Deň číslo 27, tiež zvaný predposledný, je za nami. Začali sme ho raňajkami na Pezinskej babe. Skôr než sa však dostaneme ďalej, musím spomenúť momenty ktoré nasledovali bezprostredne po uploadnutí včerajšieho denníčka.
Určite vás zaujíma, ako to vyzeralo celý čas s kliešťami. Zopár ich bolo aj doteraz, ale nič čo by stálo za zmienku. Až doteraz. Ako sa už pripravujeme na spánok, zrazu zaznie otázka: “Matúš, nechcel by si mi vymraziť kliešťa na riti?” Vravím, určite nechcel, ale tak čo už s tebou. Tak vyšpúlil, ja som zobral protikliešťové náradie a išlo sa na vec. Z pacienta bolo cítiť nervozitu. Kvôli nevhodným svetelným podmienkam som musel nasadiť aj čelovku. Keby v tom momente niekto vošiel do izby, bol by to zaujímavý pohľad. V rámci zachovania lekárskeho tajomstva nebudem zverejňovať meno pacienta, každopádne zákrok prebehol hladko, aj keď v oboch zúčastnených zanechal nezdaniteľnú stopu. Kliešť je preč a riť je zdravá, a to je podstatné.
Ráno sa nám podarilo vyraziť už o štvrť na desať. Takže keď zoberieme v úvahu akademických 15 minút, v podstate podľa plánu. Ešte posledný krát nám bol dopriaty raňajkový stupáčik, konkrétne na Konské hlavy, no nebol až tak zlý ako som si pamätal.
Keď sme išli z Konských hláv ďalej, začala sa ozývať streľba. Značka tam ide po hranici vojenského areálu Turecký vrch, a asi tam práve cvičili. Buď to, alebo tam niekto tiež toto číta a dopriali nám cestné salvy. Alebo nám chceli dotvoriť atmosféru SNP. Všetky možnosti sú rovnako pravdepodobné.
Sprevádzaní čestnými salvami sme prišli na Somára, na ktorého sme naposledy liezli v snehu. Možno aj preto som si ho tiež pamätal horšieho než bol. Opäť sme celkom predbehli značky. Na vrchu sme stretli milého pána, ktorý za s nami rozprával o SNPčke. Dokonca, ako prvý pocestný za ostatných vyše 700 km aj vytiahol ploskačku a ponúkol nás. Reku, neodmietli sme, ale nedokázali sme zistiť čo bolo vo vnútri.
Vybehli sme na výhľad ktorý bol parádny, videli sme do Rakúska, a hlavne dnešný cieľ, Kamzík. Už sme naozaj skoro doma. Cestou naspäť ďalšia zastávka u pána, ďalšia runda ploskačky a ďalší pokec. A potom už friško smer Biely kríž a obed.

Dôverne známe cesty tak blízko k domovu boli trošku psychicky náročné, vediac ako rýchlo sa to dá prejsť na bicykli. Tak som aspoň chlapcom cestou ukazoval, kde všade som kedy z bicykla popadal, prípadne kde som mal zaujímavé technické problémy.
Na Biely kríž sme dorazili okolo pol jednej, čo bolo aj s prestávkami stále menej než údaj na ceduli na Babe. Dali sme tempo. Na obed pivco, Kofola, perfektná hubová polievka a perfektný hotdog. Zavolali sme na obed aj nášho verného supporťáka MCho, ktorý došiel na bicykli. Prekvapivým hosťom bol môj kolega z roboty, ktorého sme tam náhodou stretli, aj keď vraj tušil že by sme tam mohli byť (lebo číta tieto drísty). Prvý závan nezadržateľne sa blížiaceho pondeľňajšieho návratu do roboty, ale veľmi príjemný, spojený s prvými gratuláciami. Kolega je tiež absolvent SNPčky, ktorý nám dokonca pred našou cestou dal niekoľko rád nad zlato. Hlavne zobrať si paličky a prezuvky. Robo, ďakujeme veľmi pekne a pozdravujeme!

Tak sme posedeli, podebatovali, vymenili zážitky. Išli sme do bufetu po pečiatku, a vtedy sme sa dozvedeli radostnú novinu: SNPčkári majú drink zadarmo! Takže ešte jedno pivco a rozlúčili sme sa. MC takmer prišiel o život keď ešte v priestoroch bufetu zletel z bicykla, ale všetko dobre dopadlo.
Na ďalšiu cestu sme znova nahodili celkom tempo. Prekvapilo ma, že aj na domácej pôde išla značka miestami na ktorých som nikdy nebol. Po pár kilometroch niektorých začala volať príroda, takže tempo na Kamzík s vidinou splachovacieho sociálneho zariadenia bolo ešte rýchlejšie. Cestou sme dobehli skupinku ľudí zo strednej školy, ktorých sme videli aj na Bielom kríži. Logicky sme ich museli predbehnúť. To sa aj podarilo, ale v jednom zostupe ma to stálo popruh na paličke.

Na Kamzíku pečiatka, pivo a hroznovka. K tomu sme naladili hokej. Po krátkej tlačovej konferencii ministerstva vnútra v krásnych hajzloch na Kamzíku sme sa pobrali ďalej, smer Červený most. V zostupe nás spomaľovali iba šance slovenskej reprezentácie, pri ktorých sme vždy spomalili aby sme lepšie počuli. Nuž, nepomohlo.

Na Železnú studničku sme dorazili okolo pol šiestej. Rozhodli sme sa ísť až tam kvôli širšej ponuke altánkov, čím sme si ale aj nadrobili pár kilometrov a zajtra nám ostáva menej. Našli sme voľné stoly pri grile, zložili sme sa a čakali sme na kamarátov, ktorých sme zavolali na šiestu opekať. Zatiaľ sme si dali wellness v podobe máčania nôh v potoku.
Na to že je štvrtok a celkom na poslednú chvíľu prišlo dosť ľudí. Členovia tímu pôvodní aj dočasní, kamaráti, podporovatelia. A podľa inštrukcií doniesli aj proviant, takže nám bolo hej. Chvíľu sme síce mali problém poriadne rozkúriť gril, ale aj to sa podarilo. A mohlo sa hodovať. Skrátka veľmi vydarený večer. Veľmi pekne ďakujeme všetkým čo nás prišli pozrieť (a nakŕmiť), ste super!

Keď už párty končila, začali sme hľadať nocľah. Teoreticky by to šlo aj v altánku kde sme grilovali, no zdalo sa nám že je príliš bez stien. Tak sme našli menší kúsok vedľa, bližšie k značke, dokonca aj s elektrinou a náznakom stien. Proti dažďu neochránia, ale psychologicky pomôžu. Snáď nebude pršať (podľa predpovede by malo), tak uvidíme. Ráno sa s odchodom neponáhľame, keďže príchod na Devín plánujeme až po pracovnej dobe. A tiež bufet otvárajú až o desiatej. Dúfajme že tu nebudeme nikomu v noci vadiť a nebude budíček.