Deň 23 je za nami. Opäť deň ako na horskej dráhe. Čakalo nás síce veľa kilometrov, ale žiaden krkolomný terén. Na raňajky sme (teda iba traja z nás) teda buchli zvyšok domácej zo včera (okrem iného), a vyrazili sme už o štvrť na desať, plní elánu (aj Teamu a iných kapiel) a s piesňou na perách.
Išlo sa dobre, aj napriek všadeprítomnému blatu po celkom veľkej nočnej búrke ktorá nás aj celkom pobudila. Najväčší problém boli české cedulovníky s kilometrami namiesto časov, podľa ktorých sa zle odhaduje čo nás čaká a neminie. Lesy striedali lúky a po asi dva a pol hodinách sme prišli do sedla pod Javorinou na hlavnú cestu, kde sme mali dohodnuté ďalšie stretnutie s podporným vozom, tentokrát z mojej rodiny.
Dorazili sme zarovno s dvojgeneračným supportwagenom a začali sa hody. Podával sa originálny skalický trdelník, hrozno, jahody, pivečká a dokonca aj mlieko. Dokonalá desiata skvelé doplnenie síl pred výstupom na Veľkú Javorinu. Ďakujeme!
Výšľap bol až na posledných pár metrov pohodový, aj keď blato ho trošku znepríjemňovalo. Keď sme vyšli na vrchol, samozrejme sa zatiahlo. A to doslova, ale aj metaforicky.

Nášho hosťujúceho člena začali po záverečnom strmáku poriadne bolieť nohy, čo ho neopustilo až do konca. Ešte horšie však bolo, že keď sme zišli k Holubyho chate, privítal nás oznam ktorý spôsobuje nočné mory nejednému pocestnému: z technických príčin zatvorené.
Keďže už sa blížime k domovu, je víkend a pekné počasie, cestou sa nám prihlásilo ďalšie servisné vozidlo, že by došli na Javorinu. Boli sme ale príliš friškí a voz nás nestihol. Škoda, lebo so zatvorenou chatou kde sme chceli obedovať by to dobre padlo. Tak sme teda siahli do vlastných zásob a miesto stretnutia sme posunuli ďalej.
Zostup bol relatívne v pohode, ale kvôli blatu sme niektorí radšej prezuli na terénne. Štátna hranica tu viedla stredom chodníka, takže tu sa ukazovala vernosť k vlasti. Buď sa dalo ísť vľavo tažšou, rozbitejšou, nebezpečnejšou ale slovenskou stranou, alebo dezertovať na tú peknú rovnú českú. V konečnom dôvodu to bolo aj tak jedno, lebo chodník cez hranicu preskakoval ako cez švihadlo.
Ďalším miestom stretnutia do servisným vozom mal byť Dibrovov pomník. Aj sme sa rozmýšľali ako sa tam asi dá dojsť autom. Nedá sa. To v aute zistili až pred značkou zákaz vjazdu. Tak sme stretnutie posunuli na začiatok Starej Myjavy, a keď už sme sedeli, rovno sme aj vybavili ubytko v Myjave. Kým sme to vykomunikovali, začalo mierne popŕchať. Niektorí sa predposrali hneď, iní sa najprv na chvíľu zamysleli. V oboch prípadoch bol výsledok rovnaký, a síce že pršať prestalo hneď ako sme navliekli pršiplášte.
Zostup po lesných asfaltkách bol celkom nekonečný, a tu pánovi pisárovi sa veľmi chcelo spať. Družina sa roztratila. Ako tak kráčam posledným kúskom lesa, na malom pníku si v diaľke všímam známu siluetu. Podídem bližšie, a domnienka sa potvrdila. Lesné víly tu pre mňa nechali plechovku plzničky. Servisný voz musel teda byť už blízko.

Aj bol. Dostali sme večeru - pečené kuriatko, sladkosti, pivendo, banány a dokonca aj ďalšieho účastníka zájazdu. V tomto bode sa k nám až do Bratislavy pridáva Martinova sestra. Pojeme, pokecáme, prezujeme naspäť do tenisiek, rozlúčime sa a vydávame sa na posledných nekonečných 5 km do Myjavy. Na ubytovanie sme dorazili pred ôsmou, takže sme stihli aj hokej.

Teraz ale nepríjemné správy. Posledných 20km som prešiel s boľavým členkom, že asi prosto treba rozchodiť. Na ubytku ale pozorujem aj opuch, takže bude ešte sranda. Netuším kde a ako sa to stalo. Zachladil som v studenej sprche (teplá aj tak začala ísť až po 15 minútach), čo na chvíľu aj pomohlo. Ráno múdrejšie večera, ale vyzerá to na výlet do lekárne po octanovú masť a nejaké fajnové bandáže. Aj tak má zajtra pršať, tak bohvie kedy je najlepšie vyraziť. Uvidíme zajtra, toto bude určite najsledovanejší zdravotný stav jednotlivca v krajine momentálne 🙃. Nepropadejme panice.
