↓ Preskočiť na hlavný obsah
VF Deň 1: Ľubochňa - Salaš Príslop
  1. Jeblý šlabikár/

VF Deň 1: Ľubochňa - Salaš Príslop

·1677 slov·8 min· ·
Ing. Matúš Pilňan
Autor
Ing. Matúš Pilňan
(Bez-)Nádejný informatik
Obsah
Veľkofatranská magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 1: Tento článok

Prvý deň zvládlo nové stádo, kŕdeľ, húf, roj, svorka, črieda, dav na výbornú. Aj s ideálnou časovou rezervou. Ale pekne po poriadku.

Budíček v mojom prípade o pol šiestej. Aua. Ale oplatilo sa. Plán bol vyraziť od McDonaldu pri križovatke Triblavina o 6:15. 6:09 dostávam správu či nemám náhodou ešte jednu karimatku na požičanie. Nuž, mám… ale vraj sa nemusím vracať, tak som sa nie. Dávam však do pozornosti, že tento krát som sa balil na luxus a pohodlie počas cesty. Lebo iba tri dni, miesta v batohu habadej… nevyuži to. Nepôjdem predsa na ľahko. Ale k tomu sa budeme priebežne dostávať.

Pravidelného čitateľa teraz bohužiaľ sklamem, napriek štartu v McDonalde sa žiadne kráľovské raňajky nekonali. Zatiaľ. Ničmenej, rýchle preloženie nákladu a mňa (kufor starého hyundaia bol plný po okraj ale presvedčili sme ho silou), a už o cca 6:25 sa vezieme. Príchod do Ružomberka pred deviatou, vlak odchádza 9:11. Stíhame.

Cestou si predstavme spomínané nové zloženie tímu. Okrem mňa sa tu vyskytuje: Kámen (OG), ktorá vyžiadala nejaký viacdňový turistický výlet a celé to spískala, a teraz spokojne odfukuje na prednom sedadle, jej snúbenec Kámen (R), ktorý sa podujal na šoférovanie a jej sestra Kámen (SR), ktorá je za každú špatnost, a možno trošku prokrastinuje. Dobrá partia je základom úspechu.

Zastávka na prvé (pre niekoho druhé) raňajky na pumpe Zamarovce bola bohužiaľ sklamaním, keďže sme sa tešili na pumpové hotdogy, ktoré ale mali byť hotové až o 15 minút. Tak len smutná bageta s kuracími stripsami, kolegovia kávičky a niečo sladké a ide sa ďalej. Niektorí (nebudem menovať) mali aj pokus ísť sa vysrať, ale vraj neúspešný.

Cesta bezproblémová, do Ružomberka prichádzame pred deviatou. Dokonca sa nám manifestáciou podarilo aj zariadiť jedno voľné miesto na mini parkovisku za stanicou. Cestou na perón sme rýchlo kúpili lístky, Kámenom boli pridelené alterega lebo sa mi nechcelo dávať ich reálne mená do ZSSK appky, takže ak by sa niekto pýtal, cestoval som s Veronikou, Michaelou a Andrejom. Na nástupište sme dorazili s 3 minútami k dobru.

Z 3 minút sa hneď vykľulo 13 lebo vlak do Ľubochňe meškal. Tento čas Kámeni využili na pripevnenie spacákov (obrovských, pozn. red.), na batohy, a poď ho do vlaku. Cestovali sme len 15 minút, takže ďalšie kroky museli byť rýchle. Prvé, zapojiť mobil na nabíjačku. Druhé, servírovať raňajky. Podával sa Zoltán, polotmavý weizen z Donovál. Skvele zapasoval, a už sme aj vystupovali. Ale mali sme chvíľku paniku či sme nezmeškali zastávku.

Na stanici v Ľubochni sme si dali úvodnú fotku. Pôvodne sme chceli na peróne, ale pani vedúca stanice povedala nech tam dlho nie sme lebo o chvíľu bude tadiaľ púšťať vlak. Tak radšej len pred budovou.

Na opačnej strane budovy stanice bol začiatok značky. Hneď od cedulovníka som skupinu viedol suverénne zlým smerom, a prvú časť značky sme obišli paralelnou ulicou. Nuž čo už. Nakoniec sme ale v šťastí a zdraví prešli aj hlavnú cestu, a po kilometri sme sa zastavili v potravinách. Kupovali sme špekacky na večer, párky na ráno, vodu pre Kámenov a syrové nite pre príjemný štart. Kámenovci trochu zápasili s umiestnením minerálok do batohov, ale zvládlo sa to.

Pomaly už začínalo byť rozumné začať odjedať zo zásob, tak som vytiahol banán kým sa rozpučil, zbavil som sa ho ešte v dedine. Pri vstupe do lesa nás privítala nádherná biela mačka, ktorá nám isto priniesla šťastie a nechala sa trošku pomňágať. Skvelý boost morálky hneď na úvod. A že ho bolo treba.

Kámen ešte vybavovala nejaké pracovné telefonáty, a pomaly sme začali stúpať do lesa. Najprv pozvoľna, potom hore dolinou… na vrchu prvého strmšieho stúpania krátka cikpauza, a tiež rýchla koniferencia - v rámci luxusného charakteru balenia nesiem so sebou tento raz aj banánik (ploskačka v tvare banánu, pozn.red.) plný borovičky Koniferum. Raz darmo, vieme prečo je Trenčín európskym hlavným mestom kultúry, kvalita sa pozná. A dobre že sme si dali, lebo potom začalo peklo. Cca 800 výskovometrové peklo.

Najprv prudko hore, až pod skaly, asi 200 výškových. Potom kúsok na vydýchanie po vrstevnici. Na chodníku podozrivo veľký hovnislav… nedalo sa nemyslieť na medvedíka. A tie skaly vyzerali tiež ako perfektné miesta pre nory. Chodník podišiel skaly a prešiel… do húštiny. Fakt presne to prostredie, ktorému by sa mal turista vyhýbať ak sa nechce stretnúť s macom. Nuž ale čo, ideme.

Potom sa opäť začalo prudko stúpať. Išlo sa ťažko a pomaly, popadané stromy, húština, strmo hore, celé zle. Ale robili sme poctivo hluk takže medveďko nikde. Pauzičku sme si dali asi 200 metrov pod vrcholom strminy. Vlastne sme sa vydriapali na skaly popod ktoré sme skôr išli. Pojedli sme nejaké snacky, obočia spoluputovníkov sa mierne dvíhali keď som svoje dve kiwi vytiahol a zjedol komplet aj so šupkou (sme v prírode, nezanechávame stopy… ale nálepku som z nich dal dole). Zapiť ich kokosovým protrínovým mliečkom nebola najšťastnejšia voľba, ale iba to bola divná chuť.

Po chvíľke sme sa vydali na posledný push. Opäť cez húštinu a popadané stromy, ale nakoniec sme to zvládli a aj napriek miernemu blúdeniu sme sa ocitli na krásnej vyhliadke nad (pravdepodobne) Hubovou. Chudák OG Kámen sa šmykla a pleskla bokom na kameň (tá irónia), tak si výhľady od Malej Fatry cez Kubínsku Hoľu až po Veľký Choč a Vysoké Tatry v pozadí spočiatku až tak neužívala, ale nakoniec sa za toho otrepala. Ale bude modrina.

Pokračujeme po krásnom hrebienku vrchu Kopy. Konečne to začína byť pekné, stále výhľady, aj keď trochu rušil hluk cesty a železnice. Chvíľu si užívame rovinku, až prídeme k rázcestníku Kopy, odkiaľ cesta zas padá prudko 200 výškových metrov do sedla. Nuž hrebene už sú raz také. Na hodinkách sa mi pomiatol barometer a na tomto 200m zostupe som nastúpal asi 300 metrov.

Dohodli sme sa že obed dáme v Ľubochnianskom sedle, z Kôp vraj 1:40. Tak sme po vyklesaní dali len pár arašidov do huby, rýchlu prednášku o hovniváloch a ich dôležitej úlohe v ekosystéme (videli sme ich na jednom mieste asi 5… podľa stôp boli po dosť veľkej fuške), a pokračovali sme ďalším strmákom asi 100m hore. Morálka mierne klesala, ale zvládli sme to. Do obeda už len dole.

Lesy vyzerali dosť použité, na veľa miestach iba mladé bučiny a popadané stromy, ale aj stopy po ťažbe. Ale pomaly sa začali otvárať výhľady. Kámen SR začínala chytať veľmi prírodnú náladu stále si spievala, vydávala zvuky a iné autistické prejavy, čo bolo super počuť lebo presne do takého stavu majú tieto výlety človeka dostať. Miesto obeda sme videli z diaľky, prechádza tadiaľ veľa vedení vysokého napätia.

Nakoniec sme k nim aj dorazili, niekedy pred treťou. Podľa očakávania sme našli stolík. Prvý bod programu, vytiahol som chorvátske pivo, ktoré padlo skvele. Ďalej niektorí zopakovali svoj pokus z pumpy, tentoraz už úspešne. A podával sa obed, májka na šošovicovom chlebíčku. Dezert meruňky v čokoláde a kúsok salámy (křemešník, nesiem celú štanglu).

Ako memento sa nad nami týčil protisvah sedla, kam sme sa mali driapať po obede. Ľubochnianske sedlo je celkom hlboké a prudké. 220 výškových na necelom kilometri. Ale nakoniec nám neostalo nič len vyraziť. Bol to celkom záhul, ale postupne sme to dali. Odmenou nám bol oveľa krajší les. Tmavé lesné úseky so starými, tajomne vyzerajúcimi rozvetvenými bukmi v inak ihličnatom poraste striedali lúčky s peknými výhľadmi. Za Tlstým dielom sa sklon zmiernil, ale les stále naberal na kráse.

Od Vyšného Rudna to už bola čistá fantázia. Chodník kopíroval vrstevnicu, mierne zvlnený prechádzal horskými lúkami posiatymi bodliakmi veľkosti tenisovej loptičky, a otváral nádherné výhľady na Martin aj s hoľami a Malú Fatru. A k tomu všetkému len cca 3km do cieľa. Proste sen. OG Kámen sa venovala hmyzu, na jednom mieste chytila veľkú kobylku. Kým sme ju s ňou fotili, kobylka ju uhryzla do ruky a zrazu už Kámen nebola až tak za jedno s prírodou. Ale reálne mala solídny kusanec, na to od akého malého zvieratka.

Pokračujeme, kocháme sa, užívame si. Na jednom mieste musíme prejsť okolo nejakých válovov s vodou pre zvieratá, pred ktorými je blato. Chlapci zvládli v pohode, dievčatá v snahe vyhnúť sa blatu sa zablatili ešte viac. Ale nevadí, nakoniec prichádzame na salaš Príslop pod rovnomenným sedlom okolo 17tej. Kontrola cedule nám prezrádza, že zajtra nás čaká 7:40 šlapania. Uvidíme.

V útulni už je jeden starší pán, ktorý išiel z Borišova a nestíhal to do Ľubochne, tak že ešte prespí. Povybaľovali sme veci, obsadili horné poschodie. V rámci luxusu som natiahol aj hamak medzi stromy a vytiahol som 2 pivá a jeden isotonic radler. Signál je len hore na ceste do sedla, kto potreboval išiel sa tam pripojiť. Mne sa nechcelo. Prameň za útulňou našťastie tečie, aj keď slabo. Dal som napúšťat bandasku (4l sa naplnili možno za 10 minút), Kámen SR sa chopila zaslúžilej činnosti zbierania dreva a zakladania ohňa. OG Kámen zatiaľ oddychovala v hamaku.

Pridali sme sa k nej a po chvíli už sme opekali. Bolo to akurát, hneď ako sme oheň rozložili, začalo pršať. Ale len také bububu, nič seriózne, akurát čo sme dali batohy pod strechu. Padlo 10 špekačiek, chlieb, 2x Laško (teraz máme v pi*i ťažko)… a bolo nám veľmi dobre. Aj sme pospievali, zhodnotili deň, rozprávali sa až do tmy. Kámenovci ešte ponúkli Jägermeistra, a ja som ako posledný bod luxusu vytiahol fľašu vína ktoré sme s Kámenom svojho času vyhrali na Kámenovom kvíze. Proste skvelé. Náš spolubývajúci sa zavrel že ide spať už okolo 18tej, takže sme ho nestihli ani ničím z toho ponúknuť. Nooo, jeho chyba.

Posedeli sme kým oheň svietil, umyli sme zuby a pekne do chatky. Ešte sme trošku debatovali, uviazali batohy s jedlom na trámy po minulých skúsenostiach s myšami, a zaliezli do spacákov. Ešte sme aj zadebnili diery pod strechou, a zvesili z priečelia erárnu slovenskú vlajku, ktorú som hore našiel a vyvesil keď sme prišli. Ako keď je prezident doma.

Keď toto píšem už si spokojne pukáme do spacákov (niektorí viac ako iní, však Kámen… bolo mi prizvukované nech to sem nepíšem, ale poznáte ma). Je to tu pohodlné, sú tu matrace, teplota fajn. Píšem samozrejme offline a uploadnem neviem kedy. Je pol dvanástej keď finišujem, budík máme na pol siedmu. Tešíme sa, dobre bude.

Pohodička na salaši Príslop
Pohodička na Salaši Príslop

Track
#

Veľkofatranská magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 1: Tento článok

Súvisiace

Východokarpatská 2: Nová Sedlica > Ruské sedlo

·1224 slov·6 min
Deň 2 je úspešne za nami. Horko-ťažko. Dnešný report bude kratší, a to hneď z niekoľkých dôvodov: veľa sa toho neudialo, som vypľutý, na útulni nie je internet a cerešnička na torte: ležím na hornom poschodí a powerbanku som zabudol dole.