dobre.

Pár krát sme aj zle odbočili, ale zatiaľ sme sa po pár metroch vždy vrátili na trasu. Slnko začalo zapadať keď sme boli v Andrejovej, zhruba hodinu od ubytovania. Až vtedy sme sa dokopali k tomu aby sme zavolali do penziónu, ktorého majitelia sa kvôli nám museli vrátiť do Zborova a ubytovať nás, za čo im nesmierne ďakujeme.
K tomu time managementu. Posledný kus lesa sme absolvovali už za tmy. Na druhej strane sme nahodili raketové tempo a predbehli sme cedule o 20 minút a to aj so zablúdením a vracaním sa. O extra adrenalín navyše pred spaním sa postarala osada na kraji Zborova a kopa tamojších voľne pobehujúcich psov, ktorí štekaním všetkým ohlasovali že tadiaľ prechádzame. Chvalabohu že psy čo štekajú sú nedovare… teda nehryzú som chcel povedať.
O deviatej konečne v penzióne, na večeru 2 piva a nejaké rezne, aby to ubúdalo. Storky, sprcha, napísať túto somarinu a spať. Ráno by sme chceli vyrážať skôr, ale aj tak možno budeme náš zajtrajší ambiciózny plán musieť skrátiť. Uvidíme ráno.