Naše rozprávanie začína včera večer na bratislavskej hlavnej stanici, kam nás ochotne doviezol Kikov tatko, za čo mu patrí príslušná vďaka. Ja, Kiko, dva 20 až 24,25 kilové ruksaky a krabica vecí (jedla), ktoré som kupoval spoločne pre oboch. Prišli sme v dostatočnom predstihu, ale vlak už bol pristavený tak sme sa mohli ubytovať. Pleskli sme sa po vačku a priplatili si 8 eur za lôžkové kupé pre dvoch. S veľkými batohmi sme sa ledva vošli do uličky, ale zvládli sme. Kiko sa okamžite postaral o zábavu keď hodil na svoju posteľ spomínanú krabicu.
Lôžka spacích vozňov Železničnej spoločnosti Slovensko - národného dopravcu majú vskutku pohodlné matrace. Pružné. A práve vďaka tomu sa z krabice pri dopade odrazila menšia krabička, obsahujúca sáčky s magnéziom a iné drobnosti. Samozrejme všetko sa vysypalo do štrbiny za lôžkom. Keď sme sa inteligentne snažili lôžko nadvihnúť, nasledoval ešte aj jeden sáčok Haribo. Pokúsili sme sa to loviť rukami a pár sáčkov sa podarilo, ale nakoniec sme dali ešte jeden pokus nadvihnutiu postele, a nakoniec sa to podarilo. Po tomto večernom divadle sme mohli ísť s dobrým pocitom spať.
Okolo 6:45 nám steward priniesol bohaté raňajkové balíčky. Nevedeli sme že sú v cene a nekupovali sme ich, no nehádali sme sa. Jeden plnený a dva čisté croissanty, maslo, džem, syrokrém, balík salámy a pomarančový džús. Plus dva muffiny ešte z domu, no čo viac si priať.
V Humennom sme vystúpili o pol ôsmej do nádherného dňa. Mali sme hodinu na prestup, tak sme obkukli lokálne tesco za účelom kúpy monstríka. Misia bola úspešná, aj keď sme museli z koša pri samoobslužných pokladniach vyťahovať bloček. Pôvodne sme plánovali dať raňajky v staničnej reštaurácii, no s balíčkom z vlaku to nebolo treba.
Vlak do Stakčína bol chvalabohu dosť luxusný na to aby mal zásuvky, tsk sme mohli aspoň dobiť mobily. Mimochodom ten plnený croissant bol jedna báseň - slovenský výrobok z Prešova, a extrémne veľa náplne. 7days môže handry fajčiť. Luxusný vlak mal aj záchod ktorý sme boli vyskúšať, no podľa hesla “zwei Dumme ein Gedanke” sme obaja mali rovnaký problém a nevedeli sme v ňom zasvietiť. Keď sme sa zmierili s tým že tam budeme na slepo a zamkli dvere, rozsvietilo sa. Nuž, precenili minimálnu inteligenciu používateľov. Po necelej hodine vystupujeme v Stakčíne.
A prichádza prvá úloha dňa: ako sa dostať zvyšných 20km na ukrajinskú hranicu v Ubli (názov dôležitý). Najbližší autobus v nedeľu tam ide po 19tej, a toľko sme čakať nechceli. Rozhodli sme sa ale nevolať hneď taxík, že skúsime niekoho stopnúť. Prešli sme teda kúsok do centra dediny, a pri opravovanom moste sme začali stopovať. Všetci nám ale ukazovali že idú iba sem. Napadlo nám že lepšie bude presunúť sa na koniec dediny. Ešte sme sa spýtali osadenstva stretávajúceho sa na neďalekej benzínke či tým smerom nejdú (teda Kiko sa pýtal, lebo v strhujúcom dueli prehral kameň papier nožnice). No nikto nešiel, tak sme zobrali batohy a zamierili sme na koniec dediny.
Kúsok ďalej prišla prvá sociálna interakcia expedície. Bola to skupinka postarších e-bikerov. Išli našim smerom, ale zobrať nás nechceli. Počudovali sa ale nad našim plánom, a že nech dáme pozor na medvede. Ale že cez deň v pohode.
V diaľke na konci ulice aj dediny sme zahliadli neklamný znak blížiaceho sa šťastia: pod kríkom tam v tom tŕstí chrastí rastie, parkuje a kvety rozvíja, jedna pistáciová fábia. Dokonca kombi, čo ma znalci neskôr ubezpečili že je skutočná raritka. Tento spot kričal šťastím, tak sme si povedali že 10 áut skúsime stopnúť a ak to nepôjde, voláme taxána.
Pistáciová mágia však zafungovala. Zastavilo nám hneď prvé auto. To sme však ešte netušili, že namiesto odvozu dostaneme ponaučenie. Ukrajinská ŠPZ, výhra, tutovka. Pristúpim k okienku a pýtam sa: hranica? Ulič? Týpek krúti hlavou že nie. Ani za desku? Gestikulujem. Stále nie. Tak nič, a týpek vyrazil ďalej. Pozornejší čitateľ si už určite všimol k čomu došlo. Mne až keď sa brzdové svetlá strácali za zákrutou. Ulič. Ulič? NIE, MY IDEME PREDSA DO UBLE!!! IDIOT!!! Takže prvé stopovanie a hneď prvá dôležitá lekcia: dobre si pamätaj, kam chceš ísť.
Prešlo pár ďalších áut, jeden pán zastavil any nám povedal že ide len sem. No pistačka nám zoslala druhú šancu v podobe Poliaka s obyčajnou fabiou kombi. A išiel na hranicu a mohol nás zobrať. Akurát sme museli napchať ruksaky na zadné sedadlá lebo mal “zamarowany bagażnik”, ale to nebol problém. A už o pol jedenástej sme stáli na hranici.
Zastavili sme ešte policajnú hliadku, aby sme sa spýtali či sa musíme niekde nahlásiť keď sa plánujeme pohybovať tak blízko pri hranici. Čítali sme totiž príbehy ľudí ktorých došli policajti riešiť. Povedali nám že po Sedlicu sme v pohode, len nech nevstupujeme na pás. Ale že keď sa chystáme na Kremenec, nech sa nahlásime na stanici v Zboji.
A vyrážame. Začíname asfaltom, pokračujeme lesnou cestou mierne do kopca. Prvý stret so zverou, našťastie nám len cez cestu prešla srnečka, alebo obdobná vysoká zver. Po chvíli prišiel aj prvý vysoký stupák na Kremenec (je ich tu viac), a na vrchu prvé výhľady na Vihorlat (myslím). K ceduľovníku prichádzame dokonca v predstihu, prechádzame okolo zaparkovaného Lakatoša (napadlo mi či tam nie sú aj kľúče, ale nebudu to dělat, je to past vedle pasti).
Po chvíli prídeme na pohraničnú asfaltku. Tesne pred 10tym kilometrom Kiko rozhodol že je čas dopriať si blok syra. Zastali sme v tieni pri čudesnom rúrovitom otvore v asfaltke, asi 15cm priemer a možno 30cm hĺbka. Alebo tak to vyzeralo. A tiež to vyzeralo ako ideálne miesto na odloženie paličiek. A tu sa mohla stať katastrofa: zdsnlivé dno rúry totiž bola iba hrubá pavučina. Keby som bol býval paličku pustil, padla by do nenávratna, ako ukázal nasledujúci test s kameňom. Bláznivé veci. Bohvie čo to bolo. Ale kozí vyzretý tvrdý syrček bol znamenitý.
Neskôr sa z asfaltky odpájame a točíme sa smerom do lesa a k hranici. V prieseku je po dažďoch ešte blato, tak sa mu vyhýbame. A tu prichádzame hneď prvý deň k prvému toaletnému defektu: pri natiahnutí kroku cez mláku bolo počuť že puk! Moje skvelé Decathlon nohavice po vyše 1000 kilometroch vypovedali službu. Konkrétne to nezvládol šev tesne pod zipsom. Keby som nemal trenky, hneď mi cicí trčina (Facebook hudobnej skupiny Nekultúra, 18.5.2026). Nuž ale ideme ďalej, keby bolo zle, nič s čím by si ducttape neporadil.
Na mnohých miestach reálna trasa nesedí s tým čo je zakreslené v Mapách CZ. Prichádzame do krátkej časti ktorú som nazval Uličské Kolmice. Čerstvo namaľované značky nás posielajú zo širokej cesty dole strmým brehom na cestu o poschodie nižšie (zákerné, lebo len pár metrov dozadu sa tie cesty rozpájali). Kika si tento strmý breh takmer zobral za obeť, no ustál to. Ešte po jednej takejto kolmici sme sa ocitli v doline pri rieke Uličke, ktorej vlnky vyzerali v tom teple nesmierne lákavo, no času nazvyš nebolo.
Pokračujeme mostíkom cez rieku a ako inak, opäť do kopca. Za prvým stúpaním stretávame v lese policajnú hliadku. Žartovne prichádzame či čakajú na nás, pani policajta vtipkuje že hej, dajte pasy. A ja že sakra, teraz musíme ísť naspäť. Aj týchto sme sa spýtali ako je to s nahlasovaním sa, ale vraj sa nemáme báť. Že netreba nič, a keby niečo bolo, tak oni si nás nájdu. Rozlúčili sme sa a tlačili ďalší strmák, ktorý nás vyviedol na lúku s parádnymi výhľadmi, aj na nášho vojnou zmietaného suseda. Celkom šialené. Pokračujeme v riadnom teple cez lúky.
V jednom mieste opäť skočíme na lep mapám CZ, ktoré nás navedú na očividne starú trasu, a predierame sa pár sto metrov zarastenou spomienkou na lesnú cestu. Nakoniec sa však spojíme so značkou a pokračujeme, a po chvíli už krásnymi rozkvitnutými lúkami klesáme do obce Uličské Krivé. V doline sa zastavíme pri potoku, aby sme schladili hlavy, no rýchlo pokračujeme lebo sa už tešíme na kofolu v miestnej krčme.
Miestna krčma je napriek informáciám na Google mapách väčšinu týždňa zatvorená (okrem piatka a soboty 19-22). Sklamane pokračujeme ďalej, míňajúc ďalších návštevníkov ktorím sme túto novinu zdelili. Ešte obvolávame penzióny v Novej Sedlici a vybavili sme ubytko v Penzióne Kremenec. Zároveň sa k nám pripojil lokálec s bicyklom. Vravel že krčma v Zboji by mala byť otvorená a že sa tam stretneme. Do cieľa to podľa cedule máme 2 hodiny, krčma je tesne za polovicou. V podstate už len po asfaltke, až na jednu skratku cez lúku.
Táto skratka končila brodom cez Zbojský potok, ktorý je celkom výrazný. Takže boty dole a brodiť. Keď už sme boli bosí, na druhom brehu sme zložili batohy a trošku sme sa ešte v potoku powellnesovali, posedeli na kameňoch a pojedli. Mimochodom jedlo doteraz bola 3bitka (roztopená), müsli tyčinka, ten syr, decathlon želé, slané arašidy a teraz horalka. Plán bol dať si niečo v spomínanom zatvorenom pohostinstve, ale keďže už sme pred cieľom, dobojujeme to na snackoch.
Po pauze pokračujeme opäť po hlavnej ceste. Zastaví pri nás policajná hliadka a pýta sa či sme Slováci. Neboli sme dosť duchaprítomní na to aby sme odpovedali da, takže všetko v pohode. Tiež sme im vysvetlili našu dilemu s nahlasovaním sa, ale vraj netreba a sme v pohode. Nuž uvidíme zajtra.
Ku krčme prichádzame tesne pred piatou a už z diaľky vidíme zavreté dvere so zamknutou mrežou. Tak že si len na chvíľu sadneme. Vtedy sa však pozriem lepšie na vyvesené otváracie hodiny: každý deň od piatej do desiatej. Je 16:59. Tak počkáme, a po chvíli už sa začínajú zbiehať aj štamgasti. Jeden sa nám aj prihovoril, spýtali sme sa či majú aj kofolu, a on že ano, a aj pivo dvanástku a aj borovičku. To s nami ale nič nerobí. Väčšina z nich autami. Po chvíli sa vynorí aj krčmárka a pekne ako kačičky ideme za ňou k baru. Objednám dve fejkové kofoly, čapovanie trvá večnosť lebo strašne penia. Krčmu opúšťame pred pol piatou nech doklepneme tie posledné 3 kilometre.
V Novej Sedlici rýchlo okukneme domček deduška Večerníčka, fascinovaní a mierne vyľakaní tunelovým mostíkom ktorý na fotobunku púšťa jeho znelku. A hneď vedľa neho je aj náš penzión, juchuu. Ubytujeme sa a šup dole na večeru. Lokálne slané tvarohové pirohy (tzv. tatarčané pirohy?) a pečené rebierka. Obe dobré, rovno sme zajednali aj hemendexy na raňajky.
Po večeri sprcha, nariekanie nad hmotnosťou a obsahom ruksakov, príprava snackov na ďalší deň, a neskôr nariekanie nad zatiaľ dvoma kanadskými gólmi (začala 3. tretina). Telku sme nastavili na časovač 2 hodiny, ktorý práve vypršal. Spánok vo vlaku nebol ideálny a zajtra máme ťažký (hehe, aj doslova) deň s nechutnými stúpaniami hneď ráno, takže radšej pospať než dopozerať toto trápenie.

Držte palce nech nám batohy zázračne zľahknú a nech to zajtra nebolí. Mimochodom keď scrollnete nižšie, malú by sa tam dať dať aj komentáre, ak máte nejaké myšlienky hodné zdieľania. Ale teraz dobrú noc, dobré ráno, alebo dobrú chuť ku káve. A vy zajtra pekne krásne do roboty, muhehe. A ak tam už ste, tak nie som na mobile ale robím robím!