Dnešným dňom sme úspešne ukončili trasu. Niektorí viac či menej s vypätím všetkých síl, ale stále po vlastných. Všetci členovia družstva si zaslúžia pochvalu, nebolo to nič pre začiatočníkov.
Ale pekne po poriadku. Noc bola pokojná, aj keď jeden z dvoch neznámych spolunocľažníkov údajne chrápal. Bol to ale celkom slabý odvar. Nechceli sme si priplácať 5 eur za periny, takže sme spali v spacákoch a s vlastnými improvizovanými vankúšmi. Kámen sa najprv skúsila uložiť na jedno lôžko s Kámenom, no rýchlo zistila že to bude predstavovať veľký teplotný diskomfort. A taktiež začali duť vetry.
Budík bol opäť 6:30, ale poležali sme dlhšie. Stačilo nám nahádzať veci do batohov a 7:30 sme podľa plánu boli na raňajkách. Párky aj čaj boli skvelé, no s Mr. Kámenom sme sa rozhodli zakončiť pobyt tak ako sme ho začali a objednali sme k tomu ešte 2 zázvorovice. Skvelé rozhodnutie. Prišlo aj na latrínu, umytie zubov (aj klasicky, kefka + pasta) a rozdávanie Flectoru, dokonca kvôli slnečnému ránu aj na opaľovací krém. Uhradili sme škody, celý tento špás nás stál 250 eur, a vyrazili sme pred pol deviatou.
Prvou zastávkou bol prameň pod chatou, keďže v umyvárke na chate tiekla voda pomalšie než z prameňa pri kolibe predchádzajúcu noc. Našich takmer 10 litrov vody by sme tam naberali dodnes, a je jedno kedy toto čítaš. K prameňu bol krátky prudký zostup, na jednom mieste nebezpečne blatistý, ale zvládli sme. Prúd skvelý, voda chutná, nabrali sme rýchlo. V jednom z válovov som aj hlavu zvlažil, a poď ho naspäť na značku a smer Ploská.
Našťastie sa nikto nepokúsil presadiť možnosť podídenia Ploskej traverzom po modrej, všetci boli čerství a plní elánu. Výstup to bol ako vždy nepríjemne strmý, ale aspoň bolo presne vidno ako ďaleko už sme a koľko nám ostáva, aj keď za cenu páliaceho slnka. To síce o chvíľu zašlo za oblaky, ale škoda bola už napáchaná, tieklo z nás statočne. Na vrchu sme ale boli relatívne rýchlo a naskytol sa nám druhý 365 stupňový výhľad celej trasy, no zároveň prvý z mnohých na dnešnej etape. Dali sme nejaké snacky, otvorili haribo srdiečka a vydali sa na zostup.
Cestou dolu sme stretli aj baču s ovcami aj so psom, ktorý nám okrem iného porozprával že tiež má rád turistiku, a že sa v týchto horách dá nájsť nemecké zlato aj s diamantmi. Ako dobre. Pofotili sme ovečky a pokračovali. OG Kámena už od včera začínalo v zostupoch trošku bolieť koleno, ale všetko išlo dobre, a hlavne nálada bola na vysokej úrovni. V lesnom úseku nad Chyžkami bola krátka technická prestávka a pokračovali sme ďalej.
Scenéria bola úžasná. Z lesíka sme vyšli na lúky riedko posiate stromami (a husto ovčími hovnami) s miernym stúpaním. To sme využili na debatu o Netflix dokumente, v ktorom skúmali vplyv črevnej mikroflóry na psychiku človeka. A to vraj nijak inak než mixovaním hován manželského páru do toboliek a podávaním ich tomu druhému, pričom sa u nich vraj začali objavovať psychické príznaky druhej strany. Nuž, proti gustu… Táto debata logicky plynule prešla do malichernosti bytia, absurdity biochemickej náhody vedúcej k živým a vnímajúcim stvoreniam, a nezmyselnosti všetkých tých neprirodzených vecí ktoré si tieto stvorenia vymysleli a teraz ich musia robiť (rozumej, chodenie do roboty).
Zmena profilu k strmšiemu nám chvalabohu zobrala prebytočný vzduch z pľúc, a tak sa filozofické okienko s rachotom zaplesklo. Krásne scenérie však neskončili, a stúpalo sa stále príjemne. Kámen SR si dokonca opäť začala pospevovať. Riedky les nás vypľul za Suchým vrchom. Perfektné výhľady na všetky strany, skaly a krúžiace dravce (asi… bolo to veľké, nie som ornitológ). Dobehli sme trojčlennú partičku ktorá mlela z posledného a stúpanie ich dostalo. Videli sme ich už aj skorej, odchádzali z chaty chvíľu po nás, no ako slabé kusy sa rozhodli podísť Ploskú.
Pofotili sme a pokračovali ďalej na Ostredok, ktorý sme už videli pred sebou. Sklon mierny, výhľady perfektné, tempo svižné, nálada dobrá. Na prvom vrchole sme opäť dobehli unavenú partiu, dávali si ďalšiu pauzu. My sme sa presunuli až na hlavný vrchol a dali sme si pauzu tam. Síce bolo ešte iba 11:30, ale prehlásili sme ju za hlavnú obedňajšiu. Príznačne a slávnostne, veď Ostredok je najvyšší bod nie len našej trasy, ale aj celej Veľkej Fatry. OG Kámen vylepšila pedikúru, podávala sa saláma, paštika, tuniak, dobroty od výmyslu sveta, sladký dezert a ešte aj zabudnuté a znovuobjavené zvyšky luxusu z útrob môjho batoha: malá fľaška Pelinkavacu ako digestif.
Kým sme sedeli, započuli sme dvojicu Čechov sediacich opodiaľ ako sa bavia, že by niekedy prešli aj celú tú Veľkú Fatru. Kámeni sa len pousmiali že… hehe no určite, nevieš o čom hovoríš. Napokon prišiel čas aby sme my našu magistrálu dokončili, tak sme sa vybrali smer Krížna.
Príjemný holý hrebeň, aj keď Kámenovi sa stále ozývalo v zjazdoch koleno. Inak bolo ale veselo a ja som bol rád že po včerajšku v sebe Kámeni znovuobjavili radosť zo života. Posledné úseky na Krížnu v úbočí mali ideálny, priam železničný sklon stúpania, takže to dobre ubiehalo. Chvíľu sme sa zakecali s protiidúcou dvojicou, z ktorej pán sa zaujímal o trasu ktorú ideme, vraj aj on nad tým už uvažoval. Varovali sme ho pred nechutnými prevýšeniami, odporučili ísť zo severu na juh a uistili ho že to stojí za to a je to nádherné.
Tesne pred Krížnou zrazu OG Kámen zastaví a víta sa s nejakým pánom idúcim oproti. Ukázalo sa že je to známy jej tatka, tak mu poslali spoločnú fotku, pokecali, a pobrali sme sa každý svojim smerom. On na Borišov, my posledných pár metrov na Krížnu. Dorazili sme okolo trištvrte na jednu.
Týmto pádom Kámeni zvládli svoju prvú diaľkovú turistickú trasu, keďže magistrála končí na Krížnej. Pre mňa som týmto pádom vyšiel na Krížnu už z každej strany. Oslavné fotky a Haribo, a čakal nás zostup do Starých Hôr na autobus. Po modrej cez Majerovu skalu to malo trvať 2:15, takže kopec času na stihnutie vyhliadnutého spoja do Ružomberka o 16:37. Vzhúru dolú!
Kámenove koleno sa nezlepšovalo, napriek tomu že poslúchla moju radu aby píla rovnomerne z fliaš na oboch stranách batoha. S vyše 1000 metrovým klesaním pred nami by sa dali predstaviť aj lepšie správy. Nuž ale neostávalo nič len ísť. Pohľad na Kámena dokonca v jednom bode tak rozhodil okoloidúceho cyklistu, že hodil tigra cez ríditká. Našťastie so smiechom od neho aj jeho dvoch kolegov. Obehli nás, zastavili pár metrov nižšie kde sa odpája cykloznačka. Keď sme ich dobehli, ponúkol som borovičku, že na stabilitu v ďalšom zjazde. Smiali sa… ale neodmietli. Teda aspoň jeden nie. Vytiahol som teda banánik, ocenili, ešte sme požartovali a pokračovali sme.
Po chvíli sme prišli k bývalej hornej stanici lanovky. Vravím že keby sme prišli o kúsok skôr, mohli sme ísť dole lanovkou. Chvíľou rozumej vyše 50 rokov. Kým nás Kolenokámen dobehli, bol som omrknúť zvyšky techniky v bývalej stanici. Potom sme pokračovali ďalej dole popri starom vleku a po lúke smerom k Majerovej skale. Koleno sa stále nezlepšovalo. Scenéria bola ale parádna.
Majerova skala nám ešte posledný krát ukázala, aké nepríjemné sklony chodníka vie Veľká Fatra ponúknuť. Opäť najprv strmo hore, potom strmo dole. Na boľavé koleno ideálne. Prišli sme k rázcestníku, pokochali sme sa chvíľu poslednými parádnymi výhľadmi zo skaly, pojedli nejaké arašidy. Na skale sme stretli aj skupinku ľudí pôsobiacich veľmi späto s prírodou. Pravdepodobne vyšli zo Starých Hôr, jeden z nich rozprával o tom že si ubalí, ostatní mu oponovali že veď odkedy vyrazili už mal troch špekov. Zamysleli sme sa či toto nie je cesta na zmiernenie bolesti pre Kámena, ale zavrhli sme to. Kým som balil ruksak započul som ešte debaty o tom že našli cestou lysohlávky iba na jednu dávku, ale že by z nich mohli spraviť čaj. A jedna že našla materinu dúšku, a že ona si spraví čaj z tej. Veď… nazdravie.
Keď som sa vrátil späť k našej skupinke ktorá medzičasom prešla nazad k cedulovníku, Kámen ležala už na zemi, a keby nemala slnečné okuliare dovolil by som si tvrdiť že v slzách. Takže situácia bola už vážna, posledné strmé padáčiky ju dorazili. Mr. Kámen jej teda zobral batoh a mal ho vpredu, ja som zobral jej karimatku, požičal som jej paličky, vysvetlil techniku (moju, nie nutne správnu), a po chvíli ešte venoval jeden flektor. Klesanie malo byť rovnomerné, ale stále na 4km zhruba 800 výškových. A samozrejme sa začínalo strmo.
Išlo sa po hline a po skalách, krátke strmé zošupy. Keď sme sa dostali z hlavnej oblasti skaly, začalo to byť rovnomernejšie, no stále celkom strmé. S Kámenom SR sme išli popredu, no sem tam sme vždy dočkali. Na autobus sme mali relatívne veľkú rezervu, cesta dola mala trvať hodinu a pol, autobus mal ísť o viac ako 2 a pol hodiny. Cestou sme rozmýšľali, ako blbo by sa toto išlo hore. Že tiež by to nebola sranda, a asi by sme si po takom nášupe ani ten hrebeň tak neužili. A určite by som nikoho nedonútil vytrepať sa na záver dňa na Ploskú.
Za miestom kde sa chodník zatočil prudko doprava a začal smerovať na Staré Hory sa konečne sklon zmiernil. OG Kámen nám povedala že môžeme ísť napred nech stihneme autobus, povedali sme že uvidíme ako to bude vyzerať, že času dosť. Prešli sme okolo vysušeného prameňa a po chvíli sa značka pripojila na očakávanú lesnú cestu. Sklon by teda už mal byť zvládnuteľný a terén tiež. Kolenokámen a ZŤP doprovod prišli iba asi 5 minút po nás, boli tri hodiny, na zastávku ostávali 3 kilometre a hodina a pol času. Pohodka.
Kámen dokonca aj s chromým kolenom uprostred lesa počas dovolenky dokázala vybaviť pracovný telefonát s pozitívnym tónom hlasu akoby sa nič nedialo. Musel som oceniť jej pracovnú morálku, ja by som cez dovolenku pravdepodobne ani nezdvihol. Bol ale čas pokračovať. Zostup išiel síce pomaly, Kámen nemohla v podstate vôbec ohnúť koleno, ale vďaka flectoru bola aspoň veselá. Odborný názor znel že je to len unavené, preťažené, a že dlhodobé následky nehrozia. Keby to bolo niečo vážne, asi by to už nedávala. Jediná zaujímavá udalosť bola že hneď na začiatku tejto poslednej časti zostupu som prešiel extrémne pálivou pŕhľavou čo číhala do cesty a ktorej som sa nestihol vyhnúť.
No ale teda, koniec dobrý všetko dobré, nakoniec sme sa doteperili na zastávku o štvrtej. Času dosť, ale pivko v krčme už sme neriskovali. Poprezliekali sme sa, pojedli niečo, skúsili vypiť aj posledný luxus v podobe travarice, no nezvládli sme ju. Autobus prišiel načas, no cestou nabral meškanie 3 minúty. Na prestup sme mali 8, čo by malo stačiť keďže stanice sú v Ružomberku hneď vedľa seba, no aj tak nám lepilo. Našťastie vlak mal tiež meškanie 5 minút. Z Donovál išli ešte dvaja džentlmeni ktorí mali ten istý problém. Zaujímavé to bolo keď sme už v meste začali chytať červenú na každom semafore. Tesne pred odbočkou na stanicu som nám ale kúpil lístky.
Stihli sme. Dokonca aj sa ešte rozlúčiť s OG a Mr. Kámenom, aj pozdraviť sa s náhodne sa tam vyskytujúcou sa Luciou B. z našej bratislavskej volejbalovej skupiny. A opäť ako na začiatku sme na perón prišli s 3 minútovou rezervou voči plánovanému odchodu. Videli sme aj na parkovisko kde našťastie stále bolo Kámenovo auto, a po chvíli k nemu prišli aj Kámeni, tak sme si ešte zakývali.
Vo vlaku bohužiaľ nebol reštauračný vozeň, iba bistro kupé. Ale zohnali sme tam na večeru bagetu s moravským mäsom a Šariš desinku. Krásny záver dňa.
Čo dodať. Bolo to náročnejšie než som čakal. Čakal som že dni budú mať tak 6-7 hodín max. Nie že 10. Ale najdôležitejšie je že všetci Kámeni to parádne zvládli. Bola to ich prvá poriadna viacdňovka, vraj si siahli na dno síl, ale dali to. A som rád že som mohol byť pri tom. A teda samotná trasa za to určite stála. Nie je pre začiatočníkov, ale je ozaj pekná. Aj ten úvodný obchvat cez Kopy, síce bolí, ale má to tam hore svoje čaro, taká ochutnávka. A určite odporúčam ísť smerom na juh. V tomto smere je to každým dňom krajšie.
Ďakujem P.R.K.
A to si predstavte že nič z tohoto by sa neudialo bez Maroškvízu.
