Tretí deň je za nami. Plný vzostupov a pádov, hotová symfónia kontrastu. Prešli sme si doposiaľ najkrajšiu časť cesty, ale aj tú najhnusnejšiu. Teraz sa v luxusnej búde pripravujeme na noc.
Deň začal raňajkami vo forme švédskych stolov. Začínali od ôsmej, my sme tam už 7:59 boli nastúpení. Výber bol skromnejšie, ale postačoval. Úloha bola jasná: vyžrať si tých 9€ na osobu späť. Takže ja som to zobral ako hokej, na tri tretiny: v prvom kole praženica, párky, prošutko a nejaká zeleninka, lebo tá je zdravá. K tomu jablkovo-škoricový čaj a oranžový džús (netvrdím že bol pomarančový). Druhé dejstvo pozostávalo zo syrov (lokálne zo salaša, perfektné), prošutka a koštovky 2 druhov ponúkaných majonézových šalátov a 2 pomazánok (samozrejme aj so zeleninkou). No a na záver sladká bodka - buchtička s malinovým džemom, malá nutela a ešte jeden džemík. A potom už rýchlo na hajzel.
Kým sme sa v izbe ešte pred raňajkami balili, znepokojoval nás dážď za oknom. Dúfali sme že kým budeme odchádzať, prejde to. Neprešlo. Vyrážali sme o deviatej a hneď ako sme vyšli z terasy, zaradili sme spiatočku a vyťahovali pršiplášte. Kým sme ich nahodili, už len tak mrholilo. Dole pri hlavnej ceste už aj vyšlo slnko. Prvú technickú prestávku sme teda mali hneď po prvom kilometri pri rozhľadni, kde sme vymenili pršiplášte naspäť za bundy.
Rozhľadňa je pekná. Dokonca je na nej zvonica - funkčná, zvonil som 2x. Dalo by sa v nej pravdepodobne aj pohodlne prespať. Po chvíli ale bol čas pokračovať. Vyrazili sme a po 200m sme stáli znova, lebo bolo už aj na bundy teplo.
Ďalej sme pokračovali veľmi príjemnou lesnou cestou. Jediný zmätok nám spôsobili rázcestníky, keď v sedle Diel bol čas na Tlstý Javor o 10 minút viac ako na Zbojskej, odkiaľ sme išli už hodinu. Na ďalšom o 20 minút zas o 2 hodiny menej. A o ďalších 20 minút opäť o hodinu viac. Fenomén aký som doteraz videl iba v Rakúsku.
Tu však začal byť chodník obzvlášť nádherný. Konečne lesy bez známok ťažby, nedotknuté, divoké. Neskôr sa okolitý porast znížil a úzky chodník sa hadil pomedzi mladé ihličnany. Jediné čo kazilo dojem bola mokrá tráva, od ktorej nám pomaly ale isto prekokli topánky. Zhruba na desiatom kilometri sme si dali krátku pauzu, ale už sme videli blížiaci sa Klenovský Vepor.
Prešli sme cez Klenovské blatá, čo je jedinečné rašelinisko v Slovenskom Rudohorí, v ktorom okrem iných môžete stretnúť aj hraboša močiarneho. Čo je ale dôležitejšie, že je tam naozaj blato. Aj na chodníku. Ale inak veľmi pekné.
Netrvalo dlho a začalo stúpanie na Klenovský Vepor. Zo začiatku strmé, potom mierne, a na záver absolútna kolmica. Miestami by sa hodil aj rebrík. Miestami sa išlo po štvornožky. Miestami sa šmýkalo. Všade bolo extrémne dôležité neprevážiť sa dozadu.
Stúpanie bolo podľa očakávaní intenzívne, ale zvládli sme. A výhľad zhora naozaj stál za to (narozdiel od včerajšej Fabovky). Na severe sme obdivovali zasnežené Nízke Tatry a konštatovali sme, že teraz by sme tam na SNP naozaj mačky aj využili.
Chodník Veprom bol tiež magický. Zem pokrytá machom, čučoriedky a ihličnany každého vzrastu. Zostup už tak pôvabný nebol, ale aspoň bol na slnečnej strane, takže nebolo mokro. Skonštatovali sme, že sme opäť raz zvolili správny smer.
Akonáhle sme opustili prírodnú rezerváciu, padla nám sánka. Hneď po pár metroch sme zrazu išli zdevastovaným, vyrúbaným lesom. A to v podstate pokračovalo až po Bitalovu lúku (tam som otvoril dnešnú špecialitu Haribo shopu, kyslé kola fľaštičky). To sú tie kontrasty. Ďalej boli miestami tiež polomy až po Machnáčov grúň, za ktorým sme sa rozhodli zastaviť na obed.
Po ceste nebola žiadna lavička, tak sme sa zložili pri pamätníku pustovníka Milana Dirbáka, kde sa dalo ako tak sedieť a bolo to v závetrí. Navyše s nádherným výhľadom. Vychutnal som si instantné vysušené lososovo brokolicové cestoviny, popri tom som na slniečku sušil topánky aj ponožky. Po obede pokračujeme stále po vrchu peknej lúky, až kým sme si všimli že podľa mapy ideme mierne mimo značky. Strihli sme to cez les tam kde značka mala byť a tam absolútny holorub. A chodník nikde. Pokračovali sme teda na koniec rúbaniska kde sa náznak chodníku objavil. A tam, za pásom stromov ešte väčší holorub. Neskutočne smutný pohľad. Takto sme sa už poriadne nasratí trmácali rúbaniskami podľa značky v mape, kým nás to prestalo baviť a prešli sme naspäť na lúku na paralelnú cestu.
Po chvíli sme sa napojili naspäť na značku. Tá však na jednom mieste opäť bola zarúbaná, tak sme pokračovali po ceste ktorá ani v mape nebola, čím sme obišli rázcestník Tri Chotáre. Ale bolo nám to jedno, boli sme veľmi frustrovaní z takéhoto stavu lesa. Neskôr sa cesta opäť stretla so značkou, ale chodník po ktorom sme mali prísť v teréne skrátka neexistoval. Ďalej stále samé rúbaniská. Blížime sa síce k Poľane, ale tu teda určite človek s väčšou pravdepodobnosťou stretne lesný traktor LKT typu Lakatoš než medveďa. Či to haló nie je len o tom, aby ľudia nechodili do lesa motať sa medzi ťažobné mechanizmy… ozaj smutné pohľady.
Čerešničkou na torte bol zjazd nad drábsko, kde bola cesta absolútne rozbombardovaná od ťažkej techniky, a bolo blato. Jediným pozitívom bolo, že za kopami vyťaženého dreva sa skrývala novučičká útulňa. Rýchlo sme ju skontrolovali a išli ďalej.
Parádne výhľady na okolie Lomu nad Rimavicou. Ešte posledný krát sme sa stali obeťou ťažby, keď nás značka vyviedla na rúbanisko. Ale potom už bez problémov až na Tlstý Javor. Tam ide značka chvíľu po hlavnej ceste. Hneď prvé auto ktoré nám išlo oproti bol lokálny Brmbalík na golfíku ktorý si to šinul krajinou, a evidentne mu prekážalo zdieľanie cesty so spodinou čo chodí peši, lebo sme počuli že na nás niečo kričí. To sú takí čo aj vysrať by sa najradšej išli autom.
V sedle sme skontrolovali prístrešok a usúdili, že nie je vhodný na nocľah. Pokračovali sme teda ešte 40 minút na Salaš Obrubovanec. Tým sme začali hrebeň Zákľuk, o ktorom som čítal že je veľmi pekný. A aj bol. Krásne lúky, vysoké ihličnany, svietiace slnko.
Salaš Obrubovanec je príjemná útulňa. Steny sú síce z dosák, ale sú. Vnútri stoly, lavice. Je tu aj prameň, ale dnes bohužiaľ vypnutý, takže žiadna varená večera. Namiesto toho sme nazbierali drevo a opiekli si zvyšné klobásky z prvého dňa. Tak konečne aj na opekanie došlo. Veľká pohoda. Kiko bol ešte skontrolovať latrínu, a už sme ready na spánok. Opäť mi už od písania začína byť zima na prsty, ale taký je už život nás literárnych velikánov. Snáď nebude táto noc tak ľadová ako tá prvá.

Jo a najlepšia časť tohoto salaša? Je tu 4G signál, takže sme mohli nahrať instastorky, stihol som cez kamaráta kúpiť lístky na ďalší koncert Wizo na budúci rok, a ešte stihnem aj uploadnúť toto. No koľká efektivita!
Dobrú noc!