↓ Preskočiť na hlavný obsah
Rudná 2: Veľká Lúka > Sedlo Zbojská
  1. Jeblý šlabikár/

Rudná 2: Veľká Lúka > Sedlo Zbojská

·1761 slov·9 min· ·
Ing. Matúš Pilňan
Autor
Ing. Matúš Pilňan
(Bez-)Nádejný informatik
Rudná magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 3: Tento článok

Druhý deň je za nami. Hlásime sa zo salaša Zbojská, kde sa za veľké peniaze konečne poriadne a v teple vyspíme, pretože ostatná noc bola ľadové peklo. A to nie kvôli hokeju.

Zo začiatku bolo všetko v poriadku, akurát nie sme zvyknutí spať vonku, tak sa nám nedarilo zaspať. A čím dlhšie sa nedarilo, tým bolo chladnejšie. Zrazu ticho narušilo šušťanie, ale zo strany kde ani jeden z nás nebol. Totiž, batohy sme nezavesili vysoko na trám ako by to bolo rozumné, ale sme ich iba položili na cestu na zemi. Navyše yours truly, aby mal ráno rovno pripravené raňajky, nechal nejaké jedlíčko pod ruksakom. Čiže pravdepodobne sme mali návštevníka, ale na pohode nám to rozhodne nepridalo. Takže sme sa celú noc klepali od strachu aj od zimy. Dúfali sme že to nie je medveď, snáď nejaký zatúlaný koník, ale ostali sme radšej zakuklení po nos v spacákoch a tlačili sme čas vpred.

Nakoniec sme začali vstávať so slnkom, okolo štvrtej ráno. Hodinky ukazovali dobu spánku asi 2 a pol hodiny. Keď som zo spacáku vyliezol aby som sa obliekol, zistil som že vonku je ešte oveľa chladnejšie a v spacáku to také zlé vlastne nebolo. Musel som na chvíľu zaliezť naspäť, no pri druhom pokuse sa už podarilo. Rýchla rozcvička na zahriatie a môžeme začať baliť a pripravovať raňajky. U mňa klobása a čokoládové müsli (nie naraz, čo si jak. Dva chody.), a ovocný čaj. Aby som ilustroval tú zimu: keď sme varili vodu, primrzla nám plynová bomba ku stolu.

Každopádne sme to otočili v náš prospech a vyrazili sme už o 6:30 (po rádiožurnále). Čakalo nás zhruba 28 kilometrov. Začiatok bol po príjemnej asfaltke, neskôr lesnej ceste. Keď sa naskytla príležitosť a chytili sme signál, využili sme to na instagramy a (neúspešný) pokus o nahranie šlabikára. Nakoniec sme pokračovali skôr než som všetko stihol nahrať, lebo začala byť zima.

Pri chate Maretkiná sme zvažovali, či zájsť aj na vyhliadku Poludnica, čo činilo dokopy 2km zachádzku. Boli hlasy že kašľať na to, no nakoniec sme išli. Veď keď už sme tam… Batohy sme hodili pod stromy a šup tam. Výhľady za to určite stáli, a príjemný bonus bol aj 4G signál z náprotivného vysielača, tak som aj dokončil uploady.

Pokračujeme smerom k Studni (nie tá Studňa) a ľadovej jame na Muránskej planine. Cestou vyšlo spoza mrakov aj slnko, tak sme museli zastať a vyzliecť všetky zimné odevy ktoré sme si dali o štvrtej ráno. Cestou k studni nás zaujalo množstvo hován na ceste, obaja sme mysleli na to isté, ale uvedomili sme si že vlastne nevieme ako také medvedie hovnisko vyzerá. Okrem teda toho že v ňom má byť zvonček. Ale že veď večer si vygooglime.

Pri studni sme prvý krát stretli iných turistov. Očividne opúšťali tamojšiu chatu, ktorá sa údajne dá prenajať. Chvíľu sme s jedným z nich pokecali kým si v studni plnili bandasku. Stretli sme sa tam zrovna traja mlčanliví, takže rozprava viazla. Vraj kde sme spali, a že oni idú práve tam, a že či tam boli koníky (neboli). Spýtali sme sa odkiaľ idú, on že zo Zázrivej. Obaja sme si pomysleli že aha tak nejaká víkendovka po okolí. Keď chalan odišiel, pozreli sme na mapu že kde taká Zázriva vlastne je a vypadli nám oči. A oľutovali sme že sme sa nepovypytovali viac.

Tak sme si len zo studňovej vody zarobili ionťáky a poď ho ďalej. Náš ďalší cieľ bol sedlo Burda. Cesta cez Muránsku planinu bola zväčša príjemná. Lesy striedali sympatické čistinky, a sem tam nečakané výhľady z prekvapivo vysokých útesov. Čo tie čistinky trošku kazilo boli akurát kopy narúbaných stromov. Na jednej takej vyhliadke kúsok pred Nižnou Kľakovou sme premysleli bojový plán na obed. Čakala nás konzerva perkeltu pre dve osoby a mali sme za sebou niečo vyše 12 kilometrov, a bolo asi pol jedenástej.

Rozhodli sme sa pre obed na Nižnej Kľakovej. Síce sme asi o kilometer nedodržali pravidlo že obed až za polovicou, no čo už. Zlákala nás lnečná lavička so stolom v strede lúky. No po chvíli propagačné slnko zašlo a značne fúkalo. Preto sme sa radšej aj s varičom presunuli do útulne, kde sme tú lahodu v pokoji zjedli. Perkelt trošku slaný, ale dobrý.

Tu opäť spomeniem bravúrne riešenie problémov na mieste. Ako som si tak balil ruksak, bol som rád že už nemusím nosiť kilovú konzervu, no zároveň som si povzdychol: kiež by sa tá malá konzerva vošla do tej veľkej! (Majú totiž rovnaký rozmer, líšia sa len výškou) A v tom sa vo mne ozval hlas prapredkov: použi kameň!

Myšlienkový pochod vyzeral asi takto:

  • Konzerva.
  • Byť pružná…
  • Byť krehká?
  • Skala!
  • Peň?
  • Bum bum!
  • Konzerva na skala
  • Kameň!
  • Byť ťažký.
  • Zobrať kameň.
  • Pustiť na konzerva.
  • Huhuhu huhu!
  • Konzerva byť ovál! Zmestiť do KONZERVA!!!!

A tak som ušetril kopu miesta v batohu a zároveň získal smetný kôš. Obed nám trval asi pol hodinu a už pred pol dvanástou sme pokračovali. Cesta bola v pohode, až kým nebola. V jednom momente sa totiž odpojila na veľmi nevýrazný (ale veľmi dobre označený, treba podotknúť) chodníček zarezaný vo svahu. Teda ani nie tak zarezaný ako naklonený. Veľmi nechutný “traverz”, približne ako medzi Ramžou a Čertovicou, úzke, nerovné, hore-dole a každú chvíľu padnutý strom. Navyše sa už hlásila únava z dvoch nocí bez poriadneho spánku, takže to bola náročná časť.

Ďalej sa však išlo až do sedla Burda zvážnicou. To nás nebavilo, tak sme sa rozhodli si to ozvláštniť. Tesne pred rázcestím Pod Veľkým Kopcom sme totiž zlé odbočili a začali sme klesať. Našťastie sme si to relatívne včas všimli. Podľa mapy sme boli relatívne blízko modrej a žltej značky vedúcej na to isté rázcestie, tak sme sa rozhodli to strihnúť cez polom lebo vracať sa nám nechcelo. Išlo to pomaly, ale prebili sme sa. Keby niekto práve po tom chodníku bol išiel, bol by sa z nás býval dosral. Alebo by sme boli bývali schytali sprejom na medvede.

Po chvíli sme už boli v sedle Burda, kde sme pôvodne plánovali spať. No keďže sme mali časový aj priestorový náskok, išli sme podľa nového plánu ešte ďalej. Chata bola aj tak zatvorená. A čakal nás klenot.

Fabova hoľa. Skrátka katastrofa. Vedeli sme že to bude intenzívne. Čakalo nás 400 výškových metrov kolmo na husté vrstevnice. Preto sme sa hneď dole dali do letného, posilnili sa Haribom (dnes sa podávali Berries) a mohlo sa vyraziť.

Chodník bol hneď zo začiatku nechutný, lebo ho bolo ledva vidno a bol zarastený tak, že paličky sa opäť nedali používať. Po chvíli sa to však zmenilo, a bol nechutný preto, lebo išiel veľmi strmo hore po veľmi voľných šutroch. Ďalej mentálne torpéda v podobe falošných horizontov, a tak vôbec. Škoda reči.

V hornej časti, asi po 300 výškových, je možnosť ísť skratkou okolo prameňa Rimavy. Samozrejme sme túto možnosť nevyužili, iba sme sa tam rýchlo občerstvili a trápili sme sa ešte aj tých zvyšných 100 metrov kým sme došli k rázcestníku.

To trasovanie je čistá zlomyseľnosť, lebo červená ani len nejde na vrchol, ale sa 10 (po modrej a žltej) alebo 5 (po zelenej, ktorá ide tou istou cestou) minút pred vrcholom zvrtne a znova tájde dolu tým grúňom smer Zbojská. No uznaj, bača Ondro.

Keďže som však len otrok svojho zdegenerovaného mozgu, ktorý nikdy nepohrdne možnosťou spraviť praktický vtip (nemusí byť ani dobrý), tak som zložil batoh, vybral z neho cheeseburger s hranolkami a išiel si dať tých pár minút navyše. Áno. Tento vtip som plánoval už dlho, a od začiatku som nosil v batohu cheeseburger, ktorý som v sobotu o pol jednej ráno kúpil v McDrive Bernolákovo cestou z Viedne. A to len kvôli internému vtipu z výletu do Mníchova. Dať si na Fabovej holi takzvaný jeden za Faba. A hranolky na pitie. Takže som prišiel na vrchol, natočil videjko, zožral cheese (nebol zlý, ale hranolky boli) a ide sa nazad.

Táto zachádzka nám však ukázala aj niečo iné. Fabova hoľa je asi najviac antiklimaktický kopec na akom som kedy bol. Dostať sa tam je lopota jak sviňa. Ale každý Slovák vie, že aspoň bude výhľad, lebo veď hoľa je holý kopec. No holý ko…! Je to tam zarastené a výhľad nie je žiadny.

Čo som však podcenil je vplyv dvojdňového cheesu na už beztak napätú situáciu na zadnom východe (bolo nám treba srať, pozn. red.). Ten bol taký, že zostup na Zbojskú premenil na skutočný závod s časom. Aj bedrový pás hral proti mne, lebo pôsobil podobne ako puding v Brownovom poradí. (Tlačí na spodné vrstvy a tie začínajú hľadať východisko, pozn. red.) Podľa tabúľ nás ešte čakala takmer hodina a pol.

Po pol hodine zostupu sme začali riešiť ubytko. Salaš sa nám stal zbytočne drahý, tak že skúsime Chatu Zbojská. Telefón nedostupný, tak že ideme ďalej a uvidíme. Kiko mal problémy s paličkami, ale mňa pri státí už boleli nohy tak som išiel napred. Počkal som Kika pri odbočke ktorá sa mi zdala nenápadná. Po chvíli prišiel a presne ako som čakal, nevšimol si nie že odbočku, ale ani mňa, a pekne si vykračoval rovno. Keď som naňho zavolal zľakol sa jak keby šťal a do hajzla mu udrel blesk. Vraj mu ešte aj volali naspäť z chaty, ale že dnes upratujú a že nech radšej skúsime salaš. Nuž asi to nie je s tým cestovným ruchom na Slovensku tak zlé, keď si môžu chaty dovoliť posielať hostí v nedeľu večer inde.

Nakoniec sme teda na salaš prišli, lebo podľa Bookingu voľné mali. Ešte pri poslednom výstupe k salašu nás zasiahla posledná prehánka, ale aspoň vytvorila nad salašom dúhu. Bolo to znamenie, že tu máme ostať, aj keď bolo iba pol piatej a niektorí z nás chceli zájsť ešte o 10km ďalej do rozpadávajúcej sa útulne.

Salaš Zbojská
Takto parádne to vyzeralo na Zbojskej po veceri.

Ubytovali sme sa aj s raňajkami za nekresťanské peniaze. Svoj boj som doviedol do víťazného konca (narozdiel od našich hokejistov, aj keď to tiež bolo o hovne), sprcha (veľmi náročná lebo tlak vody takmer nulový) a poď ho na večeru. Citronáda (nealko challenge), cesnaková polievka, halušky a žinčica. Ešte som si kúpil liter žinčice k hokeju, a ide sa smer wellness. Áno, majú tú saunový svet, sauny od výmyslu sveta. Škoda že nemám rád sauny, tak som ostal iba pri výrivke. Aspoň sa zakamuflovali dôsledky tej pestrej večere. Dúfal som že bude aspoň nejaký ochutený bazén s heřmánkem pro zapařenou prdel, no pochopiteľne nebol. Tak som vyskúšal ešte studený a poď ho naladiť hokej a napísať toto.

Nuž a teraz hokej končí, liter žinčice je minulosť a ja idem spať. Konečne viac ako 3 hodiny spánku. Kiko už je vypnutý od druhej tretiny. A to medvedie hovno sme samozrejme nevygooglili.

Rudná magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 3: Tento článok

Súvisiace