Dnešný piaty (pre niekoho iba štvrtý) deň je úspešne za nami. Bol dlhý, logisticky komplikovaný, a keďže sme prechádzali krížom cez Poľanu, tak aj nabitý adrenalínom.
Včera som potreboval byť v Bratislave preto som si dal zero day (resp. 3,16km day, ale vyjde to na stejno). Teda ak sa najazdenie stoviek kilometrov verejnou dopravou dá považovať za zero… skrátka a dobre som včerajšiu etapu musel anulovať, a na trasu som sa vrátil dnes ráno.
O polnoci ma bral taxík z domu na Nivy. Odtiaľ išiel o jednej autobus do Zvolena. Pred odchodom som chcel navštíviť na stanici Malinu, otvorenú 24/7. Bola zatvorená. Po chvíli však zamestnanci prišli a tak som si mohol kúpiť zdravé raňajky: banán, vodu a biely Monster. Tušil som že ho budem potrebovať, keďže tú noc veľa nenaspím, aj keď v autobuse sa nakoniec podarilo aspoň trochu. O štvrtej vo Zvolene prestup na osobák do Bystrice, akurát som si pri vyberaní batoha z batožinového priestoru nejak čudne natiahol rameno/krk, čo ma sprevádzalo celý deň. Odtiaľ bol plán pokračovať autobusom do Ľubietovej, no všimol som si že autom sa dá dostať o značný kus bližšie k Chate pod Hrbom, tak som sa napokon rozhodol plesknúť sa po vačku a zobrať Bolt až na Ranč Čelienec, odkiaľ to je na chatu iba 45 minút (namiesto 2:15 od autobusu). Veď som na dovolenke, a stálo to rovnako ako Bolt z domu na Nivy.
Vyrazil som niečo pred šiestou a o pol hodinu som bol pri chate. Akurát vychádzalo slnko. Kiko mal raňajky až od siedmej, tak som si zatiaľ dal sváču a šlofíka na prvej slnkom pobozkanej lavičke. Kým Kiko vonku raňajkoval, vychutnal som si monstrík aby som už cestou nezaspal a hodil som za ním aj jeden rezník donesený z Bratislavy.
Vyrazili sme o pol ôsmej, a hneď na začiatok bol krátky ale intenzívny výstup na Hrb. Je to z geomorfologického hľadiska veľmi zaujímavý kopec. Ale hlavne s parádnymi výhľadmi z vrchola. Pofotili smena pokračovali ďalej smer Vepor. Tento Ľubietovský Vepor nie je až tak dramatický ako Klenovský, ale tiež krátky a intenzívny výstup. Zostup bol však zábavnejší. Značka tam ide cez skalný zráz vysoký pár metrov, ale v jednom mieste je asi metrový skalný schod. Paličky v tejto disciplíne iba zavadzali, tak som ich vrhol z útesu. Skončili perfektne zapichnuté v mäkkej hline, takže dole som sa po ne nemusel ani zohýbať. No a schod sa jednoducho zišiel po riti. Kiko využil rovnakú taktiku, akurát paličky mi podal.

Okrem toho ale ide chodník v týchto miestach veľmi pekným lesom. Úzky, vlnivý pomedzi stromy, ale dobre prešľapaný. Až na to, že kvôli nízkej návštevnosti ten kto ide prvý (ja) má tú česť vymiesť gebulou všetky pavučiny naťahané medzi stromami. Nuž ale aj taký je šport. Popri chodníku rôzne zaujímavé skalné útvary, až nás nakoniec vyviedol na lúku. Tá bola opäť veľmi príjemná, až na mokrú trávu.
Po chvíli prichádzame na Hájny grúň, kde sa nachádza geometrický stred Slovenska. Kiko potrebuje opäť chvíľu na jednu z jeho povestných výmen kostýmov (bez bundy je mu zima a s bundou teplo, tak to často strieda). Ja som zatiaľ išiel pomaly napred (rozumnosť tohoto nápadu nechávame na úsudku čitateľa, diskutovať môžete dole v komentároch). Zastavil som sa obzrieť si partizánsku zásobovaciu zemľanku, v ktorej by sa pravdepodobne dalo aj pohodlne prespať. Po chvíli som prišiel k rázcestníku Krížne. Zvážil som či Kika dočkať tu, no iba o 10 minút ďalej je sedlo Jasenová, v ktorom je celkom nová útulňa na ktorú som bol zvedavý, tak som sa vybral ďalej. Pekne som si išiel sprevádzaný štrngotom rolničky, svet gombička.
Ako som tak išiel, všimol som si na ceste niečo podozrivé. Vyzeralo to tak, ako by som si predstavoval že by mohli vyzerať odtlačky láb (nie tá dzedzina, pozn. red.). Tri krát môžete hádať akého zvieratka. Zintenzívnil som teda štrnganie, ale pokračoval som, veď jednak tie stopy boli nevýrazné, možno to ani neboli stopy a aj keby boli, neznamená to predsa že tam ten medveď bol práve teraz. Za stáleho štrngotu som si obzrel hrob padlých vojakov 6. divízie 4. Rumunskej armády, a pokračoval som ďalej dole kopcom smerom do sedla. V tomto mieste sa les razom zmenil. Zrazu potemnel, mladé zelené listnaté stromy vystriedali vysoké ihličnany, cez ktoré prenikalo málo svetla. Veľa z tých stromov bolo navyše vyrúbaných. Prepadol ma nepríjemný pocit, akási zlá predtucha. Stále som si ale kráčal ďalej a štrngal. A v tom rachot. Zostal som stáť na mieste, a keď som pozrel za zdrojom hluku, videl som len rýchlo pohybujúce sa guče. V prvej sekunde som ani nedokázal rozoznať, či sa hýbu smerom ku mne alebo odo mňa. Dva medvede. Chvalabohu bežali smerom preč, medveďko nedal labku, nešlo sa na svadbu, ale cítil som ako sa zem chvie. V sekunde zbehli za horizont a už ich nebolo. Zostal som stáť a obzeral som sa, či nedajbože niekde nie je ešte ďalší, lebo to by mohol byť problém. Ani netreba zdôrazňovať že som bol zesraný až za ušami, a tepy jak sviňa, aj na tracku z hodiniek vidno zvýšené hodnoty.
Rozhodol som sa teda, že v tom momente bude najlepšie sa opatrne vrátiť a stretnúť s Kikom, všetko za stáleho štrngania. Po pár desiatkach metrov sme sa stretli, a už videl že niečo nie je v poriadku. Tak som mu zreferoval o čo sa jedná a usúdili sme, že už od seba nejdeme ani na krok. Zvolili sme jak električka na zastávke viedenského typu, a na druhý pokus sme daný úsek už prešli.
Toto bol pochopiteľne najväčší highlight dneška. Ťažko sa od blízkeho pozorovania medveďov ide k tomu že tá nová útulňa bola fakt pekná, a rovnakého typu ako tá o ktorej som písal predvčerom, alebo že akým sme išli chodníčkom, a že tuná jahôdka, tuto čučoriedka… Podstatné je že ďalej sme pokračovali za neustáleho hluku a tesne pri sebe. Aj tempo bolo celkom svižné, lebo napriek tomu že Poľana je veľmi pekná, nechceli sme tam stráviť viac času ako bolo nevyhnutné.
Keď sme však vyšli na vrch Strunga a ďalšie, bolo tam tak pekne že už sa nedalo nekochať. Na každom vrchole sme nechali batohy pri rázcestníku a išli sme obzrieť výhľady. Až na prvej vyhliadke mi v mozgu zaplo a uvedomil som si, že vlastne Poľana je sopka a pozeráme sa do kaldery. Normálne takýto odborný termit som sfleku vytiahol, a ako teraz ukázalo rýchle googlenie, aj som ho správne použil. Teda nie že by som to nevedel, veď v škole sme sa to učili, ale až teraz sa mi to spojilo s reálnym svetom.
Na vyhliadke Katruška sme sa zas pozerali smerom von, a videli sme kopce z ktorých sme prišli. Paradoxne najslabší výhľad bol zo samotnej Poľany. Tak sme sa tam nezdržiavali, a vybrali sme sa k horskému hotelu, kde sme plánovali obed, aby sme neboli celý deň len na Haribo cukríkoch (dnes boli na programe klasické Goldbären, ale aj mliečna verzia Milchbären). Až teraz som si uvedomil ten vtip, že videl som medveďa a potom žerem medvedíky… alebo tak nejak.
K hotelu sme prešli po mini verzii plitvických jazier (drevený chodník cez nejakú menšiu mokraď), chránené územie vodného zdroja, kde tabuľa hlásila prísny zákaz znečisťovania (hneď sa mi chcelo šťať), a cez zjazdovku s vlekom, ktorý už asi nejazdí, keďže má na lane spadnutý strom. Usadili sme sa, vytiahli varič a jedlo… a začalo pršať. Tak sme sa rýchlo presunuli k stolu pod strechou vo vchode do hotela. Podávala sa lyofilizovaná gulášová polievka s kuracím mäsom z Decathlonu a zvyšné rezníky. Kým sme dojedli, akurát prestalo pršať.
Ako sme sa vybrali na odchod, vyšiel k nám z hotela pán. Že či nechceme pivo. Bol to pán z bufetu, ktorý je jediné čo v hoteli funguje, napriek tomu že papier na dverách hlási že reštaurčná a hotelová časť sú zavreté od dvetisíc neviem koľko do 31.12.2024. Pivko sme nechceli, jednak lebo nealko challenge z mojej strany, ale aj sme už akurát boli na odchode. Keby sa ozval skôr, rád by som nejakú tržbu urobil, lebo nevyzerá že by mal bufet veľa zákazníkov.
Nasledoval už len nekonečný zostup dole do Detvy, počas ktorého sme zistili že tu tento zodpovedný dospelák, pán inžinier, sa doteraz nenatrel opaľovacím krémom a napriek suboptimálnemu počasiu bolo slnka akurát dosť na to, aby sa poriadne spálil. Tiež sme stretli reálneho baču, ktorého psy (jeden čudnejší než druhý) si nás pravdepodobne kvôli rolničkám poplietli s ovcami a snažili sa nás zahnať. Neskôr sme ešte pravdepodobne išli okolo miesta kde ovce zvyknú vyháňať na pašu, lebo tam bolo hovien ako maku na poli. A značka išla presne tadiaľ.
Do Detvy sme prišli okolo piatej. Z opačnej strany do nej približne v rovnakom čase prichádzala pomerne zlovestne vyzerajúca prehánka. Pretekali sme sa o to, kto skôr príde k nášmu ubytovaniu, ale prehrali sme. Našťastie keď začalo pršať boli sme pri autobusovej zastávke, tak sme prečkali pár minút tam, kým sme sa presunuli do penziónu. Mimochodom, Penzión a Pivnica pri studni - super ubytko za dobrú cenu (50€ na noc pre 2), veľmi milý personál, chutné jedlo, a všetky tie somarinky ako mydielka a papuče.
Potom už len rýchly nákup v susednej Jednote (samé hovadiny), večera (cesnaková polievka a zemiaková placka plnená bryndzou), sprcha, napísať toto a konečne snáď normálny spánok. Zajtra pravdepodobne máme kráľovskú etapu až do Babinej takže chceme vstávať celkom skoro. Dobrú noc!