Jubilejný dvadsiaty (20) deň je vybavený. Dnes sme si opäť dopriali kráľovskú etapu, ktorej sme sa báli hádam od Zborova. Ako sme sa naučili ešte na teologickej prednáške prvý deň v Medveďom, všetko v živote prichádza v trojiciach. Smiali sme sa tomu, ale niečo na tom bude. Dnešok sa totiž dá dramaturgicky rozdeliť na tri dejstvá. Každé obsahuje hnusný kopec a pohostinské zariadenie.
Dejstvo prvé: Raňajky #
Kým ostatné tri dni som písal o kilometroch zadarmo, dnes sme sa opäť vrátili k formátu známemu ako “grcák na raňajky”. Hneď od domu sme sa museli vytrepať po zjazdovke na Homôlku (absolútne bezvýznamný kopec, opäť ho tam dali len tak pre srandu)
Išlo to celkom rýchlo, ale na vrchole z nás tieklo ako z kohútika. V podstate hneď na to sme išli aj dole, čo bola podobná nechuťáreň. Nuž ale fičíme ďalej, krásny lúčnatý hrebeň, parádne výhľady na Kľak aj iné kopce (neviem ktoré teraz).

Nakoniec zjazd cez lúky a po zjazdovkách do Čičmán. Cestou sme obdivovali čičmanské zjazdovky, ktoré vyzerali celkom v pohode aj na lyže. Rovnako ako na Fačkovskom. Prišli sme v celkom dobrom čase, takže poď ho do krčmy. U Slávky nám načapovali pivko a fejkovú kofolu, plus skvelé panniny. Keďže mali aj potraviny, samozrejme sme doplnili trocha zásob (nie že by sme to potrebovali).

Dejstvo druhé: Obed #
Z Čičmiaiaiiaaaian sme vyrazili pred dvanástou. Pred obedovým výstupom na Strážov sme mali patričný rešpekt. Cestou hore sme ale stretli kvantum poľských turistov, tak reku nemôže to byť až také zlé.
Zlé to bolo. Ale naozaj nie až tak. Dokonca sme predbehli nejaký pár turistov bez batohov, chachá. A okrem toho aj cedule. Rozmýšľali sme či potrebujeme ísť až na vrchol Strážova, ale reku keď už sme tam… tak sme to rýchlo vybehli (niektorí doslova), fototermín a naspäť.

Nasledoval zostup do Zliechova. Opäť raz nepríjemný. Ale opäť sme to stihli skôr ako cedule. Tento náskok sme samozrejme podstivo premrhali v Zliechove v potravinách. Pivko, hotdog, nanuk, nealko… svet je opäť krásny. Martin poprosil pani predavačku o horúcu vodu na vifonku, čomu rada vyhovela. Dokonca sa nám podarilo aj dovolať tete Márii v Hornej Porube, u ktorej sme plánovali spať. Všetko dobre.
Dejstvo tretie: Večera #
Začalo to nekonečnými lúkami nad Zliechovom. Pokračovalo to nekonečnou lesnou cestou, stále mierny horekopec. Doteraz nevieme aké zakázané látky mal Martin v tej vifonke, ale fičal ako motorová myš. Nedalo sa ho dohnať. A to od rána zaostával.
Ostatných nás poháňala vidina nocľahu, ale jeho vražednému tempu to nestačilo, takže sme sa trocha aj roztratili. Mňa konkrétne hnala vpred vidina Vápeča, na ktorý som s tešil už dlho, a možného západu slnka na ňom.
Po pár prestávkach sme nakoniec došli poď Vápeč. Čuduj sa svete, ako v predošlých dejstvách, aj na ten sa bolo treba vyškriabať. A to veru s vyše 30km v nohách nebolo pekné.

Čo ale pekné bolo, boli výhľady z vrcholu. Niektorým nám zaúradovali aj tie posledné mozgové bunky, a po vyše 2 dňoch sme pod vrcholom nasadili vibramy. A bol to dobrú ťah.

Hore neskutočne fúkalo, ale výhľady boli perfektné. Aj keď sa nám nedostalo ohromujúceho západu slnka, lebo už prišla oblačnosť, stále to vyzeralo skvele. Batohy sme znova nechali na rázcestí pod vrcholom. Teraz sme však zabudli zobrať nálepku, ktorú by sme dali na kríž, tak s po ňu Kiko musel vracať (donucovacie prostriedky neboli použité). Ďalej fototermín, a už len fičíme dole do dediny.

Cestou nás ešte zaujal národný prameň, z ktorého nám duše národniarov driemajúce v nás nedali sa nenapiť. Rozumej, bol to prameň, nad ktorým len tak, lebo mohol, bol veľký slovenský znak. No nepusti si na JBL hymnu a nenapi sa. Pod prameňom boli na chodníku ešte schody ktoré asi staval niekto iba o pár desiatok centimetrov vyšší ako Maroš z last millennials. Hirsch z Montrealu Zdeno Chára z Boston Bruins(?), ale zvyšok cesty do dediny bol bez problémov.

Dorazili sme do miestnej krčmy, kde sme znova stretli aj Bacilovo družstvo. A taktiež pani Mária ktorá nás ubytovala, býva totiž v dome ktorý s tou krčmou hádam aj zdieľa stenu. S Bacilovcami sme tentokrát oveľa viac pobešedovali, strašne v pohode parta (aj keď stále si myslím že gravel bicykel má zmysel), vysvetlili sme im prečo máme tak veľké a ťažké batohy (lebo nevieme čo robíme), vysmiali nás (ako už je zvykom, v dobrom a oprávnene), ale vyjadrili nám rešpekt za naše počínanie si na (a hlavne po) Jožkovni. Špeciálnu zmienku si zaslúži pani krčmárka, ktorá nám veľmi ochotne požičala riad na naše jedlá, dokonca nám ich aj zohriala.

Okolo pol desiatej nás pani domáca vyhnala aby sme išli do domu. Tak teda ešte rýchla borovička (niektorí dve) a šup na izbu. Bacilovci nám dokonca zobrali ešte jedno kolo pivka, čo si veľmi vážime. Glosovalo sa dlho do noci, ale zajtra máme len krátke etapy takže by to nemal byť problém. Navyše má ráno pršať, takže uvidíme kedy pôjdeme.