↓ Preskočiť na hlavný obsah
Východokarpatská 4:  Lupkovský priesmyk > Habura
  1. Jeblý šlabikár/

Východokarpatská 4: Lupkovský priesmyk > Habura

·3046 slov·15 min· ·
Ing. Matúš Pilňan
Autor
Ing. Matúš Pilňan
(Bez-)Nádejný informatik
Východokarpatská magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 4: Tento článok

Štvrtý deň je za nami. Svojim spôsobom úspešne. Nohy sa konečne viac menej rozkývali a konečne to začalo odsýpať. Ale poďme pekne po poriadku.

Noc v stane bola síce stiesnená, ale prekvapivo v pohode, a to napriek nerovnej zemi, strašnému teplu večer a ochladeniu nad ránom. Pospali sme takmer do šiestej. Vtáky naokolo veselo štebotali, a teraz ich dokonca pre zmenu ani nestriedal vzdialený rev motorových píl ako tomu bolo ostatné dni. Skrátka pekné ráno. Kiko dostal sms že má dnes pršať, ale ťažkú hlavu sme si z toho nerobili.

Tento dojem sa však mal čoskoro zhoršiť. Z osieho domčeka sme vytiahli batohy aby sme mohli rozložiť bazár (pozn. red.: to znamená povyťahovať značnú časť obsahu batoha, napríklad za účelom naplnenia vodného vaku). V rámci prípravy jedla na deň som išiel doplniť vrecko s arašidmi. Pre objasnenie - na bedrovom páse mám pripevnenú menšiu kapsu na veci, ktoré chcem mať poruke. Napríklad nožík, opaľovací krém, a hlavne hroznový cukor a iné pamlsky. No a jedným z nich je aj uzatvarateľné vrecko s arašidmi, ktoré som každý deň dopĺňal z kilového sáčku v batohu. Blablabla, kilo arašidov, potom sa divíte že máte ťažké batohy. Cicho tam. Boli v Lidli v zľave, a čo človek neurobí pre gurmánsky zážitok.

No a ako sa ukázalo, nie len človek. Keď som vrecko vybral, najprv som si všimol že zatvárací mechanizmus je akýsi potrhaný. Reku asi sa zasekol do zipsu na kapse. No a potom sa začali sypať arašidy na zem. V rohu sáčku diera jak svet. Skontrolujem kapsu, aj v nej diera. Nejaký hajzelský hlodavec mal veľmi rád arašidy. Bodaj by sa nimi zadrhol. Ale možno pomsta za toho čo som zrazil na bicykli. Každopádne veľmi neslušné správanie.

Nemohol som sa však v tomto žiali dlho utápať. Bolo treba ísť k prameňu po vodu. Pramene boli v blízkosti sedla dva - oba po zelenej značke na slovenskej strane. Jeden asi po 300 metroch, keď značka lesom zbehla k železničnému tunelu. Tento prameň bol stojatý, aj keď pravdepodobne použiteľný. Rozhodli sme sa ísť radšej ešte ďalších 300 m k studničke, ktorá mala normálne tiecť. Značka tu chvíľu ide popri trati. Lepšie sa nám však kráčalo priamo po železnici než po mokrej tráve. Veď v zákrute za tunelom, prečo nie. Vlak tam mal aj tak 30ku, hádam by mal v tuneli a zákrute trúbiť sme stihli uhnúť. A bol to len kúsok.

Žiaden vlak čo by trúbil v zákrute sme však nestretli. Namiesto neho ale začalo v zákrute trúbiť niečo iné. Aj som chcel na cestu po vodu zobrať toaleťák keby náhodou, a aj som zabudol. Kiko mal len jednu vreckovku. Kým on nabral vodu, ja som omrkol lopúchovú situáciu pod cestou, no tiež nič na čo by sa dalo spoľahnúť. Nuž tak mi neostávalo len byť dobrý gazda a doniesť nazad do sedla spolu s vodou.

Vody sme načapovali dokopy asi 12 a pol litra, 8 a pol na cestu a 4 do tábora, plus čo sa medzitým vypilo. Rozhodli sme sa totiž že keď máme prístup k vode, zohrejeme si na raňajky instantné jedlá, a pašteky a iné veci ktoré vodu nepotrebujú necháme na miesta kde voda nebude. Napríklad náš dnešný cieľ. Zarobili sme teda dehydrované ryžové kaše, a dali sme ich hriať do chemického samoohrevu. Taká tableta, ktorá keď stretne vodu tak začne byť teplo. To sa zavrie do vrecka aj s jedlami a len sa čaká. Kapsula nebola ale až tak efektívna. Kým sme čakali na jedlo, išli sme aspoň pod stromy opodiaľ zanechať posolstvá.

Ohrev si zatiaľ bublal. Nakoniec nás to prestalo baviť a zjedli sme kaše prinajmenšom vlažné, ale dali sa. Dezert opäť kúsok čabajky. Napriek všetkým týmto úkonom sa nám podaril druhý najskorší štart, už pred pol deviatou. Nevýhodou bolo, že v takom čase boli lúky ešte zarosené, čo prinášalo riziko mokrých nôh. Keby sme len vedeli. Každopádne kritický úsek bol krátky. Po chvíli sa chodník vnoril do lesíka, kde bola prichystaná ďalšia lahôdka. Najprv strmý blatistý breh dolu, asi 10 metrov. Potom padnutý strom akurát v takej výške že sa nedalo poriadne zohnúť. No a v zápätí strmý breh zas dobrých pár metrov dohora. Silný začiatok na prebratie, kopanec namiesto rannej kávy (resp. bieleho monstra)

Pokračovalo sa však už menej dramaticky. Žiadne zásadné stúpania a klesania, išlo sa príjemne a odsýpalo to. Ešte nám aj zostalo trochu Haribáčov zo včera, tieto nás previedli vinohradníckymi oblasťami. Ako už býva na tejto béčkovej magistrále zvykom, les bol pekný ale všedný. V tejto časti bolo aj veľa rozbahnených miest, ktoré bolo treba všakovako obchádzať. Nálada bola však celkom dobrá, konečne sa ťažoba zlomila, batohy sa odľahčili, nohy aj hlava si začali konečne zvykať na to, že len kráčame. Už dlhšie sme uvažovali nad tým že tunajšie lesy, aj keď sú pekné, ponúkajú len o málo dopamínu viac než pochod berie energie. Takže na ceste nás držala len tesná výhra v tejto rovnici. No dnes sme sa dokonca miestami dali do spevu (Marhule - Pred Gardou).

Čo nevidieť sme boli v Laboreckom priesmyku. Práve tam sme obišli hraničný kameň I/100. Naša aktuálna teória v tom bode bola, že čísla kameňov tvoria akési čísla sektorov, ktoré sa zvyšujú buď pri signifikantnej zmene smeru alebo sklonu, a radové čísla kameňa v rámci sektoru. A kamene s označením I sú začiatky sektorov. To by znamenalo, že sme práve obišli 100 sektorov hranice od Kremenca, čo je pekné okrúhle číslo. Na oslavu tohoto míľnika som si doprial prestávku na slabý internet a na klasickú 3bitku pred roztopením (v noci vždy zatuhnú). Na druhej strane Kiko zvykne zatuhnúť aj cez deň už po minimálnej prestávke, takže on pokračoval v ceste.

Za priesmykom sa výškový profil začal viac vlniť. Opäť však najväčšie vzrúšo predstavovali lesní robotníci ktorí nakladali drevo na V3Sku (alebo obdobnú rachotinu) zaparkovanú čelom do doliny v neuveriteľnej strmine. Na tomto mieste bol dokonca aj 4G signál, tak som sa chvíľu snažil nahrať denníčky predchádzajúcich dní, no nevyšlo to. S Kikom sme sa opäť stratli na Strednom hrbe. V tom čase sme zrazu mali za sebou už zhruba 10 km, čo bola takmer tretina dnešného plánu. Rozhodli sme sa, že pokračujeme asi 5 km do Kalinovského sedla, kde dáme pri útulni krátku pauzu, a potom potiahneme ešte 6 km k prameňu vodojem nad obcou Habura, kde dáme obed. Zhruba od dvanástej sa začal dvíhať vietor a pravaľovať mraky, ale nebáli sme sa.

Cestou do sedla stál za zmienku vrch Daňová. Ako všetko čo súvisí s daňami, aj tento kopec bol nepríjemný. A to preto, že rovnako ako dane, aj chodník naň prudko stúpal. Za ním nás čakali ešte Paseky s pozorovacou vežou z druhej svetovej, tie nás však prekvapili menším sklonom než to vyzeralo na mape. A potom už len kúsok do sedla. Keď sme do sedla prišli, padli asi 3 propagačné kvapky. Kľudne mohlo aj viac, boli by sme sa schovali do rovnakej búdky v akej sme aj poslednú noc nespali. Nakoniec sa však nič nedialo takže sme len sedeli na pni/zemi, zjedli marhule v čokoláde, zvyšok čabajky a namazali čo potrebovalo namazať. Kúsok za sedlom bol ešte prameň, ale ten sme momentálne nepotrebovali. Navyše sme uvideli aj ceduľu smerujúcu do nášho dnešného cieľa, Čertižského sedla, s optimistickým údajom 4:40h. To by znamenalo celkovú dĺžku dňa tak do 9 hodín. K obedovému miestu to bola iba hodina dvadsať.

Do obeda sme už pauzovať neplánovali, no aj tak sa ešte dve miniprestávočky vošli: jedna kým som čakal na Kika, ktorý riešil niektorý z svojich početných problémikov a druhá, keď sme prišli k fest pekným lavičkám na ktorých by bola škoda si neposedieť. Nálada bola skvelá, tešili sme sa už aj na ďalší deň kedy dojdeme na Duklu, skontrolujeme nálepku z pred 2 rokov a nájdeme ten začiatočný kameň SNPčky ktorý sme prehliadli. A nadovšetko si dáme sladený chladený nápoj (na tú tému som zložil aj pieseň na melódiu Posledného náboja od Nekultúry). Na posledných kilometroch sa začal zdvíhať aj chodník, potrebovali sme sa prehupnúť ešte cez jeden kopec (opäť, kľudne by sa dal obísť, fakt ho až tak nepotrebujeme v krajine), no zdvíhal sa aj vietor. Čo nás však trápilo viac, boli hromy ktoré bolo počuť z poľskej strany. Aj keď pohľad na oblohu napovedal že to fúka preč, chodník sa zrazu otočil a smerovali sme rovno do zlého počasia.

dramatická hudba

Keď sme prišli k vodojemu kde sme chceli obedovať, rozpršalo sa naplno. Skrytí na kraji lesa sme nahodili pršiplášte a rozhodli sme sa že sa pokúsime schovať v rozpadnutej hospodárskej budove, ktorá bola asi 200 m od značky na lúke. Keďže už pršalo, lúka bola absolútne premočená a tým pádom po chvíli aj naše topánky.Cestou cez lúku sa napriek tomu marazmu naskytol zábavný pohľad: bývala na nej taká pekná malá bránička od plota, na modro namaľovaná, ako symbolická “Kapurka do Beskyd”. Videl som ju na fotke v mapách CZ. A ako sa tak brodím trávou, zrazu ju vidím zvalenú na zemi. Našťastie sa do budovy dalo normálne vojsť a naozaj mala strechu, aj keď miestami značne prepadnutú. Bola to asi stará maštaľ, polovicu budovy tvorila vysoká miestnosť cez 2 poschodia a s veľkým otvorom po vrátach, druhá polovica boli dve menšie miestnosti nad ktorými býval pravdepodobne senník. Usadili sme sa teda vnútri, dali dole mokré veci, začali pripravovať obed a spolu s ním plán ďalšieho postupu.

Rozpadnutá ruina bývalej maštale
Rozpadnutá ruina bývalej maštale nad Haburou mala aspoň strechu.

Mohlo byť tak po druhej. Našťastie aspoň Kiko mal v tejto barabizni 4G signál, tak sme mohli pozerať vývoj počasia. Nevyzeral sľubne. Pršať malo pozdĺž celej hranice, práve v smere ktorým sme mali ísť. Búrky boli tiež v pláne. Bystré oko skúseného pozorovateľa už určite z nezhody medzi názvom tohoto článku a cieľom spomenutým o 3 odseky vyššie šípi, ako sme sa rozhodli. Logický nápad bol zakotviť na dnes v tejto nádhere a pokračovať ďalej zajtra. To by však pravdepodobne predĺžilo celú expedíciu o ďalší deň, keďže spolu so zajtrajšou etapou by sme museli absolvovať 40km aby sme dobehli pôvodný plán. Nie nemožné, ale ani nie príjemné.

Druhá možnosť bola prečkať dážď a potlačiť ďalej do Čertižského sedla podľa pôvodného plánu. Podľa radarov sa však však dážď ustúpiť nechystal, a navyše ďalší prechod už tak mokrou lúkou by naším topánkam neprospel. Navyše nás čakali ešte tri noci vonku, kým by sme sa dostali k teplej posteli a sprche. A predpovede na nesledujúce dni tiež ukazovali dažde, hlavne v sobotu a nedeľu. Tak sme začali uvažovať aj nad poslednou možnosťou: zabaliť celú expedíciu. Buď hneď, alebo prespať a ísť ráno, alebo potiahnuť na druhý deň 26 km na Duklu a zabaliť to tam. Pohľad z okna stále nevyzeral priaznivo. Aj keď nad našim útočiskom už svietilo slnko, okolité kopce stále vyzerali hrozivo. Rozhodovanie nám trvalo veľmi dlho. Stále sme preskakovali medzi alternatívami, v princípe vždy na opačné strany. Až nakoniec sme sa zhodli.

smutná hudba

Ideme domov. Po piatej stíhame bus z Habury do Medzilaboriec, potom vlak do Humenného a opäť spacím vlakom do Bratislavy, príchod 5:40 ráno. Mali sme toho dosť. Tieto túry sú naozaj hlavne v hlave, a ako som spomenul, béčkové magistrály ledva poskytujú dosť dopamínu na vyváženie nepohody v ideálnom počasí, nie to ešte v dažďoch a mokre. Začalo to zlým plánom, denné kilometre sme v snahe vtesnať túru do dátumových mantinelov prepálili. Kikov otlak na chodidle veciam tiež nepomohol, keď som išiel za ním, bolo vidno ako miestami kríva. Moje nohy tiež boli dosť dokatované aj bez ďalších kilometrov v mokrých topánkach. A tiež sa mi pozdávala možnosť predsalen neplánovane stihnúť štvrtkový koncert last millennials. v Bratislave. Reči o nedokončení celej trasy sme mali už aj skôr, ale hovoril som si že buď stihnúť koncert alebo dojsť celú, žiadne že na Duklu a odtiaľ v piatok domov.

Povedali sme si že ťažké rozhodnutie, ale asi správne. Mamičky by nás pochválili, veď treba vedieť aj kedy skončiť. Samozrejme keď sme vyšli z úkrytu, slnko stále posmešne svietilo. Lúka ale premočená, a na okolitých kopcoch stále čierňava. Vyzeralo to ako oko hurikánu, aj podľa radaru malo ešte začať liať znova. Tak len 5 km do dediny po modrej značke. Cestou slnko pieklo stále viac, až provokačne. Ako sme sa blížili k dedine, aj mraky sa pomaly rozplývali. Na kraji dediny sme stretli pána s fúrikom, ktorý sa pýtal odkiaľ ideme a či nás chytila búrka. My že áno, ideme z Uble ale rozhodli sme sa skončiť. On si myslel že sme z Uble, tak začal po rusnácky. Potom ale prišiel na to že sme z Bratislavy tak prepol sklamane do slovenčiny.

Na zastávku sme došli asi 15 minút pred odchodom autobusu. Slnko svietilo tak že aj tamojší potok vyzeral opäť lákavo. Na zastávke sme odložili doplnky do mokrých podmienok a kúpili sme lístky na vlak. A to bol ďalší gól: lôžkové kupé boli vypredané. A na ležadlo pre 4 osoby sme boli fajnoví. Tak reku, berieme na sedenie, to nejak dáme. Zastavili sa pri nás ešte dvaja domáci, jeden starší pán keď videl naše paličky sa hneď pýtal či ideme lyžovať. Tiež sme mu vyrozprávali naše životné príbehy. O pár metrov ďalej predal informáciu ďalšiemu pánovi ktorý mieril na zastávku. Ten za nami prišiel a tiež najprv či sme turisti. A ani nevedno ako, zrazu sa to zvrtlo na tému Ukrajina a že západ nechce mier. A že kto nás oslobodil. A história Habury. Kiko sa aj snažil trochu protirečiť, ale nešlo to. Nuž čo, aj takých berie autobus.

A to doslova, pán s nami išiel autobusom do Medzilaboriec, ale diskusia už nepokračovala. Vystúpili sme na stanici Medzilaborce mesto, kde sme mali zhruba hodinku do odchodu vlaku. Stanička pekná, trochu sme ju ošpatili našimi batohmi. A keďže za tie 4 dni v lese sme už niektorí stihli zvlčieť, neváhal som aj vyzuť topánky a ponožky, nechať ich sušiť na slnku a pobehovať tam na boso. Ale aspoň som sa prezliekol do čistého trička. Po chvíli k nám na lavičku prišiel starší pár. Pozdravili sme sa, vravíme že sme neškodní len vyzeráme asociálne. Pán sa s nami dal do reči, o turistike, našom pôvodnom pláne a o tom, ako sa v tých horách kedysi bežkovalo. Tiež presne vedel v ktorom prameni na Lupkove sme brali vodu. Všimli sme si aj že stĺp v strede kruháča na stanici je vlastne Warholova plechovka polievky, tak aj to bolo treba odfotiť, a aj o tom sme pár slov prehodili. Čo nevidieť prišiel vlak, tak sme nahodili ešte stále mokré topánky a ponožky, a naložili sme sa.

Vo vlaku fičala klíma, čo nebolo v kombinácii s mokrými nohami najpríjemnejšie. Rovnako nepríjemné boli pohľady z okna na slnkom zaliatu krajinu, nikde ani mráčika. Možno sme sa predposrali. Nuž to už nezistíme. Do Humenného sme dorazili po siedmej, na prestup sme mali 2 a pol hodiny. Rozhodli sme sa ísť nájsť pizzeriu. Jedna mala byť hneď oproti stanici, no namiesto nej tam bol iba džentlmenský klub. Tak späť na stanicu, a vytipovali sme reštauráciu Off road steakhouse v strede mesta, že sa ešte prejdeme. Bolo to dosť ďaleko, musel na nás byť skvelý pohľad ako sme sa potácali mestom. Nakoniec sme došli. Pizza bola znamenitá (Liptovská - mozzarella, bryndza, slanina, prosciutto a zelená cibuľka), a skvele padol aj sladený nápoj - Birell pomelo grep. Za zmienku stoja aj pisoáre v tejto ustanovizni: vyrezané pivné sudy, aj s logom Pilsner Urquell. Skvelé že tento sud stále dostáva to do seba, k čomu bol originálne stvorený. (Áno, prirovnávam Plzeň k chcankám. Nech žije Šariš!).

Po večeri sme sa prešli hlavným námestím v Humennom. Celkom príjemné. Zamierili sme rovno na stanicu, z maľby na pilieri nadjazdu ponad železnicu sme sa dozvedeli, že prvá písomná zmienka o meste bola v roku 1317. Vlak už čakal na peróne, tak sme len našli náš vagón. Obišli sme nespočet spacích vozňov v ktorých pre nás očividne nebolo miesto, až kým sme došli k trom smutným otvoreným sedacím vagónom. Stredný bol náš. Hneď po nástupe sme sa vyzuli (je nám jedno), prezuli do posledných suchých ponožiek a snažili sa nájsť pohodlie. Odchod bol pred desiatou večer.

Napísal som denníček zhruba po časť kde sme sa zakempili v maštali. Avšak uložil sa len po časť ako sme ráno vyrazili. Potom premohla únava, ale spať na sedačkách je ťažko, hlavne s boľavými nohami. Pár krát som si na ne ľahol, no skrz kríže som sa potom ledva postavil. Proste trápenie, už nebudeme na ležadlá fajnoví. Vlak ale využívalo prekvapivo veľa ľudí, chvalabohu nikto sa neodvážil prisadnúť si do našej štvorky. Kto už potrebuje o polnoci vyrážať z Kysaku?

Nocľah vo vlaku
Pisár spiaci jak kreveta na sedačke vo vlaku

Posledný kultúrny zážitok bola početná skupinka stredoslovenských dovolenkárov ktorí nastúpili okolo Žiliny. Vedúca svorky, asimetrická pani komplet v adidas súprave a so slnečnými okuliarmi ktoré sa snažia vyzerať draho si náramne užívala svoje postavenie sily, keď sa dovalila k dievčine v štvorsedačke krížom od nás a vyšikovala ju že tam majú miestenky. Neviem či bola dievčina vôbec Slovenka, ale v rozospatom stave v nočnom vlaku to mohol byť šok. Pani matrona však nebrala ohľad, začala hádzať kufre na policu a baba mohla len utekať. Ešte jej suverénne povedala že ten vozeň je povinne miestenkový - pričom opak bol samozrejme pravdou. Nuž ale nakoniec sa upratali, a potom začala ďalšia klasika. Pizza slimáky, diskusie o letisku a o tom, čo sa môže a nemôže brať do lietadla, káva v pohári od džemu. Proste Slovač na ceste do Tuniska (odhadom). Čerešničkou bolo keď jeden z tatkovcov začal púšťať pesničky z mobilu. Niekto mu na to povedal že keď je frajer nech to v lietadle pustí. Nuž aspoň bola zábava.

A tak sa naše dobrodružstvo nateraz končí späť v Bratislave. Ospravedlňujeme sa nedšenému čitateľstvu. Pravdepodobne sa do Habury ešte vrátime, aby sme to doklepli. Teraz ale nebol dôvod sa ďalej trápiť. Bol to problém určite aj s motiváciou. Tým že bolo treba šetriť baterku v mobile a signál bol aj tak slabý, mal som povypínané všetky pripojenia, a teda som nedostával MS Teams upozornenia ktoré by mi pripomínali ako dobre sa vlastne máme. Určite by sme to zvládli dojsť. Možno keby sme sa nešli schovať do tej búdy, dážď samotný by sme zvládli. Možno by sme rozložili oheň a vysušili veci. Možno, možno, možno… Trošku ma to mrzí, ale zdalo sa to ako najlepšie rozhodnutie.

Vidíme sa dnes na Pink Whale.

A späť na trase v nejakom bode určite tiež. Veď to nakúpené jedlo sa samé nezje.

Východokarpatská magistrála - Tento článok je súčasťou série.
Časť 4: Tento článok

Súvisiace

Východokarpatská 2: Nová Sedlica > Ruské sedlo

·1224 slov·6 min
Deň 2 je úspešne za nami. Horko-ťažko. Dnešný report bude kratší, a to hneď z niekoľkých dôvodov: veľa sa toho neudialo, som vypľutý, na útulni nie je internet a cerešnička na torte: ležím na hornom poschodí a powerbanku som zabudol dole.

Východokarpatská 1: Ubľa > Nová Sedlica

·1815 slov·9 min
Naše rozprávanie začína včera večer na bratislavskej hlavnej stanici, kam nás ochotne doviezol Kikov tatko, za čo mu patrí príslušná vďaka. Ja, Kiko, dva 20 až 24,25 kilové ruksaky a krabica vecí (jedla), ktoré som kupoval spoločne pre oboch. Prišli sme v dostatočnom predstihu, ale vlak už bol pristavený tak sme sa mohli ubytovať. Pleskli sme sa po vačku a priplatili si 8 eur za lôžkové kupé pre dvoch. S veľkými batohmi sme sa ledva vošli do uličky, ale zvládli sme. Kiko sa okamžite postaral o zábavu keď hodil na svoju posteľ spomínanú krabicu.