Deň 14 úspešne za nami. Neuveriteľné, oficiálne sme za polovicou. Ešte neuveriteľnejšie, stále ideme podľa plánu, dnes sme dorazili na Donovaly.
Rovnako neuveriteľné je, že sme vstali už okolo šiestej. Tento náskok sme využili naplno, a vyrazili sme už 8:36.
Prvý výstup od útulne naspäť na značku (asi 300 metrov) bol pre všetkých extrémne náročný. Nevieme prečo, ale prisahám že alkohol v tom nebol (možno to bol problém). Tak sme hneď ma červenej dali po 10 minútach prestávku, doplnili energiu sladkosťami a hybaj ďalej po hrebeni. Keď už si mozgy uvedomili že áno, aj dnes sa bude celý deň kráčať, už to išlo.
Tempo bolo opäť celkom slušné, navyše neboli na hrebeni príliš dlhé a strmé stúpania a klesania. Povrch chodníka tiež prial rýchlemu pohybu, takže na Veľkú Chochuľu prví z nás vyliezli okolo dvanástej. Pravda je že nás vpred hnala aj snaha dobehnúť spriateľené družstvo pred nami, ktoré vyrazilo asi o pol hodinu skôr. Nepodarilo sa.

Keď už totiž boli na dohľad, prešli sme práve 385. (slovom tristoosemdesiatypiaty) kilometer, teda stred celej trasy. Odtiaľto je to bližšie domov ako na štart. A to si zaslúžilo fotku, tak sme sa počkali, pofotili, dali orechy, sušené mäso, a šup smer Hiadeľské sedlo.
Pýtate sa, ako to že už sú za polovicou etapy a stále žiadna obedná pauza? Riešenie je prosté. Tu komentujúci Braňo 2 nám sľúbil dodávku pivka z Donovalského pivovaru do Hiadeľského sedla. A tak sme s vidinou týchto mňamiek vyrazili na obávaný zostup z Prašivej.
Čuduj sa svete, družstvo č. 2 sme dobehli (a predbehli) práve v tomto zostupe, keď sme už ani nedúfali. Zostup nakoniec nebol až taký zlý, a po zhruba hodinke sme boli v sedle.
Tam už čakal tanker Braňo 2 s pivečkom a nečakaným bonusom vo forme zhruba pol litra domácej. Tak sme opäť rozložili obedové menu, vypili sme nejaké tie energy drinky (broskyňovica a jablkovica). Medzičasom prišlo aj družstvo č. 2, tiež sme im ponúkli, s radosťou prijali. Nakoniec nás dobehli aj naše češkyně z predchádzajúcich dní, ktoré energy drinky z rôznych nepresvedčivých dôvodov odmietli. Tak sme chvíľu pobešedovali, obe skupiny sa postupne odobrali, a poď hrozbou veľkého mraku aj my.

Kozí chrbát. Tak sa volá kopec, na ktorý sme mysleli že vybehneme len tak ako nič, tobôž s toľkou prijatou energiou. Áno, vyšli sme ho za 25 minút namiesto 40, ale stalo nás to životy. Hore sme dali nálepku a poď ho ďalej.
Nohy sa nám od domácej síce motali, ale pokračujeme. V ďalšom sedle už prišiel čas naladiť na mobiloch rádio a počúvať hokej. Na stúpaní na Kečku sme opäť nasadili svižné tempo, a na vrchole sme predbehli družstvo č. 2.

Pod Kečkou (niektorí aj skôr) sme opäť konečne aj prezuli do baleríniek. Išlo sa jedna báseň až na Donovaly (aj keď jedného chytila kríza a musel sa učupiť za strom, a druhý údajne takmer zaspal, pravdepodobne nesúvisiace udalosti).
Pri príchode na Donovaly sme ešte tesne zastihli češkyně, dojedajúce steaky v pivovare. Odprevadili sme ich na autobus a poď ho na ubytovanie, kde už nás opäť čakalo privítanie vo forme čistého oblečenia ktoré nám doniesol MC, a Borovičky Exclusive. Päť hviezdičiek.
Po sprche a nahodení sa do gala sme dali ešte rýchlu večeru (a pomalé nápoje) v pivovare, kde sme opäť stretli aj družstvo č. 2, a pekne nazad na ubytovanie. Pred spaním samozrejme kapurková.

Touto časťou sme oficiálne prešli Nízke Tatry, kde sme postretávali najviac ľudí. Petra, Monika, Agi, Julka, Denisa, aj chalani, ďakujeme za spoločnosť (a ozbrojeným silám ešte raz aj za cenné rady na Andrejcovej) a pozdravujeme! Zajtra nás čaká oddychový a administratívny deň na Donovaloch, ďalej pokračujeme v nedeľu.