↓ Preskočiť na hlavný obsah
Rudná 6: Detva > Banská Štiavnica
  1. Jeblý šlabikár/

Rudná 6: Detva > Banská Štiavnica

·1993 slov·10 min· ·
Ing. Matúš Pilňan
Autor
Ing. Matúš Pilňan
(Bez-)Nádejný informatik
Rudná magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 6: Tento článok

Dnešný šiesty deň, riadiaci sa heslom “vytvor si vlastné dobrodružstvo”, povazujeme za úspešný. Dokonca by sa dalo povedať že sme plán splnili na 200%, keďže sme si spontánne šlahli rovno aj zajtrajšiu etapu. Čo človek neurobí pre teplú posteľ a voľnú nedeľu.

Ráno sa nám nepodarilo vyraziť až tak skoro ako sme chceli. Raňajky, pobaliť sa a ešte stihnúť niečo kúpiť v Jednote, lebo stále toho nemáme dosť. Ja som zobral len pokračovanie raňajok: plátkový syr, banán a red bull (bez cukru). V tomto poradí som to následne pred obchodom a neskôr za pochodu zožral.

Prvé 4 kilometre po vlakovú stanicu bola len prechádzka nádherným okresným mestom, ktorým Detva je. Videli sme všetky dominanty: Lidl, diaľničný nadjazd a v diaľke dokonca stĺp Kauflandu. Za stanicou pokračujeme stále po asfalte, no po chvíli prídeme na začiatok 300m stúpania. Začiatok až po les stále asfalt, neskôr lesná cesta. Bolo zatiahnuté s nízkou oblačnosťou, a už pri vstupe do lesa sme boli v hmle. Vďaka vlhkosti sme sa okamžite a poriadne dopotili.

Na vrch prvého stúpania sme prišli zhruba po hodine. Cesta ďalej pokračovala mierne dole a potom po vrstevnici. Keď sa les rozostúpil, potvrdilo sa nám tušenie: vyšli sme nad prvú vrstvu oblakov, takže okolité kopce z nich trčali ako ostrovy.

Po chvíli prišlo ďalšie prudké stúpanie, tento krát cez lúku, čiže zas mokré topánky. Navyše postupne cesta začínala byť viac zarastená. Keď sa sklon vyrovnal, počkal som sediac na padnutom strome na Kika, lebo tam boli komplikovanejšie križovatky. Po chvíli pokračujeme, keď zrazu na ceste vidím mŕtvu líšku. Prekvapilo, ale ideme ďalej.

O pár metrov ďalej zas Kiko zbadal medvediu stopu - aspoň si to teda myslel. Hneď ale poviem že medveďa sme dnes nevideli. Trasa ďalej viedla po lesnej ceste… až kým nie. V jednom momente odbočila prudko do kopca, a išla len tak pomedzi stromy. Chodník nebolo vôbec vidno, ale treba uznať že značené to majú kvalitne - značka na každom druhom strome. Neskôr sa sklon vyrovnal a vyšli sme na lúku. Samozrejme prakticky bez chodníka. Takýchto úsekov bolo dnes pomerne veľa, preto to heslo dňa.

Na opačnej strane lúky namiesto pokračovania po jej okraji značka vliezla do húštiny. Chodník ledva badateľný. A my sme si hovorili že pred medveďmi budeme v bezpečí keď sa budeme držať chodníka a nepolezieme do húštiny… akurát že chodník nie je a značka je v húštine. Na Sliačskej Poľane sme si po 10km dopriali prvú krátku pauzu na snacky.

Ďalšia cesta nebola extra zaujímavá, aj keď výhľady na lazy okolo boli pekné. V stúpaní zo sedla na vedľajší kopec však po chvíli prišla opäť freeridová vložka, no tento krát oveľa dlhšia a oveľa horšie značená. Aj odbočku z cestu sme minuli, ale našťastie sme si chybu všimli rýchlo. Tieto časti bez viditeľných chodníkov boli obzvlášť otravné.

Nakoniec sme však úspešne dorazili až na Červenákov vrch. Bohužiaľ, celý hrebeň sa niesol v podobnom duchu. Chvíľu chodník, chvíľu nie, na zbláznenie. Aby toho nebolo málo, a aby nám náhodou nevyschli topánky, ešte do toho začalo aj mrholiť. Ale nie dosť na pršiplášte, a po chvíli aj prestalo. Na konci hrebeňa, Makytovej, sme dali krátku energetickú prestávku, a odtiaľ už to bolo chvalabohu po ceste. Na tej som otvoril dnešnú Haribo ponuku: zelené žabky.

Obed sme sa medzičasom rozhodli dať až v Zaježovej, čiže na 26. kilometri. Iná alternatíva bola dať ho o kúsok skôr, na rázcestí Polomy, no tamojší mapami avizovaný prístrešok bola len veranda chaty, tak sme to zavrhli. A ani sme vtedy ešte neboli príliš hladní. Zaujal nás však smerový údaj: Banská Bystrica 6:45. Lenže od BB sme boli veľmi ďaleko, veď sme južne od Zvolena… takže asi chyba. Usúdili sme že to asi mala byť Banská Štiavnica. A vtedy mi v myslidle skrsol nápad: čo tak potiahnuť až do Štiavnice? Bolo asi 12 hodín, a keď to má byť len ďalších 7, to by sa stíhalo… Zatiaľ som si však tento nápad nechal pre seba.

Kúsok za rázcestníkom sme si prezerali miestne obydlia. Pôvabné staré usadlosti, dal by som si povedať. Neskôr sme však zbadali celkom ohyzdnú novostavbu. Veľká samostatná garáž, veľkorysý pôdorys v tvare U, kúpacia kaďa, všetky okná zatemnené a všade kamery. Skrátka to vyzeralo ako typické letné sídlo postavené stopercentne za vlastné, poctivo zarobené peniaze, a len s minimom daňových únikov.

Pokračujeme však ďalej, až do Zaježovej. Mali sme stihnúť aj tamojšiu Jednotu, keďže sme došli okolo druhej, no zrovna dnes bola inventúra. Nie že by sme niečo potrebovali.

Rozložili sme sa na autobusovej zastávke oproti. Kým sme pripravovali jedlo (ja sušené cvrččie cestoviny s kuracím mäsom v kreolskej omáčke, Kiko kuskus s tuniakom a olivami), pribehol za nami sympatický pesko. Tento sa pri nás striedal s tým, kto ho bude škrabať, a sem tam len tak omylom zaradil o naše jedlá. Ale nedostal nič, akurát trochu vylízal konzervu od tuniaka.

Keď sme sa dávali na odchod, akurát prišiel autobus ktorý doniesol mládež zo školy. Medzi nimi bola očividne aj majiteľka psa. Snažila sa naňho volať, noon ju pokojne ignoroval. My sme boli zaujímavejší. Ale zistili sme že sa volá Dino. A Dino sa rozhodol, že reku on pôjde s nami. A išiel. Snažili sme sa ho poslať domov, ale jemu to bolo jedno. Keď za nami prišiel až na hlavnú cestu, už to prestávala byť sranda. Akože bolo by vtipné si adoptovať pocestného psa, ale veď tento niekomu patril. Kým sme rozmýšľali čo ďalej, prišlo auto ktoré odbočovalo na Zaježovú. Zastavili sme ho, a spýtali sa na psa. Poznali ho, vraj často chodí takto na vandrovku. Akonáhle otvorili dvere, snažil sa nanominovať dnu. Najprv ho nepustili, no nakoniec aj oni pochopili že domov skrátka nepôjde, tak ho naložili a odviezli. Koniec dobrý, všetko dobré.

Nasledovala cesta do Sásy, nekonečná asfaltka. V Sáskej doline je prístrešok, kde sme podľa pôvodného plánu v Google tabuľke mali spať. Prišli sme k nemu jednak veľmi skoro, ale zároveň sme sa už predtým dohodli že vonku sa nám po predošlých skúsenostiach veľmi spať nechce. Navyše malo v noci pršať. Preto ten jeblý nápad ísť až do Babinej. Ubytovať sme sa chceli v penzióne Hanišberg asi 4km mimo značky pod Babinou. Buď by bola busfinta alebo by sme si niekoho stopli. Každopádne pokračujeme.

Niekedy cestou som Kikovi aj prezradil nápad potiahnuť až do Štiavnice, aj keď sa ukázalo že tá chybná tabuľka mala ukazovať iba do Banského Studenca. Kikovi sa tento “ešte jeblejší ako aktuálny” nápad pozdával s tým, že uvidíme ako na tom budeme v Babinej.

V Sáse sme konečne stretli aj mačku, ktorá sa dala pohladkať. Tiež sme tam stihli aj otvorenú Jednotu, no kašlali sme na ňu. Do Babinej ešte asi 4km cez kopček. Prešli sme okolo kostola, pofotili cestou koníky, podišli železnicu a vyšli na vrchol lúky. Tam bol cestou na tabuľke pokyn ísť popri elektrickom vedení až na hrebeň. Samozrejme to opäť znamenalo vlastné dobrodružstvo, lebo chodník pochopiteľne neexistoval. Prvé 2 stĺpy boli v pohode, aj keď tráva na lúke bola dosť vysoká. No potom vedenie vošlo do výseku v lese. Kedysi sa popodeň možno dalo ísť bez problémov, no teraz bol svah pokrytý nepríjemnými príjemnými drevinami. Predieralo sa cez ne dosť zle, ale bol tam náznak chodníka tak sme to zvládli. Potom nás už čakal len zostup cez les a ďalšiu lúku do dediny.

V centre dediny sme stretli pána, ktorý sa pýtal odkiaľ ideme. Vravíme že z Detvy a celkovo z Telgártu, a že smerujeme do Moraviec. Vedel. Spýtali sme sa koľko je to asi do Štiavnice. Suverénne odvetil že neďaleko, takých 15km (radšej som chcel počuť čas, lebo na rázcestníku bol stále iba Studenec). Kolega ho hneď zahamoval nech pravdu povie, že je to ďaleko. Do debaty sa zapojila aj predavačka a začali nám dávať odporúčania, kde by sa dalo prespať.

Nakoniec sme sa rozhodli že ideme na to. Rýchlo som dokúpil ďalší red bull bez cukru (na energiu), parenicu (na bielkoviny) a 3bitku (na psychiku), zrušil ubytko v Babinej a bookol v Štiavnici. Bol to síce penzión až pri námestí, čiže budeme musieť prejsť celým mestom, ale bol najlacnejší kde sa dalo ubytovať až do 22:00 (príchod sme vypočítali okolo 21:30).

Keď sme odchádzali, zrovna sa pri nás zastavil lokálny biker gang. Dvoch chalanov na bicykloch sme pozdravili, a spýtali sme sa či to stíhame do Štiavnice do tmy. Oni že či pešo, my že áno, iba ak by nám dali bicykle. Ponúkli sme im 30 centov v plechovkách, ktoré sme nechali na lavičke. Keď sme odišli, hneď sa po nich vrhli. Ešte sme im zakričali nech sa dobre učia aby nemuseli chodiť pešo.

Za dedinou sme už mali vyše 38km v nohách. Tým sme pokorili náš predchádzajúci rekord s ťažkými batohmi. Do kopca sme celkom švihali, akurát sme sa zastavili pri páre cyklistu a jazdkyne na koni, ktorí sa spýtali odkiaľ ideme, a na to že z Detvy týpek zahlásil že na to vyzeráme dosť triezvo.

Do sedla to boli 4 km a celkom sme sa tam vyšvihli. Dali sme preto rýchlu pauzu na vydýchanie, a keďže sme už išli časť ďalšieho dňa, bol čas na ďalšie Haribo: tentokrát novinka, kyslé picobällen. Niekde za sedlom nám obom došla voda. Našťastie to do Studenca nebolo ďaleko, a bola tam otvorená krčma. Tak som navrhol pauzu na rýchlu kofolu. Návrh bol napokon schválený, tak sme dali ja kofolu, Kiko pivo, k tomu jedny arašidy a nechal som si doplniť vodu aspoň do fľaše (s vakom je oštara). Pánko sa ma spýtal či teplú a studenú, ale v tej únave som hneď nepochopil že to bol len žart. Posedeli sme, rýchlo sme zjedli a vypili a už o pol ôsmej sme išli ďalej. Čakal nás ešte jeden lesný úsek, necelé 3 kilometre, a ten sme chceli stihnúť za svetla. Cestou sa nás starší pán zo záhradky pýtal, kam sa tak ponáhľame. My že do Štiavnice, on že ale pozor potme, máme ti medvede, aby vás nenapadol. Nemali sme ale čas sa zastaviť a vykecávať.

Lesný úsek bol viac do kopca než sme čakali, no zvládli sme. Kiko dokonca myslel že bude osvetlený, čo vyčítal z mapy. Samozrejme nebol, ten znak osvetlenia bol totiž v skutočnosti znak Svätojakubskej cesty. Záver bol veľmi príjemný traverz po vrstevnici, a končil sa miernou kolmicou naspäť na cestu.

Posledné kilometre boli opäť po asfalte. Mne sa podarilo si na lesný úsek zabudnúť dať gumy dole z hrotov paličiek, ale prežil som. Keď sme vošli do Štiavnice, bolo zhruba osem hodín. Kiko pre istotu zavolal do penziónu a objednal nám pizzu, keby náhodou zatvárali kuchyňu skôr. Neskôr som mu porozprával storku, ako si raz niekto cez železničný tunel ponad ktorý sme prechádzali, navŕtal nelegálnu studňu.

Na posledných necelých troch kilometroch k ubytku nás ešte stihol chytiť dážď. Ale teraz už taký poriadny, pršiplášte bez debaty, a o chvíľu sme aj tak mali premočené spodné časti gatí. Ale nakoniec sme šťastne došli, po takmer 13 q pol hodinách a 56 kilometroch.

Nočná Štiavnica po daždi
Nočná Štiavnica nás privítala dažďom

Penzión Svätá Barborka nás veľmi príjemne prekvapil. Pizzu nám dorobili akurát keď sme sa zacheckovali a išli nám ukázať izbu. Samozrejme na najvyššom poschodí, takže extra výškové metre na výklus. Apartmán nám vyrazil dych. Zrazu akoby sme boli na viedenskom kráľovskom dvore. V kúpeľni vaňa aj sprcháč, všetko zlaté vrátane príboru, obrazy, 4 obrovské postele, hygienické potreby od výmyslu sveta, nábytok imitujúci historický, obrovská telka, zásuvky pri každej posteli aspoň dve. A to všetko za 57€ na noc pre dvoch aj s raňajkami. Skrátka absolútne nechutná buržoázna dekadencia. Zjedli sme pizzu, rozvešali mokré veci po radiátoroch a dali sprchu.

Jediné čo môžem vytknúť je batéria s dvoma kohútikmi, ale to sa dá prežiť. Tiež sprcháč netesní dokonale, takže som vytopil pol kúpelne. Tiež som na členkoch našiel dokopy troch kliešťov (kto by sa čudoval po toľkých divokých lúkach), takže operácia, ale prebehla bez komplikácií. Najhorší výsledok po dnešnom dni nesú chodidlá, ktoré keďže boli celý deň v mokrom, tak sa odrali a otlačili a odrali aj tam, kde sa mi to bežne nedeje. Nuž ale čo už. Musím už ísť spať.

Rudná magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 6: Tento článok

Súvisiace

Rudná 5: Chata pod Hrbom > Detva

·1560 slov·8 min
Dnešný piaty (pre niekoho iba štvrtý) deň je úspešne za nami. Bol dlhý, logisticky komplikovaný, a keďže sme prechádzali krížom cez Poľanu, tak aj nabitý adrenalínom.

Rudná 3: Sedlo Zbojská > Salaš Obrubovanec

·1136 slov·6 min
Tretí deň je za nami. Plný vzostupov a pádov, hotová symfónia kontrastu. Prešli sme si doposiaľ najkrajšiu časť cesty, ale aj tú najhnusnejšiu. Teraz sa v luxusnej búde pripravujeme na noc.

Rudná 2: Veľká Lúka > Sedlo Zbojská

·1761 slov·9 min
Druhý deň je za nami. Hlásime sa zo salaša Zbojská, kde sa za veľké peniaze konečne poriadne a v teple vyspíme, pretože ostatná noc bola ľadové peklo. A to nie kvôli hokeju.