Druhý deň je za nami, viac menej úspešne. Plánovaná aj propagovaná (mnou) bola táto túra ako jednoduchá, s menej ako 20 kilometrami denne. Toto bolo dodržané, ale kilometre v tomto pohorí nie sú zadarmo.
Budík bol o pol siedmej. Kým sme sa preberali, náš spolubývajúci vyrazil na cestu, takže opäť z nášho luxusu nemal nič. Keď sme pobalili veci a zliezli z podkrovia, dali sme variť párky. Luxus. Predjedlo boli kolieska salámy, dezert hryzy kakaovníka. Život je nádherný. Kámen SR sa na parkoch nepodiaľala, vraj by to bolo po špekackoch príliš, a dala si radšej svoju kašu. Boh žehnaj jej dusičke za to že sa aj na takejto túre snaží zdravo stravovať. Ale veď ona sa naučí.
Podľa cedulovníka nám dnešná etapa mala trvať 7:40hod. Po odbornej rozprave sme sa zhodli na tom, že by sme mali vyraziť o ôsmej aby sme s dostatočnou rezervou prišli na Chatu pod Borišovom, kde vraj večere dávajú len do ôsmej. Od chatky sme vyrazili cca 8:15, a poď ho hneď do kopca. Príjemné ale bolo že batoh som odľahčil o také 3 až 4 kilá, keďže z neho zmizlo 7 deci vína, 3 plechovky piva, 10 špekačok a 8 párkov. Úvodný výstup na cestu bol sprevádzaný zvukom parníku keď vietor hral na prázdnej fľaške od piva na boku môjho ruksaku.
Po krátkom úvodnom stúpaní učiččíkal úsek vedúci po lesnej ceste s miernym sklonom. Ten však nevydržal dlho a značka sa po chvíli odklonila do lesa. A vôbec nie mierne, zrazu sa pred nami týčila riadna raňajková kolmica. Potrebovali sme nastúpať vyše 400 výškových, najprv na Chládkové, potom na Kľak. Áno, čuduj sa svete, Kľak je aj vo Veľkej Fatre.
Po úvodnom strmáku sa sklon trochu zmiernil, no výstup aj tak trval mierne dlhšie než avizovaných 55 minút. Ale v strede sme si dávali aj prestávku na vydýchanie a prvé využitie riadneho mobilného signálu. Na Chládkovom sme boli odmenení parádnym výhľadom na náprotivný hrebeň, Čierny Kameň, aj na Ploskú. Podľa nej som družstvu vysvetlil čo nás dnes čaká a neminie. Nadšenie sa dalo iba tušiť.
Po fotopauze sme pokračovali, a druhá vyhliadka na vrchu trávnatého južného svahu bola ešte krajšia. Stratili sme trochu výšku aby nám nebolo ľúto, no hneď sme ju začali intenzívne naberať späť. Detiská som nakŕmil haribáčmi ktoré sa včera nestihli spotrebovať. To ich veľmi potešilo a dodalo energiu.
Postupne sme vstúpili do lokality jedného zo slovenských pralesov. Staré machom obrastené stromy a skaly, veľké paprade, vlhko, a na potešenie účastníkov aj kde-tu malina. Tiež čučoriedkové kríky, ale rajón iba pre pokročilých pretože toľko vranovcov štvorlistých pokope som hádam ešte nevidel (okej po ceste som zbadal asi 6, ale tocje dosť).
Výstup bol prudký, schodovitý, miestami až lezecký. Avšak keď sme vyšli konečne na vrchol Kľaku, stál za to. Odmenou nám bol prvý 365 stupňový výhľad. Tých zhruba 3,6km od štartu nám trvalo asi 2 hodiny, ale aj tak sme si dopriali výdatnú prestávku. Počas nej som stihol dať kolektívu prednášku z vlastivedy, nahrať včerajší blog, hodiť do kotla nejaké snacky (3bit, prv než sa roztečie), a pridať instastorky. Kolega Martin B. stihol na jednu z nich aj reagovať, vraj včerajších 16km bola oddychovka. No ešte že čo. Bola to dlhá pauza, možno pol hodina, ale potrebná. Terén je tu vskutku náročný. Posledným bodom programu bolo vyšťať sa z tej skaly. Bolo to monumentálne.
Zostup nebol zásadne jednoduchší než výstup. Strmý, skalnatý, schodovitý… škoda reči. Ale nejak sme ho zvládli, a prehupkali sme sa až na Svrčník. Cesta bola aj húštinná, OG Kámen zbadala že Kámen SR má na lýtku kliešťa, a to napriek jej prvotriednemu repelentu.
Na Svrčníku nám prvý krát skrížili cestu čučoriedky. Počas pojedania som skontroloval lekárničku a zistil som dve veci. Jednak tam nemám vyberač na kliešte a dvak tam mám nožničky. Čo neznie signifikantne, lebo som nespomenul že OG Kámen si ráno potrebovala ostrihať pazúre na nohách a ponúkol som jej na to veľmi slabé nožničky na mojom “švajčiarskom” nožíku nesmrtelnej značky Crivit. Ale vraj nevadí.
V húštine sme sa veľmi pri čučoriedkach zdržiavať nechceli. O chvíľu sme teda zišli do Svrčníckeho sedla, kde skupinka stanovala. Vraj sa stretneme na Borišove. Bolo pol dvanástej a oni ešte ani nemali zbalené stany, ale prečo nie.
Zo sedla pokračoval chodník extrémnou húštinou, ale keď sme sa ňou predrali, bolo dobre. Sklon bol relatívne priateľský. Na Širokom sa sestry Kámenové dostali do miernej slovnej výmeny po tom, ako som porovnanie času na ceduli s časom na hodinkách okomentoval ako že sme sa zaj*bávali. Chceli sme totiž na rovnejších a voľnejších úsekoch trošku dohnať manko, ale OG Kámen úplne tempo nedávala (čo je v poriadku).
Po chvíli trávu okolo chodníka vystriedali opäť čučoriedky. Ešte predtým som však našiel na kraji cesty Nurofen, jeho obal by sa dal použiť na vybratie kliešťa. Pri prvej čučoriedkovej zastávke Kámen SR nazbierala, za hrsť čučoriedok ako ospravedlnenie pre sestru. To sme však ešte netušili do čoho ideme. Pod Jarabinou to bol hotový čučoriedkový raj. Kríkov milión a absolútne obsypané. Nedalo sa nezastavovať. Každých pár krokov. Nakoniec sme sa ale dopracovali na vrchol, kde sme vyhlásili krátku pauzu. Nejaké snacky, a inak stačilo posadiť sa vedľa krika a kŕmiť sa. A k tomu ešte super výhľad, a dokonca nám aj vyšlo slnko. Dovtedy bolo zamračené.
Krátka 10min pauza nakoniec trvala 20 minút. Nasledoval samozrejme zostup, no pozitívnou správou aspoň bolo že nasledujúci kopec značka odchádzala po vrstevnici. Teda aspoň približne. V tejto časti sme stretli pritiidúcu partiu 4 chalanov, ktorí išli z Borišova a smerovali na Príslop. My sme zrovna šli niečo cez 5 hodín, oni vraj takisto, čomu zodpovedala aj prejdená vzdialenosť niečo cez 9 km z plánovaných cca 19. Varovali sme ich pred možným zdržaním pri čučoriedkach, na čo oni že vraj vidno že sme celí fialoví. Toľká drzosť! Vymenili sme poznatky a vydali sa ďalej smerom na Malý Lysec, kde sme si plánovali dať obed.
Opäť raz nechutný strmý stupák na dvoch miestach, medzi nimi približne rovina, alebo prudké malé hupky. Náročné. Ale treba sa pozastaviť nad tým, ako veľmi rozmanitý je tento hrebeň. Húštiny striedajú lúky alebo les s vysokou trávou, široké oblé hrebene prechádzajú do úzkych skalnatých a špicatých a prudkými sklonmi. Ale veľmi pekná scenéria, a to aj mimo kopcov s prvotriednymi výhľadmi. Ale dlhé lesné úseky vedia omrzieť, hlavne ak obsahujú strmého stúpania, ako napríklad na Malý Lysec. OG Kámen hlási krízu.
Napriek kríze sme však na vrchol došli voči značke zo sedla v miernom predstihu. Na utlačenej tráve sme si dopriali obed, a niektorí aj tlačovú konferenciu v rôznej vzdialenosti od chodníka. Niektorí to ledva stihli pred príchodom cudzej turistky. Závan však ostal. O dôvod viac zvážiť použitie lopatky ktorú tiež vláčim. V rámci obedu do seba OG a Mr. Kámen sýpli aj kreatín, ktorý rozmiešali priamo v ústach. Okrem toho sme ale aj prvý krát zahliadli strechu chaty. Vzdialená ešte 7 kilometrov, my sme boli na 12tom. A tiež vybaviť telefonát do vinotéky na ktorý som včera zabudol. Zostávali ešte 3 výrazné kopce na prekonanie. Vyrazili sme o 15tej, podľa cedule na posledné 2:55 hod.
Prvý bol relatívne v pohode, sedlo nebolo príliš hlboké. Družina načerpala sily z obeda, no už boli na hrane. Nálada hustla. Najväčšie obavy vzbudzovala Kámen SR, ktorej otlaky znepríjemňovali život, a napriek tomu že dovtedy držala solídne tempo, začala zaostávať. Dokonca už aj prestala vydávať rôzne štebotavé zvuky ktorými nám dovtedy spríjemňovala život, ani si naspievala ako včera. Akoby to nestačilo, ešte aj zistila že niekde zabudla svoju vernú paličku (drevenú takže materiálna škoda nulová, ale emocionálna nevyčísliteľná).
Nakoniec sme vyšli na Štefanovú, len aby sme sa skotúľali do sedla o prudkých 200 metrov nižšie. Tam cedula hlásila na chatu 1:45, čo bolo menej ako 2 hodiny a teda bol čas na kyslé jojo jahôdky. Nuž a potom opäť 200 výškových, klasicky nechutne strmo dohora. Pri týchto profiloch som si spomenul na úsek SNP z Donovál pod Krížnu, a bolo zrejmé že je to to isté pohorie. Nič pre kolenových pacientov.
Naveľa naveľa sme aj tieto hupky a stupáky zvládli, a konečne sme vyšli na Javorinu ktorá značila začiatok lúčneho záveru. Pri krátkej pauze nás dobehla pani ktorá za nami išla už od obeda. Opäť raz Češka, ktorá smutne pozerala na Ploskú, ževraj až tam musí ísť. A navyše ide až z Ľubochne od štvrť na šesť. Veľký rešpekt.
Na chatu ostávalo 55 minút, tak sme sa vydali na cestu. Klasika, najprv prudko dole, potom ešte jeden stupák na Šoproň. Chata bola stále bližšie. Kámenovi SR sa práve na tomto úseku minula pamäť v mobile, takže fotenie vždy žiadala od sestry, a chvíľu išla aj s jej mobilom. Išla ale už z posledného a stále zaostávala.
Zvládli sme aj posledný kopec a nezadržateľne sme sa blížili ku chate. Nezadržateľné však boli aj peristaltické procesy Mr. Kámena, ktorý sa ešte posledný krát odobral do húštiny. Človek by ho začal podozrievať že má v sraní v lese záľubu. Oh a samozrejme, aj na úplne posledných stovkách metrov sa nám ešte ušla mierna húština a padnutý strom, nech nezabudneme. Nakoniec sme to ale zvládli, a na chatu sme prišli po siestej, presne po 10 hodinách. Presne ako to Kámen SR odhadol.
Hneď sme si aj objednali večeru. Podával sa guláš. Ako predjedlo pivo a zázvorovica. Veľmi nás vyliečila, a kým sme čakali na jedlo, vytiahol som papierovú mapu a (na požiadanie) som tímu ukázal kadiaľ sme išli. Obchádzka cez Kopy z Ľubochne namiesto priamej cesty po zelenej do sedla zdvíhala obočia. Na Borišov sme sa rozhodli tentokrát neísť. Opäť sa zatiahlo, takže západ slnka by bol aj tak oničom. To bol jediný dôvod prečo sme sa tam nedriapali, nie že by sme nevládali.
Onedlho začali zvolávať na večeru. Naša ešte nebola, tak sme sa zatiaľ nasťahovali do izby. Máme 2 poschodové postele z troch, takže máme v izbe demokratickú väčšinu. Ani sme sa nestihli prezliecť už nás volali na večeru. Gulášik s knedľou veľmi dobrý, ako dezert sme dali ešte parené buchty, tiež super. Po večeri sme ešte sedeli vonku a sledovali nosičov, ktorí sa práve chystali na zostup s prázdnymi sudmi a odpadom. Neskôr sme vnútri hrali karty, olympijského farára, vyhral Mr. Kámen. Ja som vypadol prvý, Kámen SR sa velice cítila lebo ešte keď som vypadol mala 5 kariet, no vyletela hneď po mne. To sa nesmie zabudnúť také fiasko.
Na izbu sme sa odobrali okolo deviatej. Zajtra je plán vstať opäť 6:30 aby sme boli 7:30 zbalení a mohli len dať raňajky a vyraziť. Prvou zastávkou však bude prameň, lebo voda v chatovej umyvárni tečie pomalšie ako z včerajšieho prameňa. Na Krížnu, kde je koniec tejto magistrály (ale nie nášho dobrodružstva) sú to podľa cedule 3 a pol hodiny, prevýšenie by tiež nemalo byť tak strašné. A navyše už nemá byť zamračené, tak snáď budú výhľady na tejto hôľnatej časti hrebeňa stáť za to. Dúfajme že všetko vyjde.
Na svojich súputníkov z radov normálnych ľudí som po dnešku patrične hrdý. Nebolo to ľahké, ale zvládli to. Prekonali sa, a to hneď niekoľkokrát. Good job Kámeni.
