↓ Preskočiť na hlavný obsah
Východokarpatská 2: Nová Sedlica > Ruské sedlo
  1. Jeblý šlabikár/

Východokarpatská 2: Nová Sedlica > Ruské sedlo

·1224 slov·6 min· ·
Ing. Matúš Pilňan
Autor
Ing. Matúš Pilňan
(Bez-)Nádejný informatik
Východokarpatská magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 2: Tento článok

Deň 2 je úspešne za nami. Horko-ťažko. Dnešný report bude kratší, a to hneď z niekoľkých dôvodov: veľa sa toho neudialo, som vypľutý, na útulni nie je internet a cerešnička na torte: ležím na hornom poschodí a powerbanku som zabudol dole.

Ale pekne od začiatku. Na raňajky sme išli hneď ako sa dalo, o 7:30. Dali sme si po hemendexe, jeden s kofolou a druhý s kávou. Nakoniec to bolo ale úplne jedno lebo sme sa zesrali rovnako. Tretí chod k raňajkám nás ešte len čakal, a bolo ním asi 1000 výškových metrov na Kremenec.

Dokončili sme posledné prípravy, Kiko sa podľa vzoru svojho idolu Bacila, ktorý mu už od SNP nedá spávať, rozhodol vkročiť do nového týždňa aj s namazanou prdelou (vazelína proti oderom). Tu podotýkam, že keby ma poobede neupozornil že to sem pisat nemusim, tak by som na to zabudol. Ale nájdime spolu hlbší zmysel tohoto príbehu: veď koho z nás ešte taký riadny pondelok nepoláskal do rici? Tak predsa radšej s Krémom. A pre nás dnešok nebol iný.

Vyrazili sme kúsok pred pol ôsmou smer Kremenec. Na ceste sme opäť stretli hliadku zo včera. Začínali sme miernym stúpaním cez dedinu, okolo najvýchodnejšej autobusovej zastávky na Slovensku. Postupne sa sklon zprudšoval, ak také slovo existuje. Na samom konci sme opäť stretli našich kamarátov v zelenom. Vypli motor, stiahli okienka, tak sme došli pokecať. Vraj vyzeráme veselšie než včera. To dáva zmysel, mali sme v nohách ešte len možno kilometer. Pokúsili sme sa ale o fintu tisícročia: keď sa spýtali kam ideme, povedali sme im že Ruské sedlo, a aj sme sa rovno spýtali či by nám tam neodviezli batohy. Vraj dnes nejdú hore, ale keby neboli dnes iba v dedine, tvárili sa že by sa dali nahovoriť. Nuž finta neúspešná.

V lese začalo byť stúpanie už seriózne. Po tom ako som včera pri brode zo seba vylial čistú sýtožltú tajnú ingredienciu plzenského prazdroja, rozhodol som sa že dni treba začínať vypitím aspoň litra vody. To som na penzióne aj spravil, a už pri prvom stúpaní som vypotil dvojnásobok. Kým som čakal na Kréma, zjedol som dnešnú 3bitku skôr než nadobudla svoju pravú formu energetického gélu. A pokračujeme ďalším stúpaním.

Zrazu sme dobehli človeka. Keď sme sa priblížili, zistili sme že má psa. A potom sa objavil aj druhý človek, a uvedomili sme si že sú to tiež policajti, tentokrát pechota. Čiže vlastne to bol ten pes s tými dvoma k… no nechajme to tak. Dobehli sme ich tesne pred Temným vrchom, chvíľu pokecali, pýtali sa či sme Slováci alebo Česi a že kam ideme. Jeden z nich povedal že on chce ísť magistrálu budúci rok. Moja autistická riť sa k všeobecnému pobaveniu spýtala či služobne, ale nie.

O niečo ďalej na konci prvého stúpania sme stretli také tri grácie, ktoré tam tiež pauzovali. Dali sme si pauzu 2 minútky, ponúkli sme im že ich odfotíme. Oni si k sebe zobrali aj Kréma, a nakoniec sme dali aj selfie všetci piati. A fičíme do doliny. Totiž medzi dedinou a Kremencom je taký zákerný vedľajší hrebeň cez ktorý sa treba prehupnúť a zísť dole do doliny Stužice, kde značka chvíľu ide po telese bývalej lesnej železnice. A potom, ako inak, opäť do kopca.

V klesaní musel Kiko riešiť problém v topánke, konkrétne pľuzgier na chodidle. Au. Išiel som napred, počkal som ho pred záverečným stúpaním na Kremenec pri výdatnom prameni skvelom na občerstvenie. Po chvíli sme pokračovali až na hraničný pás a poslednú kolmicu k ukrajinskému trojbodu. Tým pádom bolo raňajkové stúpanie za nami po takmer 10 kilometroch a vyše 3 hodinách. Kremenec je zároveň aj najvyšší bod našej trasy a najvýhodnejší bod našej krajiny.

Po krátkej pauze na jedlo a nalepenie našej starej SNP nálepky na tunajší cedulovník sme pokračovali. Teraz už po hranici s Poľskom, ktorej sa budeme držať ešte dlho. Cesta išla po hrebeni, opäť sme sa roztratili, každý Išiel svojim tempom. Hrebeň vyzeral miestami ako obyčajné lesy Malých Karpát, ale občas sa otvoril na dychberúce lúky a výhľady do oboch krajín. Všade posiate čučoriedkami, bohužiaľ keď ešte nezrelými. Jediný incident cestou bol že sa mi v jednom zostupe trošku vykrútil členok, ale bez následkov. Vďaka, Haribo!

Počkali sme sa pri útulni pod Čierťažou. Tesne pred ňou nás však čakala ďalšia odporná vertikála, kopec pomenovaný podľa časti tela po ktorej si človek ťuká keď vidí to nechutné stúpanie: Čelo. Hnus. A rovnako nechutný bol aj zostup. Kompetentní by mali zvážiť či by nestálo za zamyslenie viesť štátnu hranicu radšej po vrstevnici.

Keďže sme ešte neboli za polovicou, obed sme odložili na neskôr. A neskôr znamenalo altánok na lúke pod Riabou skalou. Bol by súci aj na parádne prespatie, a ranná scenéria tam musí byť brutálna. Prichádzajú kulinárske špeciality: prvá padá konzerva maďarského gulášu. Ako dezert sa podávajú Haribo uhorky. Znamenité, aj keď uhorky trpia tým čo asi každé vegánske Haribo: strašne sa lepia na hubu.

Z obeda vyrážame pred štvrtou. Riabia skala je nádherná. Rozprávkový les od vetra pokrútených stromov ustupuje vyhliadke na dolinu Zbojského potoka, a neskôr opäť nádherným lúkam. A takto to pokračuje až na Ďurkovec. Pod ním sa zastavujeme pri studničke ku ktorej sa ide veľmi strmo dole. Preusporiadanie ruksaku na obed mi dalo dôvod na paniku že mi dochádza voda vo vaku. V skutočnosti sa len nejak pokrútil a preto horšie tiekla. Stačilo fúknuť. Ale predstava čerstvej studenej vody plnými dúškami bola príliš lákavá, tak som išiel. Nabral som aj do jednej z fliaš. Kiko sa ku mne tiež dokulhal, no kvalita vody ho neohúrila tak obišiel naprázdno.

Pokračujeme bez incidentov až na vrch Okruhliak, do cieľa ukazuje okolo 3 hodín. Scenéria stále parádna. Pár nechutných klesaní slúžiacich ako setup krutého žartu z dielne značkára v podobe ďalších nechutných stúpaní. Ale také sú asi hrebeňovky. Cestou rozmýšľame podľa čoho sú číslované hraničné kamene. Systém tam isto je, ale neprišli sme na to že aký. Ak niekto vie, prezraďte. Na Okruhliaku krátka svačinka, už iba 3 kilometre. Tri nekonečné kilometre. Aj na ne sa ale zmestili scénické lúky, teraz ešte aj osvetlené zapadajúcim slnkom.

Západ slnka nad Ruským sedlom
Zapadajúce slnko nad Ruským sedlom

Úplne na záver prichádza posledná kolmica smerom dole do sedla. Dokonca prechádzame cez nejaké historicky signifikantné miesto, akési opevnenie. Informačné tabule by nám povedali viac, no nás zaujímalo iba kedy už konečne skončí ten posledný nekonečný kilometer. A tiež nevieme po poľsky. V sedle nečakane stretávame dvoch uniformovaných príslušníkov nejakých poľských bezpečnostných zložiek. Pýtajú sa či auto čo tam stojí je naše, odkiaľ ideme a či sme nevideli nejakých dvoch turistov. Nevideli.

Po chvíli konečne prichádzame na útulňu. Dnes nespíme sami. Je tu ďalší pán aj s krásnym psíkom, ktorý je z nás však evidentne nervózny a stále šteká. Pán vraví že ak sa trochu neupokojí, bude sa musieť presťahovať lebo by sa nevyspal nikto. Chvalabohu sa upokojil.

Problémom však ostáva prameň pri chate, ktorý je až príliš pokojný. Načapovať liter trvalo dobrých 10 minút. Keďže sme ale na dnes už poriadne rozbití, nechali sme tento problém na ráno a išli sme zohriať večeru: konzervu chilli con carne. Potom už len pripraviť na spanie, napísať tento dríst a pekný deň za nami. Až tak pekný nie, nakoniec sme zaknihovali 32km a niečo vyše 2000 výškových. Chodidlá to cítia. Chvalabohu žiadne kostrové ani kĺbové bolesti, a iba minimum svalových. Ale s hrôzou zisťujeme že zajtra nás čaká až 35km, aj keď iba s polovičným prevýšením. Nuž… držme si palce…

Východokarpatská magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 2: Tento článok

Súvisiace

Východokarpatská 1: Ubľa > Nová Sedlica

·1815 slov·9 min
Naše rozprávanie začína včera večer na bratislavskej hlavnej stanici, kam nás ochotne doviezol Kikov tatko, za čo mu patrí príslušná vďaka. Ja, Kiko, dva 20 až 24,25 kilové ruksaky a krabica vecí (jedla), ktoré som kupoval spoločne pre oboch. Prišli sme v dostatočnom predstihu, ale vlak už bol pristavený tak sme sa mohli ubytovať. Pleskli sme sa po vačku a priplatili si 8 eur za lôžkové kupé pre dvoch. S veľkými batohmi sme sa ledva vošli do uličky, ale zvládli sme. Kiko sa okamžite postaral o zábavu keď hodil na svoju posteľ spomínanú krabicu.

Rudná 7: Banská Štiavnica > Nová Baňa

·1382 slov·7 min
Siedmy deň sme zvládli, ale bol to boj. Presnejšie povedané, čistá katastrofa. Síce iba oddychových 36 km a iba 700 výškových, ale kameňom úrazu bolo počasie. V podstate celý deň pršalo.