Finálny deň vybavený bez väčších problémov. Vyrazili sme skoro, išli sme rýchlo a v cieľovej rovinke sme boli už na obed.
Namiesto budíka nás o šiestej ráno zobudili kostolné zvony. Rýchle raňajky z vlastných zdrojov (zalievané müsli Travellunch, nič moc), ranná hygiena, pobaliť a môžeme ísť. Ešte sme trošku s handrou skonsolidovali podlahu, lebo ten bordel čo z nás včera po príchode opadal bol hanba. Vyrazili sme podľa plánu o siedmej.
Veci nám chvalabohu stihli preschnúť do uspokojivého stavu. Hlavne sme sa báli o topánky, ale vďaka kombinácii vlažného radiátora a tomu, že sme ich naplnili toaleťákom na nich nebolo takmer vôbec poznať že deň predtým sme premokli jak siroty.
Hneď na úvod návrat na značku. Podľa očakávaní založených na včerajšom prieskume v teréne sa jednalo o pekný ranný grcáčik. Nebol však dlhý, a ďalej sa pokračovalo miernym stúpaním po asfalte až do časti Záhrb. Tam cedulovník hlásil, že na Veľký Inovec by to malo byť 2:40, čiže hore by sme mali byť okolo desiatej. Pecka!
Hneď od rázcestníka som vyrazil nesprávnou cestou, no starší pár z priľahlého dvora ma hneď upozornil a nasmeroval správne. Samozrejme strmšie do kopca. Cesta bola príjemná, aj keď miestami blatko. Na jednom takom mieste som ho chcel prelstiť tým, že ho prekročím cez kameň. Lenže ako som na tento kameň pravou nohou stúpil, kameň sa mierne pohol, čľapol a vystrekol dávku riedkeho blata spod seba rovno na moju ľavú nohu, ktorá práve išla okolo. Zamazaný jak batoľa.
Z lesa vychádzam na lúku popod rampu, na ktorej je značka varujúca pred výskytom medveďa v lese z ktorého som práve vyšiel. Keby len vedeli… Cestou usúdim že keďže máme kratšiu etapu, je už najvyšší čas otvoriť Haribo. Dnes sú to kyslé jablkové krúžky. Samé sa to nezje, a už bola aj pätina trasy preč.
Po lúkach pomedzi statky prichádzam do časti Bukovina. Vidím pred sebou Jednotu, ktorá síce nevyzerá veľmi otvorene, ale jeden red bull by sa zmestil. V mapách skontrolujem otváracie hodiny, a na prekvapenie všetkých zúčastnených by malo byť otvorené. Nápis “na predaj” na budove však nič dobré neveští, a tabuľka na vstupe oznamujúca ze predajňa je zrušená definitívne potvrdila že red bull nebude. Aj tak sú také žbrndy nezdravé, fuj!
Kúsok ďalej ma dobehne aj Kiko. Rýchly výšvih o pár vrstevníc vyššie a pohľadom na mapu zisťujeme, že sme už ozaj blízko k vrcholu, a to ešte nie je ani 9 hodín. Pri ďalšom rázcestníku vidíme časový údaj na vrchol Veľkého Inovca 35 minút. Odvtedy neprešlo ani 20 minút a my už sme stáli hore na vyhliadke. Pod vrcholom sme ešte stretli skupinu turistov v počte zhruba 10ks, všetci s plnou poľnou. Pozdravili sme sa, oni sa spýtali či ideme Rudnú, my že áno, a že či aj oni, oni že nie, že len z Novej Bane a naspäť. Podľa množstva vybavenia asi prespávali.
Na vrchu sme dali krátku pauzu, pofotili a pojedli nejaké tyčinky. Včera sme sa rozhodli že dnes opäť nemusíme robiť obedovú prestávku s varením, lebo jednak sme potrebovali stihnúť spoje z Moraviec, a dvak sme mali iba 24km etapu. Už okolo pol desiatej sme zahájili zostup. Pri chate sa takmer zopakovala situácia s Dinom, kedy sa k nám pridal malý pes ktorý očividne bol sám sebe pánom. Zišiel však s nami iba k chate a zabehol dnu. Bol som v tom že chata je nefunkčná, no dvere boli otvorené, podľa vzduchu sa tam kúrilo a vnútri bolo dokonca vidno tabuľu s dennou ponukou. Viac sme však nezisťovali.
Je síce pekné že ráno sa nám podarilo vstať o šiestej a vyraziť o siedmej, ale čo z toho keď tráviaci trakt sa prebudil až po deviatej? Možno to bolo rýchlou zmenou nadmorskej výšky a s tým spojenými zmenami v tlaku, ale skrátka a dobre som začal cítiť nutkanie vyparkovať čokoládové autíčko. Nemal som však najmenšiu chuť to takto kúsok pred koncom vzdať a ísť do húštiny. Našiel som na mape najbližšiu krčmu - v Žitavanoch, a cieľ bol jasný. Najprv sa tam ale bolo treba dostať.
Zostupovalo sa prevažne príjemnými cestami. Na vrchu síce fúkalo, a keďže bolo relatívne ráno, bolo ešte celkom chladno. Kontrovalo tomu slniečko na lúkach, ktorému vďačíme aj za to že sme od lúk opäť nezmokli. Lesné časti pripomínali Malé Karpaty pri Bratislave. Suchosť lúk však nebola jediná pozitívna zmena. Značenie bolo bezchybné. Krížom cez celú lúku bolo vidno žlté stĺpiky so značkami. Žiadne pozeranie do mapy každých 10 krokov, žiadne predieranie sa popri elektrickom vedení, skrátka sa išlo. Tak sa to robí, do psej matere.
Kiko bol v priebehu celého výletu rýchlejší na rovinkách a zostupoch, a inak tomu nebolo ani teraz. Počkal ma pri rázcestníku Obycké lúky, kde sa dal do reči s pánom s veľkým psom. Najprv vraj stretol veľkého psa, ktorý toho času nebol na vodítku, a keď sa mu rozbehol oproti, nebolo mu všetko jedno. Keď som k pánovi s veľkým psom prišiel ja, veľký pes bol už síce na vodítku, no aj tak bol excitovaný a začal po mne skákať. Vysvetlil som si to tak že sranda, ale bol tak rozkokošený že keby mi chcel zakusnúť do krku, nevyzeralo by to ináč. Raz mi papulou aj o hodinky zavadil, ale dopadli sme dobre. Vydali sme sa teda ďalej. Na spodnom konci lúky bola pekná machovitá oáza s mostíkom cez potok. Práve tam som začal rozmýšľať že ako dobre že nie sú tie lúky mokré. A hneď nasledujúca lúka bola blatistá a podmáčaná. Ale topánky to ustáli.

Pokračovalo sa obyčajnou lesnou cestou na finálny zostup do dediny. Na poslednom zhruba kilometri sa cesta zmenila na veľmi pekný chodník po vedľajšom hrebeni. Nižšie stromy, zelený les, trávička, sem tam skaly. Veľmi pekné. A hlavne už tak blízko cieľa. O chvíľu som bol pri rázcestníku Žitavany, Vŕšky, čím sme lesy nechali definitívne za sebou. Kikovi som napísal nech ma nečaká, že sa stretneme až v cieli, lebo moja technická prestávka je nevyhnutná a neodkladná. Teraz som len vysielal mentálne signály, aby bol Hostinec na rázcestí otvorený. Sobota pol dvanástej, dedinská krčma by hádam mala byť otvorená. Zostávalo niečo vyše kilometra aby som to zistil definitívne.
Chvalabohu, otvorené bolo. Vošiel som, a hneď som si objednal veľkú kofolu. „Veľké pivo?“ pýta sa krčmárka. Nie, kofolu. Toto bola záverečná skúška nealko challengu, ale zvládnutá bez problému. Prihodil som si ešte aj horalku. Sadol som si na chvíľu k voľnému stolu, aby to nevyzeralo že som prišiel iba na hajzel, a išiel som na hajzel. Vyzeralo to tam celkom hororovo, ale účel splnil. Dokonca aj hajzlák tam bol, čo som si vopred hovoril že musím v takom zariadení skontrolovať, no zabudol som na to. Súkromie som využil aj na zmenu garderóby do letného režimu - rozumej dať dole spodné termoprádlo a ostať iba v kraťasoch.
Dopil som kofolu, medzičasom sa v krčme už nazbierali štamgasti ktorí sledovali v telke šport. Z krčmy som vyšiel s novým elánom a chuťou do života. Nič mi nebolo, ale bolo mi lepšie. A hneď sa aj lepšie kráčalo. Posledný úsek medzi obcami, a bol som v Zlatých Moravciach. Kiko prišiel do cieľa keď som odbáčal na pešiu zónu, čiže mi chýbali asi 2 kilometre. Cestou som si obzrel autobusovú stanicu, nech viem do čoho idem, a niečo pred jednou som dorazil do cieľa aj ja. Rudná magistrála skončila, no dobrodružstvo ešte nie.
Kiko ma čakal na autobusovej zastávke. Pogratulovali sme si, posedeli, doplnili minerály, ja som aj prehodil medvedí sprej z pohotovostnej polohy na páse dnu do batoha (veď už ho nebudem potrebovať) a išli na nákup do neďalekého Terna. Klobásky, cheddar, pizzová taštička, pribináček a biely monster (aby som nezaspal večer na koncerte). Prvé tri som zhltol čakajúc s Kikom na vlak. Chcel som si ešte kúpiť axe aby som večer na koncerte úplne nesmrdel, no v Terne nemali a vedľajšia 101ka bola zatvorená. Kikov vláčik do Šurian už bol pristavený (totálna dieslová kryplkára), tak sme sa rozlúčili a išiel som smerom na autobusovú stanicu.
Išiel som paralelnou ulicou než ktorou išla červená. V jednom momente som aj pochopil, prečo tadiaľ nešla. Ulica 1. mája totiž prechádzala pochybným sídliskom, na ktorom mi nebolo všetko jedno, ale našťastie som prešiel bez ujmy. Dobrodružstvo sa však začalo na autobusovej stanici. Našiel som si perón č. 8, odkiaľ mi o pol hodinku išiel bus do Nitry. Keďže lavička tam nebola, išiel som o niečo ďalej kde boli asi tri. Dve boli obsadené domorodcami, ktorí sa hlučne dohadovali v cudzom jazyku. Vravím si, snáď keď si sadnem na vedľajšiu lavičku a budem si hledět svýho, nebudú problémy.
Nuž ale človek mieni, zlatomoravecký príslušník minimálne dvoch etnických menšín súčasne mení. Jedol som si svoj pribináčik, a čo čert nechcel, pohľadom som pozrel na digitálnu tabuľu s odjazdami autobusov, ktorá bola smerom k tejto klientele. S vyššie spomínaným, ktorý stál priamo pod ňou, som na pol sekundy nadviazal očný kontakt. A bolo vymaľované. Pánko okamžite využil príležitosť a prešiel do útoku. „Kamaraaaat, dobrú chuuť, kamaraaaaat!“, vraví. Kývol som mu, a dúfal som že bude vybavené. Nebolo. „Dobrú chuuť! Nechám ťa dopapať, potom sa prídem porozprávať!“. Dojedol som, začal som si baliť veci, palice na ruksak a monster dnu, a dúfal som že porozprávať sa týpek nedojde. Došiel. Žoviálny, hneď že odkiaľ som, kam idem, jediné čo kazilo dojem boli zuby jak včielka (žlto-čierne). Prišiel aj so svojím kamarátom, ktorého bolo ľahšie preskočiť než obísť, ale ten len tíško stál. Keď som mu povedal že som z Bratislavy, hneď sa chytil. „Heeej? Kde z Bratislavy? Ja som tam býval! Poznám celú Starú Vajnorskú!“. Tým, ktorí tiež vedia niečo o Starej Vajnorskej musí byť teraz jasné, o ktoré menšiny som mal na mysli. Každopádne po chvíli prešiel od zdvorilostí priamo k obchodným záležitostiam. „Kamarát, nemáš eurko na vodu? Ja keď ťa tu najbližšie uvidím ti vrátim.“. Mal som dobrú náladu, tak vravím vieš čo idem teraz do Billy, môžem ti tú vodu kúpiť. Toto robievam aby som vymákol tých čo povedia na čo plánujú žiadanú dotáciu využiť a skutočný zámer je iný. Samozrejme hneď začal zjednávať, či by sa nedal vlastne namiesto vody „energický“ (myslel tým energetický nápoj, pozn. red.). Tak som sa začal v duchu smiať, že aha, tak o toto sa jedná. Vravím že energeťáky sú nezdravé, chcel si vodu, môže byť voda. Potom začal zjednávať ešte aj nejaké rožky. Do rozpravy sa zapojil aj tichý asymetrický (asi meter na výšku, asi meter na šírku, pozn. red.) kamarát, že či by sa dala voda aj preňho. To už na nich pozerám že či už im fakt drbe v tomto meste (aby som parafrázoval pána premiéra), a zdvihol som sa na odchod.
Džentlmeni sa teda ešte raz opýtali či dohodnuté. Ja som sa teda s povzdychom spýtal, že či teda minerálka a rožky. Hovorca že áno, a ešte nejaký salám. Už predtým som bol na 90% rozhodnutý že im nekúpim nič, ale teraz si to spečatili. Mohol si dostať vodu čo si si vypýtal, keď je ti málo, dostaneš hovno. Navyše som sa bál že keby som im tie veci naozaj doniesol, zvyšok svorky by mohol tiež zavetriť príležitosť a hľadať investora. Tak som odišiel do Billy, chvíľu som sa v nej motal aby som získal čas, kúpil som si svoje axe a išiel som preč. Napadlo mi že skúsim obísť Billu z druhej strany, aby som nemusel prechádzať okolo pavilónu tohoto výkvetu Zlatých Moraviec, a tak prejsť na moje nástupište.

Vyšiel som teda z Billy a dal sa smerom doľava, dúfajúc že si ma majstri nevšimnú, alebo pochopia že nič nebude a nechajú ma tak. Bohužiaľ, napriek tomu že jeden bol dlhý a druhý široký, bystrozrakí boli obaja, a začali po mne kričať. Za Billou som normálne dostal strach, dúfal som že ma nebudú nasledovať a preklínal som sa, že som medvedí sprej do batoha a už nebol poruke. Teraz by sa naozaj hodil. Na rohu Billy som sa obzrel, no nevidel som ich. Až keď som prešiel medzi autobusy, začul som kmeňový pokrik lovca. Pozrel som sa smerom odkiaľ som prišiel, a bol to Asymetrický, ktorý oznamoval kolegovi že nadviazal vizuálny kontakt.
Dobehli ma až na nástupišti autobusov. Tam chvalabohu už stáli aj iní ľudia, takže pôvodní obyvatelia si veľa nedovoľovali. Posledné zvyšku slušnosti minuli na otázku, či som im teda nakúpil. Odpovedal som len kývnutím hlavy a posmešným „čo, vedúci“, a ignoroval som ich. Bejby však nebude ignorována, tieto dva megamozgy konečne pochopili že nič nedostanú a žoviálnosť letela v tej chvíli von oknom. Navrhli mi, aby som sám so sebou išiel spraviť nepublikovateľné veci, pridali zopár urážok smerom na môj pôvod, nejaké ďalšie prívlastky, a verím že aj nejaké zaklínadlá v ich materinskom jazyku. Ale hlavná vec že odišli naspäť k svojej družine, a ja som mohol v pokoji ísť na autobus.
A najlepšia časť celej tejto drámy? Mohol som sa jej kompletne vyhnúť, pretože ako sa neskôr ukázalo, autobus zastavoval aj pri vlakovej stanici, len na trošku inej zastávke než som pozeral. Nuž ale to by som tak hĺbkovo nenasal atmosféru nádherného okresného mesta, ktorým Zlaté Moravce sú.
Denníček som začal písať už v autobuse (mimochodom celkom luxusný, dal sa v ňom aj mobil nabiť), no po pár vetách ma vyplo a radšej som až do Nitry podriemal. Na nitrianskej stanici ma zaujala lokálna marketingová vojna. Tá sa odohrávala medzi tradičnou bagetárňou a 24/7 samoobslužným Pierre Baguette stánkom, a prejavovala sa veľkou reklamou na bagetárni hlásajúcou že „u nás spotené chemické bagety nedostanete“. Po chvíli prišiel autobus smer Radošina. Hodinková jazda, 10 minút prechádzka k amfiteátru a už ma vítali kamaráti. Hneď ponúkli pivko, no vysvetlil som svoju situáciu, čo s miernym opovrhnutím prijali. S mojou povesťou im celkom rozumiem.
Čakajúc na koncert vyvalený v tulivaku som dopísal prvú verziu tohoto textu, ktorá sa, ako sa neskôr ukázalo, neuložila. Ďalej prišiel na radu vedomostný kvíz, v ktorom sme síce nezískali žiadnu cenu, ale v minisúťaži sme o celý bod porazili druhý tím z našej skupinky, a to je to čo je podstatné. A nasledovalo ukončenie celého výletu tak, ako začal: koncertom. Akurát tento krát nie nemecký antifapunk, ale slovenský indie rock v podaní legendárnych last millennials. Aj kvôli tomu aby som stihol tento ich koncert som vo štvrtok hlasoval za to, aby sme potiahli až do Štiavnice.
Pojmy a dojmy #
Musím priznať že z tejto túry mám zmiešané pocity. Nebol som na ňu až tak silno natešený ako minulý rok na SNP, rozumej že keby mi náhodou tesne pred štartom vypadli parťáci, sólo by som nešiel. Tiež bola od začiatku spojená s problémami. Najprv voľba dátumu, ktorá sa neskutočne vliekla. Napokon zvolenie termínu, ktorý vyhovoval programu najvyťaženejšieho účastníka. Potom odhlásenie sa tohoto účastníka. Zmiznuté medvedie spreje. Nedostatok ďalších záujemcov. Zlomené kolená tých, ktorí sa k nám predsa len chceli pridať. Nepriaznivá predpoveď počasia. A nakoniec aj potreba vrátiť sa v strede do Bratislavy. Ale koniec dobrý, všetko dobré. Určite neľutujem využité dni dovolenky (aj keď ma mrzí že sme nevyužili sviatky). Ďalším aspektom bolo aj to, že už tam nebola tá otázka že či to dáme. Jasné že to zvládneme, niet pochýb, takže motivácia bola slabšia.
Rudná magistrála určite spája veľmi pekné miesta. Muráň, Veporské vrchy, Zákľuky, Poľana, aj Inovec, tie všetky sú nádherné, a kopa ďalších miest tiež. Bohužiaľ je medzi nimi dosť veľká časť nezáživných častí. A na psychiku veľmi zle pôsobia hlavne zdevastované lesy v Rudohorí. A tiež časti kde prakticky nie je chodník a treba veľmi pozorne hľadať značky sú dosť frustrujúce.
Ďalší aspekt sú ľudia. Rudná magistrála je v konečnom dôsledku len chudobná príbuzná SNPčky, a nedostáva sa jej zďaleka toľko pozornosti. Turistov, ktorých sme cestou stretli by sa dalo spočítať na prstoch rúk (teda až po Veľký Inovec). Boli dni, keď sme nestretli celý deň nikoho. Toto samozrejme môže byť pre niekoho výhoda, pre niekoho nie. Ale tie náhodné stretnutia boli veľmi príjemná časť SNPčky.
Ak niekto zvažuje začať s diaľkovou turistikou práve na Rudnej, prípadne si ju dať ako prípravu pred SNPčkou, nviem či by som to odporúčal. Práve kvôli tým frustrujúcim častiam, aby to niekoho neodradilo. Ale v konečnom dôsledku je to o tom, čo človek od cesty očakáva. Ak proste chce ísť v pokoji a nezáleží mu až tak na tom že kam, potom nech absolútne ide. Ale ak chce vidieť každý deň tie najkrajšie miesta, stretávať ľudí a vytvárať si nezabudnuteľné zážitky, potom táto trasa možno nie je najlepšou voľbou. Ale musím priznať že možno som ovplyvnený aj tým, že nám napríklad to počasie až tak neprialo.
Každopádne by bola veľká škoda nechať Rudnú magistrálu ďalej pustnúť a zaniknúť. Tie málo navštevované časti je možné oživiť len tým, že ich ľudia budú navštevovať. Kašlať na medvede, kašlať na všetko, ak len trochu zvažujete prejsť si túto trasu, určite choďte. Má toho veľa čo ponúknuť.