Deň 26 je za nami. Už sme čo by kameňom dohodil od domova, spíme na Pezinskej Babe. Stále presne podľa posvätnej excelovskej tabuľky.
Noc bola divoká (kvôli búrke, nemaj pohnutú myšlienku), vzdialené hromy a blesky plus dážď, ale v našom luxusnom altánku sa spalo skvele. Prvý krát od začiatku so spacákmi zatiahnutými až po zuby. Toto malo dvojaký efekt, odborne zvaný teplúčko a smrádeček. Dva dni neumývaní, plus tie michelinské večere… povedzme len že nehrmelo iba vonku, a bolo vrcholne dôležité aby nosy trčali zo spacákov von.
Keď sme okolo pol ôsmej vstávali, dažde už prešli. Pekne zovrieť vodu z prameňa, čajíček, raňajky (sušené cestoviny z cvrččej múky), a pobaliť veci. Nikam sme sa ale neponáhľali, veď nás čakala len jednoduchá etapa, však?

V tomto odseku sa budem venovať inovatívnym riešeniam odvekých problémov. Avšak varovanie: ak ti nevonia fekálny humor (hehehe, vtip), tak za A) neklam, a za B) preskoč túto časť. Dostal som chuť na muziku tak som sa pripojil na reprák a pustil svoj nemecko-francúzsky playlist. Ako to už býva keď človek pridlho počúva takú hudbu, zavolala latrína. Mimochodom tiež luxusná, bol v nej aj časopis Českých dráh, takže človek mal úplný pocit že sedí vo vlaku do Prahy. Nuž teda som sa tam vybral, berúc so sebou hajzlák, ktorého už bolo síce málo, ale že šak postačí. Nepostačil. Chvalabohu som mal so sebou aj mobil, ale signál bol nespoľahlivý. Ale reku, som nejaký inžinier, s pomocou technológií sa dá vyriešiť všetko. Keďže mobil bol stále pripojený na JBL v altánku, nahral som chlapcom oznam, prerušil vysielanie technopunku, a po výbuchu smiechu a pár sekundách už bežal na pomoc Martin s novou rolkou. Koniec dobrý, všetko dobré.
Ok späť k turistike. Vyrazili sme o pol jedenástej. Asi po dvesto metroch sme stretli oprotiidúceho SNPčkára. Prehodili sme pár skúseností, pán bol zo Svidníka tak preto išiel z Devína na Duklu. Keď sme sa rozlúčili, zdal sa nám s Martinom nejaký povedomý. Ukázalo sa, že je to pán farár ktorý nám ešte vo Svidníku doviezol pečiatku. Tiež vtipná storka, ktorú som vtedy, ako teraz pozerám, nenapísal. Nuž čo už.
Stúpanie smerom na Vapennú zo začiatku nebolo až tak zlé. Pribrzdila nás iba jedna technická zastávka na vybratie kliešťa (podarilo sa bezchybne). Prešli sme cez Klokoč (dosť pekný kopec, dobré výhľady, pekná lúka) do sedla Uhliská, kde sme prekročili hranicu 700 km (približne). Už sme fakt skoro doma. Aj niektoré z týchto kopcov sme už navštívili aj keď nie po červenej.

Výstup na Vápennú bol opäť raz nepríjemný, mokro, blato, skaly, šmykľavo. Ale zvládli sme. Na vrchu parádny výhľad, lepší ako na Záruboch. Pokecali sme s druhou skupinkou ktorá bola na vrchu, vraj tiež snívajú o SNP (problém je v tom, že “niekedy”). Spravili nám fotky a šup dole.

Zostup bol strastiplný. Strmo, šmykľavo, dlho. Nohu som zatiaľ nespomínal, lebo sekala dobrotu. No teraz v jednom bode zdravá pravá podšmykla, váha ostala na skoro zdravej ľavej, a z nej sa stala opäť raz chromá ľavá. Au. Normálne som musel na chvíľu zastať a buchnúť tabletku. A Martinovi sa tiež nešlo o veľa lepšie.
Kiko bol popredu, tak sme mu navrhli aby si zatiaľ išiel dokúpiť chýbajúce cukrovinky do Sološnice. Potraviny sú tam ale ďaleko mimo značky, tak išiel ďalej. Zo Sološnice hore sme kráčali každý sám. Noha bolela aj hore kopcom, ale dalo sa a tým vysporiadať.
Kika som dobehol v sedle Skalka. Cesta odtiaľ na Hubalovú, kde sme plánovali obed, nebola vôbec príjemná. Najprv hore na kopec, potom z neho strmo dole, a potom ešte strmšie naspäť hore a na druhú stranu. No hlboká myšlienka. Takéto huncútstva nás spomaľovali, lebo s pokazenou nohou som dole kopcom musel postupovať mimoriadne opatrne.
Na Hubalovú sme došli s Kikom v úniku. Úplne sa nám tam nepáčilo, tak sme sa rozhodli potiahnuť na Čermáka, kde je krajšie. Treba aj povedať že zhruba od tohoto bodu až po Kamzík sme už aj na časti červenej ktorú dôverne poznáme, či už peši, alebo z bicykla.
Na Čermáka sa ide príjemným miernym stúpaním a prichádzame tam rezkým tempom niečo pred štvrtou. Tu počkáme Martina a keď príde, dáme si spolu obed. Nie že by sme ho čakali od dobroty srdca, ale má ešus v ktorom potrebujeme zohriať vodu.

Kiko sa rozhodol, že zatiaľ skúsi aspoň v plechovom hrnčeku uvariť vodu na kuskus s tuniakom. Keď začal hromžiť že sa mu voda pomaly zohrieva, fyziky znalý ja som mu ponúkol skvelú radu, nech skúsi ten hrnček niečím zakryť. Napríklad konzervou tuniaka.
Poznáš ten vtip, ako sa dvaja policajti utopia keď robia rekonštrukciu prípadu dvoch utopených na lodi? Dnes sme si obdobné vyskúšali naživo. Po mojej bezchybnej rade Kiko vraví, že konzervou to už zakryť skúšal, ale že má tesne menší priemer ako hrnček. Aby som mu veril (aj keď mi to bolo v princípe jedno a o rekonštrukciu som nežiadal), ukázal mi to znova. Tentokrát ale konzervu neudržal, a tá ladne vletela do hrnčeka a cestou ešte aj v súlade s archimedovym zákonom poslala časť vody von. A tak vznikol varený tuniak. Za moju radu som si vyslúžil spŕšku hrejivých pomenovaní. No za dobrotu na žobrotu. Nič, voda bola prehlásená za dostatočne teplú na zaliatie cestovín (nebola, a ani jej nebolo dosť) a usúdili sme že počkáme na ešus.
A dočkali sme sa. V ňom sa voda varila jedna báseň. Pozalievali sme si každý svoje cestoviny, pojedli, a chystali sme sa na odchod. Kikovi dal medzičasom osud ďalšiu facku, keď mu vietor sfúkol sušiacu sa spodnú časť z odopínateľných nohavíc do mláky pod stolom. Akoby to nestačilo, pri odchode zistil že to pravdepodobne nebola voda, ale z časti aj moč. Chudák, smrdí ako prasa.
Z obeda sa nám podarilo svižne vyraziť o trištvrte na šesť. Na Babu 2 hodiny a varia iba do ôsmej, takže sme nahodili tempo a fičalo to. Noha už zas nebolela. Nebol čas sa ani kochať, až na rýchly fototermín na Skalnatej. Za ňou ďalší nezameniteľný znak blížiacej sa civilizácie, chodník rozjazdený od dvojstopového motorového vozidla, asi štvorkolky.

Nakoniec sme prišli na Babu už pred pol ôsmou. V priemere sme týmto švihaním dohnali pomalé tempo z rána a skončili sme na prijemných 4 km/h. Ubytovali sme sa, objednali večeru a nápoje, a po chvíli dorazil aj Martin. Práve včas k jedlu. Vyprážaný syr s hranolkami bol úžasný, Bernard 12ka tiež lahôdka. Zobrali sme teda ešte po jednom na izbu aj s nejakými (dobre, všetkými čo boli v ponuke) slanými pochutinami a prišiel najočakávanejší bod programu: teplá sprcha. Tí čo si pošanovali, dokonca nahodili na zajtrajší slávnostný návrat do Bratislavy čisté trenky a ponožky. Plán je ambiciózny, vytaziť už o deviatej aby sme v rozumnom čase stihli prísť na opekačku s kamarátmi na Kamzíku. Uvidíme či sa to podarí.