Deň 9 hotovo, celkom šleha. Podarilo sa nám niečo neuveriteľné, a ako sa momentálne ukazuje tak aj celkom hlúpe, ale k tomu sa dostaneme.
Začnime tou Vatrou. Vatra je multilaterálne kultúrno-spoločenské podujatie lokálneho až regionálneho významu, avšak s medzinárodným presahom a historicko-edukatívnym podtónom, podporená exotermickou reakciou. Inými slovami, na lúke pri futbalovom ihrisku zapálili obrovskú vatru na oslavu víťazstva nad fašizmom a okolo nej bola dedinská nadrbávka s DJom, ktorý hral maďarské vypaľovačky.

Skrátka skvelá párty. Týpca, ktorý nás tam zavolal sme pozvali na pivko, s Martinom sme dali aj borku. Chalan nás predstavil svojej partii, posedeli sme, vyhriali kríže sediac chrbtom k ohňu, ešte jedno pivko a borka. Dobre nám tam bolo, tak sme museli vziať naše morálno-vôľové vlastnosti a ísť spať, aby sme tam neskončili do rána… Roman, Lucia, Kika a zvyšok, ak toto čítate, pozdravujeme!

Ráno sme plánovali vyraziť skoro, aby sa neopakovalo fiasko s útulňou. Samozrejme sa nám to nepodarilo. Kým sme opustili ubytko, otvorili už aj lokálne potraviny, tak sme si išli nakúpiť kým prišiel taxík.
Zlatá strela Čiko taxi nás v sedle, do ktorého sa s nami a našimi batohmi ledva vyškriabala, vyhodila pred trištvrte na desať. Nasadiť batohy a poď ho v nohy.

Skupinu z predchádzajúceho večera, ktorá prespala na útulni Úhorná, sme dobehli zhruba po pol hodine. Na chvíľu sme spomalili na ich tempo a klábosili cestou, no po chvíli nás nechali ísť aby sa za nami nenaháňali. Nebudem klamať, bolo to celkom dobré posilnenie morálky, že sa nám niekoho podarili predbehnúť. Tým pádom nám to asi nejde až tak zle. Bernolákovská parta, ak to náhodou čítate, pozdravy!
S osvedčeným Monsterom v krvi sme zas nahodili celkom tempo. Krátka zastávka na fotky pri skrini z Avie a prášili sme na Skalisko. Tam sme stretli obrovskú bandu cyklistov. Ukázalo sa, že je medzi nimi aj Martinov známy.

Výhľady úžasné. Pokračovali sme kosodrevinou a neskôr cez polomy. Pred nami sa ako pripomienka toho čo nás čaká celý čas ukazovala Kráľova hoľa, aj s prehánkami.
Na obed šošovicová s údeným z konzervy a pokračujeme do sedla Súľová. Cestou míňame kolegu SNPčkára. Ide sám z Devína, 22. deň. Dal si o niekoľko levelov vyššiu náročnosť, spí len vonku, žiadne penzióny, ubytovne, či nebodaj taxíkové finty ako my. Veľký rešpekt! Chvíľu pokecáme a pokračujeme.

Na útulňu Gálová prichádzame okolo pol šiestej. Posledný stupák zo sedla bol celkom nechutný, ale dalo sa. Navyše nad útulňou sa otvoril dychberúci výhľad na Vysoké Tatry, takže to určite stálo za to. Dokonca na nás už aj zhruba 4 kvapky padli.
Na útulni pivko za poplatok. A teraz sa dostávame k tomu hlúpemu nápadu. Keďže sme prišli do cieľa na naše pomery skoro, zvážili sme možnosť potiahnuť až na Dobšinský kopec a znova použijeme taxi fintu. S tou myšlienkou sa niektorí pohrávali už od rána, že ak by sa nám to podarilo tak zajtra máme ľahší deň. Skupinke, ktorá bola na Gálovej tiež, sa ten nápad nezdal úplne najlepší, ale po zvážení sme sa rozhodli že to dáme. Iba 12 km, to sa dá. A hlavne, doteraz sa nám išlo veľmi dobre, nohy sa len tak kývali, tak prečo nie.
Z útulne sme vyrazili okolo šiestej, pripravení aj na možnosť zmoknúť. Nasadili sme opäť raketové tempo. Na nekonečnej zvážnici pod útulňou sme si našli ubytovanie na Dedinkách. Pán dokonca súhlasil že pre nás príde na Dobšinský kopec. Paráda! Už sme sa aj tešili na kúpačku v Palcmanskej Maši.
POZNÁMKA REDAKCIE: ak toto číta niekto kto pôjde v blízkej budúcnosti úsek zhruba medzi Gálovou a Ostrým, prosíme zbystrite pozornosť. Martinovi sa podarilo tam vytratiť čierny bluetooth reproduktor JBL Clip 4, keby ste ho videli a vedeli odniesť aspoň niekam do civilizácie, boli by sme veľmi vďační. Ak ho nájdete, napíšte nám prosím. Ďakujeme. Teraz späť k vysielaniu.

Žiadna kríza neprichádzala, skrátka sme išli. Na Dobšinský kopec sme prišli zarovno s pánom domácim, okolo pol deviatej. Ani čelovky nebolo treba nakoniec.
Kríza začala prichádzať keď sme prišli k autu. Naložili sme ruksaky a poď ho na Dedinky. Pán domáci, najmilší človek na svete nám dokonca cestou pomáhal zistiť či je ešte otvorená pizzeria alebo či vieme niekde ešte zohnať čapované. Všetko zatvorené, takže večera zo zásob.
Na ubytovaní už prišla kríza na všetkých. Nohy bolia, všetko bolí, keďže nie sme zodpovední dospeláci tak nás aj fajne spálilo. Ale tak čo by pár bratislavských chalanov nespravilo pre mäkkú posteľ a teplú sprchu, však áno? Takmer 38 km, spätne sa to zdá ako zlý nápad, čo asi aj bol. Sme tak unavení že ledva píšem. Ale stále pozitívne naladení. Uvidíme čo prinesie zajtrajšok.